znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 324/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. G., B., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôd   garantovaných   Ústavou Slovenskej   republiky   a medzinárodnými   dohovormi   v konaní   vedenom   Generálnym riaditeľstvom Železničnej polície pod sp. zn. 39/2000 a pod sp. zn. 44/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Jána Vlka   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných   práv   a slobôd   garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a medzinárodnými   dohovormi   (ďalej   len   „dohovory“)   v konaní   vedenom Generálnym riaditeľstvom Železničnej polície (ďalej len „riaditeľstvo“) pod sp. zn. 39/2000 a pod sp. zn. 44/2000. Sťažnosť bola podaná osobne do podateľne ústavného súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   personálnymi   rozkazmi   riaditeľstva   sp.   zn.   39/2000 z 30. januára 2000 a sp. zn. 44/2000 z 1. februára 2000 bol sťažovateľovi bezdôvodne a bez právneho   opodstatnenia   znížený   osobný   príplatok   z 50   %   na   10   %,   a okrem   toho bezdôvodne a bez právneho opodstatnenia bol uvoľnený zo služobného pomeru policajta Železničnej polície. Týmito rozhodnutiami boli porušené sťažovateľove práva a slobody a bola mu spôsobená ujma, škoda a krivda. Sú to neplatné právne úkony, napriek tomu sa vyžaduje, aby boli štátnym orgánom vyhlásené za neplatné a zrušené. Proti personálnemu rozkazu sp. zn. 39/2000 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré potom v tiesni a pod nátlakom bol   nútený   vziať   späť.   Neskôr   na   základe   obidvoch   personálnych   rozkazov   požiadal 25. januára 2001 o obnovu konania. Obnova konania nebola však povolená, čo vyplýva z rozhodnutí riaditeľstva sp. zn. 49/P-2001 z 19. marca 2001 a sp. zn. 49-1/2001 z 19. marca 2001.   Dňa   27.   júla   2001   sťažovateľ   požiadal   ministra   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) o preskúmanie oboch personálnych rozkazov mimo odvolacieho konania a o ich zrušenie. Minister konal s prieťahmi a navyše neumožnil sťažovateľovi nazrieť do spisov. Minister napokon reagoval listom sp. zn. 1337/M-2001 z 25. februára 2002, ktorým návrhu sťažovateľa na preskúmanie personálnych rozkazov mimo odvolacieho konania nevyhovel. Sťažovateľ sa vo veci 9. augusta 2002 obrátil aj na podpredsedu vlády Slovenskej republiky Ing. I. M., avšak ani tento mu nevyhovel (list sp. zn. 1847/M z 19. septembra 2002). Ďalej sa sťažovateľ 20. januára 2003 obrátil na Ing. P. P. (ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky), ktorý listom sp. zn. 160/M-2002   z 31.   januára   2003   sťažovateľovi   nevyhovel.   Ani   opakované   podanie sťažovateľa nebolo úspešné. Napokon 12. decembra 2006 sa obrátil na Ľ. V. (ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky), ktorý mu nevyhovel listom sp. zn. 325/M-2007 z 5. februára 2007. Na opakovanú sťažnosť z 20. februára 2007 nereagoval.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základných práv a slobôd podľa ústavy a dohovorov v konaniach vedených riaditeľstvom pod sp. zn. 39/2000 a sp. zn. 44/2000. Požaduje tiež priznanie primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 7 000 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Sťažnosť smeruje proti dvom personálnym rozkazom riaditeľstva, ktorými bol jednak sťažovateľovi   znížený   osobný   príplatok   a jednak došlo   k jeho uvoľneniu   zo služobného pomeru policajta Železničnej polície.   Personálne rozkazy sú   datované 30. januára 2000 a 1. februára 2000. Keďže ústavnému súdu nie je známe, kedy boli tieto personálne rozkazy sťažovateľovi   doručené,   možno   vychádzať   z toho,   že   museli   byť   doručené   najneskôr 25. januára 2001, keďže uvedeného dňa sú datované návrhy sťažovateľa na obnovu konania v oboch veciach.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola doručená osobne do podateľne ústavného súdu 20. júna   2008,   stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Na   tejto skutočnosti   nič   nemenia   ďalšie   právne   kroky   sťažovateľa,   ktorými   sa   snažil   dosiahnuť zrušenie oboch personálnych rozkazov, keďže sťažnosť nesmeruje proti spôsobu vybavenia týchto ďalších právnych krokov, ale proti personálnym rozkazom.

Ústavný súd podotýka, že sťažovateľ mohol žiadať o ochranu svojich základných práv   a slobôd   všeobecný   súd.   Mohol   totiž   v rámci   správneho   súdnictva   (piata   časť Občianskeho súdneho poriadku) podať žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na preskúmanie zákonnosti personálnych rozkazov.

Pokiaľ ide o tvrdenú nečinnosť v súvislosti s vybavovaním podaní sťažovateľa, bolo takisto v právomoci všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov sa zdá, že sa sťažovateľ   na všeobecný súd neobrátil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008