znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 326/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, Tulčík 26 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 a žiada vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/3/2013 zo dňa 18. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/3/2013 zo dňa 18. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ sa v konaní   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 6 S 19/2012   proti   Ministerstvu   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“ alebo „žalovaný“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 6006/2012-1.10 (27/2012 – rozkl.) z 10. júla 2012 a č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012.

Rozhodnutím   č.   3439/2012-2.2   zo   4.   apríla   2012   žalovaný   na   základe   žiadosti Poľovného   združenia   Malatina   (ďalej   len   „žiadateľ“)   povolil   výnimku   zo   zákazov ustanovených v § 35 ods.   1 písm. a) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť – odstreliť   –   jedného   jedinca   medveďa   hnedého   v   poľovnom   revíri   Malatiná,   držať   ho a prepravovať, pričom stanovil tieto podmienky: (1) Odstrel možno zrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou na lokalite Pod Sennou, k. ú. Malatiná a Uboč, k. ú. Prosiek, alebo do 15. decembra 2012 len postriežkou na uvedených lokalitách; (2) Usmrtený bude jedinec, ktorého hmotnosť nepresiahne 100 kg alebo šírka jeho prednej laby je do 12 cm a zároveň dĺžka zadnej laby do 21 cm; (3) Odstrelu nebude predchádzať vnadenie   mäsitou   návnadou,   s   výnimkou   možnosti   použiť   živočíšny   materiál   v   súlade s čl. 23 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (HS) č. 1774/2002, ktorým sa stanovujú zdravotné predpisy tykajúce sa živočíšnych vedľajších produktov neurčených pre ľudskú spotrebu v platnom znení; (4) Plánovaný čas lovu bude vopred oznámený ministerstvom poverenej kontaktnej osobe – Štátnej ochrane prírody Slovenskej republiky – Správe CHKO Horná   Orava   (ďalej   len   „kontaktná   osoba“);   (5)   Odstrel   medveďa   bude   neodkladne oznámený   kontaktnej   osobe   s   cieľom   kontroly   dodržiavania   podmienok   výnimky a vykonania prehliadky usmrteného jedinca; (6) Do príchodu zamestnanca kontaktnej osoby bude ulovený medveď ponechaný na mieste odlovu (meranie vykonáva výhradne kontaktná osoba);   zástupca   žiadateľa   vopred   zabezpečí   možnosť   odváženia   uloveného   jedinca s presnosťou   na   0,5   kg;   hmotnosť   usmrteného   jedinca   sa   posudzuje   spolu   s   vývrhom; (7) Žiadateľ umožní   zamestnancovi kontaktnej   osoby   odber   vzorky   (zo srsti,   svaloviny, vnútorných   orgánov,   krvi   a   pod.)   a   zuba   z   usmrteného   medveďa   na   účely   analýz; (8) Formulár „Hlásenie o usmrtení medveďa hnedého“ s údajmi o usmrtenom medveďovi zašle žiadateľ na ministerstvo do dvoch týždňov od realizácie usmrtenia s tým, že osobitné predpisy, ako aj ostatné ustanovenia zákona o ochrane prírody ostávajú povolením tejto výnimky nedotknuté.

