znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 325/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokátJUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešovsp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014faxovou správou a 9. júna 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SberbankSlovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej SEDLAČKO& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokátJUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 8/2013z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe návrhunavrhovateľaobchodnej spoločnosti VIBO, a. s., Petrovany 476 (ďalej len „dlžník“),˗uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 30. júla 2013 začal reštrukturalizačné konanie vočidlžníkovi. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 3. septembra 2013 povolilreštrukturalizáciu dlžníka. Súčasne vyzval veriteľov dlžníka, aby prihlásili svojepohľadávky v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Do funkcie reštrukturalizačnejsprávkyne ustanovil,(ďalej len „reštrukturalizačnásprávkyňa“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 174/2013z 10. septembra 2013.

Sťažovateľka si do predmetného reštrukturalizačného konania prihlásila svojuzabezpečenú pohľadávku v sume 160 676,92 € a v sťažnosti tvrdí, že reštrukturalizačnásprávkyňa poprela jej pohľadávku čo do vymáhateľnosti a zabezpečenia zabezpečovacímprávom z dôvodu, že„pohľadávka údajne nebola ku dňu začatia reštrukturalizačného konania dlžníka splatnou“.

Napadnutým uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 31. marca 2014 okresný súd potvrdilreštrukturalizačný plán dlžníka (ďalej aj „plán“) v znení, o ktorom hlasovala schvaľovaciaschôdza 18. marca 2014, a reštrukturalizáciu dlžníka ukončil. Označené uznesenie bolozverejnené v Obchodnom vestníku č. 67/2014 zo 7. apríla 2014 a právoplatnosť nadobudlo8. apríla 2014.

Sťažovateľka tvrdí, že„pri reštrukturalizačnom pláne dlžníka:

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR [§ 154 ods. 1 písm. a) ZKR],

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným spôsobom [§ 154 ods. 1 písm. b) ZKR]. Namietané porušenia ZKR boli natoľko závažné a mali tak nepriaznivý vplyv na sťažovateľa, ako účastníka plánu, že v zmysle § 154 ods. 1 písm. a), b) ZKR bol Okresný súd Prešov povinný reštrukturalizačný plán dlžníka zamietnuť. Namiesto toho Okresný súd Prešov citované ustanovenia úplne ignoroval a aj napriek relevantným námietkam sťažovateľa reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil.”.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranugarantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovanéhočl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:

«Z reštrukturalizačného plánu dlžníka vyplýva, že pohľadávka sťažovateľa (zabezpečeného veriteľa Sberbank Slovensko, a. s.) bola zaradená do skupiny č. 2. Zmena pohľadávky sťažovateľa a plnenia určené na jej uspokojenie však nie sú v záväznej časti plánu nijakým spôsobom špecifikované (!), čo je v hrubom rozpore s § 139 ods. 1 ZKR. Podotýkame, že úprava splácania popretých pohľadávok (pri ktorých je vedené incidenčné konanie) je povinnou obsahovou náležitosťou plánu a nemožno ju za žiadnych okolností opomenúť. Z plánu musí jednoznačne vyplývať, akým spôsobom má byť uspokojená popretá pohľadávka po ukončení incidenčného konania. Súd v incidenčnom konaní totiž nikdy nerozhoduje o spôsobe, výške alebo čase splácania popretej pohľadávky zo strany dlžníka. Predmetom incidenčného konania je podľa § 124 ods. 4 ZKR výlučne určenie právneho dôvodu, výšky, vymáhateľnosti alebo zabezpečenia popretej pohľadávky (teda nie spôsob jej uspokojenia).

Nakoľko v reštrukturalizačnom pláne dlžníka absentuje akákoľvek úprava spôsobu splácania pohľadávky sťažovateľa, nie je možné určiť, aké právne postavenie bude mať sťažovateľ po ukončení incidenčného konania. Incidenčné konanie pritom v súčasnosti na základe žaloby sťažovateľa riadne prebieha na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1 Cbi/55/2013...

Pohľadávka sťažovateľa bola správkyňou popretá výlučne z fiktívneho dôvodu, že v čase začatia reštrukturalizačného konania dlžníka nebola splatnou. Zdôrazňujeme, že:

- splatnosť pohľadávky nie je z hľadiska prihlasovania pohľadávok rozhodujúca. Rozhodujúcim je iba moment vzniku pohľadávky...

