znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 326/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009, ktorým ho okresný súd zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 116,18 € a tiež trovy konania z titulu zaplatenia pokuty za   cestovanie   v prostriedkoch   mestskej   hromadnej   dopravy   bez   cestovného   lístka. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že okresný súd nezohľadnil, že ako osoba so stratou zraku, t. j. ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, má právo na bezplatné   cestovanie   prostriedkami   mestskej   hromadnej   prepravy,   a preto   namieta arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil, že rozhodnutím okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil toto rozhodnutie okresného súdu a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 €.

Súčasne sa   sťažovateľ domáhal, aby mu ústavný súd z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej   situácie   ustanovil   v konaní   pred   ústavným   súdom   právneho   zástupcu   z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009.

V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009 a to podaním riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   čo   napokon   sťažovateľ,   ako   to   vyplýva z príloh sťažnosti, aj účinne využil. Pričom na základe sťažovateľom podaného odvolania sa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací musel (v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 175/09) v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   aké   sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj v konaní   pred   ústavným   súdom,   preto ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem toho ústavný súd podotýka, že keby sťažnosť sťažovateľa smerovala aj proti rozhodnutiu odvolacieho krajského súdu sp. zn. 2 Co 175/09 z 8. februára 2010, ktorým krajský súd vo veci samej potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 12 C 337/07 z 9. júna 2009,   bolo   by   ju   potrebné odmietnuť podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ako oneskorene podanú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   175/09 z 8. februára 2010 nadobudlo právoplatnosť 12. marca 2010, pričom od 12. marca 2010, keď   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť,   do   30.   júna   2011,   keď   bola   sťažnosť sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu,   nepochybne uplynula dvojmesačná   lehota   podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Obdobne ako oneskorene podanú by bolo potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, aj   keby   smerovala   proti   rozhodnutiu   o trovách   konania. V tejto   časti   krajský   súd rozhodnutím sp. zn. 2 Co 175/09 z 8. februára 2010 vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2011. Totiž aj v tomto prípade od 1. februára 2011 do 30. júna 2011, keď bola sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť bola odmietnutá ako celok   a   rozhodnutie   o zrušení napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011