znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 324/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992   nadobudol   sťažovateľ   vlastníctvo   k   časti   podniku   Ž.,   š.   p.,   B.   Účinky   prevodu vlastníctva   k   nadobudnutému   majetku   (vrátane   nehnuteľného   majetku)   nastali   dňom účinnosti zmluvy, teda 1. mája 1992. Na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30. apríla 1992   bol   sťažovateľ   vlastníkom   nehnuteľnosti   –   stavby   nachádzajúcej   sa   na   parcele č. 13461/22, súpisné číslo 1326, v katastrálnom území N., zapísanej na liste vlastníctva číslo 3449   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“),   a   to   až   do 1. marca   1999,   keď   bolo   vlastníctvo k nehnuteľnosti   zapísané   v katastri   nehnuteľností   záznamom   v   prospech   spoločnosti   Ž., s. r. o.,   a   to   na   základe   zmeny   spoločenskej   zmluvy   spoločnosti   odsúhlasenej   valným zhromaždením   spoločníkov   23. novembra   1992.   Zmena   spoločenskej   zmluvy   sa   týkala jednak pristúpenia ďalšieho spoločníka, ako aj záväzku sťažovateľa ako spoločníka „vniesť“ do spoločnosti ako nepeňažný vklad časť majetku nadobudnutého zmluvou z 30. apríla 1992. Zo sťažnosti vyplýva, že ku skutočnému vneseniu majetku ako nepeňažného vkladu do   základného   majetku   spoločnosti   nikdy   nedošlo.   Rozhodnutím   Mestského   súdu v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 bol na spoločnosť Ž., s. r. o., vyhlásený konkurz.   Správca   konkurznej   podstaty   JUDr.   J.   J.   zahrnul   do   konkurznej   podstaty   aj majetok,   ktorý   v   zmysle   zmeny   spoločenskej   zmluvy   z   23.   novembra   1992   mal   byť sťažovateľom   vnesený   do   spoločnosti,   hoci   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   tomuto „vneseniu“ nikdy nedošlo. Podľa slov sťažovateľa vlastníctvo k spornému majetku bolo 1. marca 1999 „nezákonne prevedené“ na spoločnosť Ž., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), ktorá v tom čase bola už v konkurze.

Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 9. júna 1999 sa sťažovateľ domáhal   vyslovenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   20.   apríla   1999   (ďalej   len „kúpna zmluva“) medzi kupujúcim Ing. J. S., B. (ďalej len „odporca 1“), a predávajúcim JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „odporca 2“), predmetom ktorej   bol   prevod   vlastníckeho   práva   k   už   špecifikovanej   nehnuteľnosti.   Dôvodom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy mala byť podľa sťažovateľa skutočnosť, že úpadca sa nikdy   nestal   zákonným   spôsobom   vlastníkom   nehnuteľnosti.   Sťažovateľ   zároveň   podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd zakázal odporcovi 1 disponovať s nehnuteľnosťou. Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k. 12 C 64/99-49 z 13. júla 1999 nariadil toto predbežné opatrenie: „Odporcovi sa zakazuje scudzovať, zaťažovať právnymi a vecnými bremenami nehnuteľnosť... a ukladá sa mu zdržať sa stavebných a iných úprav tejto nehnuteľnosti.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nariadení   predbežného   opatrenia   sa odporca 1 a odporca 2 odvolali. Krajský súd ako odvolací súd 3. októbra 2000 vrátil spis bez meritórneho vybavenia ako predčasne predložený z dôvodu, že odvolaním napadnuté uznesenie   neobsahovalo   označenie   všetkých   účastníkov   konania   a   z   výroku   uznesenia nevyplývalo, ktorému z účastníkov sa predbežným opatrením ukladá povinnosť. Okresný súd   uznesením   č.   k.   12   C   64/99-123   zo   7.   novembra   2005   opravil   chyby   v   záhlaví a vo výroku uznesenia č. k. 12 C 64/99-49 z 13. júla 1999. Na základe odvolaní odporcov krajský súd ako odvolací súd uznesením č. k. 4 Co 514/05-131 z 31. marca 2006 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 13. júla 1999 ako nepreskúmateľné zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Na základe kúpnej zmluvy zo 16. marca 2005 odporca 1 odpredal polovicu nehnuteľnosti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporca 3“), preto   sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   1.   júna   2006   rozšíril   okruh účastníkov konania na strane odporcov o odporcu 3. Okresný súd listom z 5. júna 2006 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či   vzhľadom   na značný časový odstup od vydania predbežného   opatrenia   trvá   potreba   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   predbežným opatrením. Právny zástupca sťažovateľa výzvu prevzal 9. júna 2006, ale nereagoval na ňu. Uznesením č. k. 12 C 64/99-167 z 25. októbra 2006 okresný súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že medzičasom sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti odporca 3, pričom sťažovateľ petit návrhu na vydanie predbežného opatrenia voči odporcovi 3 napriek výzve súdu neupravil, a preto   vydanie   predbežného   opatrenia   v navrhovanom   znení   by   bolo   nedôvodné a nespĺňajúce ním sledovaný účel. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 344/07-177 z 26. júla 2007 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažovateľ v odvolaní proti tomuto uzneseniu upresnil aj petit návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Okresný   súd   opakovane   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol uznesením č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008, proti ktorému smeruje sťažnosť sťažovateľa. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci samej domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20. 04. 1999, ktorou odporca v 2. rade ako predávajúci predal odporcovi v 1. rade nehnuteľnosť... s odôvodnením, že táto nehnuteľnosť je predmetom sporu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty.... Krajský súd v Bratislave   rozsudkom   z   9.   12.   2002   č.   k.   81   Cb   80/97-   859   žalobu   navrhovateľa o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty zamietol. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd SR rozsudkom z 24. 9. 2003 č. k. 6 Obo 62/03 potvrdil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave.... Navrhovateľ, ktorý návrh opiera o tvrdenie, že odporca v 2. rade sa nikdy nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, teda nemôže byť v prejednávanej veci úspešný.... Treba   vychádzať   z toho,   že   navrhovateľ   svoj   nárok   na   vydanie   predbežného   opatrenia neosvedčil a preto neboli splnené podmienky pre jeho nariadenie.“