Žiadateľ   povolenie   výnimky   odôvodňoval   spôsobovanými   škodami   na   ovciach a včelstvách, poľnohospodárskych plodinách a ohrozovaním hubárov a turistov medveďmi. Po   tom,   čo   žalovaný   zverejnil   na   svojej   internetovej   stránke   informáciu   o   začatí predmetného   konania,   sa   sťažovateľ   prihlásil   do   konania   listom   (17.   januára   2012). Žalovaný si vyžiadal k žiadosti stanovisko Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (list č. ŠOP SR/521/2012 zo 6. marca 2012), ktorá odporučila povoliť usmrtenie jedného medveďa   hnedého   v   predmetnom   revíri.   Po   tom,   čo   žalovaný   oboznámil   účastníkov konania, že bolo ukončené zisťovanie stavu veci a obstarávanie podkladov, a poučil ich, že ako   účastníci   konania   majú   právo   sa   s   podkladmi   na   vydanie   rozhodnutia   oboznámiť a následne sa k nim vyjadriť pred vydaním rozhodnutia, sťažovateľ v liste z 19. marca 2012 uviedol,   že   z   listu   žalovaného   nevyplýva   obsah   podkladov   rozhodnutia   ani   spôsob   ich získania, a požiadal žalovaného o oboznámenie s nimi a o poskytnutie lehoty na vyjadrenie. Žalovaný však vychádzal s poukazom na § 33 ods. 2 Správneho poriadku z toho, že správny orgán nemá povinnosť účastníka konania oboznámiť s podkladmi rozhodnutia, ale má iba povinnosť   dať   mu   možnosť   na   uplatnenie   jeho   zákonného   práva,   čo   znamená,   že neposkytnutie podkladov obstaraných v rámci správneho konania vo forme vyhotovenia a zaslania   ich   kópie   neznemožňuje   sťažovateľovi   právo   vyjadriť   sa   k   podkladom rozhodnutia (sťažovateľ mal právo nahliadnuť do spisu).

Žalovaný   rozhodnutie   č.   3439/2012-2.2   zo   4.   apríla   2012   o   povolení   výnimky (odstrelu) odôvodnil tým, že neexistuje iná alternatíva, čo vyplýva z dokladov predložených žiadateľom (najmä protokoly o šetrení škôd, informácie o výške poskytnutých škôd, list Poľnohospodárskeho   družstva   Malatiná,   list   starostu   obce   Malatiná),   a   je   zrejmé,   že populácia medveďa hnedého v predmetnom revíri nie je ohrozená (tento chránený druh živočícha v tomto revíri prosperuje a jeho populácia narastá, v poľovnom revíri Malatiná je zvýšený stav populácie medveďa hnedého). Žalovaný poukázal aj na to, že je nepochybne žiaduce   uprednostňovať   iné   postupy   pred   usmrcovaním   chránených   druhov   živočíchov, avšak ak dochádza k synatropizácii chránených šeliem, ako je medveď hnedý, a s tým spojenému ohrozeniu zdravia a bezpečnosti obyvateľov, nemožno v reálnom čase situáciu riešiť inak ako povolením výnimky na usmrtenie tohto živočícha (zmierňujúce opatrenia za danej situácie vec neriešia a nepredstavujú skutočnú alternatívu k povoleniu výnimky). Žalovaný   sa   zaoberal   aj   možnosťou   odchytu   medveďov   a   ich   prípadného   umiestnenia do zoologickej záhrady alebo do iných lokalít (boli oslovené všetky zoologické záhrady v Slovenskej   republike   aj   v   Českej   republike,   avšak   s   odpoveďou,   že   buď   medvede nechovajú,   alebo   majú   plné   stavy).   Premiestňovanie   medveďov   do   iných   lokalít   je nerealizovateľné   z   dôvodu,   že   odchytené   synantropné   medvede   sú   navyknuté   hľadať potravu pri ľudských obydliach a problém by sa tak iba preniesol na iné miesto. Na to, aby sa predišlo stretom medveďov s ľuďmi, je potrebné udržiavať populáciu medveďa v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu tam, kde nie je dostatok prirodzenej potravy, kde však je omnoho väčšia ponuka potravy pre medveďa z umelých zdrojov (včelíny, odpadky, hospodársky chov dobytka). Poľovný revír Malatiná sa nachádza v 1. stupni ochrany. V revíri je vysoký stav medvedej populácie, hlavne mladých jedincov, sú   časté   strety   občanov   z   priľahlých   obcí.   V   revíri   sú   umiestnené   včelíny   a   salaše,   je vykonávaná   pastva   hospodárskych   zvierat;   povolenie   výnimky   na   usmrtenie   medveďa v tejto   lokalite   je   riešením   preventívneho   charakteru,   ktoré   je   v   záujme   ochrany a bezpečnosti obyvateľov.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad. Argumentoval tým, že napriek jeho žiadosti mu neboli žalovaným doručené podklady rozhodnutia, čím mu boli odňaté práva priznané účastníkovi konania a znemožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ako aj tým, že rozhodnutie žalovaného nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, je nedostatočne odôvodnené a nie je v súlade s právnymi predpismi. Navyše výrok rozhodnutia nekorešponduje žiadosti žiadateľa, ktorý žiadal iba povolenie odstrelu (nie aj o držanie a prepravu).

