znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 324/2014-29Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R. Ž.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   SOUKENÍK   –   ŠTRPKA,   s. r.   o.,   Šoltésovej   14,   Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Štrpka, PhD.,, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti, dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva na prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods. 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trnava č. k. 8 C 104/2010-821 zo 14. augusta 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená sťažnosť R. Ž., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,   základného práva   na ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 104/2010-821 zo 14. augusta 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 a žiada vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 14. 08. 2012, č. k.: 8 C/104/2010-821 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 05. 11. 2013, č. k.: 10 Co/144/2012-868, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19   ods.   1   Ústavy   SR,   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň aj porušenia čl. 6 ods. 1 a ods. 2 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa 14. 08. 2012,   č.   k.:   8   C/104/2010-821   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 05. 11. 2013, č. k.: 10 Co/144/2012-868, zrušuje v celom rozsahu vec vracia Okresnému súdu Trnava na nové konanie.

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 104/2010, v ktorom sa proti žalovanému R. A. S. S., (ďalej len „žalovaný“), domáhal ochrany osobnosti. Sťažovateľ žiadal uložiť žalovanému uverejniť na titulnej strane denníka NOVÝ ČAS   ospravedlnenie („Spoločnosť   ako vydavateľ   denníka   Nový čas,   týždenníka Nový   čas   nedeľa   a   prevádzkovateľ   portálu   www.cas.sk   sa   týmto   ospravedlňuje   R.   Ž. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený uverejnením článku a popisky ku fotografii v týždenníku Nový čas nedeľa dňa 30. 11. 2008 s nadtitulom: M. Ž. – titulom Učíme sa žiť bez T. s plackou Exkluzívne, článok mal na strane 13 podtitul Bolestná spoveď otca, ktorému R. Ž. zabil syna; ďalej uverejnením fotografie s popiskou: Vinník nehody R. Ž. k článku v denníku Nový čas dňa 23. 5. 2009 na stranách 22 a 23 s titulkom T. nenahradí   nič   na   svete!   s   nadtitulkom   M. Ž.   (35):   Opäť   budeme   štyria   a   uverejnením fotografie   s   popiskou   Vinník   nehody   R. Ž.   k   článku   M. Ž.:   T.   nenahradí   nič   na   svete! publikovaného na portály www.cas.sk dňa 23. 5. 2009, nakoľko obsah článku z 30. 11. 2008 a popisky k fotografiám k článkom z 23. 5. 2009 hrubým spôsobom zasahujú do práva R. Ž. na   ochranu   osobnosti,   vyslovuje   odporca   ako   vydavateľ,   ľútosť   nad   zásahom   do   jeho zákonom   chránených   práv“)   a   nahradiť   sťažovateľovi   nemajetkovú   ujmu   v   peniazoch vo výške 330 000 €.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 29. júna 2008 bol účastníkom dopravnej nehody, následne 2. júla 2008 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a 1. decembra 2009 bola na neho podaná obžaloba na Okresnom súde Malacky,   avšak   do   dňa   podania   návrhu   na   začatie   konania   o   ochranu   osobnosti proti žalovanému trestné konanie vedené proti sťažovateľovi právoplatne skončené nebolo. Žalovaný   ako   vydavateľ   najčítanejšieho   denníka   označil   sťažovateľa   v   článku z 30. novembra 2008 za vinníka tragédie (na s. 13) a za vinníka bol označený i v popiske k fotografii   v   tomto   článku;   rovnako   za   vinníka   nehody   bol   sťažovateľ   označený   aj v popiske k svojej podobizni v článku uverejnenom 23. mája 2009 (podobizeň s rovnakou popiskou bola uverejnená aj na portáli www.cas.sk). Žalovaný tak postupoval napriek tomu, že   v   čase   uverejnenia   týchto   článkov   nebol   sťažovateľ   právoplatne   odsúdený   (nebolo skončené   ani   len   prípravné   konanie).   Aj   skutkové   tvrdenie,   že   sťažovateľ   „zabil“,   je difamujúce – sťažovateľ nebol obvinený zo zločinu zabitia (ale z prečinu usmrtenia). Tieto neoprávnené zásahy do   osobnosti sťažovateľa sa dotkli   nielen priamo jeho, ale aj jeho matky a sestry, sťažovateľ musel previesť obchodný podiel vo svojej spoločnosti a jeho spoločenské   uplatnenie   sa   sťažilo,   televízia   M.   s   ním   ukončila   spoluprácu,   žalovaným uverejnené negatívne tvrdenia vyvolávajú vulgárne útoky voči sťažovateľovi. Sťažovateľ a jeho   rodina   boli   redaktormi   žalovaného   prenasledovaní,   samotný   sťažovateľ   bol profesionálne zničený.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že nepostupoval protiprávne, realizoval svoju slobodu prejavu, pričom sťažovateľ ako osoba verejného záujmu je povinný prejaviť   väčšiu   mieru   tolerancie   ako   súkromná   osoba   a   prejav   žalovaného   uverejnený v bežnej   periodickej   tlači   je   potrebné   posudzovať   aj   s   ohľadom   na   prípustnú   mieru zjednodušenia.   Novinári   konali v   dobrej   viere   a   poskytli   verejnosti   informácie   overené z viacerých zdrojov. Žalovaný sa v článkoch obmedzil na popis skutkového deja, neuviedol v   nich,   že   sťažovateľ   sa   dopustil   trestného   činu.   Pojem   „vinník   tragédie“   vo   vzťahu k sťažovateľovi je použitý v zmysle „pôvodca tragédie“. Výraz „zabiť“ má v hovorovej reči viacero významov, nepomenúva trestný čin zabitia, znamená „pripraviť o život“.

Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie najmä výsluchom navrhnutých svedkov a oboznámil   sa   aj   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Malacky   č.   k.   2   T   142/2009-917 z 24. októbra   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3   To   12/2012 zo 17. apríla 2012, z ktorých zistil, že týmto rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   dva   roky,   odvolania   prokurátora a poškodeného   boli   zamietnuté   a   v   zostávajúcej   časti   ostal   rozsudok   okresného   súdu nedotknutý, t. j. aj vo výroku, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Okresný súd Malacky sa stotožnil s posudkom ústavu súdneho inžinierstva, že rýchlosť vozidla riadeného sťažovateľom v čase dopravnej nehody bola 139 km/h, pričom v danom úseku bola povolená najvyššia rýchlosť 90 km/h, a príčinou   dopravnej   nehody   nebola zdravotná indispozícia   obžalovaného, ale porušenie predpisov v premávke na pozemných komunikáciách. Rozsudok Okresného súdu Malacky č.   k.   2   T   142/2009-917   z   24.   októbra   2011   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   3   To   12/2012   zo   17.   apríla   2012   nadobudol   právoplatnosť 17. apríla 2012.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   C   104/2010-821   zo   14.   augusta   2012   žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému i štátu.

Rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na čl. 19, čl. 26 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 2 a čl. 10 dohovoru, ustanovenia § 11 – § 13 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 2 Trestného poriadku, § 147 ods. 1 a § 149 ods. 1 Trestného zákona so zohľadnením záverov Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Perna v. Taliansko, Castells v. Španielsko, Lingens v. Rakúsko, De Haes a Gijsels v. Belgicko a Daktaras v. Litva, Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 453/03, I. ÚS 156/99, resp. aj IV. ÚS 46/04) i Slovenskej republiky (I. ÚS 13/00, II. ÚS 28/96, III. ÚS 83/01 a III. ÚS 116/01) a napokon tiež najvyšších súdov Českej i Slovenskej republiky (30 Cdo 1924/2005, resp. 1 Cdo 89/97). Vecne bol toho názoru, že uverejnením žalobou   napadnutých   článkov týkajúcich   sa   tragickej   dopravnej nehody za účasti sťažovateľa nepochybne došlo k stretu osobnostných práv sťažovateľa a práva na slobodu prejavu, z tých však sloboda prejavu a s ňou spojené právo verejnosti na informácie majú prednosť, pretože tu médiá majú plniť úlohu strážneho psa demokracie. Ak navyše u osôb verejného záujmu, ktorou v čase uverejnenia článkov bol aj sťažovateľ ako   moderátor   najsledovanejšej   hlavnej   televíznej   spravodajskej   relácie   a   účastník sledovanej   televíznej   tanečnej   súťaže,   je   miera   ochrany   pred   prípadnými   zásahmi do súkromia menšou a novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania, provokácie či prípustnej zjednodušenej interpretácie faktov, bolo tu síce právo sťažovateľa na   ochranu   pred   neoprávnenými   zásahmi   do   jeho   práva   na   ochranu   osobnosti,   avšak žalovaným   uverejnené   údaje,   ktoré   boli   predmetom   konania,   kritériu   neoprávnenosti nezodpovedali. Princíp prezumpcie neviny (nemožnosť hľadieť na toho, voči komu sa vedie trestné konanie, ako na vinného, kým vina nie je preukázaná, resp. vyslovená právoplatným odsudzujúcim   rozsudkom   súdu)   platí   pre   každého,   v   tomto   prípade   však   sporné   údaje jednak boli publikované ešte v čase, v ktorom   žalobcova trestná vec bola len v štádiu vyšetrovania (a k porušeniu prezumpcie neviny na ujmu žalobcu ovplyvnením nestrannosti súdu   majúceho rozhodnúť o vine nemohlo dôjsť), ale najmä nešlo o údaje nepravdivé, pretože   pravdivosť   skutkových   tvrdení   bola   potvrdená   neskorším   priebehom   trestného konania   a   najmä   jeho   výsledkom   (sťažovateľ   bol   právoplatne   uznaný   vinným   podľa obžaloby). Pri informovaní periodikami žalovaným, určenými pre najširšiu laickú verejnosť nebolo možno očakávať bližšie a detailné podrobnosti prípadov, bola tu len požiadavka na celkové vyznenie informácie, zodpovedajúce pravde (táto požiadavka bola podľa súdu prvého stupňa splnená). Keďže nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľa, ktorý by sa prejavil v jeho spoločenskom, osobnom alebo pracovnom živote, žaloba nebola dôvodná nielen v časti požadovaného ospravedlnenia, ale ani v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   navrhoval   napadnutý rozsudok   zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené. Namietal arbitrárnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť   dôvodov   vedúcich   k   zamietnutiu   žaloby,   ako   aj   nesprávne   právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, resp. z vykonaných dôkazov vyvodenie nesprávnych skutkových zistení, nesúhlasiac najmä so závermi v časti prezumpcie neviny, ktorú podľa neho   médiá   vydávané   žalovanými celkom   jednoznačne   porušili   (odvolávajúc sa   pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 84/2011). Súd prvého stupňa sa pritom podľa sťažovateľa argumentačne nevysporiadal ani s namietaným použitím výrazu „zabil“, ktorý je taktiež difamujúci, pretože sťažovateľ nebol obvinený zo zločinu zabitia,   ale   z   prečinu   usmrtenia.   Zásahy   žalovaného,   spočívajúce   v   tvrdenej,   avšak právoplatným   rozsudkom   nepreukázanej   trestnej   činnosti   sťažovateľa,   preto   zakladajú i nárok sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny vo výroku o zamietnutí sťažovateľovej žaloby potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému.

Rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 104/2010-821 zo 14. augusta 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 9. januára 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   8   C   104/2010-821   zo   14.   augusta   2012   i   rozsudku   krajského   súdu č. k. 10 Co 144/2012-868   z   5.   novembra   2013,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv a práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2   ústavy,   čl.   8   dohovoru   a   čl.   50   ods.   2   ústavy,   odôvodnil   tým,   že   obe   rozhodnutia všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené a sú založené na nesprávnom posúdení konfliktu   základného   práva   na   ochranu   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   mena   a súkromia sťažovateľa   na jednej   strane   a   práva   na   slobodu   prejavu   žalovaného.   Všeobecné   súdy uprednostnili bez relevantného odôvodnenia základné právo žalovaného na slobodu prejavu pred   základnými právami sťažovateľa,   a   tým   odopreli   súdnu   ochranu sťažovateľovi,   to všetko napriek tomu, že neoprávnený zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti sťažovateľa bol mimoriadne intenzívny a pre zmiernenie jeho následkov bola nevyhnutná nielen morálna, ale aj peňažná satisfakcia v rozsahu, v akom ich uplatňoval sťažovateľ. Výklad   dotknutých   ustanovení   právneho   poriadku   všeobecnými   súdmi   považoval sťažovateľ   za   arbitrárny.   Navyše   všeobecné   súdy   nesprávne   vyhodnotili   aj   výsledky vykonaného dokazovania, svojím prístupom favorizovali žalovaného na úkor sťažovateľa. K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   ľudskú   dôstojnosť,   osobnú   česť,   dobrú povesť a na ochranu mena došlo tým, že všeobecné súdy neposkytli tomuto základnému právu sťažovateľa ochranu, hoci žalovaný svojím konaním do práva na ochranu osobnosti sťažovateľa neoprávnene zasiahol. Celkovo žalovaný v priebehu piatich rokov uverejnil o sťažovateľovi   viac   než   150   článkov.   Všeobecné   súdy   nevzali   do   úvahy,   že   žalovaný rozširoval   o   sťažovateľovi   difamujúce   informácie   a používal   jeho podobizeň   v   rozpore s oprávnenými záujmami sťažovateľa. Intenzitu zásahu do osobnosti sťažovateľa zvyšovala aj skutočnosť, že denník NOVÝ ČAS a týždenník Nový čas nedeľa boli v danom čase najčítanejšími periodikami na Slovensku, portál www.cas.sk patril k najnavštevovanejším portálom a údaje v nich uverejnené majú markantný celospoločenský dosah. Uverejnením skreslených   a   nepresných   informácií   o   sťažovateľovi   a   čine,   ktorý   sa   stal,   došlo k podsunutiu   týchto   informácií   širokej   celospoločenskej   vrstve,   čo   malo   za   následok negatívne dopady na ďalší osobný, rodinný, pracovný i podnikateľský život sťažovateľa. Hoci tlač plní v spoločnosti dôležitú úlohu, musí rešpektovať určité limity, ani sloboda prejavu   nie   je   bezhraničná.   Sťažovateľ   akceptuje   názor   všeobecných   súdov,   ktoré   ho považovali   za   osobu   verejného   záujmu,   avšak   aj   osoba   verejného   záujmu   má   právo na ochranu   svojej   osobnosti.   Všeobecné   súdy   paušálne   uprednostnili   slobodu   prejavu žalovaného   bez   toho,   aby   sa   bližšie   pokúsili   vymedziť   hranicu   neprípustnosti   zásahu do osobnosti sťažovateľa a nevzali do úvahy, že žalovaný zneužil tragickú dopravnú nehodu proti sťažovateľovi na účely jeho celospoločenskej likvidácie a dehonestácie tým, že ho tvrdo   perzekvoval,   prenasledoval   a   fakticky   spoločensky   a   profesijne   zničil   s   cieľom zvýšenia predaja svojich titulov a dosiahnutia zisku. Navyše, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu i krajského súdu, všeobecné súdy nevykonali test proporcionality perspektívou odpovedí na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako, hoci tento je považovaný za jednu z najdôležitejších pomôcok pri skúmaní difamácie a slobody prejavu. Základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života   bolo   okresným   súdom   aj   krajským   súdom   porušené   preto,   že   ani   tomuto   právu sťažovateľa neposkytli ochranu. Sťažovateľ aj jeho rodina trpeli neustálym uverejňovaním článkov žalovaným po dlhší čas a vo veľkom počte. Sťažovateľ opakovane vyhlásil, že s nehodou a jej tragickým koncom sa nikdy psychicky nevysporiada, spôsobila mu životnú traumu,   žalovaný   (napriek   tomu)   udržoval   tému   dopravnej   nehody   umelo   aktuálnou po významne dlhý čas,   čo   negatívne zasahovalo do súkromia   sťažovateľa. Téma pritom nikdy   nebola   témou   v   skutočnom   verejnom   záujme,   pretože   sťažovateľ   nebol   nikdy politikom.   Informovanie   verejnosti   žalovaným   o   nešťastí   druhej   osoby,   navyše neprimeraným spôsobom, spôsobilo sťažovateľovi negatívne následky na zdraví (depresia, sociofóbia   vedúce   k   priznaniu   invalidného   dôchodku   sťažovateľovi),   dopady   v   rodine, zamestnaní (napr. neprijatie do zamestnania na Univerzite Cyrila a Metoda) aj v podnikaní (strata   obchodných   partnerov).   Napriek tomu, že konkrétne následky   zásahu a praktiky novinárov žalovaného boli v konaní preukázané svedeckými výpoveďami, všeobecné súdy na nich neprihliadli. Nevyporiadali sa ani so sťažovateľovou argumentáciou, podľa ktorej žalovaný uverejnením údajov o sťažovateľovi zasiahol do prezumpcie neviny sťažovateľa, keď články, ktoré boli predmetom konania a obsahovali výrazy „vinník“ a „zabil“ na adresu sťažovateľa, uverejnil prv, než trestné konanie vedené proti sťažovateľovi bolo právoplatne skončené. Navyše to, že sťažovateľ nebol v čase uverejnenia článkov právoplatne uznaný súdom   vinným,   z   uverejnených   článkov   nemožno   zistiť,   čitateľ   si   nemôže   objektívne vytvoriť na túto otázku vlastný úsudok. Tu nešlo o kritiku, ktorú by sťažovateľ ako osoba verejného záujmu bol povinný zniesť, ale o nepravdivé tvrdenie, ktoré nemožno vysloviť ani   na   adresu   takejto   osoby.   Všeobecné   súdy   sa   priklonili   k   výkladu   pojmov   „vinník“ a „zabil“,   tak   ako   ich   prezentoval   žalovaný,   hoci   objektívne   takýto   výklad   neobstojí. Sťažovateľ   rešpektuje,   že   žalovaný   má   právo   informovať   verejnosť   aj   o   tragických dopravných nehodách, avšak je povinný tak robiť uvážlivo, opatrne a objektívne, pokiaľ je konanie ich účastníkov predmetom neskončeného trestného konania. V prípade sťažovateľa tak žalovaný nepostupoval a všeobecné súdy na túto skutočnosť primerane nereagovali.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   6   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   sa   považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia týchto svojich práv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 104/2010-821 zo 14.   augusta   2012   a   jednak   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   8   C   104/2010-821   zo   14.   augusta   2012.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   práv   týmto rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 104/2010-821 zo 14. augusta 2012 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013; vo vzťahu k nej je právomoc ústavného súdu daná.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 v podstate tým, že tento rozsudok   je   nedostatočne   odôvodnený   a   arbitrárny,   pričom   táto   arbitrárnosť   spočíva v takom výklade dotknutých zákonných ustanovení (§ 11 –§ 13 Občianskeho zákonníka) pri riešení konfliktu práva sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti,   mena,   súkromia   a prezumpcie   neviny   na   jednej   strane   a   základného   práva žalovaného na slobodu prejavu, ktorý poprel účel a zmysel označených práv sťažovateľa.

