znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 325/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom

, vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 146/2010a jeho rozsudkom   z 11.   januára   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 196/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 146/2010a jeho   rozsudkom   z 11.   januára   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 196/2012 a jeho uznesenímz 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v napadnutomkonaní domáhala zmeny rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 17 Nc 66/01-761zo 14.   júna   2005   potvrdeného   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   CoP   132/2008-78z 25. novembra 2008 tak, že jej bude uložené platiť výživné na plnoletú dcéru vo výške30 % zo sumy životného minima od 8. septembra 2002 do 17. marca 2007 s odkladomplatenia výživného do nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia Okresnéhosúdu Bratislava V vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 85/2008 o vyporiadanie bezpodielovéhospoluvlastníctva   manželov.   Sťažovateľka   svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že „podmienky, z ktorých súd pri vynášaní posledného rozsudku vo veci vychádzal – neboli splnené a/alebo pominuli pomery na strane sťažovateľky ako aj pomery na strane oprávnenej boli zmenené“.

Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľkyzrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľkyodmietol uznesením sp. zn. 7 Cdo 259/2012 z 21. októbra 2013.

Sťažovateľka   namieta,   že   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v ktorom   nebolazastúpená advokátom, „jej nebola poskytnutá zodpovedajúca právna pomoc, za podmienok stanovených zákonom, počínajúc splnením poučovacej povinnosti (§ 5 OSP), a nekončiac v čase prvostupňového rozhodnutia poučením o možnosti rozhodnúť aj v jej neprítomnosti, čím   mohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   na   prejednanie   veci   za   prítomnosti sťažovateľky...“.

Poukazuje   na   postup   okresného   súdu   v súvislosti   so   žiadosťou   o   oslobodenieod súdneho   poplatku,   k čomu   uvádza,   že   okresný   súd   rozhodol   uznesenímč. k. 20 C 146/2010-116   z 23. februára   2011,   ktorým   jej   uložil   uhradiť   súdny   poplatokza podanie   návrhu   v sume   33 €,   napriek   tomu,   že   preukázala,   že   spĺňa   podmienkyna oslobodenie od jeho platenia.

Sťažovateľka nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí jej návrhuna nariadenie predbežného opatrenia. Uvádza: „Súd pri použití nesprávnej interpretácie a aplikácie   právnej   úpravy,   zákonov   prehliada,   že   sťažovateľka   spĺňa   podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1 písm. c) O. s. p. a to určením nevyhnutnej výšky výživného, ktoré je sťažovateľka povinná platiť na svoju plnoletú   dcéru/oprávnenú.   Súčasne   je   sťažovateľkou   osvedčená   aj   hrozba bezprostrednej ujmy na strane navrhovateľky, pretože neplnením stanoveného výživného v sume   99,58   Eur   je   daná   trestnoprávna   zodpovednosť   sťažovateľky   pre   neplnenie vyživovacej povinnosti.“

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu,čo odôvodnila takto: «Zápis návrhu podaného sťažovateľkou do oddelenia a/alebo zmeny sudcu neboli vykonané v súlade s pravidlami určovania zákonného sudcu súdom (najmä bodov 1, 2, 8, 13, 18, 32) a/alebo Rozvrhom práce súdu.

V roku 2010 je viac ako „neštandardný“ postup súdu, keď vec detí Krajčovičových... prejednávanú...   od   rokov   2006   do   októbra,   poťažne   novembra   2010   –   na   oddelení 49 P v sp. zn. 49 P/171/2006... − súd najprv v roku 2010 zapíše do oddelenia 28 P – a vedie ju v sp. zn. 28 P 421/2010 − namiesto v sp. zn. 49/171/2006.

Podľa   nášho   názoru   neštandardnosť   a porušovanie   práv   sťažovateľky   na   sudcu určeného   jej   zákonom   vyplýva   aj   zo   zápisu   veci,   po   jej   vylúčení   z 28   P   421/2010 na samostatné   konanie,   opäť   nie   do   oddelenia   49   P,   ako   by   súd   postupoval, ak by rešpektoval pravidlá určovania zákonného sudcu súdom..., avšak do oddelenia 20 C. V roku 2012 priebehu 3 mesiacov dochádza ku zmene sudcu až dvakrát (č. l. 282, 283 a č. l.   368)   avšak   ani   teraz,   identicky   ako   už   v roku   2010,   nie   do   oddelenia 49 P, avšak najprv   opatrením   zo   dňa   08. 06. 2012   Spr.   3373/2012   do   sp. zn. 20 C/146/2010 na vybavenie   sudcovi ⬛⬛⬛⬛ (č.   l.   282,   283),   a o dva mesiace, opatrením zo   dňa   03.   09.   2012   Spr.   3672/2011   sudkyni (č. l. 368)...»

Porušenie   svojich   práv   sťažovateľka   namieta   aj   tým,   že «súd...   sťažovateľke neposkytol a/alebo nedoručil a ani len nevykonal akýkoľvek pokus o doručenie kópií a to ani jedného z dokladov doloženého do spisu „oprávnenou“... Zastávame názor, že takýmto postupom   súdov   spolu   s nesplnením   poučovacej   povinnosti   súdmi   v dôsledku   absencie právneho   zastúpenia   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   čl.   6   Dohovoru,   zaručujúcemu sťažovateľke právo na spravodlivý proces, pre ktoré je príznačným rovnaký prístup na súd, prítomnosť na konaní, rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania.».

