znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 324/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiVARINSKÝ, s. r. o., Tamaškovičova 17, Trnava, zastúpenej advokátkou JUDr. ĽubicouMasárovou, PhD., Púchovská 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.8 Sžz 4/2011 z 10. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VARINSKÝ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2013doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VARINSKÝ, s. r. o., Tamaškovičova 17, Trnava(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Sžz   4/2011   z   10.   januára   2013   (ďalejaj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. júla 2010 začala u sťažovateľa opakovanádaňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 na základe„Oznámenia   o   výkone   opakovanej   daňovej   kontroly   č.   I/182111274-3289/2010/Kono zo dňa   21. júna 2010“.   Upovedomením   č. I/332111274-128135/2010/Meli, Jnčzo 16. decembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené, že lehota na vykonanie opakovanejdaňovej kontroly sa predlžuje do 28. júla 2011.

Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)rozhodnutím č. I/332/11274-33848/2011/Meli, Jnč z 21. marca 2011 rozhodlo o prerušeníopakovanej daňovej kontroly na základe § 25a ods. 1 zákona Slovenskej národnej radyč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančnýchorgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“)   z   dôvodu,že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia – na základev sťažnosti   špecifikovanej   žiadosti   o   medzinárodnú   výmenu   informácií   a   žiadostio súčinnosť.

Proti   postupu   zamestnancov   správcu   dane „...   Po   uplynutí   zákonnej   lehoty na vykonanie opakovanej daňovej kontroly podal sťažovateľ v súlade s § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992   Zb.   námietku   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   pri   výkone opakovanej daňovej   kontroly   domáhajúc   sa okamžitého   ukončenia   tejto   kontroly,   ktorú po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, ktorá podľa názoru sťažovateľa uplynula dňa

28. júla   2011,   považuje   za   nezákonný   zásah   do   svojich   práv   a   právom   chránených záujmov.“.

Zo   spisovej   dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaldve námietky   na   postup   zamestnanca   správcu   dane   pri   výkone   opakovanej   daňovejkontroly,   a to   26.   mája   2011   a 1.   augusta   2011.   O   prvej   z nich   –   námietke   protipostupu zamestnancov   správcu   dane   pri   výkone   opakovanej   kontroly,   zbytočnýmprieťahom a nečinnosti   −   rozhodlo   finančné   (daňové)   riaditeľstvo   rozhodnutímč. I/332/69303/2011/Jen   z 28.   júna   2011   a o druhej   námietke   sťažovateľa   proti   postupuzamestnancov   správcu   dane   pri   výkone   opakovanej   kontroly   −   nezákonného   zásahuz dôvodu   porušenia   zákazu   prekročenia   zákonom   ustanoveného   časového   rámca   prejej výkon − rozhodlo finančné (daňové) riaditeľstvo rozhodnutím č. I/332/87966/2011/Jendz 26. augusta 2011 tak, že námietke nevyhovelo. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovidoručené 9. septembra 2011.

Sťažovateľ následne 10. októbra 2011 podal najvyššiemu súdu návrh na ochranupred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej   aj   „OSP“),   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   namietaným   rozsudkomz 10. januára 2013 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v návrhu/žalobepodľa § 250v OSP:

«... rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemá oporu v zákone, a preto nemohlo vyvolať účinky podľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak je konanie prerušené, lehoty   neplynú... je   nutné odlišovať daňovú   kontrolu, ktorá nie   je daňovým konaním, a pre ktorú zákon stanovuje maximálnu dĺžku jej trvania, od daňového konania v zmysle   §   1   písm.   d)   zákona   č.   511/1992   Zb.,   ktoré   je   v   zmysle   §   25a   možné za ustanovených podmienok prerušiť... pri daňovej kontrole nemožno uplatniť postup podľa § 25a, a to ani s použitím § 15 ods. 6 citovaného zákona, pretože jednou zo zákonných podmienok pre takýto postup je, že musí ísť o „konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie   rozhodnutia“,   z   čoho   je   zrejmé,   že   takýto   postup   je   možný   iba   v   prípade konania, ktoré má byť ukončené vydaním rozhodnutia, teda v procese rozhodovacom...... Výklad § 25a citovaného zákona, ktorý by umožňoval jeho aplikáciu aj na daňovú kontrolu,   by   znamenal   „že   sa   prerušuje   zákonom   stanovený   postup   na   zisťovanie skutočností   rozhodujúcich   pre   správne   určenie   dane   z   dôvodu   zisťovania   týchto skutočností“. Takýto výklad je teda zjavne nelogický, dokonca absurdný, a preto ho je nutné odmietnuť...»