Proti uzneseniu okresného súdu z 11. decembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť.   V odvolaní   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   z   výrokov   rozsudkov,   na   ktoré   sa odvolal   prvostupňový   súd, „je   zrejmé,   že   týmito   rozsudkami   nebolo   rozhodnuté   o vlastníctve k majetku, čoho dôkazom je že v týchto výrokoch nie je označená ani jedna nehnuteľnosť, ktorá by patrila do vlastníctva odporcu v 2. rade (úpadcu Ž., s.r.o.)... To má ten dôsledok, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu zákonným spôsobom, čo bol súd povinný riešiť ako otázku predbežnú...“. Podľa tvrdenia sťažovateľa „súd nemal záujem, alebo nechcel vyhodnotiť dôkazy ktoré preukazujú opak jeho   tvrdení“. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozsudok   č.   k.   27 S   60/99-37 z 11. januára   2001,   ktorým   krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   Okresného   úradu   B., katastrálneho odboru vo veci zápisu sporných nehnuteľností v prospech úpadcu a vec vrátil správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedený   rozsudok   je dôkazom,   že   úpadca   sa   nikdy   nestal   zákonným   vlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti. Sťažovateľ tiež poukázal na uznesenie okresného súdu č. k. 19 Cb 146/99-112 z 21. mája 1999 (potvrdené rozhodnutím krajského súdu č. k. 28 Cob 174/99-151 z 27. októbra 1999), ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie týkajúce sa spornej nehnuteľnosti vo vzťahu k odporcovi 2, ako aj rozhodnutie starostu Mestskej časti B. – N. z 2. júna 1999, ktorým bol odporcovi 1 uložený zákaz zásahu do práv užívateľov spornej nehnuteľnosti. Poukázal tiež na okresným súdom nariadené predbežné opatrenie z 13. júla 1999 pod č. k. 12 C 64/99-49, ktoré odporca 1 nerešpektoval a predmetnú nehnuteľnosť previedol na odporcu 3. Keďže skôr   vydané   predbežné   opatrenia   odporcovia   nerešpektovali   a spornú   nehnuteľnosť previedli, je predpoklad, že tak budú konať opakovane, čím sťažovateľ odôvodnil potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov predbežným opatrením do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 napadnuté uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa   s názorom   prvostupňového   súdu,   že   sťažovateľ neosvedčil dôvodnosť svojho nároku a nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu   z 20.   januára   2009   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   namietal procesné vady podľa § 237 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v konaní   pred   prvostupňovým   aj   odvolacím   súdom.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 201/2009   z   27.   októbra   2009   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako   procesne neprípustné.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „dostatočne   listinnými   dôkazmi   preukázal opodstatnenosť   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktoré   mali   súdy   posudzovať podľa   návrhu   a   k   nemu   pripojených   listinných   dôkazov“. Pokiaľ   konajúce   súdy sťažovateľom navrhnuté dôkazy nepreskúmali, odňali mu tým možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že „vo   veci   bolo   vydaných   viac   rozhodnutí   aj predbežných   opatrení,   ktoré   však   súdy   neakceptovali“,   dôsledkom   čoho   sú   nezákonné a nespravodlivé súdne rozhodnutia.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ uviedol: „Tvrdenie a zistenie súdu... na základe ktorého súd dovolanie odmietol z dôvodu, lebo žiadna podmienka na podanie dovolania podľa § 237 písm. a) až g) O.s.p. splnená nebola,   popierame!   Ak   by   súd   skúmal   podrobne   návrh   navrhovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia a prílohy, ktoré do spisu založil, bol by zistil, že podľa § 237 písm.

