znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 325/08-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 136/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť P. L., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 136/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. júna 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   18.   decembra   2003   podal   Okresnému   súdu Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o určenie,   že   časť   nehnuteľnosti   patrí   do dedičstva   po   označených   dvoch   poručiteľoch.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 208/2003   z 22.   mája   2007   bolo   žalobe   sťažovateľa   vyhovené,   avšak   náhrada   trov konania   mu   nebola   priznaná.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   obaja účastníci konania. Rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 136/2007-133 z 19. mája 2008 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   a sťažovateľovi   nebola   priznaná   náhrada   trov odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19. júna 2008. Dovolanie proti nemu nie je prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nepriznaním   náhrady   trov   konania   úspešnému sťažovateľovi došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Hoci   podľa   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať, v danom prípade takéto dôvody neexistovali. Bolo treba zohľadniť skutočnosť, že trovy   konania   narástli   tvrdohlavosťou   a neopodstatnenou   obranou   žalovanej.   Len   kvôli tomu   bolo   treba   nariadiť   znalecké   dokazovanie,   vypočúvať   znalca,   nariaďovať pojednávania.   Žalovaná   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   aj   odvolanie,   preto   sa muselo   konať   aj   odvolacie   pojednávanie.   To   všetko   zvyšovalo   trovy   súdneho   konania. Pritom žalovaná je dedičkou po účastníčke iného konania a dedila po nej všetko.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 136/2007 s tým, aby rozsudok krajského súdu z 19. mája 2008 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania na okresnom   súde   a náhrady   trov   odvolacieho   konania   bol   zrušený   a v tomto   rozsahu   vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 136/2007-133 z 19. mája 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 208/2003-108 z 22. mája 2007, pričom účastníkom   nebola   priznaná   náhrada   trov   odvolacieho   konania.   Rozsudkom   okresného súdu   bolo   určené,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   dvoch   poručiteľoch, pričom   sťažovateľovi   nebola   náhrada   trov   konania   priznaná.   Sťažovateľom   napadnutý výrok o nepriznaní   náhrady trov je správny.   Aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho   poriadku   prichádza   do   úvahy   vtedy,   keď   sú   naplnené   všetky   predpoklady   na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom   výnimočný   prípad,   ktorý   môže   spočívať   buď   v okolnostiach   danej   veci,   alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania. Výnimočnosť prerokúvanej veci je daná tým, že   žalovaná   účastníčkou   skoršieho   konania   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 1012/84 vôbec nebola, a preto nijakým spôsobom nemohla ani ovplyvniť nesprávne zaradenie sporných nehnuteľností do rozhodnutia týkajúceho sa zrušenia a vyporiadania úplne inej nehnuteľnosti. Z rovnakých dôvodov nebolo možné priznať sťažovateľovi ani náhradu trov odvolacieho konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Predmetom   sťažnosti   je posúdenie   otázky,   či   bolo namieste   použitie   ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku v súdnom spore, v ktorom sťažovateľ bol vo veci samej úspešný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumenty   krajského   súdu,   podľa   ktorých   nebolo možné   priznať   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   z dôvodov   hodných osobitného   zreteľa,   treba   považovať   za   úplné   a presvedčivé.   V žiadnom   prípade   ich nemožno označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008