Sťažovateľ argumentoval vo svojom návrhu tým, že ak by aj zákon č. 511/1992 Zb.umožňoval prerušiť daňovú kontrolu a podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informáciímohlo byť dôvodom na jej prerušenie, v jeho prípade neboli splnené podmienky podľa § 25azákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na to, že postup finančného riaditeľstva nebolo možnékvalifikovať ako medzinárodnú výmenu informácií podľa § 2 zákona č. 76/2007 Z. z. omedzinárodnej   pomoci   a   spolupráci   pri   správe   daní   a   o   zmene   a   doplnení   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/2007 Z. z.“). Poukázal pritomna to, že „Uvedené žiadosti o súčinnosť žalovaný vydal na základe § 32 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Aj podľa odpovede MF SR takýto postup však nie je možný, keďže vzhľadom na obmedzenú teritoriálnu pôsobnosť zákona, daňové orgány SR nie sú oprávnené ukladať povinnosť   poskytnúť   informácie   akýmkoľvek   orgánom   cudzieho   štátu.   Súčasne   MF   SR potvrdilo, že takáto výmena informácií nie je, pre absenciu medzinárodnej zmluvy, možná ani   s   Hong   Kongom   ani   Spojenými   arabskými   emirátmi,   a   teda   daňové   orgány nie sú oprávnené takéto informácie požadovať od subjektov, ktorým adresovali predmetné žiadosti o súčinnosť. Taktiež Veľvyslanectvu SR v Egypte nie je subjekt oprávnený vykonávať akékoľvek úkony v oblasti správy daní v prípade medz. výmeny informácií. Je preto zrejmé, že tieto úkony nemajú oporu v zákone, naopak sú porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a preto nemohli vyvolať žiadne právne účinky. Podaná žiadosť o MVI do Singapuru, s ktorým SR má   uzatvorenú   medz.   zmluvu   sa   týka   iného   daňového   subjektu   a tiež   inej   dane   (dane z príjmov za rok 2009) než tej, ktorá bola predmetom daňovej kontroly u sťažovateľa....   využitie   informácií   na   účely   dane   z   pridanej   hodnoty   u   sťažovateľa   by   bolo v priamom rozpore so záväzkom SR vyplývajúcim z uvedenej zmluvy...“.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v   sťažnostiuvádza:

„Sťažovateľ mal za to, že v súlade s § 250v ods. 3 OSP využil prostriedok, ktorého použitie umožňoval osobitný predpis, ktorým je podľa ustanovenia § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. námietka proti postupu zamestnanca správcu dane, a dodržal 30 dňovú lehotu,   ktorá   sa   v   danom   prípade   počíta   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   o   námietke navrhovateľovi,   t.   j.   dňa   9.   septembra   2011   (v   súlade   s   §   57   ods.   1   a   ods.   2   OSP je posledným dňom lehota 10. októbra 2011) a preto boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie ochrany podľa § 250v OSP.“