Krajský súd rozsudok č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 odôvodnil takto:«Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od jeho najzásadnejšej časti, teda rozhodnutia vo veci samej, boli závislými i oba ostatné čiastkové výroky) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej,   popri   tom   však   nie   aj   o   prípad,   v   ktorom   by   bolo   nutným   prejednávanie   veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,   nešlo   tu   o   porušenie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   a   potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vecne správny (čo platilo v prípade rozhodnutia vo veci samej bez výhrad a v prípade oboch tzv. náhradových výrokov   s   menšími   výhradami,   ktoré   však   názor   na   principiálnu   správnosť   i   takýchto rozhodnutí neboli spôsobilé zmeniť).

Predovšetkým a to špecificky k námietke arbitrárnosťou rozsudku, o ktorý tu ide, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že napriek opačnému názoru žalobcu nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť ako s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu, tak i s konkrétnym spôsobom, akým táto bola (okresným súdom) zanesená do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Práve pre správnosť a i   objektívnu   argumentačnú   presvedčivosť   takto   súdom   prvého   stupňa   predostretých dôvodov (pričom parametrom objektivity tu treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou   toho,   kto   má   nespochybniteľný   záujem   na   inom   výsledku   konania)   by   tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas   žalobcu   s   takýmito   dôvodmi,   vo   vzťahu   k   dvom   aspektom   problému posudzovaného súdom tiež adresná polemika s názormi súdu prvého stupňa a tým vyvolaná potreba   vysporiadania   sa   aj   s   tzv.   odvolacími   námietkami   (ktorá   povinnosť   je   tu   však napokon   v   každej   odvolacím   súdom   prejednávanej   veci   vynímajúc   z   toho   len   prípady paušálneho   opakovania   už   v   prvom   stupni   uplatnených   dôvodov,   o   aký   tu   ale   nešlo), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto:

