znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 326/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.28 P 56/2009,   sp. zn.   61   P   11/2011   a   sp.   zn.   4   T   50/2013   a   postupom   Úradu   práce,sociálnych vecí a rodiny v Bratislave ako účastníka konaní vedených Okresným súdomBratislava II pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)bola 14. februára 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

- postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaniachvedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a

- postupom   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Bratislave   (ďalej   len   „úradpráce“)   ako   účastníka   konaní   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   P   56/2009a sp. zn. 61 P 11/2011.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové okolnosti týkajúcesa jeho spolužitia s bývalou družkou a ich spoločného maloletého syna.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. decembra 2008 návrh na zvereniemaloletého   syna   do   jeho   osobnej   starostlivosti.   O   návrhu   konal   Okresný   súd   Lučeneca následne okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 56/2009. Sťažovateľ uvádza,že proti rozsudku okresného súdu vo veci samej (bez jeho bližšieho označenia, pozn.) podalodvolanie,   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   úpravu   styku   s   maloletým   synom,   pričomuvádza, že styk, tak ako ho určil konajúci súd, „je nevymožiteľný“.

Sťažovateľ následne podal ďalší návrh na zmenu úpravy výkonu rodičovských práva povinností k maloletému synovi s návrhom, aby maloletý bol zverený do jeho osobnejstarostlivosti.   Konanie   o   tomto   návrhu   bolo   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.61 P 11/2011. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v predmetnom konaní bolo nariadenéznalecké dokazovanie a okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ tiež uvádza, že podal návrh na zníženie výživného pre jeho maloletéhosyna, o ktorom konajúci súd rozhodol tak, že tento návrh zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že výživné pre maloletého syna platil pravidelne,avšak nie vo výške, ktorú určil súd v rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu podala jeho bývaládružka opakovane voči nemu trestné oznámenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:„Trestné   konanie   o   neplatení   výživného   okresný   súd   Bratislava   II.   sp.   zn.: 4 T/50/2013...   Došlo   to   až   na   súd   kde   som   bol   odsúdený   s   dvojročnou   podmienkou a zaviazaný splatiť omeškané výživné. V tomto konaní som nemal právneho zástupcu a tak som sa nemohol riadne obhajovať.

Potom   družka   podala   ďalšie   trestné   oznámenie   a   znova   to   riešil   súd.   Bol   som odsúdený za neplatenie výživného v plnej výške na 1 rok nepodmienečne... Na pojednávaní som   však   obhajcu   nemal.   V zlomku   sekundy   som   sa   teda   musel   rozhodnúť   a   pristúpiť na dohodu o vine a treste a prijať trest 150 hodín verejnoprospešných prác.“

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   úrad   práce,   ktorý   bol   kolíznym   opatrovníkom   jehomaloletého syna vo všetkých konaniach. V tejto súvislosti tiež uvádza:

„Počas   všetkých   pojednávaní   v   konaniach   sa   spolu   zúčastnilo   osem   kolíznych opatrovníkov.   Mám   vo   svojej   záležitosťou   už   dva   právoplatné   rozhodnutia   avšak do dnešného dňa ani jeden zo zúčastnených kolíznych opatrovníkov nevidel a ani neskúmal dieťa v prostredí u otca. Preto ani jeden z nich nemohol objektívne posúdiť čo je pre synčeka dobré a čo je v jeho záujme. Vzhľadom na to, že o synčeka som sa v podstate staral do jeho jedného roku ja s pomocou mojich rodičov /bývalá družka to na pojednávaniach potvrdila/ Je takéto konanie kolíznych opatrovníkov jednoznačne diskriminácia voči otcovi. V tom čase ako som vyššie uviedol som odišiel z dobre platenej práce, aby som sa o bývalú družku po pokuse o samovraždu o synčeka postaral. Táto starostlivosť z mojej strany bola kompletná   papanie,   kúpanie,   uspávanie,   prechádzky,   starostlivosť   počas   ochorení a navštevoval   som   so   synčekom   aj   povinné   prehliadky   u   detského   lekára.   Synček   mal na mňa a aj moju mamu silnú vzťahovú väzbu a preto na neho má negatívny vplyv jeho únos matkou a vytrhnutie z pôvodného prostredia.

Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   odmieta   komunikáciu   so   mnou   už   celých 5 rokov...“

Sťažovateľ   tiež   uvádza,   že   v   odvolacích   konaniach   rozhodoval   ten   istý   senátkrajského   súdu,   pričom   všetky   jeho   odvolania   boli „zamietnuté“. Sťažovateľ   zároveňnamieta to, ako odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutia.

„... odôvodnenia sú skutočne k zamysleniu. Ako príklad uvádzam odvolacie konanie o znížení   výživného.   V   ňom   súd   konštatuje,   že   sa   matka   k   návrhu   nevyjadrila   avšak v odôvodnení sa uvádza, že na výživu svojho synčeka neprispievam inak než finančne. Ak sa teda matka k návrhu nevyjadrila a pojednávanie sa nekonalo odkiaľ má sudkyňa krajského súdu informáciu, že neprispievam inak než finančne?

Odvolací   súd   podľa   môjho   názoru   ani   raz   neskúmal   skutočnosti   a   považoval rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že v dvoch konaniach bolo nariadené znaleckédokazovanie.   Namieta,   že   v   súvislosti   s   vypracovaním   znaleckého   posudku   a tiež   prirozhodovaní o trovách znaleckého dokazovania došlo k diskriminácii. V tejto súvislostiuvádza:

„Znalecké dokazovanie prebehlo v oboch konaniach. Ako vyššie uvádzam v prvom konaní to bolo so značnými prieťahmi. Znalkyňa ako sama v posudku uvádza vyšetrila matku   ambulantne   bez   prítomnosti   dieťaťa.   Nuž   k   tomu   niet   čo   dodať.   Znalkyňa   bola na ďalšom pojednávaní spochybnená a závery svojho posudku nevedela podložiť iným len počtom   svojich   diplomov.   V   druhom   konaní   znalec   taktiež   neurobil   šetrenie   takým spôsobom, aby súdu vedel poskytnúť jednoznačné stanovisko. Tu je namieste uviesť, že brat bývalej družky je lekár a pôsobí v.

Ako dôkaz o diskriminácii dokladám uznesenia o trovách za znalecké dokazovanie. V prvom   konaní   ma   súd   zaviazal   uhradiť   trovy   znaleckého   dokazovania   a   jedným z odôvodnení je to, že som na pojednávaní povedal, že to zaplatím. Za situácie, keď v konaní pociťujete   diskrimináciu   považujete   za   potrebné   dať   súdu   objektívne   podklady pre rozhodnutie a nerozmýšľate o tom koľko to bude stáť a ako to zaplatíte. Sudkyňa však neskúmala zákonnú možnosť úhrady týchto trov. V druhom konaní sudkyňa skúmala takúto zákonnú možnosť a uznesením mi oznámila, že je oprávnená a trovy bude znášať štát. Takže v dvoch identických konaniach na rovnakom súde mám dve odlišné stanoviská za rovnakých podmienok v rovnakej veci. V konaní o zmene zverenia znalec sám potvrdil, že pri šetrení on sám do domácností nechodí. Napriek tomu sa vyjadril, že zmena zverenia dieťaťa nie je vhodná, lebo by dieťa menilo sociálne väzby. Jednak synček menil sociálne väzby vtedy keď ho matka uniesla a za pomoci súdu a kurately ho vytrhli z pôvodného prostredia. A v druhom rade znalec sám nešetril či by takáto zmena sociálnych väzieb nebola pre dieťa lepšia, prospešnejšia.“

Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza:„Zo   situácie   kedy   som   musel   prevziať   zodpovednosť   za   svoju   rodinu   a   postarať sa o svojho   synčeka   som   sa   hlavne   konaním   súdu   a   kurately   dostal   do   situácie, že pravdepodobne skončím vo väzení nie preto, že by som urobil niečo zlé, ale preto, že súd rozhodol takým spôsobom, ktorý považujem za diskrimináciu. Tvrdenia matky boli vždy prijaté ako fakt napriek tomu, že dôkazy odporujú jej tvrdeniam. Súd mňa ako povinného zaťažil neprimerane mojim možnostiam a určeným stykom možnosť vychovávať synčeka značne sťažil. Moje možnosti výchovne pôsobiť na synčeka sú za posledných päť rokov takmer nulové.

