SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 323/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Naďou   Fujákovou,Advokátska   kancelária,   Vinohradnícka   40,   Nitra,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskejprokuratúry v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 46/2014/4400, postupom Okresnéhosúdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 128/2014 a postupom Krajského súdu v Nitrev konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 75/2014 a jeho uznesením z 28. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskejprokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv46/2014/4400, postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 Tp 128/2014 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vkonaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 75/2014 a jeho uznesením z 28. novembra 2014.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:«Namietam   porušenie   môjho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ako „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 46/2014/4400.

Dňa 05. 09. 2014 som zaslal na Prezídium Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,   národnej   jednotky   finančnej   polície,   expozitúra   Západ   v   mojej   trestnej   veci žiadosť   o   prepustenie   z väzby,   pričom   zo   spisu   som   sa   dozvedel,   že   táto   žiadosť   bola príslušnému OČTK doručená 10. 09. 2014.

Do času podania tejto ústavnej s ťažnosti nebolo o mojej žiadosti o prepustenie z väzby   zo   dňa   05.   09.   2014   Krajskou   prokuratúrou   v   Nitre   rozhodnuté.   Krajská prokuratúra   v   Nitre   sa   mojou   žiadosťou   o   prepustenie   z   väzby   zo   dňa   05.   09.   2014 nezaoberala, ani ju nepredložila Okresnému súdu Nitra na rozhodnutie (ku dňu podania ústavnej sťažnosti takmer 18 týždňov).

Trestný poriadok v ustanovení § 72 ods. 2 priznáva obvinenému právo kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“. Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

Obvinený   má   teda   právo   kedykoľvek   žiadať   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takejto žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie je nepochybné, že v prípravnom konaní má aj prokurátor povinnosť rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby, a to čo najrýchlejšie. Bez výhrad to platí aj o mojej žiadosti zo dňa 05. 09. 2014, o tejto žiadosti však do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu (20. 12. 2014) nebolo rozhodnuté...

Namietam   porušenie   môjho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 1Tp/128/2014-20. Dňa 05. 09. 2014 som zaslal na Prezídium Policajného zboru, národnú kriminálnu agentúru,   národnej   jednotky   finančnej   polície,   expozitúra   Západ   v   mojej   trestnej   veci žiadosť   o   prepustenie   z väzby,   pričom   zo   spisu   som   sa   dozvedel,   že   táto   žiadosť   bola príslušnému OČTK doručená 10. 09. 2014.

Do   času   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   nebolo   o   mojej   žiadosti   o   prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 Okresným súdom Nitra rozhodnuté, čo je viac ako 18 týždňov. O ďalšej mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 4. 11. 2014 bolo rozhodnuté Okresným súdom Nitra dňa 19. 11. 2014, teda cca. 11 týždňov od 10. 09. 2014 (dátum doručenia mojej žiadosti o prepustenie z väzby z 05. 09. 2014) a právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Nitre až dňa 28. 11. 2014.

Okresný súd Nitra sa mojou žiadosťou o prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 nezaoberal, hoci mal o nej vedomosť, čo potvrdzuje aj odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1Tp/128/2014-20 zo dňa 19. 11. 2014, cit.: „Vo vyšetrovacom spise na čísle listu 246 sa nachádza fotokópia žiadosti obvineného, ktorá bola vyšetrovateľovi doručená dňa 10. 9. 2014 a v ktorej je uvedené, že žiada o prepustenie z väzby, nakoľko sa necíti vinný. Bez zavinenia súdu o tejto žiadosti nebolo rozhodnuté, pretože táto žiadosť obvineného nebola súdu predložená na rozhodnutie.“...

Namietam   porušenie   môjho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dobovom o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 4Tpo/75/2014-45. Dňa 05. 09. 2014 som zaslal na Prezídium Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,   národnej   jednotky   finančnej   polície,   expozitúra   Západ   v   mojej   trestnej   veci žiadosť   o   prepustenie   z väzby,   pričom   zo   spisu   som   sa   dozvedel,   že   táto   žiadosť   bola príslušnému OČTK doručená 10. 09. 2014.

K dnešnému dňu nebolo ešte o moje žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 právoplatne Krajským súdom v Nitre rozhodnuté, čo je viac ako 3 mesiace a 9 dni, teda cca. 18 týždňov.

Krajský súd v Nitre sa mojou žiadosťou o prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 nezaoberal,   hoci   mal   nej   vedomosť.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre, sp. zn. 4Tpo/75/2014-45 zo dňa 28. 11. 2014 bolo právoplatne rozhodnuté výlučne o mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 4. 11. 2014, tým, že Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa   28.   11.   2014   sp.   zn.   4Tpo/75/2014-45   zamietol   moju   sťažnosť   voči   uzneseniu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1To/ 128/2014-20 zo dňa 19. 11. 2014.

