znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 328/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   D.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2006 doručená   sťažnosť J.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005.

Sťažovateľ uviedol, že 7. januára 2005 podal okresnému súdu žalobu „na S. T. a. s., B. pre neplnenie kúpnej zmluvy a odškodné“, ku ktorej pripojil aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľ takto: „V prípravnom konaní, až na odmietnutie mojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a nepriznanie právneho zástupcu uznesením zo dňa 17. augusta 2005, súd vo veci nekonal, nevytýčil do dnešného dňa 4. apríla 2006 ani jediné pojednávanie, čím sa dopustil evidentne prieťahov v súdnom konaní vo veci 19 C 4/05-14, čím porušil moje ústavné právo vyplývajúce   z Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   mám   právo   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov. Keďže toto právo Okresný súd Bratislava I pri súdnom konaní vo veci   19 C 4/05-14   porušil,   postupujem   ústavnému   súdu   svoju   sťažnosť   pre   prieťahy v súdnom konaní na okresnom súde.“

Sťažovateľ uvádza, že 3. januára 2006 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, na ktorú mu okresný súd odpovedal a oznámil, že z dôvodu dlhodobej   práceneschopnosti   vo   veci   konajúcej   sudkyne   nie   je   možné   jeho   sťažnosť v zákonom ustanovenej lehote vybaviť.

Sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005 konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk. Zároveň pripojil k sťažnosti aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp.   ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na   ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   jeho   názoru   spôsobené   zbytočné prieťahy   a bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   s   jej   prílohami   a s   vyžiadaným súvisiacim   spisom   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo 11. januára 2005.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 21. júna 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v l5-dňovej lehote predložil vyplnené   a   riadne   potvrdené   priložené   tlačivo   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch (sťažovateľ tak urobil 18. júla 2005),

- 17. augusta 2005   okresný   súd   uznesením   č. k.   19 C 4/2005-14   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu“)   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov a neustanovil mu právneho zástupcu z radov advokátov,

- 31. augusta 2005 sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu okresného súdu,

- 13. septembra 2005 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,

- 29. marca 2006 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „rozšírenie   žaloby   (...)   pre   krivé   obvinenie,   zneváženie   osobnosti   a pre podvod v záujme získania výhody žalovanými“,

- 31. mája 2006 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu,

- 12. júla 2006 bol spis vrátený okresnému súdu,

- 16. augusta 2006   okresný   súd   oslobodil   sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu z radov advokátov.

Ústavný súd z obsahu spisu a sťažnosti zistil, že doterajšia doba trvania napadnutého konania predstavuje od jeho začatia (11. január 2005) až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. apríl 2006) 1 rok a 3 mesiace, pričom počas tohto obdobia sa nachádzal súdny spis v čase   od   13. septembra 2005   do   12. júla 2006,   t. j.   takmer   10   mesiacov,   z dôvodu rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 19 C 4/2005 zo 17. augusta 2005 na krajskom súde.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je okrem iného ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   totiž   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu pripúšťa, že   v napadnutom   konaní sa   vyskytlo   jedno   obdobie   nečinnosti,   a to   od   podania   žaloby (11. január 2005)   do   výzvy   okresného   súdu   na   predloženie   potvrdenia   o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch   (21. jún 2005),   t. j.   v trvaní   presahujúcom 5 mesiacov,   avšak   v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou,   podľa   ktorej „... nie každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Sťažovateľ v predmetnom konaní taktiež využíval svoje procesné práva, keď spolu so žalobou podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a využil svoje právo na podanie opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoju judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   k predĺženiu   konania v predmetnej veci prispelo aj obdobie, ktoré okresný súd potreboval na vydanie rozhodnutia o procesných úkonoch sťažovateľa, resp. na vykonanie úkonov s nimi súvisiacich, avšak zodpovednosť za toto predĺženie nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   doterajší   postup   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 4/2005   za   taký,   ktorý   by   signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006