Súčasný reálny právny stav je taký, že vzhľadom na okolnosti viem posielať výživné len vo výške minimálneho zákonom stanoveného výživného. Bývalej družke stačí znova podať trestné oznámenie a zase to bude riešiť súd. Naďalej trvá stav, že kontakt so synčekom nie je umožnený. Na súde mám už len konanie o návrhu o výkone úradného rozhodnutia, ktoré taktiež trvá neprimerane dlho viac ako rok. Návrh bol podaný v januári 2013. V rámci toho   bola   bývalá   družka   vyzvaná   aby   dodržiavala   rozsudok   a   dieťa   na   styk   riadne pripravila...“

Následne sťažovateľ v sťažnosti cituje čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 2 ods. 1 a 2,čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 9 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

Petit svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje takto:„... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Bratislava II... zaplatiť sumu   25 000   eur ⬛⬛⬛⬛...   ako   nemajetkovú   ujmu   za   zbytočné   prieťahy v konaniach a taktiež za spôsobenú ujmu odlúčenia od svojho dieťaťa spôsobenú konaním súdu.... Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava...   zaplatiť   sumu   25   000   eur ⬛⬛⬛⬛...   ako   nemajetkovú   ujmu za nedostatočnú ochranu práv jeho dieťaťa ako aj jeho rodičovských práv.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zaväzuje   Okresný   súd   Bratislava   II...   obnoviť konanie o zverení maloletého ⬛⬛⬛⬛... a v rámci toho konania preskúma reálne možnosti povinného na platenie výživného a to spätne ku dňu 1. 3. 2009. Zároveň súd určí výšku výživného spätne k tomuto dátumu a urobí ďalšie opatrenia na opravu trestných konaní v tejto veci. Zároveň v tomto konaní reálne preskúma záujmy maloletého a vykoná všetky   opatrenia   k   tomu,   aby   mohli   byť   obnovené   a   dodržané   práva   maloletého   ako aj rodičov.“

Návrh na priznanie uvedenej sumy sťažovateľ odôvodňuje takto:„Finančné odškodnenie požadujem za prieťahy v konaniach ako aj ako nemajetkovú ujmu. O synčeka som sa riadne staral kompletne a dokonca som bol aj pri pôrode. Z toho vyplýva aj to, že k svojmu dieťatku mám silné citové väzby a chcem sa priamo podieľať na jeho výchove. Konaním okresného súdu a kurately bolo spôsobené a stále trvá odlúčenie od synčeka.   Táto   ujma   je   vo   svojej   podstate   nevyčísliteľná,   pretože   takéto   bezdôvodné odlúčenie   bude   mať   fatálne   následky   v   psychickom   vývoji   synčeka.   Problém   odlúčenia nespočíva v mojom nezáujme ako ani v tom, že by synček nechcel, ale v tom, že rozhodnutie súdu je obmedzujúce aj vzhľadom na to, že matka sama nemá najmenšiu ochotu umožniť kontakt.“

Dňa 22. augusta 2014 vyzval ústavný súd sťažovateľa na doplnenie sťažnosti s tým,aby   označil   základné   práva   a   slobody,   ktorých   porušenie   namieta,   označil   právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým mali byť porušené jeho základné právaa slobody,   a   aby   uviedol   návrh   na   rozhodnutie,   t.   j.   petit,   a   aby   k   sťažnosti   priložilsplnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   sťažovateľ   podaním   z   11.   septembra   2014,v ktorom   uviedol,   že   osobne   navštívil   kanceláriu   Centra   právnej   pomoci   v   RimavskejSobote a na „konzultácii dospeli právnici centra k záveru, že aj po doplnení podania o potrebné náležitosti by bola sťažnosť vraj nepriechodná na Ústavnom súde oznamujem túto   skutočnosť   touto   cestou...   Splnomocnenie,   ktoré   prikladám,   je   formulované konkrétnemu Centru právnej pomoci, avšak nie konkrétnemu advokátovi z dôvodu jednak časovej   tiesne   a   v druhom   rade   z   dôvodu,   že nepoznám   a   ani   som   nekonzultoval   vec s právnikmi daného centra právnej pomoci. Týmto dávam na vedomie konajúcemu sudcovi, že v prípade, že som prešvihol zákonnú lehotu, alebo inou formou nedoplnil podanie tak, aby bolo možné vo veci ďalej konať, nebudem osobne vo veci podnikať žiadne ďalšie kroky a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto podanie uzavrel.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd„zaplatiť sumu 25 000 eur... ako nemajetkovú ujmu za zbytočné prieťahy v konaniach a taktiež za spôsobenú ujmu odlúčenia od svojho dieťaťa spôsobenú konaním súdu“.

