SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 326/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp. zn.28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a postupom Úradu práce,sociálnych vecí a rodiny v Bratislave ako účastníka konaní vedených Okresným súdomBratislava II pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)bola 14. februára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
- postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaniachvedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a
- postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „úradpráce“) ako účastníka konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 28 P 56/2009a sp. zn. 61 P 11/2011.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové okolnosti týkajúcesa jeho spolužitia s bývalou družkou a ich spoločného maloletého syna.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. decembra 2008 návrh na zvereniemaloletého syna do jeho osobnej starostlivosti. O návrhu konal Okresný súd Lučeneca následne okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 56/2009. Sťažovateľ uvádza,že proti rozsudku okresného súdu vo veci samej (bez jeho bližšieho označenia, pozn.) podalodvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na úpravu styku s maloletým synom, pričomuvádza, že styk, tak ako ho určil konajúci súd, „je nevymožiteľný“.
Sťažovateľ následne podal ďalší návrh na zmenu úpravy výkonu rodičovských práva povinností k maloletému synovi s návrhom, aby maloletý bol zverený do jeho osobnejstarostlivosti. Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn.61 P 11/2011. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v predmetnom konaní bolo nariadenéznalecké dokazovanie a okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ tiež uvádza, že podal návrh na zníženie výživného pre jeho maloletéhosyna, o ktorom konajúci súd rozhodol tak, že tento návrh zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že výživné pre maloletého syna platil pravidelne,avšak nie vo výške, ktorú určil súd v rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu podala jeho bývaládružka opakovane voči nemu trestné oznámenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:„Trestné konanie o neplatení výživného okresný súd Bratislava II. sp. zn.: 4 T/50/2013... Došlo to až na súd kde som bol odsúdený s dvojročnou podmienkou a zaviazaný splatiť omeškané výživné. V tomto konaní som nemal právneho zástupcu a tak som sa nemohol riadne obhajovať.
Potom družka podala ďalšie trestné oznámenie a znova to riešil súd. Bol som odsúdený za neplatenie výživného v plnej výške na 1 rok nepodmienečne... Na pojednávaní som však obhajcu nemal. V zlomku sekundy som sa teda musel rozhodnúť a pristúpiť na dohodu o vine a treste a prijať trest 150 hodín verejnoprospešných prác.“
Sťažovateľ poukazuje aj na úrad práce, ktorý bol kolíznym opatrovníkom jehomaloletého syna vo všetkých konaniach. V tejto súvislosti tiež uvádza:
„Počas všetkých pojednávaní v konaniach sa spolu zúčastnilo osem kolíznych opatrovníkov. Mám vo svojej záležitosťou už dva právoplatné rozhodnutia avšak do dnešného dňa ani jeden zo zúčastnených kolíznych opatrovníkov nevidel a ani neskúmal dieťa v prostredí u otca. Preto ani jeden z nich nemohol objektívne posúdiť čo je pre synčeka dobré a čo je v jeho záujme. Vzhľadom na to, že o synčeka som sa v podstate staral do jeho jedného roku ja s pomocou mojich rodičov /bývalá družka to na pojednávaniach potvrdila/ Je takéto konanie kolíznych opatrovníkov jednoznačne diskriminácia voči otcovi. V tom čase ako som vyššie uviedol som odišiel z dobre platenej práce, aby som sa o bývalú družku po pokuse o samovraždu o synčeka postaral. Táto starostlivosť z mojej strany bola kompletná papanie, kúpanie, uspávanie, prechádzky, starostlivosť počas ochorení a navštevoval som so synčekom aj povinné prehliadky u detského lekára. Synček mal na mňa a aj moju mamu silnú vzťahovú väzbu a preto na neho má negatívny vplyv jeho únos matkou a vytrhnutie z pôvodného prostredia.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny odmieta komunikáciu so mnou už celých 5 rokov...“
Sťažovateľ tiež uvádza, že v odvolacích konaniach rozhodoval ten istý senátkrajského súdu, pričom všetky jeho odvolania boli „zamietnuté“. Sťažovateľ zároveňnamieta to, ako odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutia.
„... odôvodnenia sú skutočne k zamysleniu. Ako príklad uvádzam odvolacie konanie o znížení výživného. V ňom súd konštatuje, že sa matka k návrhu nevyjadrila avšak v odôvodnení sa uvádza, že na výživu svojho synčeka neprispievam inak než finančne. Ak sa teda matka k návrhu nevyjadrila a pojednávanie sa nekonalo odkiaľ má sudkyňa krajského súdu informáciu, že neprispievam inak než finančne?
