znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 327/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   V. a B.   V.,   zastúpených advokátom   JUDr. Vladimírom   Fraňom,   Haškova   18,   Nové   Mesto   nad   Váhom,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cb   52/2011,   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Cob   198/2011   a   postupom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   VI/3   Pz   103/13/1000-9 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V. a B. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014 doručená sťažnosť R. V. a B. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 52/2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 198/2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VI/3   Pz   103/13/1000.   Na základe   výzvy ústavného   súdu   zo   14.   apríla   2014   sťažovatelia   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 26. mája 2014 svoju sťažnosť doplnili.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   doplnenia   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   návrhom   podaným na okresnom   súde   11.   júna   2007   sa   sťažovatelia   domáhali   obnovy   konania   vedeného Okresným   súdom   Trenčín   pod   sp.   zn.   BN-3Cb/13/1997.   V   označenom   konaní   boli sťažovatelia rozsudkom sp. zn. BN-3Cb/13/1997 z 19. júna 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cob 99/2006 z 31. januára 2007 zaviazaní zaplatiť spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), pohľadávku v sume 21 956,80 Sk s príslušenstvom   z   titulu   úveru   poskytnutého   právnym   predchodcom   žalobkyne. Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh tým, že znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. P. v pôvodnom konaní na zistenie nesplateného zostatku úveru bol nesprávny, čo bolo neskôr potvrdené aj znaleckým posudkom znalca Ing. K., ako aj závermi stanoviska vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline. Podľa sťažovateľov ide o dôkazy spochybňujúce závery pôvodného znaleckého posudku, ktoré sú spôsobilé privodiť pre nich priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré nemohli použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Cb 52/2011 z 25. októbra 2011 návrh sťažovateľov na obnovu konania   ako   nedôvodný   zamietol.   Na základe   odvolania   sťažovateľov   krajský   súd uznesením sp. zn. 16 Cob 198/2011 z 30. novembra 2012 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Potvrdzujúce uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 4. januára 2013.

Proti právoplatnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Cb 52/2011 z 25. októbra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Cob 198/2011 z 30. novembra 2012 podali   sťažovatelia   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, ktorý   odôvodnili   tým,   že   napadnuté   uznesenia   boli   vydané   v   konaní postihnutom   inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a napadnuté rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci. Podnet sťažovateľov vybavila Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) oznámením sp. zn. Kc 120/13 zo 4. septembra 2013 o jeho odložení. Opakovaným podnetom na podanie mimoriadneho dovolania   postúpeným   generálnej   prokuratúre   4.   decembra   2013   krajskou   prokuratúrou sťažovatelia žiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia ich predchádzajúceho podnetu. Generálna prokuratúra informovala sťažovateľov o vybavení opakovaného podnetu listom č.   k.   VI/3   Pz   103/13-5   z   19.   decembra   2013,   v   ktorom   sťažovateľom   oznámila,   že po preskúmaní   k   veci   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   nezistila   skutočnosti odôvodňujúce   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Generálna   prokuratúra   sa   stotožnila s argumentáciou súdov konajúcich vo veci sťažovateľov, ktoré zhodne skonštatovali, že znalecký posudok Ing. K. nie je takým dôkazom, ktorý navrhovatelia nemohli bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. V oznámení o vybavení opakovaného podnetu generálna prokuratúra zároveň upozornila sťažovateľov, že „Vaše prípadné ďalšie podnety v tejto veci,   pokiaľ   v   nich   neuvediete   nové   skutočnosti,   prokuratúra   vybavovať   nebude“.   Na oznámenie   o   vybavení   opakovaného   podnetu   sťažovatelia   reagovali „doplnením“ doručeným generálnej prokuratúre 22. januára 2014, v ktorom uviedli nové skutočnosti, ktoré   podľa   ich   mienky   odôvodňujú   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Generálna prokuratúra listom č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014 oznámila, že ani po preskúmaní novo doplnených skutočností nezistila dôvody na zmenu svojho stanoviska. Zároveň poukázala na skutočnosť, že sťažovateľmi napádané rozhodnutia súdov nadobudli právoplatnosť   4.   januára   2013,   a   pretože   zákonná   lehota   na   podanie   mimoriadneho dovolania   v   zmysle   §   243g   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   uplynula 4. januára 2014, podanie mimoriadneho dovolanie nie je prípustné.  