V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukazuje   na   konania   okresného   súdu   vedenépod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013.

Sťažovateľ   ďalej   v   petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   zaviazal   úradpráce „zaplatiť sumu 25 000 eur... ako nemajetkovú ujmu za nedostatočnú ochranu práv jeho dieťaťa ako aj jeho rodičovských práv“.

V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na vyjadrenia úradu práce ako kolíznehoopatrovníka a uvádza, že súčasťou „písomnej správy kolízneho opatrovníka zo zisťovania pomerov dieťaťa, ako i jeho ústneho vyjadrenia na pojednávaní je návrh (odporúčanie) súdu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, pričom tento musí byť v súlade so záujmom dieťaťa. Návrh (odporúčanie) kolízneho opatrovníka, akým spôsobom má súd upraviť   rodičovské   práva   a   povinnosti,   musí   sledovať   záujem   dieťaťa,   musí   byť   riadne zdôvodnený, podložený vecnými argumentmi a musí byť presvedčivý.

Finančné odškodnenie požadujem za prieťahy v konaniach ako aj ako nemajetkovú ujmu...   Konaním   okresného   súdu   a   kurately   bolo   spôsobené   a   stále   trvá   odlúčenie od synčeka...“.

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd zaviazal okresný súd obnoviť „konanie o zverení maloletého ⬛⬛⬛⬛... a v rámci toho konania preskúma reálne možnosti povinného na platenie výživného a to spätne ku dňu 1. 3. 2009. Zároveň   súd   určí   výšku   výživného   spätne   k   tomuto   dátumu   a   urobí   ďalšie   opatrenia na opravu trestných konaní v tejto veci.“.

Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy

- postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn.61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 a

- postupom   úradu   práce   ako   kolízneho   opatrovníka   v   konaniach   okresného   súduvedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011,a   tiež   žiada   zrušiť   rozhodnutia   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, aleaj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených právsa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručeniasťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,ak bola na ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   tohto   právaešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručeniasťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniuoznačeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie jespôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľačl. 6   ods.   1   dohovoru   (m.   m.   I.   ÚS   6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súduje akceptovaný   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2   ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013

Predmetom   tejto   časti   sťažnosti   je   preskúmavanie   opodstatnenosti   tvrdeniasťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 malo dôjsť k porušeniu jehozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo zistení ústavného súdu a tiež z príloh sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej podsp. zn. 28 P 56/2009 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 28 P 56/2009-168 z 15. júna2010 tak, že mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zveril do osobnej starostlivosti matky,sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 70 € od 1. januára2009, dlžné výživné za obdobie od 1. januára 2009 do 31. mája 2010 vo výške 910 € povolilsťažovateľovi splácať v mesačných splátkach vo výške 30 € spolu s bežným výživnýmod júna 2010 a upravil styk otca s maloletým.

Sťažovateľ   proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   –   proti   výrokuo zverení maloletého   do   starostlivosti   matky,   povinnosti   prispievať   na   výživumaloletého a platiť dlžné výživné. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 11 CoP 218/2010-215 z 23. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny   potvrdil.   Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdunadobudol právoplatnosť 15. decembra 2010.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   61   P 11/2011   rozhodol   okresný   súd   rozsudkomč. k. 61 P 11/2011-158 z 19. novembra 2012 tak, že zamietol návrh sťažovateľa na zvereniemal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jeho osobnej starostlivosti.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdrozsudkom č. k. 11 CoP 147/2013-181 z 13. augusta 2013 tak, že rozsudok okresného súdupotvrdil.   Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudolprávoplatnosť 7. septembra 2013.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   50/2013   okresný   súd   rozhodol   rozsudkomz 12. decembra 2013 tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania prečinu zanedbaniapovinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdil ho na trestpovinnej práce v trvaní 150 hodín. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jehovyhlásenia, t. j. 12. decembra 2013, keďže sťažovateľ aj prokurátor sa vzdali práva podaťodvolanie.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn.61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. februára2014, t. j. v čase, keď napadnuté konania okresného súdu už boli právoplatne skončené.Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označenéhozákladného práva už postupom okresného súdu v napadnutých konaniach nemohlo v časepodania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom úradu práce ako kolízneho opatrovníka a účastníka v konaniach okresného súdu vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn. 61 P 11/2011

