znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 326/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o sťažnosti spoločnosti R. V., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 50/2008 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva spoločnosti R. V., a. s.,   zaručené v čl. 26 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   zaručené   v   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 50/2008 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti R. V., a. s., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 368,55 € (slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti R. V., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 326/09-18   z   8.   októbra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   R.   V.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“   alebo   „odporca“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008.

2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd porušil jej slobodu prejavu, keď potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorý   v   konaní   o   ochranu   osobnosti   rozhodol,   že   sťažovateľka   ako   prevádzkovateľka rozhlasového vysielania uverejnením správy a zvlášť jedného výroku redaktorky, ktoré mali znamenať,   že   JUDr.   J.   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   spáchal   tam   uvedené   trestné   činy, neoprávnene zasiahla do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že navrhovateľ podal 4. septembra 2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľke. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 174/2006 z 15. novembra 2007 v konaní o ochranu osobnosti a o zaplatenie nemajetkovej ujmy bola sťažovateľke   (v   procesnom   postavení   odporkyne)   uložená   povinnosť   uverejniť ospravedlnenie   sa   navrhovateľovi   za   zverejnenie   nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich informácií.   Vo   zvyšku   bol   návrh   navrhovateľa   zamietnutý.   Zároveň   okresný   súd sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 000 Sk. Sťažovateľka tento rozsudok napadla odvolaním v časti vyhovenia návrhu.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008 na základe odvolania   sťažovateľky   prvostupňový   rozsudok   potvrdil,   pokiaľ   ide   o   výrok   o   uložení povinnosti uverejniť ospravedlnenie, a zároveň zmenil výrok o náhrade nemajetkovej ujmy tak,   že sťažovateľke uložil   zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej   ujmy v sume 1 000 000 Sk.

5. V záujme prehľadnej argumentačnej skladby a výstavby rozhodnutia ústavný súd uvádza najprv v plnom znení relevantnú správu, ktorá bola všeobecnými súdmi uznaná ako difamačná (porov. Jersild v. Denmark, sťažnosť č. 15890/89, rozsudok z 23. septembra 1994; bod 11; porov. Worm v. Austria, sťažnosť č. 22714/93, rozsudok z 29. augusta 1997, bod 10; II. ÚS 152/08, bod 5). Ďalej sú uvedené relevantné časti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a napokon nasleduje argumentácia sťažovateľky zo sťažnosti.

6. Relácia Ž. R. T., a. s. (ďalej len „R. T.“ – predchodca sťažovateľky), 7. október 2004:

„zvukový predelmoderátorka Z. T.Teraz informácia, ktorá opäť prispeje k popularite už zmienených ministrov. Sudcu michalovského okresného súdu polícia obvinila z tridsať miliónového podvodu. J. S. mal sfalšovať verejnú listinu a zmeniť tak svoje rozhodnutie v prípade svojho odškodnenia pri dopravnej nehode.

redaktorka K. K.Práve pri nej začala celá kauza. Zranená spolujazdkyňa zažalovala vodiča, svojho manžela o bolestné a to vo výške takmer tridsať miliónov korún. Okresný súd v M. potvrdil žiadosť poškodenej. Jej advokát dal návrh exekútorke, aby začala konať. Exekútorka podala dva návrhy. Pokračuje minister vnútra V. P.

V. P., minister vnútra Slovenskej republikyTen prvý návrh znel na sumu dvadsaťdeväť miliónov korún, ktorú mala poisťovňa zaplatiť poškodenej. Tento návrh okresná sudkyňa zamietla. Druhý návrh znel, že má sa vyplatiť, ale suma iba milión štyridsaťpäť tisíc a síce advokátovi poškodenej.

redaktorka K. K.Sudca J. S. takéto exekučné rozhodnutie naozaj vydal. Onedlho ho však sfalšoval.V. P., minister vnútra Slovenskej republikyStrojom pozmenil údaje a síce, sumu miliónštyridsaťpäťtisíc vymenil za dvadsaťdeväť milión a meno advokáta vymenil za meno samotnej poškodenej. Urobil niečo, čo sa urobiť nesmie. Bol to podvod.

redaktorka K. K.Sudcu vyšetrovateľ stíha na slobode. Po preukázaní viny mu hrozí 3-ročný trest. Okrem neho polícia obvinila aj exekútorku, pretože v jednej a tej istej veci začala dve exekučné konania. K. K., R. T.

zvukový predel“

V zásade celé uvedené znenie správy, okrem prvého výroku vtedajšieho ministra vnútra   Slovenskej   republiky   V.   P.   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   bolo   okresným   súdom uznané ako difamačné. Krajský súd takéto rozhodnutie potvrdil, avšak vo svojom rozsudku označil   za   difamačnú   hlavne   vetu   redaktorky   K.   K.: „Sudca   J.   S.   takéto   exekučné rozhodnutie naozaj vydal. Onedlho ho však sfalšoval.“

7. Relevantné časti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 174/2006-351 z 15. novembra 2007 vrátane výroku (body nálezu 7-11):

«Odporca   je   povinný   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   v   lehote   15   dní   od právoplatnosti rozsudku a to tak, že v R. V. o 18.00 v relácii Ž. r. V. uverejní, v rovnakom čase,   ako   bola   zverejnená   relácia   zo   dňa   07.   10.   2004   pod   názvom   „Ospravedlnenie sudcovi Okresného súdu M. JUDr. J. S.“, nasledovný text:

„Dňa 07. 10. 2004, R. T. o 18.00 hod. Ž. r. T., Obvinený sudca stíhaný na slobode bol uverejnený text:

Teraz informácia, ktorá opäť prispeje k popularite už zmienených ministrov. Sudca M. Okresného súdu polícia obvinila z tridsať miliónového podvodu. J. S. mal sfalšovať verejnú listinu a zmeniť tak svoje rozhodnutie v prípade svojho odškodnenia pri dopravnej nehode.

Práve pri nej začala celá kauza. Zranená spolujazdkyňa zažalovala vodiča, svojho manžela o bolestné a to vo výške takmer tridsať miliónov korún. Okresný súd v M. potvrdil žiadosť poškodenej. Jej advokát dal návrh exekútorke, aby začala konať. Exekútorka podala dva návrhy. Pokračuje minister vnútra V. P.

Sudca J. S. takéto exekučné rozhodnutie naozaj vydal. Onedlho ho však sfalšoval. Strojom   pozmenil   údaje   a   síce,   sumu   milión   štyridsaťpäťtisíc   vymenil   za   dvadsaťdeväť miliónov   a meno advokáta vymenil   za   meno   samotnej   poškodenej.   Urobil   niečo,   čo sa urobiť nesmie. Bol to podvod.

Sudcu vyšetrovateľ stíha na slobode. Po preukázaní viny mu hrozí trojročný trest. Okrem neho polícia obvinila aj exekútorku, pretože v jednej a tej istej veci začala dve exekučné konania.

Za tieto nepravdivé a pravduskresľujúce tvrdenia sa R. V., a. s., vysielateľ R. V., JUDr. J. S. ospravedlňuje. Povinnosť ospravedlniť sa bol uložený rozsudkom v konaní vo veci ochrany osobnosti Okresného súdu Bratislava II.»