Sťažovateľ namieta predovšetkým záver najvyššieho súdu, že nedodržal subjektívnulehotu podľa § 250v ods. 3 OSP na podanie návrhu. V tejto súvislosti poukazuje na podstatusvojej   námietky,   podľa   ktorej   k   nezákonnému   zásahu   malo   dôjsť   tým,   že   finančnériaditeľstvo pokračovalo vo výkone opakovanej daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnejlehoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly považuje za nezákonné, preto nemohlovyvolať   účinky   prerušenia   plynutia   lehoty   na   jej   ukončenie.   Argumentuje   pritom   tým,že „Pri namietanom nezákonnom zásahu pritom vychádzal z ustálenej judikatúry práve NS SR   podľa   ktorej   daňová   kontrola   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   jej   vykonanie   môže pokračovať   iba   so   súhlasom   dotknutého   daňového   subjektu.   V   opačnom   prípade   môže konanie   správcu   dane   vytvoriť   protiprávny   stav   v   podobe   nezákonného   zásahu   orgánu verejnej správy (napr. rozsudok NS SR 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 04. 2007, 3 Sžf 107/2009 zo dňa   8.   10.   2009)...   Táto   ustálená   judikatúra   bola   potvrdená   Nálezom   ÚS   SR III. ÚS 24/2010-57... Samotné súdne orgány teda jednoznačne potvrdili, že daňová kontrola nemusí byť nezákonným zásahom už od svojho začiatku, ale môže sa ním stať až neskôr – z dôvodu   uplynutia   času.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   to   nie   je   jediný   prípad,   kedy sa zákonná daňová kontrola môže zmeniť na nezákonný zásah, bezpochyby by k tomu došlo aj v prípade, ak by počas jej vykonávania došlo k zániku práva vyrubiť daň.“.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, ktorý, vychádzajúc z princípujednotnosti daňovej kontroly, považoval za rozhodný okamih deň, kedy začala opakovanádaňová kontrola. Subjektívna lehota na podanie návrhu takto začala plynúť nasledujúci deň,t. j. 29. júla 2010, a uplynula 30. augusta 2010 v pondelok. V tejto súvislosti uvádza,že „... interpretácia súdu... teda znamená, že sťažovateľovi uplynula zákonná subjektívna lehota   na   podanie   návrhu   cca   11   mesiacov   pred   tým   (dňa   31.   8.   2010),   ako   vôbec k tvrdenému nezákonnému zásahu v podobe pokračovania v daňovej kontrole po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie došlo (od 28. 7. 2011) a teda sa o ňom sťažovateľ mohol dozvedieť   je   výkladom   nelogickým,   absurdným,   zasahujúcim   samotnú   podstatu   práva prístupu k súdu, odporujúcim požiadavke, že účelom stanovenia lehoty nesmie byť zabrániť účastníkovi   konania   využiť   práva,   ktorými   disponuje...   Takýto   výklad   je   tiež   v   úplnom rozpore s dikciou § 250v ods. 1 OSP, z ktorého úplne jednoznačne vyplýva, že v čase podania návrh k tvrdenému nezákonnému zásahu už muselo dôjsť a tento trvá alebo hrozí jeho   opakovanie.   Ak   chcel   NS   SR   poprieť   doterajšiu   judikatúru...   bolo   je   povinnosťou právne relevantným spôsobom svoje závery vysvetliť.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa bez akéhokoľvek odôvodnenia priklonilk záveru, že námietka proti postupu zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákonač. 511/1992 Zb. nemôže byť považovaná za opravný prostriedok v zmysle § 250v ods. 3OSP,   čo   vyplýva   z   toho,   ako   určil   začiatok   plynutia   subjektívnej   lehoty   na   podanienávrhu na súde. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu(napr. 3 Sžf 4/2011 z 8. novembra 2011), na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.1 S 89/2011 z 25. októbra 2011 a na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správnehosúdu Českej republiky č. k. 2 Afs 144/2004-110 z 31. augusta 2005, z ktorých vyplývaopačný záver, t. j. že uvedenú námietku je potrebné považovať za opravný prostriedok podľa§ 250v ods. 3 OSP.