Žalovaný o rozklade sťažovateľa rozhodol rozhodnutím č. 6006/2012-1.10 (27/2012 – rozkl.) z 10. júla 2012 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 3439/2012-2.2 zo 4. apríla 2012 potvrdil. Bol toho názoru, že v prvostupňovom konaní neboli práva sťažovateľa porušené, sťažovateľovi   nezaslaním   kópie   podkladov   rozhodnutia   nebola   odňatá   možnosť   konať pred žalovaným, prvostupňové rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodňuje svoj výrok, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom a z obsahu spisu boli preukázané všetky rozhodné skutočnosti. Rovnako tak aj samotný výrok rozhodnutia korešponduje žiadosti (odstrel, držanie a preprava).

Sťažovateľ   v   žalobe doručenej   krajskému   súdu   o   preskúmanie zákonnosti   oboch rozhodnutí zopakoval svoje argumenty uvedené v rozklade, poukázal na to, že žalovaný mu nedal skutočnú príležitosť, aby mohol svoje práva v konaní realizovať, odňal mu jeho právo podľa   §   33   ods.   1   a   2   Správneho   poriadku   (navrhovať   dôkazy   a   ich   doplnenie,   klásť svedkom   otázky   pri   ústnom   pojednávaní   a   miestnej   ohliadke;   možnosť   vyjadriť   sa pred vydaním   rozhodnutia   k   jeho   podkladu,   k   spôsobu   jeho   zistenia   a   navrhnúť   jeho doplnenie).   Žalovaný   výzvu   na   vyjadrenie   sa   pred   vydaním   rozhodnutia   doručil sťažovateľovi opatrenú spisovými značkami celkovo 21 konaní vo veci žiadostí poľovných subjektov o povolenie usmrtiť chráneného živočícha – medveďa hnedého, hoci Správny poriadok   hromadné   oznámenie   neumožňuje.   Hoci   sťažovateľ   žiadal   o   doručenie   kópií podkladov, žalovaný mu nevyhovel a vo veci rozhodol. Podľa presvedčenia sťažovateľa neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   povolenie   udelenej   výnimky,   medveď   hnedý   je chránený prioritný   druh   európskeho   významu, žalovaný existenciu   podmienok výnimky spoľahlivo a úplne nezistil a vychádzal z nesprávneho názoru, že výnimku možno udeliť v rámci akejsi celoplošnej regulácie početnosti medveďa hnedého, čo však nezodpovedá zákonu o ochrane prírody (§ 35 a § 40).

