znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 327/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   v konaní   zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 628/2002 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. A. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 628/2002 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. júna 2002 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného   štátu   (vyplatenia   odmien   za   využitie   zlepšovacích   návrhov   č.   218/86-01 a č. 023/88-13   a   odmien   za   ich   iniciatívne   zavedenie).   Tieto   nároky   za   zlepšovacie návrhy sťažovateľ   uplatnil   žalobami   v konaniach   vedených   na   Mestskom   súde   Košice, neskôr Obvodnom súde Košice 1 a napokon na okresom súde pod sp. zn. 12 C 914/90 a sp. zn. 12 C 902/90. Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 33/06-27 zo 17. mája 2006 tak, že vyslovil   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní, sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk, na úhradu ktorej zaviazal okresný súd.

Neprerokovaním   veci   v   primeranej   lehote   povinnými   subjektmi   a   ich   právnymi nástupcami   zanikli   práva   sťažovateľa   na   vyplatenie   odmien   za   využitie   ním   podaných dvoch   zlepšovacích   návrhov,   čím   sťažovateľovi   vznikla   škoda   nesprávnym   úradným postupom.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ podal 15. augusta 2002 okresnému súdu žalobu vedenú   pod   sp.   zn.   10   C   628/2002,   ktorou   sa   domáhal   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základe toho, že zaniklo jeho právo na žalované odmeny za   využitie   a   iniciatívne   zavedenie   zlepšovacích   návrhov   č.   218/86-01   a   č.   023/88-13 zánikom povinných subjektov. Súčasťou žaloby bola a aj je škoda na nákladoch konania od roku 1990.

K   zániku   práva   na   uvedené   odmeny   a   vzniku   škody   došlo   tým,   že   na   majetok posledného   povinného   A.,   spol. s r. o.,   K.   (ďalej   len   „úpadca“),   bol   vyhlásený   konkurz vedený na krajskom súde pod sp. zn. 1 K 125/00. Sťažovateľ si 19. októbra 2000 z dôvodu nevyplatenia odmien uplatnil prihlášku pohľadávky veriteľa v konkurze na majetok úpadcu. Krajský súd listom z 30. októbra 2001 uviedol „Správca uznáva celý uplatnený nárok“, teda úpadca uznal výšku škody veriteľa v zmysle jeho prihlášky z 19. októbra 2000.Podľa sťažovateľa okresný súd v rozsudku č. k. 10 C 628/2002-1019 z 23. apríla 2008 zistil, že „(...) pod pohľadávkou 203 Ing. A. K. správca uznáva celý uplatnený nárok v 4.   triede,   čím   je   podľa   neho   súdom   potvrdená   výška   vzniknutej   škody   podľa   celého uplatneného nároku veriteľa“, avšak toto zistenie neaplikoval v rozsudku z 23. apríla 2008 a   poprel   vlastné   zistenie   škody   súdom   nezaplatením   zákonných   nárokov   z využitých zlepšovacích   návrhov.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   ak   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku z 23. apríla   2008   zistil   uznanie   pohľadávky   veriteľa   v   konkurznom   konaní   podľa   jeho prihlášky   z   19.   októbra   2000,   tak   súčasne   okresný   súd   potvrdil   spolu   so   správcom konkurznej   podstaty,   že   žalobcovi   vznikla   škoda   v   uznanej   výške.   Pretože   uznaná pohľadávka   sťažovateľa   nebola   uspokojená   v   rámci   ukončeného   konkurzného   konania sp. zn. 1 K 125/00 v sume uznanej žalovaným, vznikla sťažovateľovi škoda.

Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili ním označené práva.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 628/2002 a krajský súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   188/2008   porušili   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, základné právo na rovnosť v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a trovy právneho zastúpenia v sume 292,38 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 628/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/2008 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   3   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

1.1 Podľa názoru ústavného súdu na konanie o časti sťažnosti vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   628/2002   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom   z   23.   apríla   2008),   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie,   rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 6 Co 188/2008-1287 z 21. apríla 2009). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C 628/2002.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2   Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 628/2002. Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom z 23.   apríla   2008,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a   účastníkom   konania   nepriznal náhradu trov konania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že predmetný rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 23. apríla 2008 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2009.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   23.   apríla   2008,   keď   bol   sťažovateľom   označený rozsudok okresného súdu vyhlásený, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 29. júla 2009, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nad rámec uvádza, že rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2008 treba považovať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy za iný zásah správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktorým môžu byť porušené základné práva, o ktorom sa sťažovateľ dozvedel dňom jeho vyhlásenia (najneskoršie však 17. júna 2008, keď podal odvolanie proti predmetnému rozsudku). Sťažnosť ústavnému súdu bola podaná 29. apríla 2009, keď už nedochádzalo k porušovaniu označených základných práv a slobôd, a preto ju mohol ústavný súd v tejto časti odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

2.1   Sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   3 a čl. 47   ods.   3   ústavy   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 188/2008.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:„V dôsledku odvolania podaného žalobcom odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p. za použitia ust. § 214 ods. 1 písm. e/ O. s. p. po nariadení odvolacieho pojednávania vo veci preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nieje dôvodné,