d)   O.s.p.   v   tej   istej   veci   (o   tej   istej   nehnuteľnosti   na   parcele   č.   13461/22)   sa   už   prv právoplatne rozhodlo. O tej istej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22 bolo vydané súdom predbežné opatrenie č.k. 19 Cb 146/99 dňa 21.5.1999... Uznesenie č. 19 Cb 146/99 bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní č. 28 Cob 174/99-151...“

Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   rozhodnutia   okresného, krajského aj najvyššieho súdu „sú postihnuté vadami podľa § 237 písm. d) O.s.p.... aj vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p....“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Najvyšší   súd   SR   ako   porušovateľ   v   1.   rade,   Krajský   súd   v   Bratislave   ako porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Bratislave III. ako porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46, ako aj garantovaný Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1.

Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR č.k. 4 Cdo 201/2009 zo dňa 27.10.2009, zruší rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 48/2009 zo dňa 20.1.2009 a zruší aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. Č.k. 12C 164/99 zo dňa 11.12.2008 a vec vráti porušovateľom v 1., 2. a v 3. rade na ďalšie konanie.

ÚS SR sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadostiučinenie vo výške 10 000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, nemožnosť spokojne užívať majetok po dobu viac ako 10 rokov a za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní a rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané primerané   finančné   zadostiučinenie   pre   sťažovateľa   vo   výške   10   000,-   Eur,   na   účet advokáta JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“. Porušovatelia   v   1.,   2.   a   v   3.   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 290,38 Eur na účet advokáta JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III.   ÚS   2/05).   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv   (základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru)   v   iných   konaniach   a   inými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ako aj uznesením okresného súdu č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V   danom   prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ odvolanie podal a krajský súd o ňom uznesením č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal v odvolacom konaní krajský súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu.

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

V súlade s už uvedenou   judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že najvyšší   súd   sa   nezaoberal   meritórnym   preskúmaním   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 na základe sťažovateľom   podaného dovolania, ktoré bolo   odmietnuté   ako   procesne   neprípustné,   považoval   ústavný   súd   v   tomto   prípade   za zachovanú   aj   lehotu   na   podanie   sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu z 20. januára 2009.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   (v procesnom   postavení navrhovateľa) s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ktorým ako   súd   odvolací   na   základe   odvolania   sťažovateľa   potvrdil   napadnuté   uznesenie   súdu prvého stupňa č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008 o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia.   Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v nezákonnom   postupe súdov,   keď   sťažovateľom   predložené   dôkazy   súdy   neakceptovali,   dôsledkom   čoho   sú nespravodlivé rozhodnutia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania o   predbežnom   opatrení   bude   v   rozhodnutí   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   než v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením upravuje dočasne pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich, ako   už   bolo   uvedené,   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Pre úspešné uplatnenie nároku sa vyžaduje osvedčenosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako aj naliehavá potreba takejto dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Okrem existencie   nároku   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   musí   odôvodniť   nebezpečenstvo bezprostredne   hroziacej   ujmy.   V   danom   prípade   navrhovateľ   jednoznačne   neosvedčil danosť   svojho   nároku,   ktorý   nevyplýva   ani   z ním   uvedených   rozhodnutí   súdov,   a   tiež nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   takže   nebol   daný   dôvod   pre   naliehavú potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov.   Jeho   námietka,   že   súd   prvého   stupňa neskúmal ako predbežnú otázku, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu zákonným spôsobom, nebola dôvodná, a pokiaľ namieta neplatnosť kúpnej zmluvy,   riešenie   tejto   otázky   a   otázky   vlastníctva   k   predmetnej   nehnuteľnosti   bude predmetom konania vo veci samej.“