8. Podľa okresného súdu je nepochybné, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že niektoré   údaje   uvedené   v   predmetných   rozhlasových   reláciách   neboli   pravdivé,   boli skreslené a minimálne nezodpovedali zisteniam, ktoré mohli urobiť zamestnanci odporcu (sťažovateľky) pri pripravovaní spravodajských vstupov. Zástupca odporcu na pojednávaní pred   okresným   súdom   uviedol,   že   zverejnené   skutočnosti   u   navrhovateľa   neoverovali a neurobili tak z dôvodu, že bolo im známe, že s predmetnými informáciami vychádzajú pred   verejnosť   aj   ostatné   médiá,   nebol   dostatočný   časový   priestor   a   nechceli   byť predbehnutí   konkurenčnými   informačnými   redakciami.   Nad   všetky   pochybnosti   mal okresný súd za preukázané, že odporcom zverejnené informácie s úryvkami priamych rečí vtedajších ministrov spravodlivosti a vnútra Slovenskej republiky a komentármi skresľovali informácie   o   osobe   navrhovateľa.   Okresný   súd   preskúmal   prepis   odvysielaných rozhlasových relácií, obsah a formu v nich zverejnených informácií a konštatoval, že v časti opísanej   vo   výrokovej   časti   rozsudku   boli   svojím   obsahom,   charakterom,   intenzitou, stupňovaním   a formou   spôsobilé   privodiť   navrhovateľovi   ujmu   v oblasti,   ktorá   bola predmetom tohto konania.

9. Pokiaľ sa odporca vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach odvolával na zákonné právo masmédií kritizovať spoločensky nežiaduce javy a informovať o nich, je potrebné jednoznačne   uviesť,   že v   konaní mal   okresný   súd   za   preukázané, že   odporca predčasne   verejnosti   predstavoval   nepodložené   a   neodborné   názory,   či   už   svoje,   alebo politických   predstaviteľov.   Pritom   k   spoločensky   nežiaducim   konaniam   zo   strany navrhovateľa nedošlo, tak ako to poslucháčom jednostranne podsúval odporca v uvedených spravodajských   reláciách.   Odporca   použil   neúplné,   zavádzajúce   informácie,   ktoré v kontexte s pripojenými priamymi reakciami vtedajších ministrov spravodlivosti a vnútra Slovenskej republiky boli schopné vyvolať u poslucháčov klamlivý názor, že navrhovateľ ako sudca sa nesprával v medziach stanovených zákonom, porušoval ho a pritom páchal opisovanú trestnú činnosť. Pritom odporca informoval poslucháčsku verejnosť nepravdivo. Túto skutočnosť mal okresný súd za preukázanú jednak z výpovedí účastníkov konania, ako aj   z   rozsudku   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-4Tš 7/2005 z 2. decembra 2005 a z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 1/2006 z 30. októbra 2006. Z preskúmania   vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že   odporca   zverejnil   informácie označujúce osobu navrhovateľa za páchateľa protispoločenskej a trestnej činnosti, pričom nezohľadnil objektívne zistené a zistiteľné skutočnosti a nerešpektoval prezumpciu neviny. Pritom nad všetky pochybnosti za nesprávnu považoval súd úvahu odporcu, že v danom čase   nebolo   možné   žiadať   o potvrdenie   pravdivosti   prezentovaných   informácií   od navrhovateľa z dôvodu úmyslu promptne reagovať na masmediálnom konkurenčnom poli a aktuálne informovať. Podľa názoru okresného súdu „aktuálnosť“ v oblasti spravodajstva a podávania informácií   o spoločenskom   dianí   nemožno   uprednostniť pred   pravdivosťou, vyváženosťou a správnosťou v žiadnom prípade, nadôvažok, ak popritom možno ovplyvniť mienku občanov. S názorom, že téma bola vyvážene spracovaná, pretože odporca použil i priamu, reč predstaviteľov štátnej moci, za ktorú neniesol zodpovednosť, sa okresný súd nestotožnil.

10. Podľa okresného súdu neobstojí úvaha, že odporca len sprostredkoval vyjadrenia. Odporca   mohol   a   mal   kriticky   vnímať   jednotlivé   prednesy   a   zvážiť   ich   použitie   aj z hľadiska   ich   obsahu, relevantnosti a prípadného dopadu.   Nie je obmedzením   slobody prejavu či cenzúrou, ak pri tak závažných vyjadreniach posúdi zodpovedná osoba vhodnosť zverejnenia, o pravdivosti ktorého možno pochybovať. Na objektívne zistenie pravdy je možné,   ba   dokonca   potrebné,   požiadať   o   vyjadrenie   zúčastnené   osoby.   Takto   odporca nepostupoval,   a   preto   niesol   podstatnú   časť   zodpovednosti   za   následky,   ktoré   boli odvysielaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií o navrhovateľovi spôsobené. Nie je pritom ani podstatná vôľa odporcu. Rozhodujúcou je skutočnosť, či mohlo dôjsť k podsunutiu manipulujúcemu verejnú mienku voči navrhovateľovi. Zverejnené nepravdivé informácie boli spôsobilé vzbudiť a aj vzbudili nepravdivý alebo pravdu skresľujúci dojem o osobe navrhovateľa tým, že relácie vierohodne a presvedčivo informovali poslucháčov o skutkoch, ktoré sa nestali alebo sa stali inak, a to spôsobom, že došlo k zásahu do cti a dôstojnosti navrhovateľa. Osobnostné právo navrhovateľa bolo pritom porušené s cieľom zvýšiť sledovanosť sťažovateľky, najmä však v komerčnej časti jeho vysielania, a dosiahnuť zisk.

11.   Okresný   súd   poukázal   napokon   na   to,   že   právo   na   česť   a   dôstojnosť je považované   za   významné   osobnostné   právo.   Ochrana   v   tomto   kontexte   sa   rozširuje i o dobrú povesť. Dobrá povesť ako hodnota charakterizovaná ako vážnosť, ktorú určitá osoba získala alebo požíva v spoločnosti, ochrana cti nie je oddelená od ochrany osobnosti. Jednanie, ktoré zasahuje do cti a osobnosti, napr. v mediálnej oblasti, spočíva v skutkovom tvrdení (kritike), ale predovšetkým v hodnotiacich úsudkoch. Masovokomunikačné médium nesmie ľahkovážne rozširovať nepravdivé údaje. Je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným   zásahom,   pričom   ho   treba   posudzovať   z   hľadiska   pravdivosti, hodnovernosti   ale   predovšetkým   z   hľadiska   objektívnosti   a   cieľa,   ktorý   je   konkrétnym prejavom sledovaný. Bezpečne je zákonná ochrana daná v prípade, ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé či pravdu skresľujúce. Nemožno priznať právo na ochranu osobnosti občanovi,   ktorý   konal protispoločensky   a   bol vystavený   kritike.   Takáto   kritika   by bola oprávneným   zásahom   proti   spoločenským   nešvárom   (uvedené   pochádza   pravdepodobne z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. novembra 1967, sp. zn. 10 Co 21/67, pozn.).   Naproti   tomu   je   ignoráciou   základných   práv   a   slobôd   občana   zverejňovanie akýchkoľvek neprávd. Ak sú v kritike či v charakteristike určitých javov či osôb použité výrazy, ktorých výklad či význam je v značnom nepomere k pravde či k cieľu kritiky a na dosiahnutie cieľa informovať a realizovať tak ústavné právo na slobodu prejavu a právo na informácie,   je   možný   postup   aj   bez   takýchto   výrazov   a   pritom   z   týchto   výrazových prostriedkov je zrejmý ohrozujúci, znevažujúci či urážajúci charakter, ide o informovanie a kritiku   neprimeranú,   ktorá   bola   spôsobilá   zasiahnuť   do   práva   na   ochranu   osobnosti fyzickej   osoby.   V   konaní   bolo   nesporne   preukázané,   že   vo   výroku   rozsudku   opísané výrazové prostriedky a informácie boli svojím obsahom spôsobilé zasiahnuť do osobnosti navrhovateľa, jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia. Celkovo ich možno hodnotiť ako pravdu skresľujúce, v mnohom nepravdivé, schopné vyvolať u poslucháčov nedôveru v mravnú bezúhonnosť navrhovateľa.