Krajský súd v Nitre sa nezaoberal postupom Krajskej prokuratúry v Nitre a ani postupom Okresného súdu Nitra pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 a neposudzoval, či ich konanie zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania   o   takejto   žiadosti.   Dňa   25.   11.   2014   som   podal   prostredníctvom   mojej obhajkyne sťažnosť voči uzneseniu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1Tp/128/2014-20 zo dňa 19.   11.   2014,   kde   jednou   z   mojich   námietok   bolo   práve   nekonanie   o   mojej   žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 05. 09. 2014 Krajskou prokuratúrou v Nitre ako aj Okresným súdom   Nitra.   Krajský   súd   v   Nitre   sa   s   touto   mojou   námietkou   žiadnym   spôsobom nevysporiadal...

Týmto   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4Tpo/75/2014-45 došlo k porušeniu mojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorých obsahom je aj právo po dať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná...

Dňa   26.   11.   2014   som   podal   prostredníctvom   mojej   obhajkyne   sťažnosť   voči uzneseniu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1Tp/128/2014-20 zo dňa 19. 11. 2014, ktorým súd zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby z 4. 11. 2014 (ďalej ako „sťažnosť“). Krajský súd v Nitre moju sťažnosť zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej ako „krajský súd“) sa v uznesení z 28. 11. 2014 nezaoberal písomnými dôvodmi mojej sťažnosti.

Krajský   súd   sa   v   uznesení   z   28.   11.   2014   nezaoberal   mojou   argumentáciou obsiahnutou   v   sťažnosti,   čo   pokladám   zo   strany   krajského   súdu   za   svojvôľu   a   postup vymykajúci sa zákonnosti, resp. za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu   o   zamietnutí   mojej   sťažnosti   neobsahuje   vysporiadanie   sa   s   mojou   obranou,   kde predovšetkým upozorňujem na nezákonnosť trestného stíhania ako aj nezákonnosť môjho väzobného stíhania. Právne závery krajského súdu v uznesení z 28. 11. 2014 sú podľa môjho názoru porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Krajská prokuratúra v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 46/2014/4400 svojim postupom   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby na slobodu z 05. 09. 2014 porušila základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

prikáže Krajskej prokuratúre v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 46/2014/4400, aby konala a teda rozhodovala o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 05. 09. 2014;

2. Okresný súd Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 1Tp/128/2014-20 svojim postupom v súvislosti   s   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu z 05. 09. 2014 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prikáže Okresnému súdu Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 1Tp/128/2014-20, aby konal a teda rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 05. 09. 2014;

3. Krajský súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 4Tpo/75/2014-45 svojim postupom v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu z 05. 09. 2014 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; prikáže Krajskému súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 4Tpo/75/2014-45, aby konal a teda rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 05. 09. 2014;

4. Krajský súd v Nitre uznesením vydaným pod sp. zn. 4Tpo/75/2014-45 dňa 28. 11. 2014   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľa   voči   uzneseniu   Okresného   súdu   Nitra, sp. zn. 1Tp/128/2014-20 zo dňa 19. 11. 2014 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 4. 11. 2014 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd zruší rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4Tpo/75/2014-45 zo dňa 28. 11. 2014 a vec vráti Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný   právnym   názorom   Ústavného   súdu   SR   a   povinný   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 1Tp/128/2014-20 z 19. 11. 2014 o zamietnutí sťažovateľovej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   opätovne   konať   a   rozhodnúť   ústavne konformným spôsobom.