Krajský   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   6   S   19/2012-80 zo 16. novembra   2012   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a   účastníkom   náhradu   trov konania   nepriznal.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   postupom   žalovaného   nedošlo k porušeniu   procesných   práv   sťažovateľa,   rozhodnutia   žalovaných   sú   dostatočne odôvodnené a vecne správne.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a účastníkom konania právo na náhradu trov nepriznal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 nadobudol právoplatnosť 24. januára 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu,   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 odôvodnil tým, že najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľovi pred nezákonným rozhodnutím a postupom správnych orgánov, ktoré mu znemožnili, aby svoje práva a záujmy mohol účinne obhajovať a vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, pretože správne   orgány   mu   nedali   skutočnú   možnosť   takto   postupovať.   Krajský   súd   na   túto námietku   sťažovateľa   reagoval   iba   tým,   že   sťažovateľovi   bola   poskytnutá   možnosť nahliadnuť do spisu, ktorú nevyužil, a žiadal o zaslanie podkladov poštou a predĺženie lehoty na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, hoci Správny poriadok inštitút predĺženia lehoty nepozná, ale upravuje iba inštitút žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy zbavili ustanovenia Správneho poriadku ich skutočného obsahu, podľa ktorého následkom ich porušenia musí byť zrušenie rozhodnutia v správnom súdnictve.   Sťažovateľ   sa   ako   účastník   konania   o   jeho   priebeh   aktívne   zaujímal,   žiadal o poskytnutie   listín,   avšak   správne   orgány   mu ich   nedoručili.   Ustanovenie   §   33   ods.   2 Správneho poriadku je dôsledkom zásady písomnosti v správnom konaní, pri jeho výklade je potrebné túto skutočnosť vziať do úvahy a je potrebné vychádzať z toho, že správne orgány musia postupovať tak, aby účastníci konania mohli svoje práva využiť (v úzkej súčinnosti),   a nie   tak,   aby   tieto   ustanovenia   nemali   dopad   na   priebeh   konania   (takým spôsobom musí byť pristupované aj k právu oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia). Pokiaľ správne súdy konštatovali, že aj keby správne orgány porušili práva sťažovateľa svojím postupom,   nešlo   by   o   dôvod   spôsobujúci   nezákonnosť   ich   rozhodnutia,   pretože   ich rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vecne správne, tento prístup porušuje čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ak by sťažovateľ dostal príležitosť k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť, museli by sa aj správne orgány vysporiadať s jeho argumentmi (najmä   o   nesplnení   podmienok   na   udelenie   výnimky).   Navyše,   správne   súdy   v   konaní o preskúmanie   zákonností   rozhodnutí   správnych   orgánov   nemajú   oprávnenie dovyhodnocovať   namiesto   správnych   orgánov   podklady   ich   rozhodnutí   tak,   aby   sa rozhodnutie   správneho   orgánu   po   doplnení   dôvodov   súdom   javilo   ako   zákonné. Prvostupňové rozhodnutie, ako na to sťažovateľ od začiatku poukazoval, žiadne konkrétne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   udelenie   výnimky   vo   vzťahu   k   podmienkam ustanoveným   zákonom,   neobsahovalo.   Najmä   zákonný   imperatív   neexistencie   inej alternatívy   (než   povolenia odstrelu)   nie je možné vykladať tak, že jedinou   alternatívou odstrelu je iba umiestnenie medveďa do zoologickej záhrady, je potrebné zaoberať sa aj použitím   preventívnych   opatrení;   navyše iba   strety   ľudí   s   jedincami   medveďa   hnedého v jeho   prirodzenom   areáli   rozšírenia   nemôžu   byť   dôvodom   na   udelenie   výnimky,   je potrebné   posúdiť,   či   povolenie   výnimky   na   odstrel   jedného   neidentifikovaného   jedinca môže viesť k naplneniu sledovaného cieľa, teda k zníženiu hrozby verejnej bezpečnosti ľudí. Pre povolenie výnimky sa vyžaduje súčasné nepochybné zistenie existencie takejto hrozby pre verejnú bezpečnosť ľudí, neexistencie možnosti túto hrozbu eliminovať inak a spoľahlivé zistenie, že udelenie výnimky neohrozí zachovanie populácie daného druhu. Ani jeden z týchto predpokladov nebol v konaní pred správnymi orgánmi bez akýchkoľvek pochybností zistený a preukázaný – pre opačné konštatovanie niet opory v spise.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom   najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 tým, že najvyšší   súd   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 odôvodnil takto:«V prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť, či žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa, postupovali v súlade so ZOPK a Správnym poriadkom, keď povolili výnimku zo   zákazov   ustanovených   v   §   35   ods.   1   ZOPK   -   usmrtenie   jedného   jedinca   medveďa hnedého v poľovnom revíri Malatiná v roku 2012 (ďalej len „výnimka“).