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy postupom úradu práce v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.28 P 56/2009   a   sp.   zn.   61   P   11/2011   v   súvislosti   s   podaním   vyjadrení   o   výchovnýchpomeroch maloletého. V napadnutých konaniach úrad práce nerozhodoval vo veci návrhusťažovateľa,   výlučne   spolupôsobil   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   relevantnéhopre rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veci   a ako   kolízny   opatrovník   bol   účastníkomoznačených konaní okresného súdu. Ak by aj došlo k zbytočným prieťahom v napadnutýchkonaniach   v   dôsledku   nečinnosti   úradu   práce,   zodpovedným   subjektom   za   vzniknutézbytočné prieťahy by bol okresný súd.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že neexistuje možná príčinná súvislosťmedzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a postupomúradu práce v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 28 P 56/2009 a sp. zn.61 P 11/2011. Relevantné je aj to, že porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ namieta v súvislosti s konaniami okresného súdu, ktoré v čase podania jehosťažnosti boli právoplatne skončené. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosťv súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   v   tejto   časti   ako   zjavneneopodstatnenú.

II.3 K návrhu na zrušenie rozhodnutí okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 28 P 56/2009, sp. zn. 61 P 11/2011 a sp. zn. 4 T 50/2013

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcťvyužitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musítakúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zaviazal okresný súd obnoviť konanie o zverenímaloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a   aby   opätovne   preskúmal   možnostisťažovateľa platiť výživné, a to k 1. marcu 2009. Zároveň žiada o „opravu“ trestnýchkonaní.

Z uvedeného návrhu je zrejmé, že sťažovateľ sa usiluje docieliť nové prerokovaniejeho návrhov, o ktorých už rozhodoval okresný súd v napadnutých konaniach.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   P   56/2009   rozsudok   okresného   súduz 15. júna 2010   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   a   rozhodolrozsudkom z 23. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Rovnako tak v konaní vedenom pod sp. zn. 61 P 11/2011 rozhodol okresný súdrozsudkom z 19. novembra 2012, ktorý na základe odvolania sťažovateľa preskúmal krajskýsúd a rozhodol rozsudkom z 13. augusta 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva,že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôdnerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmaťrozsudky okresného súdu sp. zn. 28 P 56/2009 z 15. júna 2010 a sp. zn. 61 P 11/2011z 19. novembra   2012   a   posúdiť   opodstatnenosť   návrhu   sťažovateľa   na   ich   zrušenie,pretože tieto   rozsudky   preskúmal   na   základe   odvolaní   sťažovateľa   podľa   §   201   a   nasl.Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.

V   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   50/2013   rozhodol   okresný   súd   rozsudkomz 12. decembra 2013. Sťažovateľ a prokurátor sa vzdali práva podať odvolanie proti tomutorozsudku,   preto   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňom   jeho   vyhlásenia,t. j. 12. decembra 2013.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   tiež   pripomína   jednu   zo   základných   zásad   práva,ktorou je,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý strážisvoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv, vyžadujúc,aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorýchby nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,že sťažovateľ   musí   využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonaťprípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07,I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013).

Sťažovateľ   svoje   námietky   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   50/2013z 12. decembra 2013 mohol uplatniť v odvolacom konaní. Sťažovateľ túto možnosť nevyužil,pretože sa práva podať odvolanie proti tomuto rozsudku vzdal. Na tomto základe nemožnoakceptovať taký postup sťažovateľa, ktorý sa vlastným prejavom vôle vzdá možnosti podaťriadny   opravný   prostriedok   podľa   Trestného   poriadku   a   následne   svoje   námietky   protirozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa uplatní v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015