znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 327/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   Ing.   E.   K.,   B., zastúpenej   advokátkou   JUDr. V.   D.,   B., vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 41/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 41/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 41/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   E. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. E. K. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. V. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 327/06-7 z 10. októbra 2006 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 41/02.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 31. mája 2002 podala okresnému súdu žalobu na ochranu osobnosti. Podľa jej vyjadrenia bol okresný súd v namietanom konaní viac ako štyri roky nečinný, preto adresovala 16. júna 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorý   ju   kvalifikoval   ako   dôvodnú.   Sťažovateľka   ďalej uviedla,   že   podanou   žalobou   sa   domáha   od   odporcu   verejného   ospravedlnenia,   pričom niekoľkoročný   odstup   od   uverejnenia   nepravdy   spôsobí   jeho   oveľa   menšiu   účinnosť v porovnaní so situáciou, keby bol okresný súd vo veci riadne konal. Z uvedeného dôvodu považuje   sťažovateľka   za   primerané   odškodnenie   zo   strany   okresného   súdu   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   z 20. novembra   2006 sp. zn. Spr. 3904/2006,   ku   ktorému   bolo pripojené   aj   stanovisko   zákonného   sudcu,   ako aj právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadrením z 8. decembra 2006.

Predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci a že sa stotožňuje s vyjadrením zákonného sudcu, v ktorom sa uvádza:

„... k ústavnej sťažnosti podanej žalobkyňou vo veci sp. zn. 15 C 41/02 sa vyjadrujem tak,   že   je   pravdou,   že   som   vo   veci   nekonal   v období   od   13.   9.   2002,   kedy   bolo   súdu od žalobkyne   doručené   vyplnené   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových pomeroch   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (č.   l.   14)   do   mojej   úpravy   zo   dňa 11. 5. 2004,   ktorou   som   žalobkyňu   vyzval   z dôvodu   zistenia   aktualizácie   pomerov na predloženie tohto potvrdenia (č. l. 26), ďalej v období od 9. 6. 2004, kedy bolo súdu doručené podanie zástupkyne žalobkyne, ktorým reagovala na moju výzvu (č. l. 26) do mojej   ďalšej   úpravy   zo   dňa   14.   3.   2005,   ktorou   som   zástupkyňu   žalobkyne   vyzval   na predloženie tohto potvrdenia (č. l. 40) ako aj v období od 9. 11. 2005, kedy bolo žalobkyne súdu doručené vyplnené toto potvrdenie (č. l. 51) do nariadenia pojednávania na deň 11. 10. 2006 mojou úpravou zo dňa 23. 6. 2006 (č. l. 54).

Príčinou   tohto   stavu   bola   moja   pracovná   zaťaženosť   jednak   v súvislosti s vybavovaním   špecializovanej   agendy   vecí   ochrany   osobnosti   a vyporiadania   BSM a jednak v súvislosti s vybavovaním agendy podpredsedu súdu do 31. 3. 2006.

Pojednávanie   dňa   11.   10.   2006   bolo   odročené   na   deň   24.   11.   2006,   vo   veci sa už bude konať riadne až do jej, verím, rýchleho skončenia.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doplnila   odôvodnenie   priznania   primeraného finančného   zadosťučinenia   v tom   smere,   že   súd   nekonal   viac   ako   štyri   roky,   preto požadované finančné zadosťučinenie považuje za primerané, takisto oznámila, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní; k zaslanému stanovisku okresného súdu sa nevyjadrila.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť na konanie v tejto veci pôvodne prijímal II. senát ústavného súdu. Pretože od 28. februára 2007 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal predsedom III. senátu ústavného súdu, veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt, sa prerokúvajú v III. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu súdneho spisu   ústavný súd zistil   následovný priebeh konania vedeného okresným súdom:

Dňa 3. júna 2002 sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu na ochranu osobnosti.Dňa   1.   augusta   2002   vyzval   okresný   súd   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku, na ktorý reagovala 20. augusta 2002 sťažovateľka podaním návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   vyzval   30.   augusta   2002   sťažovateľku   na   predloženie   potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenia od súdnych poplatkov a na   ustanovenie   zástupcu   v právnej   veci   (ďalej   len   „potvrdenie“),   ktoré   predložila okresnému súdu 13. septembra 2002.

Dňa   22.   septembra   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o určenie termínu pojednávania a 31. decembra 2003 predložila okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 26. apríla 2004 právna zástupkyňa sťažovateľky podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda súdu odpovedal 28. júna 2004. Dňa   14.   mája   2004   vyzval   okresný   súd   sťažovateľku   opätovne   na   predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa   9.   júna   2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   opätovne   o určenie termínu pojednávania a predložila ďalšie listinné dôkazy, v podaní tiež uviedla, že vyplnené potvrdenie bolo súdu už raz predložené.

Dňa 22. marca 2005 právna zástupkyňa sťažovateľky predložila okresnému súdu uznesenie v inej právnej veci, v ktorej bolo sťažovateľke priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   23.   marca   2005   okresný   súd   sťažovateľku   opätovne   vyzval   na   predloženie potvrdenia.

Dňa   31.   mája   2005   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu,   že   z objektívnych dôvodov nemôže zabezpečiť potvrdenie „Mestského úradu“.