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedli:«... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a Krajský súd v Trenčíne svojimi vyššie uvedenými rozhodnutiami, ktorými zamietli náš návrh na povolenie obnovy konania ako aj následne Generálna prokuratúra,   ktorá odmietla náš podnet na podanie mimoriadneho dovolania, konali nedôvodne a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi upravujúcimi dôvody podania jednotlivých mimoriadnych opravných prostriedkov...

Ako navrhovatelia v 1/ a 2/ rade pokladáme napadnuté vyššie uvedené uznesenia... za nesprávne a nedôvodné, vydané v konaní, ktoré bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj za rozhodnutia spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci. Naše výhrady ako navrhovateľov smerovali aj voči nesprávnemu vyhodnoteniu celého doposiaľ vykonaného dokazovania...

... naďalej trváme na tom, že návrh na obnovu konania podaný predchádzajúcim právnym   zástupcom   JUDr.   Jánom   Čarnogurským   bol   podaný   dôvodne... JUDr. Čarnogurský...   označil   znalecké   posudky   znalca   P.   a   jeho   dodatok,   z   ktorých vychádzal súd, ako zmätočné, protirečivé, chybné a pod., teda už v tom čase ich hodnotil tak, ako ich teraz označil Ústav súdneho inžinierstva Žilina, (ďalej tiež „USI“). Vo vzťahu k predmetnému posudku sa rovnako vyjadril aj Okresný súd Bánovce nad Bebravou,... keď konkrétne stanovisko USI označil ako dôkaz významne spochybňujúci znalecký posudok p. P.   Súd   v   pôvodnom   konaní   práve   vychádzal   z   týchto   v   súčasnosti   hodnotených   ako nesprávnych a vadných znaleckých posudkov a námietky v tomto smere vyslovené z našej strany ako navrhovateľov a nášho právneho zástupcu do úvahy nebral a nezohľadňoval, a to ani po predložení znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. K.

O nepoužiteľnosti, resp. nevhodnosti použitia znaleckého posudku znalca p. P. sa vyjadrilo   aj   samotné   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   v   liste   zo   dňa   30.   08.   2011 adresovanom nám... na základe nášho dopytu,... preto si v danej veci vyžiadalo odborné stanovisko Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity...

Zamietnutím obnovy konania súd nebral do úvahy skutočnosť, že nález USI ako aj posudok   Ing.   K.   bol   spôsobilý   dôkaz   privodiť   pre   účastníka   konania   priaznivejšie rozhodnutie. Súd ale nebral do úvahy tú skutočnosť, že sme skutočne my navrhovatelia bez svojej viny nemohli listinný dôkaz - nález USI použiť... Sťažnosť na znalca p. P. sme podali ako   navrhovatelia   dňa   28.   11.   2008,   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   ju...   vybavilo   až písomným oznámením zo dňa 05. 10. 2011. Táto sťažnosť bola vybavená až na základe urgencie podanej na Úrade vlády SR, pričom vybavovanie samotnej sťažnosti trvalo viac ako 2 a pol roka....

Čo sa týka konštatovania okresného súdu ako aj krajského súdu, že nebola naplnená podmienka obnovy konania, že ako navrhovatelia sme nie bez vlastnej viny nemohli vykonať a použiť novozískané dôkazy v pôvodnom konaní ako dôkaz, že vykonanie takéhoto dôkazu sme   mohli   navrhovať   v   pôvodnom   konaní   pred   vyhlásením   dokazovania   za   skončené, vychádza   z   nesprávne   vyhodnoteného   a   poznaného   skutkového   stavu   a   z   nesprávneho právneho posúdenia veci...

Navrhovatelia sme po vykonaní posudku p. P. vniesli formou dôkazov do konania množstvo skutočností, ktoré akúkoľvek odbornú fundovanosť a hodnovernosť tohto posudku vyvracali. Povinnosťou súdu stanovenou zákonom bolo dosiahnuť náležité objasnenie veci, pričom tejto zásady konania sa nemusí účastník konania výslovne dovolávať. Posudok p. P. vzhľadom na vnesené argumenty nebol a nemohol byť dôkazom spôsobilým na ukončenie veci v neprospech nás ako navrhovateľov...