12. Relevantné časti potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008 (body nálezu 12-21):

Vydavateľ   periodickej   tlače   môže   do   občianskej   cti   a   dôstojnosti   fyzickej   osoby neoprávnene zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení, hlavne zverejnením nepravdivých   skutočností   týkajúcich   sa   fyzickej   osoby   či   neprípustných   hodnotiacich úsudkov   o   tejto   osobe   (neprípustnou   kritikou   občana   či   jeho   konania)   nielen v publicistickom   útvare   vyjadrujúcom   stanovisko   oznamujúceho   prostriedku   či   jeho redaktora,   ale   aj   v   článku,   ktorým   stanovisko   autora   nevyjadruje,   pokiaľ   sú   v   ňom obsiahnuté údaje, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti fyzickej   osoby.   Vydavateľ   periodickej   tlače   sa   nemôže   zbaviť svojej   zodpovednosti   za zásah do práv na ochranu osobnosti občana s poukazom na to, že autorom difamujúcich výrokov o ňom publikovaných v tlači alebo iných médiách je osoba odlišná od vydavateľa a jeho redaktora – autora článku.

13. Okolnosť,   že vydavateľ tlače v publikovanom interview presne reprodukoval výroky   osoby,   z   ktorou   bol   rozhovor   v   tejto   forme   uskutočnený,   nemôže,   v   prípade spôsobilosti týchto výrokov zasiahnuť do osobnostných práv inej fyzickej osoby, viesť bez ďalšieho k záveru, že za ne vydavateľ nesie zodpovednosť.

14. Z uvedeného je teda podľa krajského súdu zrejmé, že v časti, v ktorej redaktorka odporcu vyslovila hodnotiaci úsudok o navrhovateľovi, v ktorom konštatovala, že exekučné rozhodnutie naozaj vydal   a onedlho ho   však   sfalšoval,   nesie   odporca   zodpovednosť   za takýto   výrok,   keďže   výrok   bol   nepravdivý   a   zasiahol   do   občianskej   cti   a   dôstojnosti navrhovateľa.

15. Na druhej strane je však potrebné podotknúť, že v zmysle čl. 10 a 17 ods. 1 a 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v   konkrétnom   prípade   je   vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti   (osobnej   cti   a   dobrej   povesti),   a   to   práve   v   kontexte   so   slobodou   prejavu a s právom na informáciu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi.

16. K zásahu do práv na ochranu osobnosti síce zásadne môže dôjsť i objektívne, teda s vylúčením zavinenia narušiteľa práva, avšak každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí automaticky   znamenať neoprávnený zásah do   osobnostných práv, taký zásah je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

17.   Krajský   súd   ďalej   poukázal   na   to,   že   podľa   názoru   Ústavného   súdu   Českej republiky   (pravdepodobne   I.   ÚS   156/99,   pozn.)   je   nutné   rešpektovať   určité   špecifiká periodickej tlače určenej pre informovanie najširšej verejnosti a nemožno tvrdiť, že každé skreslenie informácie musí nutne viesť do zásahu osobnostných práv dotknutých osôb. Preto je ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov nesplniteľné nároky.   Významné   preto   musí   byť   vždy   to,   aby   celkové   vyznenie   určitej   informácie zodpovedalo pravde.

18. Článok 10 dohovoru v podstate ponecháva na novinároch, aby rozhodli, či je nevyhnutné   vytlačiť   nosič   informácii   pre   zvýraznenie   ich   vierohodnosti.   Chráni   právo novinárov oznámiť informácie a otázky verejného záujmu, pokiaľ sa vyjadrujú v dobrej viere a poskytujú vierohodné a presné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky.

19. Z čl. 10 dohovoru taktiež vyplýva, že nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické   názory   len   pod   podmienkou,   že   môže   dokázať ich   pravdivosť.   Na druhej strane však treba podotknúť, že musí byť rešpektovaný princíp vyváženosti medzi ústavne   zaručeným   základným   právom   na   slobodu   prejavu   a   právom   vyjadrovať   svoje názory na strane jednej a základným právom na ochranu osobnosti tak, ako to vyplýva z čl. 17 ods. 1 a 2 a z čl. 10 listiny.

20.   Z   uvedeného   je   teda   podľa   krajského   súdu   zrejmé,   že   v   časti,   kde   odporca v napadnutej   relácii   zverejnil   priamo   výroky   ministra   vnútra,   ktoré   odzneli   na   tlačovej konferencii, využil iba svoje právo informovať o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel na tomto fóre, a kde boli prítomní aj zástupcovia iných médií. Odporca v tejto časti informoval o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel   od ministra   vnútra, nepodsúval verejnosti svoj názor vo forme hodnotiaceho úsudku a v uvedenej časti doslovne citoval výroky ministra vnútra, o ktorých   pravdivosti   nemal v tej   dobe pochybnosti,   keďže minister   vnútra ako ústavný činiteľ je povinný informovať o svojej činnosti pravdivo a mal ako jediný prístup a informácie   od   polície.   Na   druhej   strane   však   odporca   v uvedenej   relácii   použil prostredníctvom redaktorky aj vlastný hodnotiaci úsudok, keď redaktorka uviedla, že takéto exekučné   rozhodnutie   navrhovateľ   naozaj   vydal   a   onedlho   ho   sfalšoval.   V   tejto   časti odporca prekročil medze svojho oprávnenia a bola narušená v súvislosti s odvysielaním uvedených výrokov rovnováha medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, keďže je potrebné dôsledne rozlišovať medzi faktami a vlastným hodnotením prihliadnuc k tomu, že existenciu faktov možno preukázať, ale pravdivosť ich hodnotenia podrobiť ich dôkazom nie je možné.

21. Krajský súd ako súd odvolací má za to, že uverejnením uvedených informácií, ktoré   sa   ukázali ako   nepravdivé,   bolo zasiahnuté do   osobných   práv   navrhovateľa, bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, čo bolo preukázané aj svedeckými výpoveďami, a preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku v časti, v ktorej bolo odporcovi nariadené, aby sa navrhovateľovi ospravedlnil.

22. Relevantné časti sťažnosti (body nálezu 22-32):

Podľa názoru sťažovateľky základom žalobného návrhu bolo uplatnenie práva na ochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany navrhovateľa podľa § 13 Občianskeho   zákonníka   v   spojení   s   §   11   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   malo navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku   neoprávnených   zásahov do   jeho práva   na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľka (vtedy R. T.) odvysielala v roku 2004 vo svojej pravidelnej spravodajskej relácii Ž. tri spravodajské príspevky na základe informácií, ktoré pochádzali od vtedajších ministrov spravodlivosti a vnútra Slovenskej republiky, v ktorých informovali o prebiehajúcom trestnom konaní vedenom proti navrhovateľovi. Okresný súd vo svojom rozsudku   uložil   sťažovateľke   povinnosť   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   za   výrok uverejnený v relácii Ž. R. T.

23. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd následne rozhodol tak, ako to je už uvedené.   Odvolanie zdôvodnila sťažovateľka najmä tým, že nezverejnila nepravdivé údaje, ale len reprodukovala informácie získané na tlačovej konferencii ministra vnútra, pričom využívala ústavné právo slobody tlače a informovala verejnosť o tom, čo povedal minister vnútra na tlačovej konferencii. Pritom získané informácie zhrnula a novinárskymi technikami spracovala do spravodajského príspevku odvysielaného v relácii Ž. R. T.

24.   Odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   je   nespornou skutočnosťou,   že   sťažovateľka   značnú   časť   informácie   prevzala   z   oficiálnej   tlačovej konferencie ministra vnútra, avšak uverejnila aj hodnotiaci úsudok redaktorky. Odvysielané informácie sa následne ukázali ako nepravdivé. Odvolací súd uviedol, že v časti, v ktorej sťažovateľka   zverejnila   priamo   výroky   ministra   vnútra,   ktoré   odzneli   na   tlačovej konferencii, využila svoje právo na informácie a v tejto časti nepodsúvala verejnosti svoje vlastné   názory,   ale len   informácie,   o   ktorých   v   tom   čase   nemala   pochybnosti,   že   boli pravdivé.   Na   druhej   strane   mala   však   sťažovateľka   zverejniť   aj   hodnotiace   úsudky redaktorky vo vete „takéto exekučné konanie navrhovateľ naozaj vydal. Onedlho ho však sfalšoval“, a týmito hodnotiacimi úsudkami prekročila medze svojho oprávnenia a zasiahla do   osobnostných práv navrhovateľa, čím bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť.