Podľa § 40 ods. 2 ZOPK, orgán ochrany prírody môže v odôvodnených prípadoch povoliť   výnimku   z   podmienok   ochrany   chránených   druhov,   vybraných   druhov   rastlín a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že neexistuje iná alternatíva a výnimka neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov; ak ide o druhy vtákov a vybrané druhy živočíchov   uvedené   v   osobitnom   predpise,   výnimku   na   ich   lov   povoľuje   ministerstvo pôdohospodárstva.

Podľa ods. 3 výnimku podľa odseku 2 možno povoliť:

b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove   rýb,   vodnom   hospodárstve   a   ak   sa   výnimka   nevzťahuje   na   druhy   voľne   žijúcich vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku,

c)   v záujme   verejného   zdravia   alebo   verejnej   bezpečnosti   ľudí   a   ak   sa   výnimka nevzťahuje   na   druhy   voľne   žijúcich   vtákov,   aj   v   záujme   iných   nevyhnutných   dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie,

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného   a   dal   odpoveď   na   výklad   a   aplikáciu   použitých   zákonných   ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu   tak,   ako   ich uviedol   aj   v   tomto   svojom   rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že žiadateľ - Poľovnícke združenie Malatiná (ďalej len „žiadateľ“) listom z 9. januára 2012, požiadal žalovaného o povolenie výnimky. Svoju účasť v predmetnom konaní oznámil v zákonnej lehote listom z 13. januára 2012 žalobca. Na   základe   výzvy   žalovaného,   žiadateľ   zaslal   monitoring   pohybu   synantropných (tzv. kontajnerových)   medveďov   v   blízkosti   ľudských   sídiel   a   zdokumentovanie   prípadov agresívneho správania   medveďov   a   strety obyvateľov s medveďmi   a   to   dve postúpenia žiadostí o poskytnutie náhrady škody spôsobenej medveďmi od Obvodného úradu životného prostredia v Dolnom Kubíne, podporu žiadosti o odstrel medveďa od Poľnohospodárskeho družstva Malatiná a od Obecného úradu Malatiná a dva protokoly z miestneho šetrenia škôd spôsobených medveďmi.

Štátna   ochrana   prírody   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ŠOP   SR“)   vo   svojom stanovisku zo 6. marca 2012 okrem iného uviedla, že v súčasnosti existujú tri možnosti riešenia vzniknutých problémov:

odplašenie problematických jedincov pomocou zvukových efektov, alebo pomocou gumových projektilov, ktoré však nemajú požadovaný efekt,

odchyt   a   imobilizácia   problematických   jedincov,   ich   prevoz   a   umiestnenie vo vhodných   aklimatizačných   zariadeniach,   umiestnenie   do   karantény,   veterinárne opatrenia a neskôr ich prevoz do oblastí resp. zariadení s vhodnými podmienkami pre ich reintrodukciu,   avšak   ZOO   nemajú   v   súčasnosti   záujem   o   odchytené   jedince   medveďa a o odchytených jedincov je veľmi malý resp. nie je žiaden záujem ani v zahraničí. Navyše, v súčasnosti na Slovensku neexistuje subjekt, ktorý by po technickej, hlavne však   finančnej   stránke   dokázal   zabezpečiť   všetky   podmienky   pre   uvedené   prípady. Vzhľadom   na   to   je   podľa   názoru   ŠOP   SK   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany chráneného druhu živočícha na odstrel jedincov v lokalitách so vzniknutými škodami, resp. v rizikových lokalitách nebezpečných stretov človeka s medveďom, jediný efektívny spôsob riešenia problému jeho premnoženia.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že námietky žalobcu o všeobecnosti zistených skutočností   a   tvrdení   žalovaného   neobstoja,   nakoľko   zistené   možnosti   o   alternatívnych riešeniach, t. j. o tom, že premiestnenie odchytených jedincov do ZOO, resp. iných lokalít neprichádza do úvahy, pretože ich niet kam premiestniť, sa v danom období týkali všetkých povoľovaných výnimiek.

