znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 13 C 235/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   I (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 235/92. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. augusta 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v roku 1990 účastníkom dopravnej nehody spôsobenej autom vo vlastníctve G. C. (ďalej len „žalovaný“), pričom vodič vozidla bol pod vplyvom alkoholu a pri nehode zomrel. Žalovaný bol v čase nehody v zahraničí, ale auto ponechal   aj   s kľúčmi   a dokladmi   svojej   manželke.   Tá   nemala   vodičský   preukaz a inkriminovaného dňa 16. júla 1990 auto dala šoférovať svojmu známemu napriek tomu, že bol pod vplyvom alkoholu. Auto potom narazilo do osobného motorového vozidla vedeného sťažovateľom,   ktorý   utrpel   jednak   vážne   poranenia,   ale   aj   trvalé   následky   a škodu   na osobnom   motorovom   vozidle.   Sťažovateľ   ako   žalobca   podal   ešte   v roku   1991   proti žalovanému   a jeho   manželke   žalobu   o náhradu   škody   bývalému   Obvodnému   súdu Bratislava 1, pričom 4. marca 1992 sa sťažoval na prieťahy. Napriek viacerým ďalším sťažnostiam okresný súd dlhodobo nekonal a intenzívnejšie sa začalo konať až v roku 2005. Uznesením č. k. 13 C 235/92-138 z 20. marca 2006 okresný súd zastavil konanie proti manželke žalovaného údajne preto, že sťažovateľ mal vziať žalobu proti nej späť, čo však nie je pravdou. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 235/92-244 z 30. apríla 2008 bola žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie.   Uznesením okresného súdu z 24. júla 2008 bol sťažovateľovi vyrubený súdny poplatok z odvolania, pričom sťažovateľ nemá prostriedky na zaplatenie poplatku. Tým je ohrozená spravodlivá súdna ochrana pre neho. Proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku podal tiež odvolanie.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jednak protizákonným zastavením konania proti manželke žalovaného, ďalej   protizákonným   rozsudkom   okresného   súdu   a   napokon   aj   uznesením   o vyrubení súdneho   poplatku.   Okrem   toho   došlo   aj   k porušeniu   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov tým, že súdny spor trval od roku 1991 do roku 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie označených   práv podľa ústavy z viacerých skutkových dôvodov.

Predovšetkým tvrdí, že v rozpore so zákonom bolo uznesením č. k. 13 C 235/92-138 z 20. marca 2006 zastavené konanie proti manželke žalovaného. Túto časť sťažnosti treba považovať za oneskorene podanú. Sťažovateľ sa o zastavení konania dozvedel doručením uznesenia, a preto mal podať sťažnosť do dvoch mesiacov od vtedy. Keďže sťažnosť bola odovzdaná   na   poštovú   prepravu   až   14.   augusta   2008,   stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí zákonnej lehoty.

Ďalej tvrdí,   že v rozpore so zákonom je jednak rozsudok č. k. 13 C 235/92-244 z 30. apríla 2008, ako aj uznesenie z 24. júla 2008 o vyrubení súdneho poplatku z odvolania. Na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná ústavnému súdu iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bolo tak proti rozsudku, ako aj proti   uzneseniu   okresného súdu   prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ   podal   proti   obom   rozhodnutiam   okresného   súdu   odvolanie.   Preto   právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   má   príslušný   krajský   súd   v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Napokon   tvrdí,   že konanie vedené   okresným   súdom   bolo neprimerane dlhé,   čím došlo k porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Okresný   súd   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   30.   apríla   2008.   Rozsudok   bol   už sťažovateľovi   doručený,   pričom   sťažovateľ   podal   proti   nemu   odvolanie.   Sťažnosť ústavnému súdu na zbytočné prieťahy v konaní podal teda v čase, keď konanie bolo už skončené, teda v čase, v ktorom už nedochádza k namietanému porušovaniu práv zo strany okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008