Sťažovateľka   tiež   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   krajskéhosúdu o zastavení   konania,   v ktorom   krajský   súd   konštatoval,   že   právoplatnýrozsudok týkajúci   sa tej   istej   veci,   je   prekážkou   veci   rozhodnutej,   na   ktorú   súd   musívždy prihliadať   a ktorej   existencia   predstavuje   neodstrániteľný   nedostatok   podmienokkonania.

Na základe tejto   argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby   ústavný súd rozhodol,že postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 146/2010   a jehorozsudkom č. k. 20 C 146/2010-244 z 11. januára 2012, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 196/2012 a jeho uznesením č. k. 3 Co 196/2012-280z 31. mája 2012 boli porušené jej základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.V nadväznosti   na   to   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   označené   rozhodnutia   a vec   vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie. Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume32 000 € od krajského súdu a v sume 28 000 € od okresného súdu, ako aj o priznanienáhrady trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhomna začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit sťažnosti).   Ústavný   súd   teda   môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitupokladá   za   súčasť   odôvodnenia   sťažnosti,   ktorý   nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažovateľka   −   riadne   zastúpená   advokátom   −   formulovala   petit   sťažnosti   tak,že navrhuje   vysloviť   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného   súdu   a uznesenímkrajského súdu. Návrh sa nevzťahuje na uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 146/2010-116z 23. februára   2011,   ktorý   sa   mal   podľa   sťažovateľky   týkať   povinnosti   zaplatiť   súdnypoplatok,   ani   na   rozhodnutie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatreniaa ani na uznesenie najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   ktorým   odmietol   dovolanieako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojenís § 243b   ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku].   Ústavný   súd   sa   preto   zameralna posúdenie,   či   sú   splnené   podmienky   konania   o sťažnosti   týkajúcej   sa   sťažovateľkouv petite   označených   rozhodnutí,   zvlášť,   či   bola   sťažnosť   podaná   včas   a či   máústavný súd právomoc   rozhodovať   o namietanom   porušení   práv   sťažovateľky   týmitorozhodnutiami.

Pri posudzovaní právomoci ústavný súd konštantne poukazuje na čl. 127 ods. 1ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôdje rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdovje ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   aleboslobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie, čo sťažovateľka aj využila.O jej odvolaní rozhodol krajský súd, a teda právomoc poskytnúť ochranu jej základnýmprávam   podľa   ústavy   a právam   podľa   dohovoru   proti   rozsudku   okresného   súdumal iný všeobecný   súd.   Keďže   ústavný   súd   môže   uplatniť   svoju   právomoc   iba   vtedy,ak by sťažovateľ   nemal   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv,ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktoréhov prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilýzabezpečiť   ochranu   jeho   práv,   avšak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“)   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je lehota   na   podaniesťažnosti ustanovená   v § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   zachovanáaj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr.IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosťuplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolodovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľka podala sťažnosťproti uzneseniu krajského súdu včas.

Za predpokladu, že je sťažnosť podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiudovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, je potom možné, aby ústavnýsúd v prípade, ak nezistí pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu, napriek tomupreskúmal súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho (IV. ÚS 481/2010).

Vychádzajúc   z obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Cdo 259/2012z 21. októbra   2013,   ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľky   odmietnuté   ako   neprípustné,sťažovateľka podala dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 1 písm. a), b) a c) Občianskehosúdneho   poriadku.   Namietala,   že   zamietnutím   jej   návrhu   rozsudkom   okresného   súdua zrušením   tohto   rozhodnutia   a zastavením   konania   uznesením   krajského   súdu   jej   bolaodňatá možnosť konať pred súdom. Tvrdila tiež, že právoplatný rozsudok Okresného súduBratislava V č. k. 17 Nc 66/01-761 zo 14. júna 2005 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 11 CoP 132/08-78 z 25. novembra 2008 nie je prekážkou veci právoplatne rozhodnutej.Ďalej uvádzala,   že vzhľadom na to, že nebola právne zastúpená, ju súdy nedostatočnepoučili   a nevyzvali,   aby   opravila   nesprávne,   neúplné   a nezrozumiteľné   znenie   návrhu.Namietala   aj   nesprávne   pridelenie   veci   do   oddelenia   „C“   namiesto   oddelenia   „P“,v dôsledku čoho nerozhodoval o jej návrhu zákonný sudca.

Sťažovateľka   teda   uplatnila   v dovolacom   konaní   všetky   námietky,   ktorésú aj obsahom jej sťažnosti. Týmito sa preto ústavný súd nezaoberal. Sťažovateľka navyšeuviedla, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že súdjej «nedoručil   a ani   len   nevykonal   akýkoľvek   pokus   o doručenie   kópií   a to   ani   jedného z dokladov doloženého do spisu „oprávnenou“». Uvedená námietka súvisí s postupom súduprvého stupňa a s vykonávaním dokazovania, čo bolo (resp. na základe odvolania mohlobyť)   predmetom   preskúmania   krajského   súdu   v odvolacom   konaní.   Sťažovateľkanepreukázala, že túto námietku uplatnila v odvolacom konaní.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   posúdenie   námietok   sťažovateľky   protiprávoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   patrilo   do   právomoci   najvyššieho   súduv dovolacom   konaní.   Preto   ak   sťažovateľka   nesúhlasila   s posúdením   týchto   námietokdovolacím súdom, mohla by ich uplatniť v konaní pred ústavným súdom len v tom prípade,ak by súčasne napadla aj rozhodnutie najvyššieho súdu, čo však neurobila. Vzhľadom na to,že sťažnosť podala prostredníctvom advokáta, ústavný súd nemal dôvod vyzývať ju prípadnena doplnenie sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaníaj v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015