Správnym, logicky odôvodneným a nepochybne aj ústavne konformným je i podľa názoru odvolacieho súdu už ten výklad pomeru základných práv chránených Dohovorom, Ústavou i zákonmi, na základe ktorého súd prvého stupňa dospel k záveru o potrebe istého uprednostnenia práva žalovanej (ako vydavateľky periodickej tlače, resp. prevádzkovateľky webového portálu a takto i šíriteľky informácií) na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu pred šírením informácií o jeho osobe. Relevantné závery judikatúry tuzemských aj   iných   súdov   totiž   poukazujú   na   logickú   hierarchiu   základných   práv   i   nimi reprezentovaných   hodnôt   a   nech   aj   práva   viažúce   sa   k   osobnej   integrite   jedinca   majú nepochybne   miesto   na vyšších   priečkach   takto   vytváraného   obrazného   rebríčka,   ich existenciou nemožno limitovať uplatňovanie práv vlastných demokratickej spoločnosti ako takej, medzi ktoré celkom zjavne patrí aj všeobecné právo občana na informácie o veciach verejného   záujmu   a s   ním   súvisiace   právo   šíriteľa   informácií   tieto   zhromažďovať,   šíriť a nebyť pri takomto šírení obmedzovaný niečím, čo by bránilo slobodnému vyslovovaniu názorov.   Samozrejme   i uplatňovanie   týchto   práv   –   za   opisovaných   okolností   právu na súkromie jednotlivca konkurujúcich – musí mať určité hranice (po ktorých prekročení by už   mal   nasledovať   postih,   aby   sa   tak   zamedzilo   anarchii   a   úplnému   potlačeniu   práva na ochranu osobnosti), tie sú však u osôb verejného záujmu (najmä u verejných činiteľov, akými sú predstavitelia politického života, ale aj u osôb z prostredia tzv. „šoubiznisu“, do ktorého v čase uverejnenia sporných materiálov patril i žalobca z prejednávanej veci) podstatne ďalej než u bežných občanov (z pohľadu „konzumenta“ šírených informácií nie až tak zaujímavých).

Prostriedky   masovej   komunikácie   (tlač   rozhodne   nevynímajúc)   sú   síce   schopné so šírenými informáciami pracovať v zmysle vytvárania pozitívneho aj negatívneho obrazu o predmete informácie, tým i formovať postoje adresátov informácie či aspoň napomáhať v takomto formovaní a prinajmenšom do určitej miery tiež ovplyvňovať verejnú mienku a za prirodzený treba považovať i záujem osôb dotknuteľných informáciami na tom, aby sa o nich   podľa   možnosti   nešírili   také   informácie,   ktoré   by   ich   mohli   stavať   do   zlého   či horšieho svetla (než keby tu informácia nebola vôbec, alebo táto bola naopak pochvalnou); z   pohľadu   možného   charakterizovania   prípadného   takto   spôsobeného   zásahu   do   práva na ochranu osobnosti (osoby informáciou dotknutej) ako zásahu neoprávneného je však rozhodujúcou len elementárna pravdivosť informácie. Takouto elementárnou pravdivosťou pritom nemožno rozumieť to, aby bolo absolútne učinené zadosť právu toho, o kom sa informuje,   na   presnosť   podanej   informácie,   ale   to,   aby   sa   pri   rešpektovaní   logickej požiadavky na „stráviteľnosť“ informácie táto nepriblížila spôsobom majúcim za následok také skreslenie skutočnosti, ktoré by už obhájiť nešlo (kde inak ide o ďalší stret, tentoraz často protichodných, nie však celkom nezlučiteľných požiadaviek na presnosť a objektívnu zrozumiteľnosť informácie). Pri posudzovaní, či tu takáto elementárna pravdivosť je alebo nie je, pritom zaiste nemôže byť bez významu ako povaha prostriedku masovej komunikácie, prostredníctvom ktorého sa informácia šíri, tak i cieľovej skupiny, ktorej je informácia určená.   Uvedené   možno   vyjadriť   aj   tak,   že   nepochybne   väčšie   kompromisy   vo   vzťahu k požiadavke   na   presnosť   informácie   bude   treba   robiť   u   tých   masovokomunikačných prostriedkov,   ktorých   cieľovou   skupinou   je   primárne   laická   a   najmä   v   oblasti   práva nevzdelaná či nie dostatočne vzdelaná verejnosť, kým iné takéto prostriedky (v prevažnej miere tlačoviny) s puncom odbornosti si môžu „dovoliť" celkom opodstatnene väčšiu mieru presnosti   (ktorá   je   mimochodom   v   takýchto   prípadoch   aj   vyžadovaná   a   adresátmi informácií očakávaná).

Pri nazeraní na vec aj z takéhoto uhla pohľadu potom odvolací súd nezdieľa ako názor   z   odvolania,   podľa   ktorého   spornými   materiálmi   malo   dôjsť   (na   ujmu   žalobcu) k porušeniu   zásady   prezumpcie   neviny,   tak   ani   ďalší   rovnako   odvolaním   prezentovaný názor, podľa ktorého sa masovokomunikačné prostriedky kontrolované žalovanou dopustili už takej miery zjednodušenia, pri ktorej by bolo nutné usudzovať na nedostatok pravdivosti (v už vyššie priblíženom zmysle) a takto i na neoprávnenosť zásahu.