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stotožnil   so   závermi   okresného súdu,   že   sťažovateľ   neosvedčil   dôvodnosť   svojho   nároku   na   nariadenie   predbežného opatrenia   ani nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy.   Sťažovateľ   svoj   nárok   na vydanie   predbežného   opatrenia   totiž   opieral   o tvrdenie,   že   úpadca   sa   nikdy   nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Svoj tvrdený nárok proti úpadcovi si sťažovateľ uplatnil žalobou   o   vylúčenie   veci   z konkurznej   podstaty   úpadcu,   ktorú   krajský   súd   rozsudkom z 9. decembra 2002 zamietol. Rozsudok krajského súdu z 9. decembra 2002 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003. Vzhľadom na to považoval krajský súd v súlade s § 159 ods. 2 OSP otázku určenia, či sporná nehnuteľnosť patrila   v   čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   do   konkurznej   podstaty   úpadcu,   za   vyriešenú a uvedený právny záver za pre neho záväzný.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti namietanému uzneseniu   krajského   súdu   v   kontexte   posúdenia   možného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia uvedených práv a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný   súd   taktiež   nezistil,   aby   postupom   krajského   súdu   či   jeho   rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv. Napokon ani samotný sťažovateľ neuviedol relevantné súvislosti, aj keď je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,   ktoré   by   mohli   naznačovať   porušenie   označených   práv,   medzi   ktorými sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol základné práva podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 a čl. 48 ústavy.

Ústavný   súd   zároveň   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by signalizovali porušenie čl.   51 ods. 1 ústavy, ktorý okrem iného ustanovuje, že základného práva podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článok 51 ústavy obsahuje interpretačné pravidlo, a nie je nositeľom základného práva alebo slobody.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   rozhodnutím najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   201/2009   z   27.   októbra   2009,   ústavný   súd   opätovne pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich označených práv v „nespravodlivých rozhodnutiach“ súdov, teda v nesúhlase sťažovateľa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   uznesení   sp.   zn.   4   Cdo   201/2009 z 27. októbra 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   48/09-226   z   20.   januára   2009   v   spojení s uznesením okresného súdu č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008.

V odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„... Dovolateľ v dovolaní namietal konkrétne vady konania uvedené v § 237 písm.d/ a f/ O.s.p., preto sa dovolací súd podrobne zaoberal prípustnosťou dovolania z uvedených procesných vád, nakoľko iné vady konania podľa § 237 O.s.p. nezistil.

Podľa   §   237   písm.d/   O.s.p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konať.

Táto vada konania dovolacím súdom zistená nebola. Súdy oboch stupňov procesne nepochybili, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia prejednali a o ňom rozhodli. Tvrdenia žalobcu v súvislosti s namietanou vadou (§ 237 písm.d/ O.s.p.) javia sa ako rozporuplné,   keď   na   jednej   strane   tvrdí,   že   v   danej   veci   ide   o   prekážku   právoplatne rozhodnutej   veci   a   poukazuje   na   iné   rozhodnutia   súdov,   ktorými   bolo   rozhodnuté o návrhoch   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   na   druhej   strane   trvá,   aby v preskúmavanej veci po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia odvolacím súdom ako aj uznesenia.súdu prvého stupňa bolo jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovené.

Z celého dovolania žalobcu však vyplýva, že dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie   veci   oboma   súdmi,   ktoré   nerešpektovali   iné   rozhodnutia   súdov   o   nariadení predbežných   opatrení,   ktorými   boli   žalovaným   1/   a   2/   zakázané   disponovať s nehnuteľnosťami a napriek tomu urobili ďalšie prevody. Tým žalobca osvedčoval potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   nie   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorý   by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237   O.s.p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   Posúdenie,   či   súdy   (ne)správne použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Dovolateľ d'alej namietal vady konania uvedené v ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p., ktoré   videl   v   tom,   že   súdy   nerešpektovali   návrhy   právneho   zástupcu   na   doplnenie dokazovania.

Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1. odňatie možnosti konať pred súdom, 2. to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3. možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Ustanovenie § 237 O.s.p. dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   so   súvislosti   výlučne   s   faktickou   procesnou činnosťou   súdu.   Ak   v   priebehu   konania   súd   nevykonal   všetky   dôkazy   navrhované účastníkmi, resp. nevykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno jeho postup považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.

Predmetom dovolania bolo uznesenie o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov a súd nemusí nariaďovať pojednávanie, nemusí vypočuť účastníkov konania, teda ani vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu sa mohli vyjadriť k obsahu listín, z ktorých bude robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie   predbežného   opatrenia.   Preukázanie   alebo   aspoň   osvedčenie   skutočností odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného   opatrenia   posudzuje   len   podľa   obsahu   návrhu a k nemu   pripojených   prípadne   dodatočne   predložených   listín.   Takýto   postup   súdu predpokladá platná právna úprava (§115 ods. 1 O.s.p. a contrario, § 75 ods. 7, 8 veta prvá O.s.p. a § 102 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na uvedené preto možno zhrnúť, že dovolanie nie je prípustné podľa § 239 a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. dovolacím súdom neboli zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej   republiky   dovolanie   žalobcu   v   súlade   s   ustanovením   §   218   ods.   1   písm.c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento   opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom   riadiac   sa   právnou   úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010