- je dôležité presne odlišovať vznik pohľadávky od jej splatnosti. Pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sú tie pohľadávky, ktoré vznikli do zverejnenia uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku...

Sťažovateľ je majoritným veriteľom dlžníka a realizovaním hlasovacích práv v reštrukturalizácii by mal reálny vplyv na výsledok prijatých uznesení schôdze veriteľov. Nakoľko pohľadávka sťažovateľa bola správkyňou popretá z absurdného dôvodu, došlo tým k protiprávnemu odňatiu legitímnej možnosti sťažovateľa vykonávať subjektívne práva v reštrukturalizácii. Tým bola zároveň odňatá možnosť plnohodnotného výkonu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Zdôrazňujeme, že právo správcu popierať pohľadávky veriteľov v reštrukturalizácii nie je absolútne. Správca nemôže popierať pohľadávky veriteľov na základe fabulovaných alebo zjavne nepodložených dôvodov, a to za účelom špekulatívneho minimalizovania vplyvu veriteľa na priebeh reštrukturalizácie. Takéto konanie správcu nemôže byť akceptované a je v hrubom rozpore so základnou povinnosťou správcu vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou...

Nútené a protiprávne „vylúčenie” majoritného veriteľa z procesu reštrukturalizácie je natoľko závažným zásahom do právneho postavenia tohto veriteľa, že hraničí prinajmenšom so zneužitím a šikanóznym výkonom práva. Reštrukturalizačný plán prijatý minoritnou časťou veriteľov, pri nedôvodnom a účelovom vylúčení majoritného veriteľa z procesu reštrukturalizácie, preto nemožno za žiadnych okolností potvrdiť...

Záväzná časť reštrukturalizačného plánu dlžníka ad absurdum zavádza dozornú správu nad fyzickou osobou, ktorý nie je ani dlžníkom a ani preberajúcou osobou (!). Dozorná správa je tak reštrukturalizačným plánom dlžníka zavedená v rozpore s § 162 ods. 1 ZKR. Uvedený nedostatok a porušenie ZKR má nepriaznivý vplyv na všetkých účastníkov reštrukturalizačného plánu...»

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje aj argumentáciou, podľa ktorej k prijatiureštrukturalizačného plánu došlo podvodným spôsobom. V tejto súvislosti poukazujena postúpenie časti prihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľkypočasreštrukturalizácie na sedem ďalších osôb a súčasne tvrdí, že„účelové rozdelenie a postúpenie pohľadávky (bez akýchkoľvek faktických alebo ekonomických súvislostí) vykazuje znaky dubiózneho konania, bez ktorého by sa schválenie plánu dlžníka nedosiahlo“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 31. 3. 2014, č. k. 1R/8/2013-396 porušené boli.

II. Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 31. 3. 2014, č. k. 1R/8/2013-396 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.”

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súdpovažuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a preto ich prípadné porušenie je potrebnéposudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanejplatnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnenírozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý jepre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument(Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímokresného súdu, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka v znení, o ktoromhlasovala schvaľovacia schôdza 18. marca 2014.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd v kontexte s účelompredbežného prerokovania preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ktorejpodstatou je jej nesúhlas s potvrdením reštrukturalizačného plánu predloženého dlžníkomokresným súdom, pretože plán podľa sťažovateľky nespĺňa ani základné náležitostipožadované zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurzea reštrukturalizácii“), keďže v ňom absentuje úprava spôsobu splácania jej pohľadávky.Reštrukturalizačný plán ďalej podľa sťažovateľky v rozpore s § 162 ods. 1 zákonao konkurze a reštrukturalizácii zaviedol dozornú správu (nad fyzickou osobou

, ktorý nie je ani dlžníkom, ani preberajúcou osobou) a bol schválenýpodvodným spôsobom (rozdelením pohľadávky jedného veriteľa a jej postúpenímna ďalších sedem veriteľov). Svoje námietky sťažovateľka formulovala s prihliadnutímna skutočnosť, že popretie ňou prihlásenej zabezpečenej pohľadávky reštrukturalizačnousprávkyňou viedlo k vylúčeniu možnosti sťažovateľky ovplyvniť rozhodovanie o plánena schôdzi veriteľov.

Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákonao konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdeniereštrukturalizačného plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote.V podstatnej časti odôvodnenia sa okresný súd zaoberal otázkou, či existujú dôvodyna zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.Berúc do úvahy námietky sťažovateľky doručené reštrukturalizačnej správkyni predkonaním schvaľovacej schôdze, ako aj podané na schvaľovacej schôdzi, okresný súd najmäskúmal,čibolipodstatnýmspôsobomporušenéustanoveniatýkajúcesareštrukturalizačného plánu (t. j. o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako ajo hlasovaní o pláne), ďalej či prijatie plánu nebolo dosiahnuté podvodným konaním,prípadne poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ako aj to, či plán nieje v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vo vzťahu k uvedenýmproblémom okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uvádza:„Veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 21. 02. 2014 schválil predložený návrh reštrukturalizačného plánu a požiadal správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze.

V lehote siedmych dní pred konaním schvaľovacej schôdze boli správcovi doručené 3 žiadosti veriteľov, a to veriteľa Sociálna poisťovňa, ústredie... Bratislava, ktorá žiadala o zaradenie svojej pohľadávky vo výške 2 027,30 eura do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Ďalej to bola žiadosť veriteľa Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s..., ktorá žiadala o zaradenie svojej pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky.

Do rozpravy sa prihlásil veriteľ Sociálna poisťovňa, ktorý na schôdzi písomne uplatnil odôvodnené námietky, v ktorých uviedol, že žiadajú o vytvorenie skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky; má za to, že plán, v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, pretože určenie miery uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu je v pláne nedostatočne spracované, oznámil, že ako veriteľ sa považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom v zmysle ust. § 1 ods. 1, písm. b) zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci. Veriteľ Sberbank Slovensko, a. s. žiadal o opravu zrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky.

Správca uviedol, že požiadavke veriteľa týkajúcej sa opravy zrejmej nesprávnosti plánu bolo vyhovené.

Predkladateľ plánu požiadavke veriteľa Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. a Sberbank Slovensko, a. s. na vytvorenie osobitnej skupiny nevyhovel, nakoľko ostatní veritelia s vytvorením samostatnej skupiny nesúhlasili.

V reštrukturalizačnom pláne boli vytvorené dve skupiny, a to skupina č. 1 - Všetci nezabezpečení veritelia, a skupina č. 2 - skupina pre prípad, ak súd určí pohľadávku zabezpečeného veriteľa - Sberbank Slovakia, a. s. vo výške, ktorú určí súd.

Dňa 18. 03. 2014 sa konala schvaľovacia schôdza, na ktorej prítomní účastníci plánu hlasovali o prijatí plánu v znení schválenom veriteľským výborom. Na schôdzi sa zúčastnilo 12 veriteľov, pričom 11 veriteľov bolo oprávnených hlasovať s celkovým počtom hlasov 96 886.

Do skupiny č. 1 - Všetci nezabezpečení veritelia, boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov zaradených v zozname pohľadávok pod č. 1.11., 1.19., 1.21., 1.25. až 1.31. Za prijatie plánu hlasovali 9 prítomní veritelia s celkovým počtom hlasov 85 015 hlasov (t. j. 87,75 %). Proti hlasovali 2 veritelia s počtom hlasov 11 871 (t. j. 12,25 %) a nikto sa nezdržal hlasovania. Keďže za prijatie plánu hlasovalo 9 z 11 prítomných účastníkov plánu so zistenou sumou zistených pohľadávok vyššou ako 1 % zistenej sumy všetkých zistených nezabezpečených pohľadávok tejto skupiny, pričom súčet ich hlasov v danej skupine presahoval väčšinu hlasov hlasujúcich veriteľov boli splnené zákonné podmienky podľa § 148 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii... na prijatie plánu v tejto skupine.

Do skupiny č. 2 - skupina pre prípad, ak súd určí pohľadávku zabezpečeného veriteľa

- Sberbank Slovakia, a. s., bola zaradená pohľadávka zabezpečeného veriteľa Sberbank Slovakia, a. s., ktorú správca poprel.