25. Sťažovateľka zastáva názor, že rozhodnutím krajského súdu bola ukrátená na svojich ústavných právach a slobodách. Zároveň rozhodnutie krajského súdu považuje za veľmi   významné   až   precedentné,   týkajúce   sa   obmedzenia   slobody   tlače   a   prejavu,   ak krajský súd sankcionuje elektronické médium za to, že sprostredkuje verejnosti oficiálne informácie pochádzajúce od verejného činiteľa. Krajský súd aplikoval zákonné normy a posúdil   skutkový   a   právny   stav   veci   v   rozpore   s   ústavou,   čím   porušil   ústavné   práva sťažovateľky.

26. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľka bola pri výkone ústavného práva na slobodu   prejavu   sankcionovaná zo   strany   všeobecného   súdu,   pričom   všeobecný   súd nesprávne skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie takéhoto záveru. V danom prípade ide o to, že sa dostali do konfliktu dve ústavné práva, a to právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy na jednej strane a právo každého na to, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ako i právo na ochranu jeho mena garantované v čl. 19 ods. 1 ústavy. Krajský súd priznal vyššiu ochranu práva na ochranu osobnosti na úkor sťažovateľkinho práva na slobodu prejavu a práva na slobodné šírenie informácií.

27. Krajský súd sťažovateľku sankcionoval za to, že v celom kontexte príspevku vyjadrila prostredníctvom redaktorky hodnotiaci úsudok vo vete „Sudca J. S. (navrhovateľ) takéto exekučné konanie naozaj vydal, onedlho ho však sfalšoval.“. V tomto kontexte je potrebné   uviesť,   že   sťažovateľka   interpretovala   informácie,   ktoré   získala   od   verejného činiteľa – ministra vnútra na tlačovej konferencii.

28.   Podľa   názoru   krajského   súdu   bola   veta „Sudca   J.   S.   (navrhovateľ)   takéto exekučné   rozhodnutie naozaj vydal,   onedlho ho   však sfalšoval.“ hodnotiacim   úsudkom, ktorý   bol   nepravdivým.   Sťažovateľka   dodala,   že k   tomuto   musí   uviesť,   že tento   záver krajského   súdu   je   mylný.   Redaktorka   sťažovateľky   využila   pri   príprave   príspevku novinársku   techniku, kde časť záznamu z tlačovej   konferencie bol odvysielaný priamo, pričom ďalšie doplňujúce informácie, ktoré odzneli na konferencii, boli povedané priamo redaktorkou.   Redaktorka   však   v   žiadnom   prípade   neuverejnila   svoj   hodnotiaci   úsudok, pretože faktom je, že navrhovateľ exekučné rozhodnutie vydal. Čo sa týka druhej časti výroku o tom, že navrhovateľ mal vydané exekučné rozhodnutie aj sfalšovať, je zrejmé, že redaktorka tento záver vyslovila na základe tvrdení uvedených ministrom vnútra na tlačovej konferencii. Potvrdzujú to aj slová ministra vnútra, ktoré nasledujú po replike redaktorky, v ktorých minister vnútra uvádza: „Strojom pozmenil údaje a síce, sumu 1.045.000 vymenil za 29.000.000 a meno advokáta vymenil za meno samotnej poškodenej. Urobil niečo, čo sa urobiť nesmie.“ Samotné pozmeňovanie textu úradnej listiny je všeobecne chápané ako falšovanie   takejto   listiny   a   redaktorka   to   v   takomto   kontexte   podala   v   odvysielanom príspevku správne. Jej záver vychádzal z informácie podanej ministrom vnútra, v ktorej tento skutok charakterizoval ako falšovanie, pričom v tom čase nemala žiadne pochybnosti (a zrejme ani minister vnútra), že by v skutočnosti takýto opis skutkov navrhovateľa nebol pravdivý. Redaktorka sťažovateľky na základe informácií získaných na tlačovej konferencii, v spojitosti s vlastnými skúsenosťami a vedomosťami vyhodnotila, že konanie, ktoré opísal minister vnútra, by sa dalo v stručnosti charakterizovať ako falšovanie listiny, a tak tento opis aj podala vo vysielaní. Navyše, navrhovateľ bol v skutočnosti obžalovaný aj z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny (čo je zrejmé z oslobodzujúceho rozsudku), čiže takto jeho konanie opísané ministrom vnútra posudzovala aj prokuratúra a iné orgány činné   v   trestnom   konaní.   Na   základe   tohto   teda   nebolo   možné   (v   rozpore   s   tým,   čo konštatoval   krajský   súd)   vyvodiť   záver,   že   uvedený   výrok   bol   hodnotiacim   úsudkom redaktorky.

29. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné v situáciách, v ktorých dochádza k stretu dvoch ústavných práv, posudzovať vzájomnú vyváženosť oboch práv. V tomto prípade však bola neodôvodnene daná prednosť právu na ochranu osobnosti pred právom na slobodu prejavu. V súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v prípade Bladet Tromsø v. Nórsko, ako aj Colombani a ostatní v. Francúzsko sťažovateľka zastáva   názor,   že   uverejnením   príspevku   o   navrhovateľovi   prispievala   k   verejnej a sledovanej   diskusii   o   odhaľovaní   trestnej   činnosti   medzi   sudcami.   Ak   tlač   prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, mala by mať bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, lebo inak by bola podkopaná jej životne dôležitá úloha. Inak povedané to znamená, že tlač a médiá vôbec sa majú právo spoliehať na oficiálne vyjadrenia verejných činiteľov bez povinnosti   overovať   si   ich   pravdivosť.   Obdobne   v   prípade   posudzovanom   ESĽP Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko a Selistö v. Fínsko vyplýva, že „novinári musia verejnosť slobodne informovať o udalostiach vychádzajúcich z informácií získaných z oficiálnych zdrojov.   Prioritný   je pôvod informácií, i keď citácie obsahujú len niektoré výpovede.“. Kritiku sudcov novinármi, navyše ak ide o výkon ich funkcie, ESĽP povolil aj v rozsudku vo veci Sabou a Pircalab v. Rumunsko.

30.   V   danom   prípade   sťažovateľka   vychádzala   v   dobrej   viere   o   ich   pravdivosti z výrokov   ministra   vnútra   na   tlačovej   konferencii.   Sťažovateľka   však   odvysielala   len faktické informácie, ktoré pochádzali od ministra vnútra, ktorý informácie zverejnil s plným vedomím   na   tlačovej   besede,   ktorú   na   tento   účel   usporiadal,   a   teda   nešlo   o okrajovú informáciu spomenutú počas rozhovoru. Ak by minister vnútra túto informáciu na tlačovej besede nezverejnil, sťažovateľka by sa o nej nemala ako dozvedieť, pretože predmetné výroky neboli výsledkom investigatívnej činnosti sťažovateľky. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že v ten deň informovali o tejto tlačovej besede aj iné médiá. V prípade, že by informácie,   ktoré   boli   spomenuté   v   predmetnom   výroku,   pochádzali   z iného   zdroja, sťažovateľka   by   mohla   mať   rozumnú   pochybnosť   o   ich   pravdivosti,   avšak   keďže   ich predniesla kompetentná osoba, tieto pochybnosti boli v danej chvíli odstránené. Navyše, informácie sa týkali vyšetrovania trestného činu, pričom orgány činné v trestnom konaní patria pod kompetenciu ministra vnútra, a teda bolo legitímne očakávať, že minister vnútra je plne a zodpovedne informovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej dobe na Úrade špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   prebiehalo vyšetrovanie navrhovateľa vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu, za ktorý bol neskôr aj obvinený, a jeho vec bola prerokúvaná špeciálnym súdom, nič nenasvedčovalo tomu, že informácia nebola vecne správna. Sťažovateľka sa tak mohla rozumne domnievať, že informácie na tlačovej konferencii sú dôveryhodné, aj čo sa týka predmetných výrokov. A hoci obvinenia boli závažné, sťažovateľka neidentifikovala osobu navrhovateľa tak, aby ju bolo možné jednoznačne určiť, navyše sama v tom čase nemala vedomosť, o akú osobu ide.   V   podstate   rovnaký   efekt   by   sa   dosiahol   aj   úplným   odvysielaním   celej   tlačovej konferencie, na ktorej by odzneli výroky ministra vnútra v plnom znení.