Sťažovateľ   tiež cituje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutieo prerušení   daňovej   kontroly   nepodlieha   pre   svoj   procesný   charakter   samostatnémusúdnemu prieskumu   [§ 248   písm.   a) OSP],   sťažovateľ   ho môže namietať   v následnomvyrubovacom konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Preto...   je   v   danom   prípade,   na   prijatie   záveru,   či   došlo   k   namietanému nezákonnému zásahu z dôvodu uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nevyhnutné prejudiciálne posúdenie procesného postupu odporcu, ktorý tvrdenému zásahu predchádzal a to v spojení § 250v ods. 8 OSP s ustanovením § 245 ods. 1 OSP. NS SR vôbec nevysvetlil, prečo podľa jeho názoru nie je v danom prípade prípustné aplikovať uvedené ustanovenia OSP tak ako to požadoval sťažovateľ. Neobstojí ani jeho argumentácia týkajúca sa toho, že sťažovateľ   bude   môcť   uvedený   postup   namietať   v   jemu   dostupných   opravných prostriedkoch,   a   to   z   dôvodu,   že   postup   správcu   dane   nemusí   vždy   viesť   k   vydaniu rozhodnutia, ktoré by bolo preskúmateľné, či už v rámci odvolacieho konania alebo súdnej žaloby podľa § 247 OSP... tieto prostriedky nemožno použiť za situácie, kedy správca dane vydá   rozhodnutie,   ktorého   zákonnosť   účastník   konania   nemá   dôvod   spochybňovať.   Ani priorizovanie fiškálnych záujmov štátu však nemôže viesť k situácii, kedy by bol daňový subjekt ukrátený práva domáhať sa ochrany proti daňovej kontrole, ktorá ak vybočuje zo zákonných medzí, porušuje množstvo ústavne zaručených práv daňového subjektu, len preto že neskôr správca dane, ktorý takýto nezákonný zásah vykonal, dospel k rozhodnutiu, ktoré   je   pre   daňový   subjekt   priaznivé...   možnosť   ochrany   pred   nezákonnou   daňovou kontrolou musí byť daná v reálnom čase a umožnená všetkým daňovým subjektom, nie len tým, u ktorých vyústi do rozhodnutia, ktoré daňový subjekt považuje za nezákonné.“

Sťažovateľ tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého sa nápravy maldomáhať v konaní o odstránenie nečinnosti správneho orgánu. Tento právny záver podľaneho nekorešponduje s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu a ani s nálezom ústavnéhosúdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorých lehota na vykonanie daňovej kontroly je lehotouzákonnou,   ktorá   je   pre   správcu   dane   záväzným   limitom   determinujúcim   zákonnosťuskutočňovanej daňovej kontroly. Pred uplynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly sasťažovateľ navyše bránil proti nečinnosti správcu dane námietkou.

V súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ tiež poukazuje na odlišné stanovisko pripojené k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neodôvodnil riadne svoj rozsudok, jeho výklad§ 250v ods. 3 OSP je v rozpore s princípom ústavne konformného výkladu podľa čl. 152ods. 4 ústavy, ako aj s princípom právneho štátu a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,konštatujúc, že „... súdom uplatnená aplikácia má za následok, že sťažovateľovi podľa nej uplynula subjektívna lehota na podanie návrhu o ochranu pred nezákonným zásahom ešte   pred   tým,   ako   vôbec   k   nemu   došlo.   Takýto   záver   súdu   je   z   ústavného   hľadiska neudržateľný a neospravedlniteľný, nakoľko potiera samotnú podstatu a zmysel práva na súdnu   ochranu...   je   zároveň   neudržateľný   aj   z   pohľadu   možnosti   obmedzenia   prístupu k súdu v kontexte judikatúry ESĽP, podľa ktorej je porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru taký výklad   lehôt,   ktorý   bráni   účastníkovi   konania   využiť   práva,   ktorými   disponuje   a   ktorý nerešpektuje zásadu právnej istoty a predvídateľnosti.“.

Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že boli splnené uvedené procesné podmienky,najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom   zamietol   jeho   návrh,   čím   podľa   neho   došlok porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd aplikoval § 250v OSP arbitrárne, čím poprelzmysel a účel uvedeného ustanovenia.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia a podanie sťažnosti) vo výške 260,32 EUR bez DPH a 2 x režijný paušál vo výške 15,62 EUR bez DPH a DPH 55,19 EUR, spolu 331,13 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnejrady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľaa zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebonamietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavneneopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť vyslovenia porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

V   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   uplatnenú   v   sťažnosti   ústavný   súdpoukazuje   na   všeobecné   východiská   svojej   judikatúry,   ktoré   uplatňuje   pri   predbežnomprerokovávaní,   resp.   rozhodovaní   o   porovnateľných   sťažnostiach   fyzických   osôba právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenieprávnych   a   faktických   garancií   na   uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôdich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorýmsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkýmzákonom ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu takých procesných   postupov.Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnejmoci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní arozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna   rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ich využitia   v súlades procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní   predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)stať sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnymvýchodiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republikypríslušných   na poskytovanie   právnej   ochrany   ústavou   garantovanej   v   siedmom   oddieledruhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžadujesa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96). Preto nie   jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutémurozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskehosúdneho poriadku), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovanízohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdypreskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu vsprávnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať„zákonnosť“   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešeníkonkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorýposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy(m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že najvyšší súd

- zaujal nesprávny právny názor k možnosti uplatnenia inštitútu prerušenia konaniana výkon opakovanej daňovej kontroly:

Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane môže konanie prerušiť,najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnostirozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. ak je konanie prerušené, lehoty podľatohto zákona neplynú.

Podľa § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. možno ustanovenia prvej časti zákonaprimerane použiť aj na daňovú kontrolu.

Z „Rozhodnutia“ o   prerušení   opakovanej   daňovej   kontroly   č. 1/332/11274-33848/2011/Meli, Jnč z 21. marca 2011, ktoré bolo doručené splnomocnenému zástupcovidaňového subjektu VARINSKÝ, s. r. o., 23. marca 2011, vyplýva, že opakovaná daňovákontrola   je   prerušená   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   o prerušení   opakovanej   daňovejkontroly daňovému subjektu do dňa získania (zaslania) všetkých odpovedí správcom danena   všetky   žiadosti   zakladajúce   dôvod   na   prerušenie   opakovanej   daňovej   kontroly.Pri prerušení   predmetnej   opakovanej   kontroly   postupovali   zamestnanci   správcu   danev zmysle interného riadiaceho aktu z 24. februára 2009, v zmysle ktorého zaslaním žiadostio medzinárodnú   výmenu   informácií   je   opakovaná   kontrola   prerušená   z dôvodu   konaniao inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že „správca dane bude v kontrole pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila.“

- nezohľadnil   skutočnosť,   že   správca   dane   prekročil   zákonom   ustanovenú   lehotuna vykonanie opakovanej daňovej kontroly:

Z priloženej   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   finančné   (daňové)   riaditeľstvodva razy   rozhodovalo   o námietke   sťažovateľa   proti   postupu   zamestnanca   správcu   danepri výkone   opakovanej   kontroly   –   nezákonného   zásahu   z dôvodu   porušenia   zákazuprekročenia   zákonom   ustanoveného   časového   rámca   pre   jeho   výkon   (26. júna 2011a 28. augusta 2011) a v obidvoch prípadoch rozhodlo tak, že týmto námietkam nevyhovelo(argumentujúc   aj   prerušenia   konania);   proti   týmto   rozhodnutiam   odvolanie   neboloprípustné. Tento postup finančného (daňového) riaditeľstva bol stimulom pre sťažovateľana podanie   návrhu/žaloby   (10.   októbra   2011)   najvyššiemu   súdu,   ktorý   o nej   rozhodoltak, že jeho návrh/žalobu napadnutým rozsudkom z 10. januára 2013 zamietol.

- nesprávne vyhodnotil návrh/žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánuverejnej správy vo veci opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie august 2008 a zamietol ju podľa § 250v ods. 3 OSP:

Podľa   §   250   ods.   3   OSP   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpalprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáhalen určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,keď k nemu došlo.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Ochrana   verejných   subjektívnych   práv   fyzických   a   právnických   osôb   zo   strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave   a   ochrane   zo   strany   orgánov   verejnej   správy,   je   možné,   aby   fyzická   alebo právnická   osoba   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv   na   správnych   súdoch.   Vyplýva to z historicky   daného   a   v   Slovenskej   republike   ústavne   garantovaného   postavenia správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahrádzanie   vecných   kompetencií   orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly.