Pokiaľ   šlo   o   údajné   porušenie   zásady   prezumpcie   neviny,   o   tú   tu   nešlo   jednak pre potrebu   stotožnenia   sa   s   interpretáciou,   podanou   už   v   napadnutom   rozsudku a precizovanou   žalovanou,   teda   s   tým,   že   okruh   potenciálnych   alebo   i   reálnych porušovateľov príslušného práva treba definovať reštriktívne a zahŕňať doň len orgány činné   v   trestnom   konaní   (nie   teda   i   iné   osoby   vrátane   šíriteľov   prípadných   informácií nepodieľajúcich sa na postupoch podľa Tr. por.), ako aj pre akceptovateľnosť tej úvahy, že prezumpcia neviny má povahu niečoho, čo môže byť konečným rozhodnutím v trestnom konaní buď potvrdené (v prípade akéhokoľvek rozhodnutia bez uznania viny) alebo naopak vyvrátené (to v prípade uznania viny) a takto len charakter istej fikcie (kde sa inak tunajší súd   práve   pre   existenciu   možnosti   neskoršieho   vyvrátenia   toho,   na   čo   sa   tu   pôvodne usudzuje, prihovára skôr za použitie výrazu vyvrátiteľná domnienka). Tým najzásadnejším dôvodom, pre ktorý názor o porušení zásady prezumpcie neviny nemohol obstáť, bolo ale práve použitie (v sporných materiáloch) slovného spojenia „vinník nehody“ (nie „vinný“). Účinné uplatňovanie práva na slobodu prejavu a to osobitne u šíriteľov informácií určených laickej verejnosti je možným len za splnenia tej podmienky, že šíriteľovi branému takto   na   zodpovednosť   za   prípadné   difamujúce   výroky   na   jednej   strane   nejdú   na   vrub (ťarchu) zjednodušenia, ktorých sa nedopustil, na druhej strane sa potom nepreceňujú tie zjednodušenia, ktorých sa naopak dopustil. V prvom prípade ide o môžbyť vedomé použitie výraziva,   interpretovateľného   viacerými   spôsobmi,   z   ktorých   si   však   pozorný   (nech   aj laický)   adresát   informácie   dokáže   vybrať   ten   správny,   v   druhom   potom   o   priblíženie informácie s použitím (opäť môžbyť i vedomým) takých výrazov, ktoré síce možno nahradiť inými, je tu však buď rozoznateľnosť všetkých takýchto výrazov od iných (ešte tvrdších) alebo   sa   tu   (do   tretice   vedome)   pracuje   aj   s   faktorom   emocionálneho   podfarbenia niektorých výrazov.

V   prejednávanej   veci   potom   odvolací   súd   má   za   to,   že   slovné   spojenie   „vinník nehody“,   majúce   podľa   žalobcu   porušiť   zásadu   prezumpcie   neviny,   bolo   práve   takou formuláciou, ktorú nešlo považovať za zjednodušenie na ujmu presnosti informácie; kým ďalšie odvolaním namietané nerozlišovanie medzi dvoma z trestných činov proti životu, teda medzi zabitím (§147 a § 148 Tr. zák.) a usmrtením (§ 149 Tr. zák.) bolo tou dávkou nepresnosti, ktorú bol schopný chápať výlučne odborne zdatný adresát informácie, nie však i priemerný (v súlade s uvedeným vyššie vzdelaním v otázkach práva nedotknutý) čitateľ a takto tiež zjednodušením prípustným. Pri tejto nepresnosti šlo zároveň o druhú odvolaním namietanú nesprávnosť žalovanou poskytnutej informácie, s ktorou sa súd prvého stupňa nemal   vyporiadať   (a   tým   podľa   žalobcu   dospieť   k   nesprávnemu   rozhodnutiu),   pričom neskôr bude objasnené, prečo podľa názoru odvolacieho súdu takéto zjednodušenie ani nebolo spôsobilé nazeranie na osobu žalobcu ovplyvniť.

Slová „vinník nehody“ totiž pozorný čitateľ periodík vydávaných žalovanou, resp. aj adresát   informácií   na   príslušnom   webovom   portáli   nemohol   pochopiť   v   zmysle pripisovanom mu žalobou, teda tak, že Nový čas už žalobcu odsúdil (hoci by to takto, avšak výlučne v morálnej rovine, interpretovať šlo) a žeby na toto buď mal mať sám oprávnenie, alebo pri informovaní čerpať už z právoplatného rozsudku súdu, ale nanajvýš tak, že sa tu má na mysli osoba so zodpovednosťou za dopravnú nehodu, pri ktorej (ako to vyplynulo z celkového   kontextu   podávanej   informácie)   vyhasol   ľudský   život.   Z   celkového   penza dostupných informácií o takejto udalosti i o okolnostiach, za ktorých k tejto došlo, pritom muselo   byť   zrejmé,   že   záver   o   tom,   že   za   nehodu   môže   žalobca,   bol   podstatne pravdepodobnejším než ten, žeby na spôsobení nehody mohol niesť vinu druhý účastník nehody.   Použitie   žalobou   spochybňovaného   výraziva   tak   nemalo   povahu   príslovečného „varenia len z vody“, ale opierania sa o opis udalostí zodpovedajúci realite (čo v konečnom dôsledku, i keď logicky až po uverejnení sporných materiálov, bolo potvrdené aj výsledkami trestného konania vedeného voči žalobcovi).

U namietaného nerozlišovania (či už žalovanou, tak i súdom prvého stupňa) medzi zabitím   a usmrtením sa potom   na jednej strane   preceňoval   význam takejto   nepresnosti a spolu s ním aj miera schopnosti laického (i keď pozorného) čitateľa porozumieť rozdielom medzi skutkovými podstatami takýchto trestných činov, na druhej strane žalobca sa podľa názoru   odvolacieho   súdu   mylne   domnieval,   žeby   mu   v   tomto   prípade   celkom   presná informácia (na ktorej zjavne trval) mohla uškodiť menej.