31.   Predmetné   výroky   nepochádzali   priamo   od   sťažovateľky,   ale   vychádzali, parafrázovali a reprodukovali tvrdenia ministra vnútra v záležitosti mimoriadneho verejného záujmu, akou páchanie trestnej činnosti verejnými činiteľmi – sudcami – bezpochyby je. Sťažovateľka bola tak postihnutá za reprodukciu výrokov tretej osoby, ktorá navyše bola verejnosťou   vnímaná   ako   dôveryhodná   a   spoľahlivá.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je zásadným rozhodnutím, ktoré núti novinárov k „autocenzúre“, ktorá má spočívať v tom, aby si   oficiálne   informácie   pochádzajúce   z   rešpektovaného,   spoľahlivého   a   dôveryhodného zdroja preverovali, a to napriek tomu, že nie je iná reálna možnosť si ich   overiť, keď nepoznajú identitu druhej strany a informácie sú súčasťou neverejného spisu. V takomto prípade je vlastne podkopaná úloha tlače sprostredkovať informácie z tlačovej konferencie verejnosti, pričom na tento účel je samotná tlačová konferencia určená.

32. Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti R. V., a. s.,... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   vyjadrovať   svoje   názory   slovom,   písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey   a   informácie   bez   ohľadu   na   hranice   štátu   podľa   čl.   26   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/50/2008 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co/50/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.Krajský súd   v Bratislave   je povinný   zaplatiť   spoločnosti   R.   V.,   a.   s.,...   čiastku 100.000,- Sk ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   R.   V.,   a.   s.,...   trovy právneho   zastúpenia   k   rukám   jej   právneho   zástupcu,   a   to   v   lehote   1   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

33.   V   replike   predsedníčky   krajského   súdu   ani   v   duplike   sťažovateľky   neboli uvedené žiadne nové skutočnosti alebo právne argumenty.

34. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka aj krajský súd vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v spise.

II.

35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

36.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   285/2005   a   jeho   rozsudkom č. k. 9 Co 285/2005-320   z   5.   apríla   2007   (v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 40 Coch 3/03-249 z 13. apríla 2005) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 10 dohovoru.

37. Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl.   10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

38. Ústavný súd už mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce sa slobody   prejavu   a   jej   vyvažovania,   obvykle   s   právom   na   ochranu   osobnosti,   za   veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21). Žaloby o ochrany osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, majú už na všeobecných   súdoch   svoj   ústavnoprávny   charakter,   čo   odôvodňuje   aj   možnosť   značnej ingerencie ústavného súdu do ich prekumávania.

39.   Predmetná   vec sa   týka tej   podoby   slobody   prejavu,   ktorá   je nevyhnutná pre demokraciu   a   pre   tvorbu   slobodnej   verejnej   mienky   v   otvorenej   spoločnosti.   Sloboda prejavu sa podľa ústavného súdu, ako aj ESĽP uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si   to   pluralizmus,   znášanlivosť   a   veľkorysosť,   bez   ktorých   nemožno   hovoriť o „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   UK,   sťažnosť   č.   5493/72,   rozsudok zo 7. decembra   1976,   bod   49).   Ústavný   súd   ešte   konštatuje,   že   sloboda   prejavu   je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k   verejným   veciam   a   vynášať   o   nich   hodnotové   súdy.   K   veciam   verejným   pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane činnosti súdov a sudcov a taktiež činnosť   osôb   pôsobiacich   vo   verejnom   živote.   Tieto   činnosti   môžu   byť   verejne posudzované,   pričom   pri   ich   kritike   platí   z   princípu   demokracie   vyplývajúca   ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

40. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačná klauzula v čl.   26   ods.   4   ústavy   explicitne   uvádza   dôvody   takéhoto   obmedzenia,   pričom   takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   obmedzenia   môže   byť   aj   ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   osobnosť   súkromných   osôb   pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.

41.   Ako   z   citovaného   čl.   26   ods.   4   ústavy   vyplýva,   slobodu   prejavu   a   právo vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia   a   mravnosti.   Vychádzajúc z   uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ (4) a ďalej KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe   odpovedí   na   dané   otázky   možno   zistiť,   či   zásah   bol   proporcionálny   (porov. <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-beneov.html>)

42.   (1)   Predmetné   výroky   sú   súčasťou   rozhlasového   spravodajského   vysielania týkajúceho sa vecí verejných. Tento druh prejavu jednoznačne spadá pod ochranu čl. 26 ods.   1   ústavy   (scope).   (2)   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola   na   základe napadnutých   rozhodnutí   povinná   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   a   zaplatiť   náhradu nemajetkovej ujmy, došlo k zásahu do jej slobody prejavu (interference). (3) Uvedený zásah mal zákonný základ v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (prescribed by law).

43. Podstatou sporu je teda stret slobody prejavu sťažovateľky ako prevádzkovateľky rozhlasovej stanice, a teda rozhlasového vysielania, s ochranou cti navrhovateľa, ktorý je sudcom všeobecného súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu boli splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu samotných výrokov perspektívou odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí. Rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotovými súdmi je zakomponované v nasledujúcich testoch. Je potrebné však   upozorniť,   že   tento   dôležitý,   avšak   nie   vždy   jednoznačný   nástroj,   je   len   jednou z pomôcok pri skúmaní difamácie a slobody prejavu (porov. Karsai v. Hungary, sťažnosť č. 5380/07,   rozsudok   z   1.   decembra   2009).   Pojem   „kritika“   v   nasledujúcich   testoch neznamená doslovný, tradične s negatívnou konotáciou vnímaný pojem kritiky, ale označuje neutrálne akékoľvek informačné prejavy vyslovené sťažovateľkou.

44. Kto je kritizovaný U   navrhovateľa   sa   prelína   jeho   funkcia   sudcu   všeobecného   súdu   s   vtedajším procesným postavením obvineného v trestnom konaní, pričom jeho obvinenie bezprostredne súviselo   s   výkonom   jeho   funkcie.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   v   kontinue   medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred s miernou tendenciou smerom k politikom (porov. II. ÚS 152/08 bod 31, tiež pozri II. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426). Skutočnosť, že u navrhovateľa ide „len“ o sudcu okresného súdu (teda nie vyššieho súdu) a že sa stal verejnosti viac známym až v súvislosti s jeho trestným stíhaním, však posúva jeho pozíciu smerom k vyššej ochrane osobnosti. Na druhej strane je však nutné vnímať, že išlo o trestné stíhanie za skutok,   ktorý   mal byť spáchaný v súvislosti   s výkonom   funkcie,   konkrétne trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   a   trestný   čin   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. Navrhovateľ v spore o ochranu osobnosti argumentuje, že sa mohla znížiť jeho vážnosť ako sudcu. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd klasifikuje navrhovateľa v zásade ako sudcu bez prvkov verejnej postavy.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ nebol v spornom výroku uvádzaný plným menom,   ale   len   krstným   menom   a   iniciálou   priezviska.   Taktiež   bolo   uvedené   jeho pracovisko – Okresný súd M.