Podľa   čl.   142   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov   verejnej   moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí orgánov   verejnej   správy   v   intenciách   článku   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 5 veta prvá OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a   o   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzích správnych   orgánov.   Piata   hlava   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Účelom   konania   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím,   a   tento   zásah   bol   zameraný   proti   nej   alebo   v   jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu   nepokračovať   v   porušovaní   práva   navrhovateľa   a   v   príkaze,   ak   je   to   možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP, keďže v odseku S citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu   formu   súdnej   ochrany   v   správnom   súdnictve,   ktorú   možno   aplikovať iba v prípade,   ak   iná   právna   možnosť   ochrany   chýba.   V   prípade,   ak   bolo   vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy, je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Cieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v OSP vymedzený.

Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a

ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, zásah nie je rozhodnutím, zásah   bol   zameraný   priamo   proti   fyzickej   alebo   právnickej   osobe   alebo   proti... vykonaný,

dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie, navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, návrh   bol   podaný   do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   osoba   dotknutá   zásahom   o   ňom dozvedela,

najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný. Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný   zásah   vymedzený   v   ustanovení   §   250v   OSP.   V   prvom   rade   sa   zaoberal skúmaním, či je návrh prípustný, a dospel k záveru, že je neprípustný.

Z   obsahu   súdneho   a   pripojeného   administratívneho   spisu   súd   zistil   nasledovné skutočnosti:

Odporca rozhodnutím č. 1/221/5328-29420/2010/990447-r zo dňa 9. marca 2010 podľa   §   48   ods.   5   zákona   č.   511/1992   Zb.   rozhodnutie   Daňového   úradu   Trnava č. 649/231/100870/09/Sta zo dňa 16. novembra 2009, ktorým správca dane podľa § 15 ods. 14 zákona   č. 511/3992   Zb.   znížil   nadmerný odpočet   uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2008 o sumu 623 279,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume 378,12 € navrhovateľovi, zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 23. marca 2010 odporca podľa § 15b ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. vydal   podnet   na   vykonanie   opakovanej   daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 u navrhovateľa.

Oznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182/11274-73289/2010/Kono zo dňa 21. júna 2010 bol navrhovateľovi oznámený výkon opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008. Predmetné oznámenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 1. júla 2010. Opakovaná daňová kontrola bola začatá dňa 28. júla 2010 na Daňovom úrade v Trnave, o čom bola odporcom spísaná zápisnica č. I/182/11274-83727/2010/Kono zo dňa 28. júla 2010.