Sťažovateľ žiada prostredníctvom svojho právneho zástupcu o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 337,68 eur a to trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za dva   úkony právnych   služieb vykonaných   v roku   2014 (prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci samej – 2*134,- eur; + DPH 53,60 eur;+ 2*8,04 eur).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom krajskej prokuratúry, okresnéhosúdu a krajského súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby auznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 75/2014 z 28. novembra 2014 vykazujúcim podľanázoru sťažovateľa znaky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriektomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhuna začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákonao ústavnom   súde   v   časti   namietaného   porušenia   označených   práv   postupom   krajskejprokuratúry.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie   konania,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje nasťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerýchnáležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnomsúde) a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k námietke postupu krajskej prokuratúry sťažovateľ uvádza, že konanie jevedené na krajskej prokuratúre pod sp. zn. Kv 46/2014/4400, avšak k uvedenému tvrdeniunepripojil žiaden listinný dôkaz, z ktorého by táto skutočnosť vyplývala, napriek tomu, žesťažovateľovi vyplýva povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľnapriek kvalifikovanému zastúpeniu advokátom nepreukázal existenciu konania na krajskejprokuratúre pod príslušnou spisovou značkou napriek tomu, že sa domáha, aby ústavný súdv označenom konaní vyslovil porušenie jeho základných práv. Sťažovateľ ústavnému súdunepredložil ani žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú mal zaslať 5. septembra 2014 PrezídiuPolicajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúre,   národnej   jednotke   finančnej   polície,expozitúre Západ, a ani bližšie nešpecifikoval, ktorému orgánu bola táto žiadosť doručená10.   septembra   2014,   vzhľadom   na   to,   že   v   sťažnosti   orgán označil   len   ako „príslušný OČTK“, pričom v uznesení č. k. 1 Tp 128/2014-21 z 19. novembra 2014 okresný súd vodôvodnení   konštatuje,   že   označená   žiadosť   bola   10. septembra   2014   doručenávyšetrovateľovi. Sťažnosť je v tejto časti nepreskúmateľná a zmätočná.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpeniesťažovateľa konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nie je objektívne spôsobilá vyvolať začatiekonania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde napriek tomu,že právny   zástupca   si   ako   advokát   je   vedomý   následkov   nepredloženia   kvalifikovanepodanej   sťažnosti   spĺňajúcej   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   spočívajúcev odmietnutí   sťažnosti,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   v   časti   námietok   porušeniaoznačených práv krajskou prokuratúrou odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Pokiaľ   ide   o   rozhodovanie   okresného   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 1 Tpo 128/2014 o žiadosti sťažovateľa zo 4. novembra 2014, okresným súdombolo rozhodnuté 19. novembra 2014. Pokiaľ ide o rozhodovanie krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 4 Tpo 75/2014 o sťažnosti sťažovateľa z 25. novembra 2014 protiuvedenému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   bolo   krajským   súdom   rozhodnuté28. novembra 2014.

Jednoduchým spočítaním jednotlivých lehôt je zrejmé, že doba konania okresnéhosúdu   (15   dní)   a   krajského   súdu   (3   dni)   zodpovedá   požiadavke   urýchleného   konaniaa nepresahuje limity prípustnej dĺžky rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súduvo väzobnej   veci)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označilsťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupomtohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedenásituácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 75/2014 z 28. novembra 2014

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   vznesených   vo   vzťahuk označenému uzneseniu, v zmysle ktorých podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie nespĺňaparametre zákonného rozhodnutia a vykazuje známky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti,ústavný súd vzal do úvahy obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu aj krajského súdu,vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodneniarozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožnoposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňovéa odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v uznesení z 19. novembra 2014 konštatoval: «Súd z predloženého vyšetrovacieho   spisu,   z   doposiaľ   vykonaného   a   zadokumentovaného   dokazovania   zistil, že vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   obvinený ⬛⬛⬛⬛ spolupracoval   s   ostatnými obvinenými a priamo sa zúčastnil stretnutia v izbe v Hoteli Holiday In v Bratislave, kde malo   dôjsť   k   zámene   finančných   prostriedkov   za   napodobneniny   peňazí   prinesené obvinenými z Talianskej republiky. Obvinený ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi uviedol, že pre obvineného ⬛⬛⬛⬛ a obvineného ⬛⬛⬛⬛ bol na letisku vo Viedni, pričom   mali   so   sebou   kufrík,   ktorý   bol   následne   prinesený   do   Hotela   Holiday   In v Bratislave. Skutočnosť, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ mal účasť na tejto trestnej činnosti preukazuje aj znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v   Bratislave   z   odvetvia   daktyloskopie   a   odvetvia   biológie   a   genetickej   analýzy.   Z   ich záverov   vyplýva,   že   na   balíčkoch,   ktorých   boli   papieriky   napodobňujúce   „bankovky“ v hodnote 500,-- eur sa nachádzali daktyloskopické stopy obvineného ⬛⬛⬛⬛ a jeho DNA. Súd   s   poukazom   na   doposiaľ   vykonané   dokazovanie   má   za   to,   že   konkrétne skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   obvinený ⬛⬛⬛⬛ opustí   územie   Slovenskej republiky,   ujde   a   bude   sa   zdržiavať   na   neznámom   mieste   naďalej   trvajú.   Je   občanom Talianskej republiky a je stíhaný pre pokus obzvlášť závažného zločinu, za ktorý mu hrozí uloženie   prísneho   nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody.   Kombinácia   týchto konkrétnych skutočností odôvodňuje túto obavu.

