znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 325/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   I.   A.,   zastúpeného advokátom JUDr. I. V., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 29/2012 z 31. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014 doručená sťažnosť R. I. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 29/2012 z 31. októbra 2013, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa: R. I. A... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/29/2012 z 31. októbra 2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo/29/2012 z 31. októbra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi:   R.   I.   A...   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   340,89   € pozostávajúce z odmeny za dva právne úkony po 134,00 € (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť), paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 16,08 € (2 x 8,04) a 20 % DPH, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   27   Cb   230/2008,   v   ktorom   sa   Regionálna poľnohospodárska   a   potravinárska   komora   Košice   (ďalej   aj   „žalobca“),   domáhala   proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 1 743,11 € s príslušenstvom z titulu nezaplatených členských príspevkov   sťažovateľa   za   obdobie   rokov   2006,   2007   a   alikvotnú   časť   roku   2008 do 30. apríla 2008, keď členstvo sťažovateľa zaniklo na základe jeho žiadosti o zrušenie členstva v komore. Povinnosť platiť členské príspevky sťažovateľa a jeho výška sa riadila systémom platenia členských príspevkov pre Regionálnu poľnohospodársku a potravinársku komoru Košice schváleným valným zhromaždením 28. júna 2005.

Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť predovšetkým s poukazom na to, že pôvodná právna   úprava   regulujúca   členstvo   u   žalovaného   [zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore (ďalej aj „zákon č. 30/1992 Zb.“)] ako členstvo povinné bola zákonom č. 546/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore v znení zákona č. 448/2001 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1.   januára   2005,   zmenená   na   členstvo   dobrovoľné,   sťažovateľ   nikdy   o   členstvo u žalovaného nepožiadal a jeho povinné (nútené) členstvo zaniklo zmenou právnej úpravy, pretože táto nestanovovala automatický vznik dobrovoľného členstva.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 27 Cb 230/2008-52 zo 4. augusta 2009 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 1 743,21 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že sťažovateľ bol pred zmenou právnej úpravy členom žalovaného a toto členstvo mu mohlo zaniknúť len na základe písomnej žiadosti o zrušenie   členstva.   Sťažovateľ   však   o   zrušenie   členstva   požiadal   až   v   roku   2008. Ani zo zmenenej právnej úpravy nemožno vyvodiť, že k zániku členstva došlo inak.