Zároveň bola splnená podmienka vyžadovaná § 148 ods. 1 písm. d) ZKR, keďže za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s celkovým počtom hlasov 85 015, t. j. 87,75 % pričom ide o nadpolovičnú väčšinu hlasov z celkového počtu 96 886, t. j. 100 % všetkých prítomných veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať. Dvaja prítomní veritelia hlasovali proti plánu (t. j. 11 871 hlasov, čo je 12,25 %) a nikto sa nezdržal hlasovania. Po skončení hlasovania boli splnené všetky podmienky vyžadované v § 148 ods. 1 ZKR, preto reštrukturalizačný plán dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý.

Dlžník návrhom doručeným konkurznému súdu dňa 27. 03. 2014 žiadal, aby Okresný súd Prešov potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý bol schvaľovacou schôdzou dňa 18. 3. 2014 za splnenia všetkých podmienok schválený a zároveň rozhodol o skončení reštrukturalizácie dlžníka.“

Následne okresný súd v napadnutom uznesení po citácii príslušných ustanovenízákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 133 ods. 1, § 143, § 148 ods. 1, § 151 ods. 1a § 153 ods. 1) formuloval svoje právne závery takto:

„Súd pri rozhodovaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu preskúmal predložený reštrukturalizačný plán, predchádzajúci postup správcu dlžníka, dlžníka, veriteľov a veriteľských orgánov v tomto reštrukturalizačnom konaní, pričom nezistil skutočnosti predpokladané v § 154 ods. l ZKR, pre ktoré by musel reštrukturalizačný plán zamietnuť. Reštrukturalizačný plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, keď za tento spoločný záujem je potrebné pokladať dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 ZKR) pri zachovaní aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka tak, že v reštrukturalizačnom konaní možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) ZKR]. Nakoľko súd nezistil dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu a veritelia na schvaľovacej schôdzi hlasovali za prijatie potrebnou väčšinou prítomných hlasov vo všetkých skupinách, súd reštrukturalizačný plán v znení prijatom na schvaľovacej schôdzi konanej dňa 18. 03. 2014 potvrdil. O skončení reštrukturalizácie rozhodol súd podľa ustanovenia § 153 ods. 1 ZKR.”

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplývaz čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi v ústavouvymedzených veciach ustanovuje v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretejčasti označenej nadpisom „Reštrukturalizácia“ upravuje v ôsmej hlave aj ingerenciuvšeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonomustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].

Pokiaľ uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončeníreštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jednýmrozhodnutím zároveň zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanieproti dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurzea reštrukturalizácii).

Podľa názoru ústavného súdu dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenieokresného súdu, sú v intenciách argumentačného priestoru vymedzeného § 151, § 153ods. 1 a § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a možno ich považovaťza prejav ústavne konformného nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 141 ods. 1ústavy.

Okresný súd sa v napadnutom uznesení vyjadril aj k postupu prípravyreštrukturalizačného plánu, osobitne k postupu pri vybavení žiadosti sťažovateľky o opravuzrejmej nesprávnosti plánu a o zaradenie pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknutépohľadávky. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z hľadiska toho,či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričomna sťažovateľkou nastolené otázky uviedol relevantné odpovede. Ústavný súd v tejtosúvislosti konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizáciinevyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu je všeobecný súd povinnýskúmať opodstatnenosť všetkých pripomienok na zmenu plánu predložených pred konanímschvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánuna schôdzi veriteľov. Všeobecný súd je povinný tieto námietky a návrhy skúmaťlen v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu podľa§ 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) ajs prihliadnutím na to, či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojhodohľadu v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviťreštrukturalizačné konanie a začať konkurzné konanie.

V danom prípade okresný súd dospel k záveru o nedostatku takých dôvodov, ktoréby odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurzea reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočneodôvodnený, a teda aj ústavne udržateľný.