V zmysle podaného odvolania žalobca namieta nesprávne hodnotenie dôkazov a tým nesprávne zistený skutkový stav v súvislosti s jeho žalobou o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným postupom. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu vo výroku vo veci samej ako vecne správne potvrdil.   Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.   odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   odôvodnením   tohto rozsudku a ku konštatovaniu prvostupňového súdu odvolací súd dodáva: Žalobca uplatnil náhradu škody za nesprávny úradný postup vychádzajúc zo skutočnosti, že prvostupňový súd   nesprávne   postupoval,   pokiaľ   on   ako   žalobca   uplatnil   svoje   právne   nároky   so zlepšovacími návrhmi z roku 1986 a 1988 podané pri výstavbe Detskej fakultnej nemocnice v B. na K. Ako je zrejmé tak zo spisu bývalého Mestského súdu v Košiciach, následne Obvodného a Okresného súdu Košice I sp. zn. 120/914/90, žalobca nesúhlasil s postupom súdu v tomto konaní, pokiaľ vo veci po prvom rozhodnutí bolo podané odvolanie, ktorého opodstatnenosť   a   legitimitu   namietal   skutočnosťou,   že   k   podpisu   odvolania   došlo   v zastúpení,   k   čomu   odvolací   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   rozsudok   bol   napadnutý odvolaním, ktoré podal právny zástupca, v tom čase žalovaného na základe plnej moci udelenej   mu   na   zastupovanie   v   tomto   konaní.   Žalobca   nesúhlasil   ani   s   nariadením kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré vykonal Ing. Ď., v dôsledku ktorého posudku následne došlo ku zníženiu nároku požadovaného žalobcom. Odvolací súd však poukazuje na skutočnosť, že žalobca sám zavinil skutočnosť, že odmena za zlepšovacie návrhy mu nebola vyplatená, pretože ako sám uviedol na Odvolacom pojednávaní, sumy priznané mu rozsudkom   prvostupňového   súdu   nevymáhal   v   rámci   výkonu   rozhodnutia,   takýto   návrh nepodával   z   princípu,   keďže   vychádzal   z   toho,   že   neboli   správne   závery   ohľadne vypracovaných znaleckých posudkov v tomto rozsudku. Pritom zo spisu súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C/914/90 je zrejmé, že dňa 20. 10. 1998 na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, podľa ktorého žalovaný A., š. p., K., zastúpený JUDr. V. bol povinný zaplatiť žalobcovi 4.969,- Sk za zlepšovací návrh 023/88-13 s 3 % úrokom od 1. 3. 1998 do 30. 4. 1995 a od 1. 5. 1995 s 22 % úrokom do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj 5.696,- Sk ako odmenu za zlepšovací návrh č. 218/86-01 s 3 % úrokom odo dňa 26. 8. 1986 do   30.   4.   1995   a   od   1.   5.   1995   s 22 % úrokom   do   zaplatenia,   všetko   do   3   dní   od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi, aj trovy konania v sume 15.648,- Sk do 3 dní a uhradiť súdu trovy znaleckého dokazovania v sume 9.400,- Sk a súdny poplatok 424,- Sk, všetko do 3 dni odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti bol návrh žalobcu zamietnutý. Tento rozsudok vo výrokoch 1., 2., 3. a 4, okrem výroku 5. nadobudol právoplatnosť dňa 7. 12. 1998 a stal sa vykonateľným dňom 11. 12. 1998. Písomne vyhotovený rozsudok je na č. l. 706 až 713 spisu a doručený bol žalobcovi dňa 21. 11. 1998 a právnemu zástupcovi 'žalovaného dňa 17. 11. 1998. Z tohto zistenia je zrejmé, že od právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku v decembri 1998 do vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka A., s. r. o., K. uznesením Krajského Súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn. 1K   25/00   dňa   22.   8.   2000   žalobca   mal   možnosť   vymôcť   sumy   priznané   mu   súdnym rozhodnutím   (spolu   10.665,-   Sk   okrem   úrokov),   ktorým   boli   mu   priznané   odmena   za zlepšovacie návrhy ako autorovi zlepšovacích návrhov a odmena za iniciatívne zavedenie týchto   zlepšovacích   návrhov.   Pokiaľ   žalobca   tak   neurobil   a   následne   uplatnil   svoju pohľadávku až v rámci konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, nie je dôvodom priznávať mu tieto nároky, ktoré súdne už raz priznané boli a ktoré v tomto konaní on uplatňuje ako škodu vzniklú mu z tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd sa stotožňuje aj so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   tento   konštatoval,   že   kontrolné   znalecké dokazovanie nieje neplatný právny úkon, pretože nejde o prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene, či zániku práv a povinnosti, ktoré s takýmto prejavom zákon spája a pokiaľ súd v konaní postupoval v súlade s právnymi predpismi tak, ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (okrem obdobia od 1. 1. 1997 do 31. 3. 1998) nemožno jeho postup v zmysle Občianskeho súdneho poriadku považovať za nesprávny úradný postup. Aj z týchto dôvodov odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa.

Pokiaľ žalobca uplatňoval náhradu vzniklých trov konania, tieto závery sa vzťahujú aj   na   jeho   nárok   o   náhradu   trov   konania,   pretože   v   konaní   o   priznanie   odmeny   za zlepšovací návrh a za iniciatívne zavedenie zlepšovacích návrhov bola mu priznaná i časť náhrady trov tak, ako táto vo výroku rozsudku bola uvedená a len vyslovene postupom žalobcu tieto sumy vymožené neboli, a teda žalobca ich nedostal.

Správne rozhodol súd prvého stupňa aj o náhrade trov prvostupňového konania. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. za použitia ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a účastníkom ich náhradu nepriznal. Žalobca bol v tomto konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania   a   úspešný   žalovaný   sa   svojho   práva   na   náhradu   trov   konania   zriekol.   Preto odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2   Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/2008.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 628/2002-1019 z 23. apríla 2008 a na základe odvolania sťažovateľa vec predložil na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Co 188/2008 z 21. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/2008 bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2009, teda potom, ako krajský súd vo veci vyhlásil rozsudok. V čase podania sťažnosti už krajský súd nemohol ovplyvniť priebeh konania a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdom druhého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   je   zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009