Na   odvolanie   sťažovateľa   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 3 Cob 154/2009-74 z 8. decembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd sa síce stotožnil s právnym posúdením veci okresným   súdom,   avšak   v   dôsledku   nesprávneho   označenia   žalovaného   v   žalobe predstavujúceho   nedostatok   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   nebol   okresným   súdom odstránený, jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň krajský súd uložil okresnému súdu v ďalšom priebehu konania posúdiť aj právnu subjektivitu a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, vychádzajúc zo zákona č. 30/1992 Zb., stanov žalobcu a stanov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 27 Cb 230/2008-110 z 2. marca 2011.   Opäť zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť žalobcovi   sumu   1   743,21   €   s   príslušenstvom a náhradu trov konania. Okrem spresnenia obchodného mena sťažovateľa sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, podľa ktorej žalobca označený ako „Regionálna poľnohospodárska a potravinárska komora Košice...“ nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Dospel však k záveru, že takto   označený   subjekt je spôsobilý byť účastníkom občianskeho súdneho konania [§ 19 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], pretože má spôsobilosť mať práva a povinnosti (§ 7 ods. 1 a § 18 Občianskeho zákonníka). Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona   č. 30/1992   Zb.   v   územných   častiach   určených   stanovami   pôsobia   regionálne komory, ktoré utvárajú členovia komory s bydliskom (sídlom) v územnom obvode, pričom regionálna   komora   vzniká   rozhodnutím   ustanovujúceho   valného   zhromaždenia   o   jej založení, prijatím stanov a zvolením orgánov. V prípade žalobcu sa ustanovujúce valné zhromaždenie   konalo 3.   júla   1992   a boli   na ňom   schválené stanovy   i   zvolené   orgány. V zmysle týchto stanov je Regionálna poľnohospodárska a potravinárska komora Košice štrukturálnou   a   organizačnou   súčasťou   Slovenskej   poľnohospodárskej   a   potravinárskej komory, ktorá je neštátnou verejnoprávnou samosprávnou inštitúciou zriadenou zákonom (čl. 1 bod 1) a je právnickou osobou (čl. 1 bod 5 stanov). Preto je žalobca subjektom s právnou subjektivitou.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Cob   130/2011-128   zo   14.   marca   2012   rozsudok okresného súdu č. k. 27 Cb 230/2008-110 z 2. marca 2011 ako vecne správny potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vo vzťahu k jedinej odvolacej námietke   sťažovateľa,   ktorou   bol   nedostatok   právnej   subjektivity   žalobcu,   krajský   súd po tom, čo poukázal na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, uviedol, že zo znenia zákonných ustanovení citovaných súdom prvého stupňa vyplýva, že vznik regionálnych komôr je upravený zákonom tak, že tieto vznikajú rozhodnutím ustanovujúceho valného zhromaždenia o ich založení, prijatím stanov a zvolením orgánov (stalo sa tak 3. júla 1992). Hoci   žalobca   nevznikol   priamo   zákonom   (ako   samotná   Slovenská   poľnohospodárska a potravinárska komora), vznikol však postupom upraveným samostatným zákonom, ktorý umožňoval   vznik   regionálnych   komôr   ako   samostatných   právnických   osôb   s   tým,   že stanovil postup ich vzniku. Takýto postup nebol nikdy vyhlásený za neplatný, sťažovateľ v priebehu konania netvrdil, že by rozhodnutia o vzniku žalobcu boli zrušené, treba ich preto považovať naďalej za platné a žalobcu za subjekt s právnou subjektivitou i procesnou spôsobilosťou.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   dovolanie,   pričom   jeho   prípustnosť odôvodnil podľa § 237 písm. b) OSP, t. j. tým, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, a dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2   písm.   c)   OSP   tým,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vychádza   z   nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata argumentácie sťažovateľa použitá v dovolaní spočívala v tom,   že   žalobca   je   iba   organizačnou   zložkou   Slovenskej   poľnohospodárskej a potravinárskej   komory   a   v   súdnom   konaní mal   byť žalobca   označený   ako   Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, pretože iný subjekt nemá právnu subjektivitu. Zriadením   regionálnej   komory   ako   organizačnej   zložky   Slovenskej   poľnohospodárskej a potravinárskej komory nezískava regionálna komora právnu subjektivitu.