Z listu Správy CHKO Horná Orava okrem iného vyplýva, že vzhľadom na množstvo škôd hlásených od PD Malatiná (usmrtených 19 ks oviec v mesiacoch júl a august 2011, zvýšené náklady na stráženie stáda, demoralizácia pastierov, ktorí odmietali z obáv o svoju bezpečnosť nastupovať do práce pri strážení stáda) odporúčajú povoliť regulačný odstrel jedného kusa medveďa hnedého. Okrem toho dochádzalo k ohrozovaniu hubárov a turistov v lokalitách revíru.

Z listu Obecného úradu Malatiná okrem iného vyplýva, že počas letných a jesenných mesiacov   evidujú   sťažnosti   tak   vlastných   občanov,   ako   aj   turistov   na   časté   strety s medveďmi počas pohybu v okolitých lesoch a pri lesných prácach.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa si pred   rozhodnutím   o   povolení   výnimky   vyžiadali   dostatočné   podklady   preto,   aby   mohli dospieť   k   rozhodnutiu,   že   podmienky   na   povolenie   výnimky   ustanovené   zákonom   boli splnené.

Odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   že   prvý   predpoklad   vyžadovaný   zákonom na udelenie   výnimky,   t.   j.   neohrozenie   zachovania   populácií   dotknutého   druhu   bol nad všetku   pochybnosť   splnený,   keďže   medveď   hnedý   je   na   území   Slovenskej   republiky premnožený.   Pokiaľ   ide   o   alternatívne   iné   riešenia,   t.   j.   umiestnenie   do   iných   lokalít, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že o odchytených jedincov nie je záujem a preto ich nie   je   kam   premiestniť.   Za   uvedených   okolností   je   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu povolenie výnimky legitímne.

Pokiaľ   žalobca   v   odvolaní   namietal   procesné   pochybenia   správnych   orgánov, odvolací súd mu dáva do pozornosti, že Správny poriadok vyžaduje aktívnu súčinnosť tak správneho orgánu ako aj účastníka správneho konania, k čomu v tomto konaní zo strany účastníka konania nedošlo, keďže tento svoje právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia nevyužil.   Pokiaľ   ide   o   nepredĺženie   lehoty   na   podanie   vyjadrenia,   odvolací   súd poznamenáva, že ide o lehotu procesnú, ktorej dĺžka závisí od úvahy správneho orgánu. Preto pokiaľ správny orgán dospel k záveru, že lehota 7 dní na podanie vyjadrenia je dostatočná,   nepostupoval   v   rozpore   so   zákonom,   keď   žiadosti   žalobcu   o   jej   predĺženie nevyhovel,   nakoľko   zákon   mu   povinnosť   vyhovieť   takejto   žiadosti   neukladá.   V   tomto kontexte nárok na predĺženie procesnej lehoty určenej správnym orgánom neexistuje. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca   namietal   už   v   prvostupňovom   konaní   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   náležité vysporiadal.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho   konania   v   zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   najmä   garanciám   obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva   na   spravodlivé   súdne   konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 230/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie,   než   v   ktorej   je   jej   odporca   (Komanický   c.   Slovenská   republika,   rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, bod 46).

Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Právo   na   prístup   k   súdu   sa   však   nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje   podmienkami   ustanovenými   zákonom.   Splnenie   týchto   podmienok   treba posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov v súlade   s   materiálnou   koncepciou   demokratického   a   právneho   štátu.   Ak   fyzická   alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   (resp.   ho   odôvodnil   nekonzistentne),   k   záveru,   že   táto argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí.   Najvyšší   súd   dal   jasnú a   zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov sú založené na dostatočnom preukázaní rozhodujúcich skutočností   a   správnom   právnom   posúdení   veci,   a   to   nielen   pokiaľ   ide   o   dotknuté ustanovenia zákona o ochrane prírode, ale aj Správneho poriadku, teda nielen vo vzťahu k rozhodnutiu   správnych   orgánov,   ale   aj   vo   vzťahu   k   ich   postupu   predchádzajúcemu vydaniu   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   neponechal   bez   povšimnutia   odvolacie   argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený na   takom   výklade   a   aplikácii   §   33   ods.   2   Správneho   poriadku,   resp.   aj   §   40   zákona o ochrane prírody, ktorý popiera jeho účel a zmysel.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   ochrane   prírody   chráneného   živočícha   je   zakázané a) úmyselne odchytávať v jeho prirodzenom areáli, b) úmyselne zraňovať alebo usmrcovať v jeho prirodzenom areáli, c) úmyselne rušiť v jeho prirodzenom areáli, najmä v období hniezdenia,   rozmnožovania,   výchovy   mláďat,   zimného   spánku   alebo   migrácie, d) medzidruhovo krížiť vrátane krížencov, e) držať, prepravovať, predávať, vymieňať alebo ponúkať na predaj alebo výmenu.

Podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody môže povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli.

Podľa   §   40   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   výnimku   podľa   odseku   2   možno povoliť a)   v   záujme   ochrany   dotknutých   druhov   alebo   ochrany   prírodných   biotopov, b) pri predchádzaní   závažných   škôd   na   úrode,   hospodárskych   zvieratách,   lesoch,   chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku, c) v záujme verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu   na   životné   prostredie,   d)   na   účely   výskumu   a vzdelávania,   obnovy   populácie dotknutých   druhov   a   ich   navrátenia   do   biotopov   alebo   na ich   pestovanie   alebo   chov v ľudskej   opatere nevyhnutný na tieto účely, e) na odber,   odchyt alebo držbu   jedincov v malom   počte   za   prísne   kontrolovaných   podmienok,   na selektívnom   základe a v obmedzenom rozsahu.

Podľa § 40 ods. 4 zákona o ochrane prírody rozhodnutie o povolení výnimky podľa odseku 2 obsahuje a) určenie dotknutých druhov, pre ktoré platí výnimka, b) prostriedky, zariadenia alebo metódy povolené na odber, odchyt alebo usmrcovanie dotknutých druhov, c) podmienky možného rizika a časové a miestne okolnosti, za ktorých možno vykonávať činnosť povolenú výnimkou, d) spôsob kontroly plnenia podmienok výnimky, e) ďalšie podmienky výkonu činnosti povolenej výnimkou určené podľa § 82 ods. 12.

Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať   dôkazy   a   ich   doplnenie   a   klásť   svedkom   a   znalcom   otázky   pri   ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Ako   vyplýva   z   §   40   ods.   2   a   3   zákona   o   ochrane   prírody,   tento   pre   povolenie výnimky   z povinnosti   uloženej v § 35 ods.   1 písm.   b) zákona o ochrane prírody   (t. j. pre povolenie odstrelu) vyžaduje splnenie troch podmienok: (1) neexistuje iná ekonomicky a   technicky   realizovateľná   alternatíva;   (2)   výnimka   neohrozí   zabezpečenie   priaznivého stavu ochrany populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli; (3) cieľom povolenia výnimky môže byť (okrem iného) predchádzanie závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve alebo ochrana verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ich účelom nie je vylúčiť udeľovanie výnimiek, ale stanoviť pravidlá ich udeľovania definovaním legitímneho cieľa udelenej výnimky a stanovením kritérií pre posúdenie proporcionality záujmu na ochrane prírody   a   obsahu   povolenej   výnimky.   V   tomto   prípade   bola   výnimka   povolená z legitímneho dôvodu (ochrana verejného zdravia a bezpečnosti ľudí) a po spoľahlivom preukázaní   naplnenia   požiadaviek   proporcionality   –   odstrel   jedného   jedinca   medveďa hnedého,   ktorý   neohrozí   zabezpečenie   priaznivého   stavu   ochrany   populácie   dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli za podmienok uvedených v rozhodnutí, a neexistencia inej ekonomicky   a   technicky   realizovateľnej   alternatívy,   ktorú   ostatne   v   priebehu   celého doterajšieho konania neoznačil ani sťažovateľ.