45. Kto kritizujeSporný výrok bol prednesený v súkromnom už neexistujúcom R. T. Sťažovateľka je jeho právnou nástupkyňou. R. T. sa profilovalo ako spravodajské, publicistické a hudobné rádio   so   zvýšeným   podielom   hovoreného   slova.   Bolo   považované   za   mienkotvorné, s náročnejšími poslucháčmi zvlášť do roku 1998, neskôr jeho význam v tomto smere značne ustupoval (porov. Správa o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2000, tlač 898, II. volebné obdobie; dostupné na internete: www.nrsr.sk, <http://www.rada-rtv.sk/sk>). V roku 2004 pokrývalo signálom 64,5 % obyvateľstva (porov. Správa o stave vysielania v Slovenskej   republike   a o činnosti   Rady   pre   vysielanie a retransmisiuza   rok   2004,   tlač 1024, III. volebné obdobie). Počúvanosť R. T. sa v roku 2004 odhadovala medzi 3,5 % až 5,1 % poslucháčov. Uvedená spoločenská a programová charakteristika do určitej miery zvyšuje zodpovednosť za dôveryhodnosť poskytovaných informácií, pričom však na strane poslucháčov možno predpokladať rozlišovanie štádií trestného konania vo vzťahu k vine. Programový profil súčasného nástupcu je odlišný.

Podobne   ako   adresáti   kritiky,   aj   samotní   kritici   sú   klasifikovaní   z   hľadiska   ich dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných   vecí   („public   watch   dog“)   a   hrá   významnú   úlohu   v   právnom   štáte,   pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom   zvýšenú   mieru   ochrany   v   porovnaní   s   inými   subjektmi   slobody   prejavu. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti   jeho argumentácie. Na sťažovateľku sa teda vzťahuje zvýšená ochrana prislúchajúca žurnalistom.

Pre   vec   je   dôležité   vnímať,   že   rozhlas   nemá   dopad,   „impact   factor“   na   úrovni televízie.   Taktiež   je   významná   skutočnosť,   že   pracuje   len   s   hovoreným   slovom,   čo podmieňuje komentár a štýl práce redaktorky.

46. Čo je kritizovanéZ   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   považoval   za   zásah do ochrany   osobnosti   v   zásade   len   nasledujúci   výrok,   ktorý   odznel   v   rádiu: „Sudca   J. S. takéto exekučné rozhodnutie naozaj vydal. Onedlho ho však sfalšoval.“ Podľa krajského súdu ide o hodnotiaci súd týkajúci sa viny navrhovateľa, ktorá sa neskôr nepreukázala, a zároveň ide o nepravdivé tvrdenie. Krajský súd neuviedol, prečo sa odchýlil od obvyklého vzťahu medzi skutkovým tvrdením a hodnotovým súdom.

V   predmetnej   veci   je   z   hľadiska   formy   kritiky   veľmi   dôležitý   zdroj   informácie a žáner relácie, v ktorej výrok odznel. Výrok odznel vo večernej spravodajskej relácii Ž. vysielanej   o   18:00   h.   V   danom   type   relácie   odznievajú   krátke,   základné,   aktuálne informácie   z   daného   dňa,   bez   širšieho   komentára.   Pre   účely   zdynamizovania   správ   sú striedavo prezentované autentické spravodajské nahrávky so vstupmi redaktora. V každom prípade, a to je zásadne dôležité, výrok redaktorky bol parafrázou výrokov, ktoré priamo odzneli v danej relácii a mali základ v oficiálnej tlačovej konferencii (porov. Bladet Tromsø and   Stensaas   v.   Norway,   sťažnosť   č.   21980/93,   rozsudok   z   20.   mája   1999,   bod   66   – „vyjadrenia   nevyšli   od   novín   samých,   ale   boli   založené,   alebo   priamo   citované s Lindbergovej správy“, bod 72 – „ESĽP konštatuje, že noviny sa mohli rozumne spoliehať na oficiálnu Lindbergovu správu“; Colombani and others v. France, sťažnosť č. 51279/99, rozsudok z 25. júna 2002, bod 65; na tento judikát uvedený v odvolaní sťažovateľky krajský súd vôbec nereagoval). Vo veci možno podporne argumentovať aj rozhodnutiami ESĽP, ktoré s ňou súvisia v širšej perspektíve. Podľa rozsudku Dammann (Dammann c. Suisse, sťažnosť č. 77551/01, rozsudok z 25. apríla 2006) únik služobného tajomstva nemôže ísť na úkor novinára, podľa rozsudku Campos Damaso (Campos Damaso c. Portugal, sťažnosť č. 17107/06, rozsudok z 24. apríla 2008) je úlohou investigatívnych novinárov upozorniť na aktuálne javy,   ktoré   sú   predmetom   verejného záujmu,   akonáhle sa   o   nich   dozvedia, a napokon podľa rozsudku Twist (Radio TWIST, a. s., v. Slovakia, sťažnosť č. 62202/00, rozsudok z 19. decembra 2006) je uverejnenie informácie získanej v rozpore so zákonom chránené čl. 10 dohovoru, z čoho vyplýva, že zverejnenie výstupu z oficiálnej tlačovej konferencie je chránené o to viac.

V predmetnej   veci   boli   výroky   jednotlivých   aktérov   veľmi   silne   previazané   do integrovaného celku.

Objektom kritiky je síce sudca, ale výlučne v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré proti nemu bolo vedené. Kritika sa teda týkala profesijného, a nie súkromného života sudcu. Redaktorka svojím výrokom nešla nad rámec výrokov, ktoré priamo odzneli v danej relácii a mali základ v oficiálnej tlačovej konferencii. Aj na tomto mieste je nutné pripomenúť, že navrhovateľ nebol uvádzaný plným menom, ale len krstným menom a iniciálou priezviska, avšak s uvedením pracoviska v menšom meste.

Krajský súd vychádza z tradičného rozlišovania skutkový základ – hodnotový súd, avšak bez ďalšieho vysvetlenia výrok posudzuje tak, že spadá pod obidve kategórie. Tvrdí, že sťažovateľka pochybila v tom, že vyniesla o žalobcovi hodnotový súd a zároveň vyjadrila aj nepravdivé tvrdenie. Z uvedeného odvodzuje porušenie práva na ochranu osobnosti bez vysvetlenia, prečo nie je chránený hodnotový súd. Podľa ústavného súdu predmetný výrok naozaj   nemožno   exkluzívne   zaradiť   do   jednej   z   týchto   kategórií   (porov. <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-beneov.html>).   Pri   rýchlom striedaní vstupov moderátora a politika môže skutkové tvrdenie vyznieť ako hodnotový súd a naopak. V predmetnej veci ide jednak o skutkové tvrdenie vychádzajúce z odvysielaných výrokov ministra, a preto je rovnako nepostihnuteľné ako citácie ministra. Zároveň ide nanajvýš o hodnotiaci súd so zreteľným faktický základom v obsahu tlačovej konferencie. Obidve   tieto   perspektívy   sú   však   chránené   slobodou   prejavu.   Ústavný   súd   uvádza,   že zdanlivý   paradox   rovnakých   výsledkov   tak   z   perspektívy   skutkového   tvrdenia,   ako   aj z perspektívy hodnotiaceho súdu je zapríčinený tým, že daný výrok je silne previazaný s obsahom tlačovej konferencie (porov. Jersild v. Denmark, sťažnosť č. 15890/89, rozsudok z   23.   septembra   1994;   bod   31   –   dôležitou   črtou   prípadu   je   skutočnosť,   že   sťažovateľ nevyjadril   sporné   výroky   sám,   ale   asistoval   pri   ich   rozširovaní   ako   televízny   novinár; metódy objektívneho a vyváženého spravodajstva môžu byť rozmanité ovplyvnené o. i. aj druhom daného média, nie je úlohou ani ESĽP, ani národných súdov nahrádzať názory tlače, aký spôsob vyjadrovania informácií majú použiť, dohovor chráni aj formu, v akej sú informácie rozširované).