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obdo   29/2012   z   31.   októbra   2013   dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP], a žalobcovi náhradu trov dovolacieho   konania   nepriznal. Vychádzal   z   toho,   že   žalobca   je   oprávnený   vystupovať v občianskom súdnom konaní samostatne, a preto nie je daná opodstatnenosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b) OSP, a dovolací súd nezistil ani iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali   prípustnosť   dovolania   podľa   ďalších   ustanovení   §   237   OSP.   Pretože dovolanie   nie   je   prípustné,   nemohol   ho   najvyšší   súd   ani   vecne   preskúmať   z   hľadiska sťažovateľom namietanej správnosti právneho posúdenia veci.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 29/2012 z 31. októbra 2013 nadobudlo právoplatnosť 17. januára 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   smerujúcu   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 29/2012 z 31. októbra 2013, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odôvodnil tým, že najvyšší súd tieto jeho práva porušil, ak dovolanie sťažovateľa meritórne neprerokoval napriek tomu, že bolo prípustné. Prípustnosť dovolania sťažovateľa posúdil najvyšší súd nesprávne, neobstojí jeho   názor,   podľa   ktorého   je   žalobca   právnickou   osobou,   ktorá   nadobudla   právnu subjektivitu   postupom uvedeným zákonom. Rozporuplný výklad zákona č.   30/1992 Zb. a všeobecných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   najvyšším   súdom   sa   prieči   dosiaľ zaužívanému konformnému výkladu o vzniku právnickej osoby. Postup najvyššieho súdu nesvedčí o jeho snahe plniť si úlohu poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu, je naopak neprípustne formalistický, pokiaľ ide o výklad hmotného práva s dopadom na nespravodlivé riešenie veci sťažovateľa. Podľa presvedčenia sťažovateľa s poukazom na § 18 Občianskeho zákonníka   pre   vznik   právnických   osôb   podľa   osobitného   zákona   musí   byť   splnená podmienka hmotného práva v tom, že tento osobitný zákon musí exaktne ustanoviť vznik určitej konkrétnej právnickej osoby. Právnické osoby musia mať majetkovú samostatnosť, zodpovednosť za právne úkony urobené v mene právnickej osoby; spôsobilosť na práva a povinnosti   právnickej   osoby   musí   byť   odlišná   od   právnej   subjektivity   osôb,   ktoré právnickú osobu tvoria; vnútorná organizačná štruktúra právnickej osoby, jej štatút alebo stanovy, musia presne určiť, ktoré osoby a v akom rozsahu sú oprávnené v mene právnickej osoby robiť právne úkony. S ohľadom na § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka sú právnickými   osobami subjekty,   o   ktorých   to   ustanovuje zákon   a iné   osoby   zriaďované priamo zákonom. Žiadne ustanovenie zákona č. 30/1992 Zb. neustanovuje, že regionálne komory sú právnické osoby. Pokiaľ tento zákon spomína regionálne komory (§ 5 ods. 1), toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že regionálne komory pôsobia v štruktúrach Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. To, že by regionálna komora bola právnickou   osobou,   neustanovujú   ani   stanovy   Slovenskej   poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Iba to, že stanovy samotnej regionálnej komory vyhlasujú túto regionálnu komoru za právnickú osobu, nič nemení na závere, že právnu subjektivitu jej zákon nepriznáva a jej vznik ani nepredpokladá. Pokiaľ žalobca v konaní vystupoval ako účastník konania napriek tomu, že nemal spôsobilosť účastníkom konania byť, potom bolo i dovolanie sťažovateľa posúdené ako prípustné a malo byť aj meritórne prerokované.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší   súd   uznesenie   sp.   zn.   4   Obdo   29/2012   z   31.   októbra   2013   odôvodnil v podstate takto:

„...   Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania znamená   mať   procesné   práva   a   povinnosti.   Ide   o   procesnú   subjektivitu,   ktorá   splýva so subjektivitou   hmotnoprávnou,   ktorú   upravuje   predovšetkým   Občiansky   zákonník v spojitosti   s Obchodným   zákonníkom.   Spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a   procesná spôsobilosť právnických osôb vzniká a zaniká zároveň. Zákon môže ustanoviť, že určitý subjekt je právnickou osobou, ktorý za právnickú osobu vyhlási. Môže tiež ustanoviť, že právnickou   osobou   je   subjekt,   ktorý   výslovne   (expressis   verbis)   za   právnickú   osobu neoznačí ale jej prizná vlastnosti, ktoré sú charakteristické pre právnické osoby. Medzi takéto vlastnosti patrí určenie názvu a sídla, vlastná organizačná štruktúra, vymedzenie orgánu, ktorý je oprávnený právnickú osobu riadiť a konať jej menom v právnych vzťahoch (štatutárny   orgán),   vymedzenie   majetku   slúžiaceho   na   plnenie   jej   úloh   a   vlastná zodpovednosť za majetkovú ujmu spôsobenú inému.

V   predmetnej   veci   je   účastníkom   konania   na   strane   žalobcu   Regionálna poľnohospodárska a potravinárska komora Košice, ktorá vznikla 3. júla 1992 rozhodnutím ustanovujúceho valného zhromaždenia o jej založení, prijatím stanov a zvolením orgánov v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 zákona č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore. Z hľadiska posúdenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b/ OSP nie je podstatné, či žalobca má hmotnoprávnu aktívnu legitimáciu, teda či je nositeľom práva   uplatneného   v   konaní   ale   skutočnosť,   či   žalobca   má   procesnú   spôsobilosť   byť účastníkom konania. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že žalobca je právnickou   osobou,   ktorá   nadobudla   právnu   subjektivitu   postupom   uvedeným   v zákone, v dôsledku čoho má aj procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania. Žalobca má názov, sídlo, vlastnú organizačnú štruktúru, vymedzenie štatutárneho orgánu ako aj vymedzenie majetku slúžiaceho na plnenie jej úloh. Vo vlastných stanovách konštatuje, že je právnickou osobou, ktorá sa nezapisuje do obchodného registra. Žalobca je oprávnený v občianskom súdnom konaní vystupovať samostatne, a preto nie je daná opodstatnenosť dovolacieho dôvodu   podľa   §   237   písm.   b/   O.   s.   p.   Dovolací   súd   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa ďalších ustanovení § 237 OSP....

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 238 O. s. p. ani v zmysle § 237 O. s. p., preto dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá OSP odmietol.“

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 29/2012 z 31. októbra 2013 tým, že najvyšší súd jeho dovolanie odmietol, hoci podľa sťažovateľa boli splnené podmienky jeho prípustnosti.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa   §   237   písm.   b)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania...

Podľa § 19 OSP spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 20 OSP každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

Podľa § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnickými osobami sú: a) združenia fyzických   alebo právnických   osôb,   b)   účelové   združenia   majetku,   c)   jednotky   územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   č.   30/1992   Zb.   je   Slovenská   poľnohospodárska a potravinárska komora neštátna, verejnoprávna a samospráva inštitúcia, ktorej poslaním je uplatňovanie   oprávnených   spoločných   záujmov   svojich   členov   pri   tvorbe   hospodárskej a sociálnej politiky, účasť na jej uskutočňovaní a podpora a ochrana podnikania svojich členov v záujme rozvoja a zveľaďovanie poľnohospodárstva a potravinárstva v Slovenskej republike.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   30/1992   Zb.   v   okresoch,   prípadne   iných   územných častiach určených stanovami pôsobia regionálne komory, ktoré utvárajú členovia komory so sídlom   (bydliskom   v jej   územnom obvode;   ak má člen   komory   pracoviská   (závody, prevádzkarne) v územnom obvode viacerých regionálnych komôr, môže sa zúčastňovať na činnosti každej z nich.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 30/1992 Zb. regionálna komora vzniká rozhodnutím ustanovujúceho valného zhromaždenia o jej založení, prijatím stanov a zvolením orgánov. Spôsob   zvolania   a   ďalšie   podmienky   konania   ustanovujúceho   valného   zhromaždenia regionálnej komory a spôsob jej rozhodovania upravia stanovy komory.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ svoju argumentáciu založil na tvrdení, že pre záver o tom, že subjekt je právnickou osobou, je významné iba to, či takýto subjekt je niektorým zo subjektov uvedených v § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože podľa názoru sťažovateľa iný subjekt právnickou osobou byť nemôže. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého pre posúdenie otázky, či subjekt je právnickou osobou, je významné to, či mu zákon   priznáva   vlastnosti,   ktoré   sú   charakteristické   pre   právnické   osoby   (najmä   názov, sídlo,   organizačná štruktúra, štatutárny orgán,   majetok   slúžiaci na plnenie úloh, vlastná zodpovednosť za ujmu spôsobenú inému).

Zákon môže ustanoviť, že určitý subjekt je právnickou osobou nielen tým, že tento subjekt   za   právnickú   osobu   výslovne   vyhlási,   ale   aj   tým,   že   danému   subjektu   prizná vlastnosti, ktorými je právnická osoba charakteristická a ktoré možno vyvodiť z ustanovení Občianskeho zákonníka, tak ako ich vymedzil aj najvyšší súd.