Na tom nič nemôžu zmeniť ani argumenty sťažovateľa, ktorý je presvedčený, že ústavne akceptovateľným výkladom § 33 ods. 2 Správneho poriadku môže byť iba taký výklad, podľa ktorého povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania a zúčastneným osobám   možnosť,   aby   sa   pred   vydaním   rozhodnutia   mohli   vyjadriť   k   jeho   podkladu i k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie, môže byť iba taký výklad, podľa   ktorého   správny   orgán   túto   povinnosť   splní   iba   vtedy,   ak   spolu   s   výzvou na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia doručí účastníkovi konania a zúčastneným osobám tieto   podklady,   alebo   ich   zašle   účastníkovi   konania   alebo   zúčastnenej   osobe   najneskôr na ich žiadosť a stanoví im lehotu na podanie vyjadrenia k nim plynúcu až od doručenia týchto podkladov. Tento názor sťažovateľa neobstojí.

Nepochybne   aj   v   správnom   konaní   musí   byť   umožnené   účastníkovi   konania a zúčastnenej osobe dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich   návrh   (alebo   obrana)   uspel,   ale   i   zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu, a vyjadriť   sa   k   nim.   V   tomto   prípade   sťažovateľ   oznámil   svoj   vstup   do   konania 17. januára 2012, správny orgán mu oznámil podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku listom z 9.   marca   2012,   že   bolo   ukončené   zisťovanie   skutkového   stavu   veci   a   obstarávanie podkladov, a vyzval ho pred vydaním rozhodnutia na vyjadrenie k ich obsahu, spôsobu zistenia, prípadné podanie návrhov na ich doplnenie v lehote siedmich dní od doručenia oznámenia a následne vo veci rozhodol 4. apríla 2012.

Sťažovateľ sa k podkladom rozhodnutia relevantným spôsobom nevyjadril, do spisu správneho orgánu nenahliadol napriek tomu, že na to mal vytvorený dostatočný časový priestor, pričom ani z jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by mu bolo správnym   orgánom   nahliadnutie   do   spisu   znemožnené,   a   (namiesto   toho)   iba   požiadal správny orgán „o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia“ a predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia. S ohľadom na popísaný priebeh konania sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého v konaní postupoval aktívne.

Výklad ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, tak ako ho použili všeobecné súdy, nejaví známky ústavnej svojvoľnosti. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je totiž iba to, aby účastníci správneho konania a zúčastnené osoby mali vedomosť o momente skončenia zisťovania skutkového stavu a na základe tejto vedomosti sami zvážili, ako budú ďalej postupovať a či využijú v tomto štádiu konania právo k veci sa (znova) vyjadriť. Pri zachovaní ústavne konformnej aplikácie úpravy správneho konania možno totiž dospieť iba k záveru, že aj jeho účastníci a zúčastnené osoby majú práva priznané touto právnou úpravou aktívne využívať a pokiaľ takto aktívne nepostupujú, nemôžu dôsledky vlastnej pasivity   alebo   formálneho   prístupu   k   týmto   právam   využiť   ako   argument   pre   tvrdenú nezákonnosť následne vydaného rozhodnutia správneho orgánu. Preto ústavný súd dospel k záveru, že v konaní pred správnymi orgánmi bola sťažovateľovi daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ho nestavali do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej bol žiadateľ o povolenie výnimky.

Ústavný súd tak po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu výroku   rozhodnutia   krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že   vo   veci   sťažovateľa   nešlo o prípad, v   ktorom   by   najvyšší   súd   formalistickým   postupom   umožnil   presadenie zrejmej nespravodlivosti.   Najvyšší   súd,   naopak,   dôsledne   zvažujúc   nielen   dôvody prvostupňového rozhodnutia,   ale   aj   odvolacie   argumenty   sťažovateľa,   dospel   nakoniec k záveru,   podľa ktorého   skutočnému   účelu   a   zmyslu   citovaných   zákonných   ustanovení postup správnych orgánov a súdu prvého stupňa zodpovedá.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014