Upovedomením č. I/332/11274-128135/2010/Meli, Jnč zo dňa 16. decembra 2010 bolo navrhovateľovi oznámené predĺženie lehoty na jej vykonanie do 28. júla 2011. Odporca vydal dňa 21. marca 2011 rozhodnutie č. I/332/1 1274-33848/2011/Meli, Jnč   o   prerušení   opakovanej   daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie august 2008 podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu konania o inej skutočnosti   rozhodujúcej   pre   vydanie   rozhodnutia,   ktorou   sú:   podaná   Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii č. I/332/11274-5744/2011/Meli, Jnč, podaná Výzva − Appeal č. I/332/11274-24186/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for co- operation č. I/332/11274-24202/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for co-operation č. I/332/11274-242/2011/Meli, Jnč a podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for   cooperation   č. I/332/11274-24220/2011/Meli, Jnč.   Navrhovateľ   podal   dňa 26. mája 2011 námietku proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej daňovej   kontroly,   v   ktorej   namietal   zbytočné   prieťahy   v   konaní   a   nečinnosť   žiadajúc, aby odporca   pokračoval   v   daňovej   kontrole   tak,   aby   bola   v   zákonnej   lehote na jej ukončenie, t. j. do 28. júla 2011 riadne skončená. Odporca námietke nevyhovel. Dňa 3. augusta 2011 podal navrhovateľ ďalšiu námietku proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej daňovej kontroly − nezákonnému zásahu z dôvodu porušenia   zákazu   prekročenia   zákonom   ustanoveného   časového   rámca   na   jej   výkon žiadajúc, aby bolo zamestnancom okamžite zakázané pokračovať v tejto kontrole, ktorú po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie považuje za nezákonný zásah do svojich práv a právom chránených záujmov. Rozhodnutím č. I/332/87966/2011/Jend o námietke proti postupu   zamestnanca   správcu   dane   pri   výkone   opakovanej   daňovej   kontroly   zo   dňa 26. augusta   2011   odporca   námietke   nevyhovel.   Podľa   pripojenej   doručenky   bolo   toto rozhodnutie doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 9. septembra 2011.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   toho   názoru,   že   daňová   kontrola   ako aj opakovaná   daňová   kontrola,   na   ktorú   sa   vzťahujú   ustanovenia   o   daňovej   kontrole, je inštitút, ktorým správca dane zisťuje skutkový stav za účelom správneho určenia dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontroluje   nutné   chápať   ako   jeden   celok,   ktorý   sa   nemôže   pre   účely   rozhodovania o nezákonnom zásahu deliť na etapy (začatie, prerušenie, ukončenie daňovej kontroly) tak, ako sa mylne domnieval v svojej žalobe o nezákonnom zásahu žalobca, a ktorý spočíval podľa jeho názoru v tom, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote 12 mesiacov od jej začatia, pričom konanie o opakovanej daňovej kontrole bolo rozhodnutím správcu dane prerušené.

V   danom   prípade   je   nesporné,   že   sa   navrhovateľ   dozvedel   o   začatí   opakovanej daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   august   2008   dňa 1. júla 2010, kedy bolo zástupcovi navrhovateľa doručené oznámenie o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182/11274-73289/2010/Kono zo dňa 21. júna 2010. Rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je v tejto veci deň, keď reálne bola začatá   opakovaná   daňová   kontrola,   t.   j.   deň,   ktorý   vyplýva   zo   Zápisnice   o   začatí opakovanej daňovej kontroly č.: I/182/11274-83727/2010/Kono t. j. dňa 28. júla 2010. Subjektívna lehota na podanie návrhu vo veci ochrany pred nezákonným zásahom začala plynúť   nasledujúci   deň,   t.   j.   29.   júla   2010.   Posledný   deň   subjektívnej   lehoty   padol na 28. augusta 2010   (sobota),   čo   znamená,   že   posledným   dňom   subjektívnej   lehoty   bol pondelok 30. augusta 2011. Lehota uplynula dňa 31. augusta 2010. V uvedenej lehote nebol podaný návrh na súd, bol podaný osobne na Najvyššom súde Slovenskej republiky až dňa 10. októbra 2010.

Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   prerušenie   opakovanej   daňovej   kontroly má charakter   procesného   rozhodnutia,   a   teda   jeho   preskúmanie   súdom   v   konaní o nezákonnom zásahu neprichádza do úvahy, nakoľko by bolo predčasné a prejudikovalo by ďalší postup správcu dane, čo by v konečnom dôsledku znamenalo neprípustný zásah všeobecného súdu do právomoci správcu dane. Navrhovateľ môže podľa názoru najvyššieho súdu   nim   tvrdené   pochybenia   zo   strany   správcu   dane   namietať   po   ukončení   daňovej kontroly   v   následnom   vyrubovacam   konaní,   a   to   v   rámci   jemu   dostupných   opravných prostriedkov   (napr.   odvolanie   v   daňovom   konaní   alebo   v   konaní   na   súde   o   prípadnej o správnej žalobe podľa V časti druhej hlavy OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky si dovoľuje poukázať aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie   týkajúce   sa   prerokovania   vecí   bez   zbytočných   prieťahov   a   preskúmania zákonnosti postupu správneho orgánu (rozsudok NS SR č. 5 Sž/51/2002), kedy správny orgán nevydá v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie a tak zasiahne svojou nečinnosťou do práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Aj v tomto prípade sa navrhovateľ domáhal odstránenia   podľa   jeho   názoru   trvajúceho   protiprávneho   stavu,   ktorý   spočíval   v   tom, že opakovaná   daňová   kontrola   nebola   v   zákonnej   lehote   ukončená.   Podľa   názoru odvolacieho   súdu   sa   však   odstránenia   takéhoto   prípadného   nezákonného   stavu   nemal domáhať   neprípustným   návrhom   na   odstránenie   nezákonného   zásahu,   ale   iným prostriedkom   nápravy,   a   to   postupom   podľa   §   250t   ods.   1   a   nasl.   OSP   odstránením nečinnosti správneho orgánu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne zamietol podľa § 250v ods. 3 OSP, keďže nie je prípustný.“

