znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 326/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   Česká   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   2   ods.   3   písm.   a),   b)   a   c)   a čl.   26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžf 53/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2008 doručená sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžf 53/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v rámci svojho podnikania oprávnený predávať cigarety. Rozhodnutím Colného úradu P. (ďalej len „úrad“) sp. zn. 151T/8918-1/05 zo 4. apríla 2005 mu bola uložená pokuta 10 000 Sk s odkazom na ustanovenie § 41 ods. 5 zákona   č.   106/2004   Z.   z.   o spotrebnej   dani   z tabakových   výrobkov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebnej dani“) za to, že v prevádzke jeho pohostinstva na Hlavnej   110   v P.   bolo   12.   októbra   2004   pri   kontrole   nájdených   22   krabičiek spotrebiteľského balenia cigariet so starou ochrannou známkou, ktoré sa podľa § 44 ods. 23 zákona o spotrebnej dani považujú za neoznačené. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn. 18544/2005   z 28.   júna   2005   bolo   rozhodnutie   úradu   potvrdené.   Sťažovateľ   podal   proti rozhodnutiu riaditeľstva žalobu, v ktorej sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti a jeho zrušenia v celom rozsahu. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 140/2005-43 z 20. apríla 2007 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 53/2007 zo 14. februára 2008 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ale   aj   predchádzajúcimi rozhodnutiami   krajského   súdu,   riaditeľstva   a úradu   boli   porušené   označené   články dohovoru,   dodatkového   protokolu,   paktu   a ústavy.   Sťažovateľ   sa   nedopustil   žiadneho protiprávneho   konania   majúceho   za   následok   skutok   označený   najvyšším   súdom   ako správny delikt. Výklad zákona o spotrebnej dani, ktorý si osvojil najvyšší súd, odporuje princípu   spravodlivosti.   V konaní   pred   všeobecnými   súdmi   a orgánmi   verejnej   správy nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľa, ktoré by bolo možné označiť za protiprávne, a skutkom označeným ako správny delikt. Ignorovanie týchto skutočností   dokazuje,   že   najvyšší   súd   nebol   nestranný   a konanie   nebolo   spravodlivé. Najvyšší súd tiež úplne pominul dôvody, pre ktoré sa 12. októbra 2004 predmetné cigarety vo vlastníctve sťažovateľa nachádzali v jeho prevádzke. Tieto nadobudol legálnou kúpou ešte 1. júla 2003 a 22. apríla 2004. Pre malý záujem zákazníkov sa však nepodarilo všetky predať do 30. septembra 2004. Zvyšok nepredaných cigariet zostal po 30. septembri 2004 v sťažovateľovej   prevádzke   bez   toho,   aby   ktokoľvek   s nimi   nakladal,   a bez   toho,   aby ktokoľvek k nim vykonával právo pre seba. V dobe zabavenia predmetných cigariet, t. j. pred   12.   októbrom   2004,   zákon   neukladal   sťažovateľovi   žiadnu   povinnosť   ako   naložiť s predmetnými cigaretami, ktoré nepredal a ktoré mu ostali vo vlastníctve po 30. septembri 2004,   keď   platnosť   ich   označenia   skončila.   Povinnosť   ako   naložiť   s predmetnými cigaretami, ktoré sa do 30. septembra 2004 nepodarilo predať, bola sťažovateľovi uložená až   ustanovením   §   44   ods.   37   zákona   o spotrebnej   dani,   ktoré   nadobudlo   účinnosť 1. decembra   2004,   teda   až   po   zabavení   cigariet   úradom.   Inú   povinnosť   ako   naložiť s predmetnými   cigaretami   zákon   sťažovateľovi   neukladal.   Sťažovateľ   popiera,   že   by nevykonal niečo, čo mu zákon ukladal, alebo že by sa dopustil protiprávneho konania, ktoré mu zákon zakazoval. Sťažovateľ nebrojí proti zabaveniu vlastníctva predmetných cigariet postupom na základe zákona, ale odmieta byť sankcionovaný za to, že mal cigarety, ktorých bol majiteľom a ktoré nadobudol do vlastníctva legálnou cestou. Uvalenie sankcie bolo predčasné, lebo k nemu malo dôjsť správne až potom, čo by sa zistila protizákonná držba cigariet po 31. decembri 2004 v súvislosti s porušením povinnosti uloženej ustanovením § 44 ods. 37 zákona o spotrebnej dani. Takáto skutočnosť však nenastala, lebo cigarety boli sťažovateľovi zabavené už pred 31. decembrom 2004. Sťažovateľ bol aj diskriminovaný, a to tým, že hoci on bol sankcionovaný pre držbu legálne nadobudnutých cigariet, ktoré nemohol včas predať, zatiaľ iným, ktorým ostali podobne cigarety ako jemu, bolo umožnené odovzdať ich colným orgánom postupom podľa § 44 ods. 37 zákona o spotrebnej dani bez toho, aby boli pokutovaní. Odôvodnenie rozsudku nedáva odpoveď na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľ uplatnil. Sťažovateľ má na mysli namietaný výklad uplatňovania §   41   ods.   5   zákona   o spotrebnej   dani   v súlade   s označenými   článkami   dohovoru, dodatkového protokolu, paktu a ústavy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   dohovoru,   dodatkového   protokolu,   paktu   a ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 53/2007 s tým, aby bol rozsudok zo 14. februára 2008 zrušený a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 53/2007 zo 14. februára 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 140/2005-43 z 20. apríla 2007. Podľa názoru najvyššieho súdu skutok, ktorý je obsahom správneho deliktu, nie je sporný. Pri kontrole vykonanej 12. októbra 2004 v prevádzke sťažovateľa sa našlo 22 spotrebiteľských balení cigariet označených známkou podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Tieto cigarety bolo   treba   považovať   v zmysle   §   44   ods.   23   zákona   o spotrebnej   dani   za   neoznačené. Najvyšší súd považuje za právne významnú okolnosť, že tieto spotrebiteľské balenia cigariet boli   zistené   v prevádzke,   ktorej   prevádzkovateľom   bol   sťažovateľ   ako   fyzická   osoba a podnikateľ. Pokiaľ by sa malo z daných okolností usudzovať, že išlo o jeho súkromnú držbu   legálne   nadobudnutých   cigariet,   túto   skutočnosť   vyvracajú   práve   uvedené skutočnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z ustanovenia § 41 ods. 5 zákona o spotrebnej dani v znení účinnom v čase uloženia pokuty vyplýva, že za správny delikt sa inter alia považovalo, ak colný úrad zistil držbu cigariet neoznačených na spotrebiteľskom balení kontrolnou známkou. Za tento delikt bolo možné uložiť predávajúcej osobe pokutu vo výške najmenej 10 000 Sk.