Odvolací súd podľa môjho názoru ani raz neskúmal skutočnosti a považoval rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.“
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že v dvoch konaniach bolo nariadené znaleckédokazovanie. Namieta, že v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku a tiež prirozhodovaní o trovách znaleckého dokazovania došlo k diskriminácii. V tejto súvislostiuvádza:
„Znalecké dokazovanie prebehlo v oboch konaniach. Ako vyššie uvádzam v prvom konaní to bolo so značnými prieťahmi. Znalkyňa ako sama v posudku uvádza vyšetrila matku ambulantne bez prítomnosti dieťaťa. Nuž k tomu niet čo dodať. Znalkyňa bola na ďalšom pojednávaní spochybnená a závery svojho posudku nevedela podložiť iným len počtom svojich diplomov. V druhom konaní znalec taktiež neurobil šetrenie takým spôsobom, aby súdu vedel poskytnúť jednoznačné stanovisko. Tu je namieste uviesť, že brat bývalej družky je lekár a pôsobí v.
Ako dôkaz o diskriminácii dokladám uznesenia o trovách za znalecké dokazovanie. V prvom konaní ma súd zaviazal uhradiť trovy znaleckého dokazovania a jedným z odôvodnení je to, že som na pojednávaní povedal, že to zaplatím. Za situácie, keď v konaní pociťujete diskrimináciu považujete za potrebné dať súdu objektívne podklady pre rozhodnutie a nerozmýšľate o tom koľko to bude stáť a ako to zaplatíte. Sudkyňa však neskúmala zákonnú možnosť úhrady týchto trov. V druhom konaní sudkyňa skúmala takúto zákonnú možnosť a uznesením mi oznámila, že je oprávnená a trovy bude znášať štát. Takže v dvoch identických konaniach na rovnakom súde mám dve odlišné stanoviská za rovnakých podmienok v rovnakej veci. V konaní o zmene zverenia znalec sám potvrdil, že pri šetrení on sám do domácností nechodí. Napriek tomu sa vyjadril, že zmena zverenia dieťaťa nie je vhodná, lebo by dieťa menilo sociálne väzby. Jednak synček menil sociálne väzby vtedy keď ho matka uniesla a za pomoci súdu a kurately ho vytrhli z pôvodného prostredia. A v druhom rade znalec sám nešetril či by takáto zmena sociálnych väzieb nebola pre dieťa lepšia, prospešnejšia.“
Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza:„Zo situácie kedy som musel prevziať zodpovednosť za svoju rodinu a postarať sa o svojho synčeka som sa hlavne konaním súdu a kurately dostal do situácie, že pravdepodobne skončím vo väzení nie preto, že by som urobil niečo zlé, ale preto, že súd rozhodol takým spôsobom, ktorý považujem za diskrimináciu. Tvrdenia matky boli vždy prijaté ako fakt napriek tomu, že dôkazy odporujú jej tvrdeniam. Súd mňa ako povinného zaťažil neprimerane mojim možnostiam a určeným stykom možnosť vychovávať synčeka značne sťažil. Moje možnosti výchovne pôsobiť na synčeka sú za posledných päť rokov takmer nulové.
Súčasný reálny právny stav je taký, že vzhľadom na okolnosti viem posielať výživné len vo výške minimálneho zákonom stanoveného výživného. Bývalej družke stačí znova podať trestné oznámenie a zase to bude riešiť súd. Naďalej trvá stav, že kontakt so synčekom nie je umožnený. Na súde mám už len konanie o návrhu o výkone úradného rozhodnutia, ktoré taktiež trvá neprimerane dlho viac ako rok. Návrh bol podaný v januári 2013. V rámci toho bola bývalá družka vyzvaná aby dodržiavala rozsudok a dieťa na styk riadne pripravila...“
Následne sťažovateľ v sťažnosti cituje čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 2 ods. 1 a 2,čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
Petit svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje takto:„... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Bratislava II... zaplatiť sumu 25 000 eur ⬛⬛⬛⬛... ako nemajetkovú ujmu za zbytočné prieťahy v konaniach a taktiež za spôsobenú ujmu odlúčenia od svojho dieťaťa spôsobenú konaním súdu.... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava... zaplatiť sumu 25 000 eur ⬛⬛⬛⬛... ako nemajetkovú ujmu za nedostatočnú ochranu práv jeho dieťaťa ako aj jeho rodičovských práv.
Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Bratislava II... obnoviť konanie o zverení maloletého ⬛⬛⬛⬛... a v rámci toho konania preskúma reálne možnosti povinného na platenie výživného a to spätne ku dňu 1. 3. 2009. Zároveň súd určí výšku výživného spätne k tomuto dátumu a urobí ďalšie opatrenia na opravu trestných konaní v tejto veci. Zároveň v tomto konaní reálne preskúma záujmy maloletého a vykoná všetky opatrenia k tomu, aby mohli byť obnovené a dodržané práva maloletého ako aj rodičov.“
Návrh na priznanie uvedenej sumy sťažovateľ odôvodňuje takto:„Finančné odškodnenie požadujem za prieťahy v konaniach ako aj ako nemajetkovú ujmu. O synčeka som sa riadne staral kompletne a dokonca som bol aj pri pôrode. Z toho vyplýva aj to, že k svojmu dieťatku mám silné citové väzby a chcem sa priamo podieľať na jeho výchove. Konaním okresného súdu a kurately bolo spôsobené a stále trvá odlúčenie od synčeka. Táto ujma je vo svojej podstate nevyčísliteľná, pretože takéto bezdôvodné odlúčenie bude mať fatálne následky v psychickom vývoji synčeka. Problém odlúčenia nespočíva v mojom nezáujme ako ani v tom, že by synček nechcel, ale v tom, že rozhodnutie súdu je obmedzujúce aj vzhľadom na to, že matka sama nemá najmenšiu ochotu umožniť kontakt.“
Dňa 22. augusta 2014 vyzval ústavný súd sťažovateľa na doplnenie sťažnosti s tým,aby označil základné práva a slobody, ktorých porušenie namieta, označil právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým mali byť porušené jeho základné právaa slobody, a aby uviedol návrh na rozhodnutie, t. j. petit, a aby k sťažnosti priložilsplnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.Na výzvu ústavného súdu reagoval sťažovateľ podaním z 11. septembra 2014,v ktorom uviedol, že osobne navštívil kanceláriu Centra právnej pomoci v RimavskejSobote a na „konzultácii dospeli právnici centra k záveru, že aj po doplnení podania o potrebné náležitosti by bola sťažnosť vraj nepriechodná na Ústavnom súde oznamujem túto skutočnosť touto cestou... Splnomocnenie, ktoré prikladám, je formulované konkrétnemu Centru právnej pomoci, avšak nie konkrétnemu advokátovi z dôvodu jednak časovej tiesne a v druhom rade z dôvodu, že nepoznám a ani som nekonzultoval vec s právnikmi daného centra právnej pomoci. Týmto dávam na vedomie konajúcemu sudcovi, že v prípade, že som prešvihol zákonnú lehotu, alebo inou formou nedoplnil podanie tak, aby bolo možné vo veci ďalej konať, nebudem osobne vo veci podnikať žiadne ďalšie kroky a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto podanie uzavrel.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd„zaplatiť sumu 25 000 eur... ako nemajetkovú ujmu za zbytočné prieťahy v konaniach a taktiež za spôsobenú ujmu odlúčenia od svojho dieťaťa spôsobenú konaním súdu“.
V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na konania okresného súdu vedenépod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013.
Sťažovateľ ďalej v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal úradpráce „zaplatiť sumu 25 000 eur... ako nemajetkovú ujmu za nedostatočnú ochranu práv jeho dieťaťa ako aj jeho rodičovských práv“.
V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na vyjadrenia úradu práce ako kolíznehoopatrovníka a uvádza, že súčasťou „písomnej správy kolízneho opatrovníka zo zisťovania pomerov dieťaťa, ako i jeho ústneho vyjadrenia na pojednávaní je návrh (odporúčanie) súdu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, pričom tento musí byť v súlade so záujmom dieťaťa. Návrh (odporúčanie) kolízneho opatrovníka, akým spôsobom má súd upraviť rodičovské práva a povinnosti, musí sledovať záujem dieťaťa, musí byť riadne zdôvodnený, podložený vecnými argumentmi a musí byť presvedčivý.
Finančné odškodnenie požadujem za prieťahy v konaniach ako aj ako nemajetkovú ujmu... Konaním okresného súdu a kurately bolo spôsobené a stále trvá odlúčenie od synčeka...“.
Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd zaviazal okresný súd obnoviť „konanie o zverení maloletého ⬛⬛⬛⬛... a v rámci toho konania preskúma reálne možnosti povinného na platenie výživného a to spätne ku dňu 1. 3. 2009. Zároveň súd určí výšku výživného spätne k tomuto dátumu a urobí ďalšie opatrenia na opravu trestných konaní v tejto veci.“.
Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy
- postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn.61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a
- postupom úradu práce ako kolízneho opatrovníka v konaniach okresného súduvedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011,a tiež žiada zrušiť rozhodnutia okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, aleaj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených právsa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručeniasťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto právaešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručeniasťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie jespôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súduje akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013
Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmavanie opodstatnenosti tvrdeniasťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 malo dôjsť k porušeniu jehozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zo zistení ústavného súdu a tiež z príloh sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej podsp. zn. 28 P 56/2009 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 28 P 56/2009-168 z 15. júna2010 tak, že mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zveril do osobnej starostlivosti matky,sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 70 € od 1. januára2009, dlžné výživné za obdobie od 1. januára 2009 do 31. mája 2010 vo výške 910 € povolilsťažovateľovi splácať v mesačných splátkach vo výške 30 € spolu s bežným výživnýmod júna 2010 a upravil styk otca s maloletým.
Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie – proti výrokuo zverení maloletého do starostlivosti matky, povinnosti prispievať na výživumaloletého a platiť dlžné výživné. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 11 CoP 218/2010-215 z 23. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdunadobudol právoplatnosť 15. decembra 2010.
V konaní vedenom pod sp. zn. 61 P 11/2011 rozhodol okresný súd rozsudkomč. k. 61 P 11/2011-158 z 19. novembra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa na zvereniemal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jeho osobnej starostlivosti.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdrozsudkom č. k. 11 CoP 147/2013-181 z 13. augusta 2013 tak, že rozsudok okresného súdupotvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudolprávoplatnosť 7. septembra 2013.
V konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 50/2013 okresný súd rozhodol rozsudkomz 12. decembra 2013 tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania prečinu zanedbaniapovinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdil ho na trestpovinnej práce v trvaní 150 hodín. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jehovyhlásenia, t. j. 12. decembra 2013, keďže sťažovateľ aj prokurátor sa vzdali práva podaťodvolanie.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn.61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára2014, t. j. v čase, keď napadnuté konania okresného súdu už boli právoplatne skončené.Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označenéhozákladného práva už postupom okresného súdu v napadnutých konaniach nemohlo v časepodania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom úradu práce ako kolízneho opatrovníka a účastníka v konaniach okresného súdu vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy postupom úradu práce v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011 v súvislosti s podaním vyjadrení o výchovnýchpomeroch maloletého. V napadnutých konaniach úrad práce nerozhodoval vo veci návrhusťažovateľa, výlučne spolupôsobil pri zisťovaní skutkového stavu relevantnéhopre rozhodnutie okresného súdu vo veci a ako kolízny opatrovník bol účastníkomoznačených konaní okresného súdu. Ak by aj došlo k zbytočným prieťahom v napadnutýchkonaniach v dôsledku nečinnosti úradu práce, zodpovedným subjektom za vzniknutézbytočné prieťahy by bol okresný súd.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že neexistuje možná príčinná súvislosťmedzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a postupomúradu práce v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn.61 P 11/2011. Relevantné je aj to, že porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ namieta v súvislosti s konaniami okresného súdu, ktoré v čase podania jehosťažnosti boli právoplatne skončené. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosťv súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.
II.3 K návrhu na zrušenie rozhodnutí okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcťvyužitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zaviazal okresný súd obnoviť konanie o zverenímaloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a aby opätovne preskúmal možnostisťažovateľa platiť výživné, a to k 1. marcu 2009. Zároveň žiada o „opravu“ trestnýchkonaní.
Z uvedeného návrhu je zrejmé, že sťažovateľ sa usiluje docieliť nové prerokovaniejeho návrhov, o ktorých už rozhodoval okresný súd v napadnutých konaniach.
V konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 56/2009 rozsudok okresného súduz 15. júna 2010 preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd a rozhodolrozsudkom z 23. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Rovnako tak v konaní vedenom pod sp. zn. 61 P 11/2011 rozhodol okresný súdrozsudkom z 19. novembra 2012, ktorý na základe odvolania sťažovateľa preskúmal krajskýsúd a rozhodol rozsudkom z 13. augusta 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva,že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmaťrozsudky okresného súdu sp. zn. 28 P 56/2009 z 15. júna 2010 a sp. zn. 61 P 11/2011z 19. novembra 2012 a posúdiť opodstatnenosť návrhu sťažovateľa na ich zrušenie,pretože tieto rozsudky preskúmal na základe odvolaní sťažovateľa podľa § 201 a nasl.Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.
V konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 50/2013 rozhodol okresný súd rozsudkomz 12. decembra 2013. Sťažovateľ a prokurátor sa vzdali práva podať odvolanie proti tomutorozsudku, preto tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jeho vyhlásenia,t. j. 12. decembra 2013.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
V tejto súvislosti ústavný súd tiež pripomína jednu zo základných zásad práva,ktorou je,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý strážisvoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv, vyžadujúc,aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorýchby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá,že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonaťprípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07,I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013).
Sťažovateľ svoje námietky proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 50/2013z 12. decembra 2013 mohol uplatniť v odvolacom konaní. Sťažovateľ túto možnosť nevyužil,pretože sa práva podať odvolanie proti tomuto rozsudku vzdal. Na tomto základe nemožnoakceptovať taký postup sťažovateľa, ktorý sa vlastným prejavom vôle vzdá možnosti podaťriadny opravný prostriedok podľa Trestného poriadku a následne svoje námietky protirozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa uplatní v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015