Dňa 9. novembra 2005 sťažovateľka predložila okresnému súdu potvrdené tlačivo. Dňa 23. júna 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 11. október 2006. Dňa 16. júna 2006 adresovala právna zástupkyňa sťažovateľky predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorú   predseda   okresného   súdu   28.   júla   2006 vyhodnotil ako dôvodnú.

Dňa 30. augusta 2006 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila okresnému súdu úpravu názvu odporcu.

Dňa 11. októbra 2006 vykonal okresný súd pojednávanie za účasti sťažovateľky, na ktorom   jej   priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pre   účely   zistenia   právnej subjektivity odporcu odročil pojednávanie na 24. november 2006.

Dňa   24.   novembra   2006   vykonal   okresný   súd   pojednávanie,   kde   sťažovateľka predložila   návrh   na   pribratie   ďalšieho   účastníka   do   konania, ako   aj   úpravu   pôvodného návrhu   a požiadala   o   odročenie   pojednávania   pre   neprítomnosť   jej   právnej   zástupkyne z dôvodu choroby. Okresný súd odročil toto pojednávanie na 14. február 2007 a následne na 28. marec 2007.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1 OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je ochrana osobnosti. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s náročným zisťovaním skutkového stavu. Do dňa predloženia spisu však okresný súd nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie, ani žiadny dôkazný prostriedok, k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti   veci   vôbec nepristúpil, takže doterajší zdĺhavý priebeh konania nemohol byť ovplyvnený jej skutkovou a právnou zložitosťou. Povaha prerokúvanej veci (ochrana osobnosti) si pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania (napr. IV. ÚS 275/05).

2. Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky súdneho   konania,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľka   neprispela   k predĺženiu doterajšej doby konania.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola aktívna a jej   činnosť   bola   v súlade   s   §   101   ods.   1   OSP.   Je   pravdou,   že   pri   podaní   návrhu sťažovateľka   nezaplatila   súdny   poplatok,   po   výzve   však   podala   návrh   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a predložila   súdu   dostupné   podklady   pre   účely   posúdenia jej osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomerov.   Sťažovateľka   predložila   súdu rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   o prerušení   konania   vo   veci   priznania   starobného dôchodku,   ako   aj súdom   vyžiadané   potvrdenie,   ktorého   overenie   príslušným   mestským úradom   sa jej   na začiatku   nepodarilo   z objektívnych   príčin   zabezpečiť   (sťažovateľka nedisponuje   platným   dokladom   totožnosti   z dôvodu   neukončeného   konania   vo   veci jej osobného stavu).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   k zbytočným   prieťahom   došlo   predovšetkým   nečinnosťou okresného súdu.

Okresný   súd   vo   veci   vykonal   prvé   pojednávania   až   po   uplynutí   52   mesiacov od podania žaloby sťažovateľkou. V rámci tohto obdobia vykonal iba jednoduché úkony, akými   boli   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a opätovné   výzvy   na   predloženie potvrdenia.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu,   keď po prvom predložení potvrdenia a súvisiacich podkladov sťažovateľkou dvakrát opätovne vyzýval   sťažovateľku   k predloženiu   nového   potvrdenia,   treba   hodnotiť   ako   neefektívny a zároveň neobjektívny, pretože podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka už na začiatku dostatočným spôsobom (s prihliadnutím na objektívne okolnosti) preukázala svoje pomery pre účely posúdenia jej návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Ústavný súd v tejto spojitosti   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením zákonného sudcu, ktorý uviedol, že dôvodom jeho nečinnosti v ním označených obdobiach bola jeho pracovná zaťaženosť.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu v tomto smere neakceptoval.

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosťou okresného súdu bolo pristupovať v tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou aj s ohľadom   na   predmet   konania,   ktorým   je   ochrana osobnosti sťažovateľky. Výsledok konania v takomto prípade má pre sťažovateľku osobitný význam, pretože sa priamo dotýka jej osobného statusu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 41/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 41/02 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v   sume   50 000 Sk,   ktoré   odôvodňuje   tým,   že   právny   prostriedok   nápravy   (verejné ospravedlnenie),   ktorého   sa   v namietanom   konaní   domáha,   v dôsledku   niekoľkoročného odstupu   od   neoprávneného   zásahu   (uverejnenie   nepravdy)   stráca   na   svojej   účinnosti v porovnaní so situáciou, keby bol okresný súd vo veci riadne konal.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti prípadu (skutočný začiatok súdneho konania), ako aj skutočnosť, že predmetom namietaného   konania   je   ochrana   osobnosti,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 50 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky uplatnila nárok na náhradu trov konania, pričom ich výšku nešpecifikovala. Ústavný súd jej priznal náhradu za účelne vynaložené trovy, za ktoré považoval   dva   úkony   právnej   služby   (prípravu   a   prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie sťažnosti), každý v sume 2 730 Sk, a k tomu dvakrát režijný paušál 164 Sk, ktorých výšku určil   podľa   kritérií   platných   na   úhradu   trov   konania v roku   2006   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú   náhradu   trov   konania   spolu   v sume   5   788   Sk   je   okresný   súd   povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007