Samozrejmým a automatickým postupom, aký mal v dokazovaní v záujme náležitého zistenia skutkového stavu súd zvoliť bez toho, že by ho výslovne účastník konania navrhoval, bolo vyriešenie všetkých vytýkaných nedostatkov posudku p. P., a to aj formou pribratia kontrolného znalca do konania.

Taktiež aj skutočnosť, že účastník konania nebol s posudkom spokojný a predkladal argumenty,   ktoré   ho   evidentne   vyvracali   a   navrhoval   ich   vysporiadanie,   je   možné za použitia extenzívneho výkladu považovať za návrh na nový znalecký posudok.»

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo R. V. a B. V., upravené v § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 bolo porušené.

2. Základné právo R. V. a B. V., upravené v § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod č. k. 16 Cob 198/2011 bolo porušené.

3. Základné právo R. V. a B. V., upravené v § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod č. k. 5cb/52/2011 bolo porušené.

4.   Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   SR   o   domietnutí   opakovaného   podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania   č.   VI/3   Pz   103/13/1000-9   zo   dňa   31.   01.   2014 a 19. 12. 2013 sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

5. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 198/2011 zo dňa 30. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

6. Rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 5Cb/52/2011 zo dňa 25. 10. 2011 sa zrušuje a vec vracia na nové konanie.

7. R. V. a B. V. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastupovania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 52/2011, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 198/2011 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/3 Pz 103/13/1000.

1.   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 52/2011

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v konaní o návrhu na obnovu konania vedenom pod sp. zn. 5 Cb 52/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovatelia   aj   využili,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 198/2011

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny záver, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Na   rozdiel   od   dovolania,   ktoré   má   neúspešný účastník   konania priamo   k   dispozícii   (môže   ho sám   podať),   na   podanie   mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   teda   iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 67/02).

Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie oznámenia o   odložení   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania, ale rozhodujúci   je dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu (II. ÚS 357/06).   Sťažovatelia   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   1.   apríla   2014 namietali porušenie svojho označeného práva postupom krajského súdu v konaní o odvolaní proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   zamietnutí návrhu   na obnovu   konania vedeného pod sp. zn. 16 Cob 198/2011, ktoré právoplatne skončilo 4. januára 2013. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola nepochybne podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VI/3 Pz 103/13/1000.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovatelia   namietajú,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   ich   ďalšieho opakovaného podnetu konala nedôvodne a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi upravujúcimi dôvody podania mimoriadneho dovolania.

Podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor je oprávnený podávať najvyššiemu súdu podľa osobitných zákonov a za podmienok ustanovených týmito zákonmi aj mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2).   Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje   nespokojnosť   s   vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   §   243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľov, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia ich ústavou garantovaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010 atď.).

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014 vyplýva,   že   sa   podnetom   sťažovateľov   zaoberala,   avšak   ani   po   preskúmaní   novo doplnených skutočností dôvody na zmenu svojho pôvodného stanoviska nezistila. Zároveň poukázala   na   uplynutie   zákonnej   lehoty   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktoré nepripúšťa podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.  

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľov   mimoriadne   dovolanie   oznámením   generálnej prokuratúry č. k. VI/3 Pz 103/13/1000-9 z 31. januára 2014 nie je v priamej príčinnej súvislosti   so   žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a   preto   namietaným   postupom generálnej   prokuratúry   v   označenom   konaní   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   vecne   nezaoberal   oznámením   generálnej prokuratúry o vybavení opakovaného podnetu č. k. VI/3 Pz 103/13-5 z 19. decembra 2013, ktoré   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   petite   sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ani nenamietali. Navyše, vecnému preskúmaniu uvedeného oznámenia generálnej prokuratúry by bránilo aj zmeškanie   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   (uvedené oznámenie bolo sťažovateľom doručené 30. decembra 2013), ktoré v zmysle judikatúry ústavného   súdu   nemožno   odpustiť   a   ktoré   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014