Už len preto, že žalobca v konaní vedenom proti sťažovateľovi tieto vlastnosti spĺňal, nemožno   dospieť   k   záveru,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   založené   na   takej interpretácii   citovaných   ustanovení,   ktorá   by   bola   nezlučiteľná   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Navyše, tak ako to uviedol   krajský súd v uznesení č.   k. 3 Cob 130/2011-128 zo 14. marca   2012, žalobca vznikol   postupom   upraveným   zákonom   č.   30/1992   Zb.,   ktorý   umožňoval   vznik regionálnych   komôr,   a   takýto   postup   nebol   nikdy   vyhlásený   za   neplatný,   rozhodnutie o vzniku žalobcu nebolo zrušené, a preto ho treba považovať naďalej za platné.

Ústavný súd považuje pre posúdenie konformnosti výkladu dotknutých ustanovení najvyšším   súdom   za   významnú   aj   samotnú   povahu   Slovenskej   poľnohospodárskej a potravinárskej   komory.   Ako   na   to   poukázali   všeobecné   súdy   už   v   priebehu   konania, Slovenská   poľnohospodárska   a   potravinárska   komora   je   neštátnou   verejnoprávnou samosprávnou   inštitúciou,   ktorej   poslaním je okrem   iného   aj uplatňovanie oprávnených spoločných   záujmov   svojich   členov   a   ochrana   ich   podnikania   v   záujme   rozvoja a zveľaďovanie poľnohospodárstva   a   potravinárstva   v   Slovenskej   republike   (§   1 ods.   2 zákona č. 30/1992 Zb.).

Podľa č. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa čl. 37 ods. 1 ústavy každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora je samosprávnou inštitúciou, prostredníctvom ktorej realizujú jej členovia i svoje základné pravo združovať sa s inými na ochranu svojich   hospodárskych a sociálnych záujmov. Sloboda   takéhoto združovania a princípy liberality sa spájajú so základnými charakteristikami demokratickej spoločnosti a z   nich   plynúcimi   spoločenskými   tendenciami.   Štát   v   tejto   oblasti   nepresadzuje nevyhnutnosť striktnej kontroly štátnou mocou, ponecháva samospráve voľnosť, ktorá je predpokladom realizácie základných práv jej členov. Vychádzajúc z týchto princípov, je potrebné posudzovať aj rozhodnutia samosprávnych orgánov smerujúcich ku vzniku nových subjektov (vrátane ich rozhodnutí o vzniku právnických osôb) zriaďovaných v medziach a pre   dosiahnutie   legitímnych   cieľov   samosprávy,   z   ktorých   jedným   je   nepochybne   aj ochrana hospodárskych a sociálnych záujmov ich členov. Tento prístup vyžaduje takéto rozhodnutia rešpektovať, pokiaľ nie sú v rozpore s právnymi predpismi (čl. 2 ústavy).

Pokiaľ teda najvyšší súd uprednostnil pri aplikácii dotknutých zákonných ustanovení taký ich výklad, ktorý zohľadňuje charakteristiku žalobcu i Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory z hľadiska ich povahy a postavenia pred formalistickým výkladom §   18   ods.   2   písm.   d)   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   považuje   za   správny   sťažovateľ, nemohol postupovať spôsobom, ktorý by poprel princípy demokratického právneho štátu, či porušil základné práva sťažovateľa. Naopak, najvyšší súd takýmto výkladom aplikovaných právnych predpisov nastolil medzi účastníkmi pri riešení ich sporu spravodlivú rovnováhu, ktorú uprednostnil pred formalistickým prístupom.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti naznačil, že nárok mala proti nemu v konaní uplatniť Slovenská   poľnohospodárska   a   potravinárska   komora,   ide   o   otázku   aktívnej   vecnej legitimácie, a nie právnej subjektivity žalobcu. Z hľadiska posúdenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b) OSP je však skutočne nepodstatné, či žalobca má hmotnoprávnu aktívnu   legitimáciu   (je   nositeľom   práva   uplatneného   v   konaní).   Touto   otázkou   by   sa dovolací súd mohol zaoberať iba za predpokladu prípustnosti dovolania.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014