Sporný výrok nemožno vnímať izolovane a zároveň gramaticky v tom zmysle, že redaktorka dokonavým vidom v slove „sfalšoval“ vyjadrila nepravdivý záver o otázke viny navrhovateľa.

Nesprávny je argument krajského súdu, podľa ktorého je výrok nepravdivý, pretože neskôr   trestný   súd   žalobcu   právoplatne   oslobodil.   Relácia   odznela   7.   októbra   2004 a rozsudok   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-4Tš   7/2005   bol   vydaný   2.   decembra   2005 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 1/2006 bolo vydané 30. októbra 2006. Výrok možno v zásade posúdiť len z hľadiska daného dňa, a nie neskoršieho vývoja trestného konania. Možno konštatovať, že v čase vysielania mal výrok redaktorky základ vo faktoch, nič nedokazovalo, že fakty sú nepravdivé, a týkali sa profesijnej činnosti sudcu (porov. Sabou et Pircalab c. Roumanie, sťažnosť č. 46572/99, rozsudok z 28. septembra 2004). Neskorší vývoj udalostí možno vziať do úvahy, ale nie takým jednostranným spôsobom, ako to urobil krajský súd. Možno sa na výrok dívať tým spôsobom, že v tom čase ešte nikto nemohol poznať výsledok trestného konania, a preto bolo potrebné ctiť prezumpciu neviny (ide o praktickú konkordanciu, vzájomné zachovanie konfliktných práv). Neskorší vývin veci   sa   však   nemôže   vnímať   tým   spôsobom,   že   keď   už   mali   všetci   aktéri   vedomosť o oslobodzujúcom rozsudku, tak je výrok automaticky nepravdivý. Prístup krajského súdu by   tak   mohol   hraničiť   s   požadovaním   nemožného,   čo   je   v   rozpore   s   podstatou   práva a právneho štátu [porov. Fuller, L.: Morálka práva. Praha: Oikoymenh, 1998 (dotlač 2009), s. 69].

Možno   teda   nadviazať,   že   v   prerokúvanej   veci   je   potrebné   zohľadniť   problém prípadného zásahu do prezumpcie neviny. V prvom rade treba uviesť, že v prerokúvanej veci síce nejde bezprostredne o prípad ovplyvňovania justície (porov. Worm v. Austria, sťažnosť č. 22714/93, rozsudok z 29. augusta 1997, body 11 a 23), ale prezumpciu neviny tu   je   nutné   vziať   do   úvahy   (porov.   Bladet   Tromsø   and   Stensaas   v.   Norway,   sťažnosť č. 21980/93,   rozsudok   z   20.   mája   1999,   bod   65).   Argumentoval   ňou   aj   okresný   súd. Sťažovateľke nemôže byť pričítané pochybenie týkajúce sa prezumpcie neviny, pretože aj pre prezumpciu neviny platí, že sporný výrok bol previazaný s výrokom ministra vnútra, zo správy   ako   celku   vyplýva,   že   otázka   viny   ešte   nie   je   ustálená   („mal   sfalšovať“, „po preukázaní viny“) a napokon meno bolo označené iniciálami.

Ústavný súd upozorňuje, že predmetom jeho konania nie je otázka ústavnoprávnej adekvátnosti obsahu a rozsahu tlačových konferencií orgánov štátnej moci počas trestného konania   (porov.   však   Allenet   de   Ribemont   v.   France,   sťažnosť   č.   5175/99,   rozsudok z 10. februára 1995; Brems, E.: Conflicting Human Rights: An Exploration in the Context of the Right to a Fair Trial in the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, Human Rights Quarterly – Volume 27, Number 1, February 2005, s. 294-326; Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac 2002, s. 178 a nasl.). Nad rámec veci možno dodať, že vzhľadom na skutočnosť, že tlačovú   konferenciu   viedol   minister   vnútra,   sťažovateľka   svojím   výrokom   nemohla ovplyvniť priebeh prípravného konania a prihliadnuc na čas – dobu, ktorá uplynula medzi výrokom a začatím konania pred súdom, ani konanie pred súdom, pričom v danom súdnom konaní nebol prítomný ľahšie ovplyvniteľný laický prvok (porov. News Verlags GmbH & Co.KG   v.   Austria,   sťažnosť   č. 31457/96,   rozsudok   z   11.   januára   2000,   bod   56). V žiadnom   prípade   nešlo   o   akúsi   novinársku   kampaň   proti   žalobcovi,   ktorá   by   mala nahrádzať   riadnu   spravodlivosť,   ale   len   o civilné   komunikovanie   správy   z   tlačovej konferencie (porov. Barendt, E.: Freedom of Speech. Oxford University Press, 2nd edition, s. 322 a nasl.).

V   tejto   rubrike   možno   po   vzore   tzv.   benátskeho   testu   [porov.   otázky   stanovené v amicus   curie   stanovisku   Benátskej   komisie   CDL-AD(2004)011]   z   12.   marca   2004   – dostupné   na   internete   <http://www.venice.coe.int/docs/2004/CDL-AD(2004)011-e.asp>; http://aktualne.centrum.cz/domaci/kauzy/fotogalerie/2008/06/05/prohlednete-si-rozsudek-soudce-vojtecha-cepla-o-justicni-mafii/ ešte zodpovedať ďalšie relevantné otázky.

Aká   je   závažná   kritika?   Čím   závažnejšia   je   kritika,   tým   je   verejnosť   viac dezinformovaná a dotknutá osoba poškodená, ak kritika nie je pravdivá. Kritika, hoci sama osebe závažná, nie je generovaná rádiom samým, ale rádio je len médiom, ktoré prinieslo informáciu z tlačovej konferencie.

Do akej miery ide o otázku verejného záujmu? Problém je predmetom verejného záujmu,   pretože   je   vhodné   a   žiaduce,   aby   bola   občianska   spoločnosť   oboznamovaná so situáciou v justícii, resp. vôbec so závažnými kriminálnymi prípadmi.

Aké   úsilie   vyvinul   šíriteľ   k   overeniu   pravdivosti   ním   použitých   informácií? Skutočnosť, že ide o informovanie z oficiálnej tlačovej konferencie, znamená, že šíriteľ už nebol povinný ďalej overovať pravdivosť informácii. Pravdivosť bola daná už samotným oznámením   o   začatí   trestného   konania   a   nespočíva   v   tom,   či   skutok   sa   skutočne   stal v trestnoprávnom zmysle. V opačnom prípade by sa mohlo informovať až po právoplatnosti rozhodnutí – čo je absurdné.

Ako   je   záležitosť   urgentná?   Spravodajstvo   pracuje   v   zásade   len   s   naliehavými informáciami. Daná vec bola naliehavá vychádzajúc z toho, že ministerstvo vnútra k nej usporiadalo tlačovú konferenciu. Okolnosti zverejnenia a načasovanie boli štandardné – informácia po konaní tlačovej konferencie.

Bola   dotknutá   strana   požiadaná   o   vyjadrenie   a   obsahovala   správu   aj   podstatu pohľadu dotknutej strany? Nebolo nutné žiadať dotknutého sudcu o vyjadrenie, pretože išlo o spravodajskú informáciu o začatí trestného stíhania, o čom niet interpretačného sporu, a nešlo o komentár. Podobne nebolo nutné, aby informácia obsahovala podstatu veci z jeho pohľadu.