Tunajší súd síce môže vyhovieť požiadavke žalobcu na to upresnenie, že (z pohľadu rozlišovania medzi druhmi trestných činov na prečiny a zločiny, tu pre prípad záujmu por. aj § 9 Tr. zák.) len u zabitia ide aj o zločin a u usmrtenia „iba“o prečin, pričom základná deliaca čiara medzi oboma takýmito druhmi je definovaná subjektívnou stránkou zavinenia, teda tým, či je trestný čin spáchaný úmyselne (zločin podľa § 11 ods. 1 a 2 v spojení s § 15 Tr. zák.) alebo z nedbanlivosti (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 16 Tr. zák.), resp. v prípade menej závažných úmyselných trestných činov i hornou hranicou trestnej sadzby odňatia slobody v trvaní 5 rokov (prečin podľa § 10 ods. 1 písm. b/ Tr. zák.), takúto dávku presnosti však žalobca rozhodne nemohol očakávať od periodík určených najširšej laickej verejnosti (a ak by aj toto očakával, samozrejme by musel byť sklamaný). V prípade trestných   činov,   medzi   ktorými   tu   došlo   k   zámene   (v   dôsledku   zjednodušovania oznamovaného)   pritom   rozdiely   nepochybne   zastieralo   (a   autorom   textov do masovokomunikačných prostriedkov kontrolovaných žalovanou orientáciu sťažovalo) aj to, že u zabitia i usmrtenia ide o spôsobenie inému z nedbanlivosti smrti a toto je len pri zabití doplnené tiež úmyslom ublížiť na zdraví (čo možno vysvetliť aj tak, že u prečinu usmrtenia sa vyžaduje nedbanlivosť vo vzťahu k celému trestnému činu, teda nielen k jeho následku, čiže tu musí úmysel spôsobiť ujmu absentovať celkom, kým u zločinu zabitia sa vyžaduje úmysel ublížiť na zdraví a iba prehnanosť intenzity útoku, v dôsledku ktorého „len“ pri tomto neostane, ale poškodený zomrie).

Napriek tomuto viac-menej teoretickému exkurzu, dávajúcemu za pravdu žalobcovi, však   zásah   žalovanej   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti   pre elementárnu nepravdivosť poskytnutej informácie považovaný byť nemohol, pričom takto to bolo   ako   pre principiálnu   neschopnosť   adresátov   informácie   poznať   rozdiel   (ktorú schopnosť je možno predpokladať – na základe už uvedeného vyššie – zásadne len u osôb disponujúcich právnickým vzdelaním), tak i pre zjavný vyšší emocionálny náboj výrazu usmrtenie (v porovnaní s výrazom zabitie).

Pominúc to, že popri výrazoch zabitie a usmrtenie je tu ešte i tretí výraz zavraždenie (hovorovo mord), ktorý v právnej terminológii zodpovedá najzávažnejšiemu trestnému činu proti životu, teda vražde podľa § 145, resp. § 146 Tr. zák. (líšiacej sa od oboch skôr priblížených trestných činov úmyslom aj vo vzťahu k docielenému následku) a jeho použitie by v intenciách posudzovaného prípadu mimo akúkoľvek pochybnosť muselo byť vnímané ako   prekročenie   hranice   medzi   elementárne   pravdivou   a   elementárne   nepravdivou informáciou;   totiž   nejde   nevidieť   rozdiel   medzi   právnickým   a   laickým   vykladaním   si použitých výrazov.

Kým v odbornom periodiku určenom primárne právnickej verejnosti by zamenenie výrazov bolo zjavným prešľapom (a zrejme i dôvodom pre výsmech toho, kto by sa toho dopustil, pretože odborná verejnosť významy oboch pojmov pozná a je schopná medzi nimi rozlišovať), u masovokomunikačného prostriedku poskytujúceho informácie nie za účelom rozpútania   odbornej   polemiky,   ale   s   cieľom   uspokojenia   všeobecnej   požiadavky   najmä laickej verejnosti na informovanosť ovplyvní konečné vyznenie obsahu informácie výklad označiteľný skôr za prvoplánový.

Takýmto   výkladom   je   potom   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ten,   ktorý   svedčí v prospech presného opaku tzv. právnickej verzie, teda ten, ktorý práve „zabitie“ vníma skôr ako niečo, čo sa môže prihodiť aj náhodou (čo inak ani nie je vzdialené skutočnosti) a naopak „usmrtenie“ (z pohľadu terminológie Tr. zák. to menej závažné) ako niečo, s čím sa spája väčšia miera osobného vkladu páchateľa i jeho uzrozumenia s následkom. Práve to je   aj   dôvodom,   pre   ktorý   možno   logicky   usúdiť   i   na   to,   že   v   prípade   počínania   si masovokomunikačných prostriedkov žalovanej spôsobom podsúvaným tejto žalobcom by miera   odsudzovania   (zo   strany   „konzumentov“   poskytovaných   informácií)   toho,   čo   sa žalobcovi prihodilo, mohla byť len ťažko nižšou.