Podľa § 44 ods. 23 zákona o spotrebnej dani spotrebiteľské balenie cigariet označené kontrolnou známkou podľa doterajších predpisov možno predávať najneskôr 30. septembra 2004. Po tomto dátume sa bude takto označené spotrebiteľské balenie cigariet považovať za neoznačené.

Podľa   §   44   ods.   37   prvej   vety   zákona   o spotrebnej   dani   právnická   osoba   alebo fyzická   osoba,   ktorá   je   oprávnená   v rámci   podnikania   predávať   spotrebiteľské   balenie cigariet   a ktorá   má   v držbe   spotrebiteľské   balenie   cigariet   uvedené   v odseku   23,   ktoré nepredala do 30. septembra 2004, je povinná do 31. decembra 2004 oznámiť colnému úradu množstvo takto označených spotrebiteľských balení cigariet a požiadať colný úrad o ich zničenie; colný úrad zničí tieto spotrebiteľské balenia cigariet.

V danom prípade je medzi účastníkmi konania zo skutkového hľadiska nesporné, že sťažovateľ mal vo svojej podnikateľskej prevádzke 12. októbra 2004 spotrebiteľské balenia cigariet   označené   kontrolnou   známkou   platnou   do   30.   septembra   2004.   Rovnako   je nesporné   z právneho   hľadiska,   že   vzhľadom   na   ustanovenie   §   44   ods.   23   zákona o spotrebnej dani museli sa tieto spotrebiteľské balenia cigariet považovať po 30. septembri 2004 za neoznačené. Ustanovenie § 41 ods. 5 zákona o spotrebnej dani v znení účinnom v inkriminovanej   dobe   považovalo   za   správny   delikt   inter   alia   aj   držbu   cigariet neoznačených na spotrebiteľskom balení kontrolnou známkou.

Z uvedených úvah jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ porušil zákonom ustanovený zákaz držby cigariet neoznačených na spotrebiteľskom balení kontrolnou známkou. Bolo totiž   jeho   povinnosťou   1.   októbra   2004   inkriminované   spotrebiteľské   balenia   cigariet odstrániť z prevádzky. Keďže tak neurobil, dopustil sa tým správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená najmiernejšia v tej dobe možná sankcia.

Je pravdou, že neskoršou právnou úpravou vyplývajúcou z ustanovenia § 44 ods. 37 zákona o spotrebnej dani boli zákonom ustanovené povinnosti podnikateľa predávajúceho spotrebiteľské balenia cigariet uvedené v odseku 23 nepredané do 30. septembra 2004 ešte rozšírené, keďže popri zákaze ich držby v zmysle § 41 ods. 5 bola podnikateľom uložená navyše ešte aj povinnosť do 31. decembra 2004 oznámiť colnému úradu množstvo takto označených spotrebiteľských balení cigariet a požiadať o ich zničenie. Vzhľadom na to, že táto   novelizovaná úprava   nadobudla   účinnosť   od   1.   novembra   2004,   na   sťažovateľa   sa nevzťahovala, keďže v jeho prípade došlo k zabaveniu cigariet ešte skôr, teda v čase, keď platil iba zákaz držby neoznačených spotrebiteľských balení cigariet.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozsudok   najvyššieho   súdu   v žiadnom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008