K námietke sťažovateľky o účelovom popretí ňou prihlásenej zabezpečenejpohľadávkyreštrukturalizačnousprávkyňousozámeromneprihliadaťnaňuv reštrukturalizačnom konaní ústavný súd konštatuje, že sama sťažovateľka nekonkretizujedostatočne, v čom tento účelový postup spočíva a najmä aké ustanovenie zákona o konkurzea reštrukturalizácii reštrukturalizačná správkyňa svojím postupom porušila. Navyše ústavnýsúd zistil, že sťažovateľka vo vzťahu k popretej pohľadávke podala incidenčnú žalobuo určenie pravosti popretej pohľadávky, o ktorej bude rozhodnuté v príslušných súdnychkonaniach (okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cbi 55/2013 z 24. novembra 2014 žalobusťažovateľky zamietol, pričom o jej odvolaní proti predmetnému rozsudku odvolací Krajskýsúd v Prešove dosiaľ nerozhodol, pozn.). Sťažovateľka teda, pokiaľ ide o popretie svojejpohľadávky reštrukturalizačnou správkyňou, využila dostupný a pritom účinný právnyprostriedok ochrany svojich práv. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v prípadezistenia pravosti popretej pohľadávky v incidenčnom konaní bude mať sťažovateľka právopodľa § 158 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii požiadať v prípade zaradenia jejpohľadávky do nesprávnej skupiny aj o doplatenie rozdielu, ak by bola ako veriteľkapopretej pohľadávky ukrátená.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že záväzná časť reštrukturalizačného plánuzavádza dozornú správu nad nesprávnou osobou (fyzickou osobou,nie dlžníkom), čím sa popiera právna istota účastníkov plánu, ústavný súd uvádza, žez potvrdeného plánu v časti„DOZORNÁ SPRÁVA“vyplýva, že„po skončení reštrukturalizácie sa na obdobie 3 rokov sa zavádza nad dlžníkom dozorná správa“.Z opisnej časti plánu (časť 3. Charakteristika podnikateľskej činnosti dlžníka) taktiežvyplýva, že„jediným spoločníkom akciovej spoločnosti je, ktorý je zároveň aj predsedom predstavenstva“. Uvedená skutočnosť odôvodňuje, aby označenáosoba (ako jediný vlastník dlžníka) podliehala dozornej správe, pričom ústavný súdpovažuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a kompatibilný so zákonom o konkurzea reštrukturalizácii záver okresného súdu, v zmysle ktorého nie sú ustanovenia plánuo dozornej správe dôvodom na jeho zamietnutie.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohoupri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnejperfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnychpožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov az týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnejakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnychnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomocivšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiťnapadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že postup a rozhodnutievšeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy v zásade nemožnohodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhaťsa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.

Vychádzajúc z ustálených východísk svojej rozhodovacej činnosti, ústavný súdkonštatuje, že po preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil existenciu skutočností, ktoréby signalizovali, že by napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel právana súdnu ochranu. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval vo vecisťažovateľky v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, prihliadal na účela zmysel právnej úpravy a ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikovalpríslušné ustanovenia označeného zákona. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnymnázorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že k schváleniu reštrukturalizačného plánudošlo podvodným spôsobom, ústavný súd zistil, že konformnosť postúpenia častiprihlásenej a zistenej pohľadávky veriteľky,,na sedem ďalších veriteľov preskúmaval okresný súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 R 8/2013z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky,,do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky

, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa,, do reštrukturalizačného konania ako veriteľana miesto pôvodnej veriteľky, a to v časti prihlásenej pohľadávkypôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky,,do reštrukturalizačného konania ako veriteľky na miesto pôvodnej veriteľky

, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky,, do reštrukturalizačného konania ako veriteľkyna miesto pôvodnej veriteľky, a to v časti prihlásenej pohľadávkypôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa,,do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky

, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške4 000 €, uznesením sp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľky,, do reštrukturalizačného konania akoveriteľky na miesto pôvodnej veriteľky, a to v časti prihlásenejpohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11 vo výške 4 000 €, uznesenímsp. zn. 1 R 8/2013 z 18. decembra 2013 pripustil vstup veriteľa,

, do reštrukturalizačného konania ako veriteľa na miesto pôvodnej veriteľky, a to v časti prihlásenej pohľadávky pôvodnej veriteľky pod por. č. 11vo výške 4 000 €. Všetky označené uznesenia nadobudli právoplatnosť 16. januára 2014.

Označené uznesenia okresného súdu o pripustení vstupu ďalších veriteľovdo reštrukturalizačného konania však sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenapadla, a pretoústavný súd, ktorý je v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhomna začatie konania koncentrovane vyjadreným v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutieústavného súdu), nie je oprávnený ich preskúmavať, teda nedisponuje ani právomocoupreskúmavať v tomto konaní námietku sťažovateľky týkajúcu sa tvrdenia o podvodnomspôsobe schválenia reštrukturalizačného plánu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016