Vedený všetkými takýmito úvahami preto aj odvolací súd dospel k záveru, že žaloba ako v časti požiadavky na tzv. morálnu satisfakciu (v podobe uverejnenia ospravedlnenia), tak i v časti ďalšej požiadavky na satisfakciu materiálnu (na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) bola bez nádeje na úspech.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobu zamietol a odvolací súd preto jeho rozsudok vo veci samej... podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom,   že   krajský   súd   dostatočne   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí.   Krajský   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že žaloba sťažovateľa neobstojí. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   144/2012-868 z 5. novembra   2013   ďalej   tvrdil,   že   tento   je   založený   na   takom   výklade   dotknutých zákonných   ustanovení,   ktorý   popiera   účel   a   zmysel   základných   práv   sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 19, čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformný výklad týchto ustanovení musí viesť k záveru, že neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a tým aj porušením jej základného práva na ochranu dobrej povesti, osobnej cti, súkromia a prezumpcie neviny je aj označenie osoby, voči ktorej je prebiehajúce trestné konanie vedené, slovom „vinník“, resp. pripísanie jej, že „zabila“, a to aj v prípade, ak neskôr bola za daný skutok právoplatne uznaná vinnou.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové   záznamy   sa   môžu   bez   privolenia   fyzickej   osoby   vyhotoviť   alebo   použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby je jeho neoprávnenosť. Podľa tvrdení sťažovateľa podstatou zásahu do jeho osobnosti malo byť najmä zverejnenie vo vzťahu k nemu, resp. dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom, v periodiku žalovaného (resp. na jeho internetovom portáli) tvrdení „vinník“ a „zabil“, a to v článkoch uverejnených 30. novembra 2008 a 23. mája 2009, pričom neoprávnenosť tohto zásahu   mala   spočívať   v   tom,   že   v   čase   uverejnenia   článkov   sťažovateľ   (ešte)   nebol právoplatne uznaný vinným zo žiadneho trestného činu, ktorého by sa dopustil ako účastník dopravnej nehody, a aj pokiaľ bol právoplatne odsúdený neskôr, nešlo o zločin zabitia – uverejnené informácie (skutkové tvrdenia) označil preto sťažovateľ za nepravdivé.

Ústavný súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi krajského súdu, pokiaľ tento konštatoval, že použité výrazy sú iba dôsledkom prípustnej miery zjednodušenia, ako aj   so   zisteniami   všeobecných   súdov,   podľa   ktorých   z   ich   obsahu   nemožno   vyvodiť (a nevyvodí to ani priemerný čitateľ), že žalovaný sťažovateľa označuje za osobu, ktorá sa dopustila trestného činu (resp. prípadne už bola za jeho spáchanie odsúdená). Ostatne to, že sťažovateľ   dopravnú   nehodu   so   smrteľným   následkom   zavinil,   bolo   preukázané i právoplatným   rozhodnutím   trestného   súdu   a   princíp   prezumpcie   neviny   smeruje   voči štátnym   orgánom   (úradným   osobám).   Takýto   výklad   podmienok   vzniku   zodpovednosti žalovaného   za   zásah   do   osobnosti   sťažovateľa   krajským   súdom   nemožno   považovať za ústavne nekonformný, a teda za porušujúci sťažovateľom označené práva.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy   (pozri   PL.   ÚS   22/06,   PL.   ÚS   6/04,   III.   ÚS   34/07).   Všetky   základné   práva a slobody   sa   chránia   len   v   takej   miere   a   rozsahu,   kým   uplatnením   jedného   práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96).

V oblasti difamačných sporov existuje niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré   zvyknú   byť zohľadňované pri   riešení   otázky   ochrany osobnostných   práv   v   strete so slobodou prejavu a ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak, osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah a forma   prejavu,   status   autora   prejavu,   úmysel,   cieľ   a   motív   autora   prejavu (napr. III. ÚS 385/2012).

Aplikovanie   týchto   kritérií   na   konkrétnu   vec   (test   proporcionality)   je   úlohou všeobecných   súdov,   pričom   tieto   kritériá   sú   návodom   pre   úvahy   všeobecného   súdu predchádzajúce jeho rozhodnutiu. Výrok rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 144/2012-868 z 5. novembra 2013 podľa názoru ústavného súdu obstojí v kontexte okolností a povahy veci sťažovateľa i v teste proporcionality a implicitne aj širšiemu testu (II. ÚS 152/08) proporcionality (kto – žurnalisti, o kom – o osobe verejného záujmu, čo – elementárne pravdivú informáciu, kde – v neodbornej periodickej tlači, resp. webovom portáli, kedy – informácie   publikované   v   štádiu   vyšetrovania,   ako   –   s   dôrazom   na   celkové   vyznenie informácie).

Pokiaľ totiž predmetom konania boli sťažovateľom v žalobe označené články a údaje v nich, ich uverejnením s ohľadom na celkový kontext uverejnených článkov i následné právoplatné odsúdenie sťažovateľa nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnosti sťažovateľa,   a   preto   ani   k   porušeniu   jeho   označených   základných   práv   rozhodnutím krajského súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti.

Osobitne   považuje   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   čl.   50   ods.   2   ústavy   za   potrebné zdôrazniť,   že   (tak   ako   to   uviedol   i   krajský   súd)   adresátom   povinností   vyplývajúcich z princípu   prezumpcie   neviny   je   štát   a   jeho   orgány   a   jeho   účelom   je   zabezpečenie dodržiavania práv osoby, voči ktorej je vedené trestné stíhanie. Zmyslu čl. 50 ods. 2 ústavy potom   zodpovedá   aj   prístup,   podľa   ktorého   okruh   adresátov   týchto   povinností   je nevyhnutné definovať reštriktívne a zahŕňať doň len orgány činné v trestnom konaní.Pokiaľ sťažovateľ namietal v kontexte ním označených práv samotné použitie svojej podobizne,   ústavný   súd   sa   stotožňuje   aj   v   tejto   otázke   so   závermi   všeobecných   súdov so zvýraznením   osobitného   postavenia   sťažovateľa   ako   osoby   verejného   záujmu a poukazom na to, že podoba sťažovateľa nebola verejnosti odhalená konaním žalovaného, naopak, bola známa v dôsledku konania samotného sťažovateľa širokej verejnosti už prv.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudkom krajského súdu č. k.   10   Co   144/2012-868   z   5.   novembra   2013   nedošlo   k   porušeniu   práv   sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. 10   Co   144/2012-868   z   5.   novembra   2013   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014