Aký   bol   motív   konania   strán?   Motívom   kritizujúceho   bolo   šírenie   dôležitých informácií   v   slobodnej   spoločnosti.   Z   výroku   nevyplýva,   že   by   bolo   motívom   správy napadnúť priamo osobnosť sudcu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   obsahom   ani   formou   správ   a   ani   žiadnou   svojou nedôslednosťou neopustila sťažovateľka priestor chránený slobodou prejavu.

47. Kde je kritizovanéMiesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je užitočným a dôležitým kritériom posudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Výroky prednesené v rozhlase sú teda posudzované prísnejšie (porov. Purcell and Others v. Ireland, rozhodnutie Európskej komisie   pre   ľudské   práva   o   prijateľnosti,   rozhodnutie   zo   16.   apríla   1991,   sťažnosť č. 15404/89; m. m. porov. aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 1998, sp. zn. 1 Co 15/97). Ako bolo uvedené, rozhlas nemá dopad, „impact factor“ na úrovni televízie a pracuje len s hovoreným slovom, čo podmieňuje komentár a štýl práce redaktorov.   V   predmetnej   veci   je   nutné   vec   vnímať   v   spojení   so   žánrom.   V   zásade nekomentované spravodajstvo si môže dovoliť určité nepresnosti v záujme aktuálnosti, aj keď v predmetnej veci o nepresnosť nejde.

48. Kedy je kritizovanéSťažovateľka spravodajsky informovala o veci po tlačovej konferencie, krátko po začatí trestného stíhania. Je potrebné, aby taká informácia bola presná, zvlášť aj pre jej citlivosť   a   lakonickosť.   V   danej   veci   išlo   o   základnú   informáciu   o   začatí   spoločensky dôležitého   trestného   stíhania.   Sťažovateľka   sa   neodchýlila   od   výrokov   ministra   vnútra, a teda v čase začatia trestného stíhania nešírila príliš nepresné informácie s difamačným potenciálom.

49. Ako je kritizovanéNielen čo, ale aj ako je povedané, je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti kritiky. V predmetnej veci ide v zásade o správu so základnou informáciou bez komentára, a teda typickú pre spravodajstvo. Poslucháč zaznamenal správu o trestnom stíhaní s tým, že aj z obsahu správy je zrejmé, že o veci ešte rozhodne nezávislý súd. Spôsob podania správy a jej tón bol dominantne neutrálny, v dokonavom vide parafrázy na záver – napr. „Onedlho ho   však   sfalšoval“, môže   poslucháč   prípadne   cítiť   ľahkú   škandalóznosť   a   náznak prípadného   presvedčenia   redaktorky,   že   tak   sa   udalosti   naozaj   stali.   Výrok   je   však integrálnou súčasťou celej správy (porov. dokonavý vid ministra vnútra a zároveň pasáže redaktoriek na úvod a záver: „mal sfalšovať“, „po preukázaní viny“). Oznámenie však nie je urážlivé, útočné či neslušné. Správa v celkovom kontexte, aj keď s licenciou miernej a akceptovateľnej kreativity, zreteľne iba oznamuje a parafrázuje informácie, ktoré vyriekol minister vnútra.

50. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch: Prvým   krokom   (A)   je   test   dostatočne   dôležitého   cieľa,   teda   test   vhodnosti   –   či   zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu – či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti). Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti použitia daného prostriedku – zásahu, teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa   jednak   (C1)   praktickú   konkordanciu   (praktickú   súladnosť),   t. j.   test   zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec (porov. Alexy, R.: Balancing, constitutional review, and representation. I. CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.).

51. (A) Uvedený zásah možno považovať za vhodný, pretože umožňuje dosiahnuť legitímny   cieľ,   ochranu   iného   základného   práva,   a   to   práva   na   zachovanie   osobnej   cti a dobrej   povesti.   (B)   Zásah   je   nevyhnutný,   pretože   žalobca   si   svoju   osobnosť   chránil adekvátnym   prostriedkom   –   žalobou   o   ochranu   osobnosti.   (C1)   V   uvedenom   prípade vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula. (C2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do   jedného   základného   práva   sa   pomeruje   s   mierou   uspokojiteľnosti   druhého   práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt – „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.

52.   V   prerokúvanej   veci   bola   intenzita   zásahu   do   práva   sťažovateľky   podstatná, pretože išlo   o správu,   ktorá   vychádzala z výrokov   ministra   vnútra,   z oficiálnej tlačovej konferencie, išlo o spravodajský žáner a vec sa týkala otázok verejného záujmu. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti navrhovateľa s ohľadom na to, že je sudcom a že   ide   o   spravodajstvo,   avšak   berúc   do   úvahy   náznak   možného   vyznenia   prípadného subjektívneho   presvedčenia   redaktorky,   je   nízka   až   stredná.   Z   uvedeného   vyplýva,   že podstatný zásah prevažuje nízku až strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.

53.   Vychádzajúc   z   postavenia   sťažovateľky   ako   prevádzkovateľky   rozhlasového vysielania, z postavenia navrhovateľa ako sudcu, berúc do úvahy, že účelom správy bolo nekomentovaným   spôsobom   informovať   vo   večernej   spravodajskej   relácii   v   zásade neutrálnym spôsobom o obvinení žalobcu, pričom správa sa obsahovo zhodovala s výrokmi orgánu   verejnej   moci,   bola   od   neho   prevzatá,   považujúc   parafrázu   redaktorky   za akceptovateľnú v kontexte celej správy, s tým, že neskoršie oslobodenie žalobcu tu nie je relevantné,   a   aplikujúc   taktiež   test   proporcionality   s   vážiacou   formulou   ústavný   súd konštatuje,   že   krajský   súd   potvrdením   rozsudku   okresného   súdu   porušil   sťažovateľkino právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu). Ak by ústavný súd nevyhovel sťažnosti, mohlo by to znamenať ohrozenie spravodajstva, nežiadúcu opatrnosť rozhlasových staníc a limitovanie kreativity smerom k lakonickej topornosti. Uvedené však neznamená úplnú voľnosť,   zvlášť   s   ohľadom   na   rešpektovanie   prezumpcie   neviny.   Tú   by   mali   novinári v takomto spravodajskom žánri ctiť. Vzhľadom na výrok o porušení slobody prejavu je síce otázka   samotnej   sumy   náhrady   nemajetkovej   ujmy   už   irelevantná,   ale   napriek tomu ústavný súd považuje za nutné nad rámec veci uviesť, že sa mu výška nemajetkovej ujmy   (1   000   000   Sk)   priznaná   navrhovateľovi   zdala   značne   prísna,   zvlášť   z   hľadiska lakonickosti jej odôvodnenia. Možno ešte dodať, že všeobecné súdy, zvlášť okresný súd, pričítali   sťažovateľke   aj   druhý   výrok   ministra   vnútra,   a   to   navyše   bez   akéhokoľvek odôvodnenia.

54.   Ústavný   súd   neustále   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05). Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec je práve takou, kde všeobecné súdy nezohľadnili relevantné ústavné normy.

55. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Berúc do úvahy citované ustanovenia, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008, tak ako   je   to   uvedené   v   bode   2   výroku   tohto   nálezu,   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

56. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95   €.   S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľke   nárok   na   úhradu   trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   (prevzatie   a   príprava zastúpenia zo 7. januára 2009, podanie ústavnému súdu z 8. januára 2009 a vyjadrenie z 25. novembra 2009) v sume 368,55 € vrátane režijného paušálu, ktoré jej ústavný súd priznal tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

57.   Sťažovateľka   napokon   požiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk (t. j. 3 319,39 €). Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či   opatrenia,   prípadne   uvedením   do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02). V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky je v plnej miere kompenzované popri vyslovení porušenia označených práv zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

58.   S   poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   dočasné opatrenie z 8. októbra 2009, ktorým ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 50/2008 zo 14. októbra 2008, zanikne právoplatnosťou tohto nálezu.

59. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010