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že „Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).“.

Základom pre odlišný právny názor disentujúcej sudkyne od väčšinového právnehonázoru rozhodujúceho senátu najvyššieho súdu a aj pre odlišný právny názor sťažovateľav danej veci bolo posúdenie počítania plynutia lehoty na vykonanie opakovanej daňovejlehoty. Druhý senát ústavného súdu nespochybňuje už uvedený právny názor ústavnéhosúdu na zákonom ustanovené lehoty, na ktoré sa odvoláva tak sťažovateľ, ako aj disentujúcasudkyňa senátu najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vysloveného vo veci vedenejpod   sp. zn.   III. ÚS 24/2010,   poukazuje   však   na   to,   že   v   danej   veci   však   nešloo nedodržanie/prekročenie   zákonnej   lehoty,   resp.   súdom   predĺženej   zákonnej   lehoty,posunutie skončenia uplynutia zákonnej lehoty na vykonanie opakovanej daňovej kontrolyvzhľadom   na   prerušenie   konania,   t.   j.   s ohľadom   na   „zastavenie“   plynutia   času   počasprerušenia opakovanej daňovej kontroly (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.). Podľanázoru   ústavného   súdu   je   potrebné   rozlišovať   inštitút   predĺženia   zákonnej   lehotyna uskutočnenie konania (pri ktorom sa v konaní pokračuje ďalej pri „predĺženom“ plynutílehoty), o čo išlo vo veci III. ÚS 24/2010, s inštitútom prerušenia konania (počas ktoréholehoty neplynú) práve vzhľadom na právne dôsledky ich uplatnenia, čo v posudzovanomprípade   sťažovateľ   a   ani   disentujúca   sudkyňa   v rámci   svojej   argumentácie   nezobralido úvahy, opierajúc sa o svoj právny názor, že v danom prípade prerušenie daňovej kontrolynie je možné.

K možnosti uplatnenia inštitútu prerušeniu opakovanej daňovej kontroly ústavný súduvádza,   že   správca   dane   vychádzal   −   a   najvyšší   súd   toto   východisko   pri   svojomrozhodovaní o žalobe (návrhu) sťažovateľa nespochybnil, z toho, že z relevantnej právnejúpravy   účinnej   v danom   čase,   a   to   z   §   15   ods.   16   zákona   č.   511/1992   Zb.,   vyplýva,že o „ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 zákona č. 511/1992 Zb. sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu“ [do prvej časti patrí okrem iného aj inštitút prerušenia konania(§ 25a zákona č. 511/1992 Zb.)].

Zohľadňujúc   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa v   napadnutomrozsudku   zrozumiteľne   a   ústavne   udržateľným   spôsobom   vysporiadal   s   argumentáciousťažovateľa. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založenýna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelrelevantných na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov. Najvyšší súd svoj právny záverústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, odvolajúc sa na relevantné právne predpisy.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení relevantných právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účela význam.   Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   však   toto   nevyplýva,   rovnakoani jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovenívšeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstatya zmyslu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   ktorejuvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymia hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzinapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015