Stále trvá aj obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, najmä podobného charakteru, za akú je stíhaný, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo,   že   papieriky   napodobňujúce   „bankovky“,   ktoré   na   lícnej   aj   rubovej   strane v strednej časti sú označené vytlačeným textom „FAC SIMILE“, je možné v Taliansku zakúpiť   v   obchodných   centrách   a   teda   nie   je   problém   ich   získať   a   následne   použiť na páchanie podobných skutkov. Na základe záverov vyššie citovaného znaleckého posudku niet   pochýb,   že   obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol   v   kontakte   s   týmito   papierikmi,   ktoré napodobňovali bankovky v hodnote 500,-- eur a ktoré sa pokúsili spoločne s obvineným Roccom Grassanom vymeniť za pravé bankovky v hodnote 500,-- eur.

Takto sú stále dané u neho dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Trestného poriadku, preto súd jeho žiadosti nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol.

Súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti týkajúce sa osoby obvineného alebo jeho rodiny, preto neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby. Obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a súd môže v takomto prípade prijať sľub a nahradiť ním väzbu, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.»

Krajský súd v uznesení z 28. novembra 2014 konštatoval: „Obvinený sa v sťažnosti odvolával na totožné argumenty, ktoré boli ním uvedené v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu s následným návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho   z   väzby   na   slobodu   aj   za   prípadného   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka...

Nadriadený súd v rámci plnenia tejto prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci sú u obvineného dané a trvajú dôvody väzby tzv. útekovej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, ako aj tzv. preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku spočívajúce v dôvodnej obave, jednak, že by v prípade prepustenia na slobodu odišiel z územia Slovenskej republiky aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo následne hroziacemu trestu ako aj v obave, že by pokračoval v trestnej činnosti, pre ktorú je v   prejednávanej   veci   stíhaný   a   jednak,   že   tieto   dôvody   väzby   u   obvineného   nemožno nahradiť ani ním podľa § 80 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku daným písomným sľubom a ani podľa § 81 odsek 1 písmeno c/Trestného poriadku dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako ani podľa § 81 odsek 1 Trestného poriadku nahradením väzby peňažnou zárukou.

Nadriadený súd však považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa opomenul odôvodniť   výroky   svojho   rozhodnutia   ohľadne   neprijatia   písomného   sľubu   obvineného a nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako i neprijatie návrhu obvineného na nahradenie väzby peňažnou zárukou. Táto skutočnosť však nemala vplyv na rozhodnutie   nadriadeného   súdu,   pretože   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru o existencii dôvodov väzby a nemožnosti jej náhrady inštitútmi uvedenými vo výrokovej časti napadnutého uznesenia, nestalo sa tak ani v rozpore so zásadami logického myslenia a uvažovania, ani na ne nadväzujúce právne úvahy súdu prvého stupňa nie sú so zákonom v rozpore, a to ani pokiaľ ide v prejednávanej veci, nepochybne neexistujúcich žiadnych takých   výnimočných   okolností   prípadu,   podmieňujúcich   nahradenie   väzby   obvineného písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku) alebo peňažnou zárukou (§ 81 odsek 1 veta druhá Trestného poriadku).

Taktiež   nadriadený   súd   dodáva,   že   prepustenie   obvineného   z   väzby   na   slobodu nahradením väzby prostriedkom prípustným v zmysle ustanovenia § 80 Trestného poriadku a § 81 Trestného poriadku, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účel väzby, je možnosťou, ale nie právom obvinenej osoby, ktorej sloboda je obmedzená. Pri rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v ustanoveniach § 71 odsek 1 písmeno a/ až c/Trestného poriadku.“

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   tedasúdom, ktorý   by vykonával dokazovanie na   zistenie skutkového stavu,   ak by   malo   ísťo dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   žev odôvodnení   uznesenia   o   preskúmanie   zákonnosti   väzby   nemusí   dať   súd   odpoveďna všetky   otázky,   ale   len   na   tie,   ktoré   sú   podstatné   pre   záver   o   existencii   zákonnýchdôvodov väzby (II. ÚS 38/05).

Rovnako   tak   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   a   to   aj   vo   vzťahuk väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúcena predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stáleústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,IV. ÚS 314/08).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Úloha ústavného súdusa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárnaalebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bolaústavná sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistene, či napadnutým rozhodnutím bolo porušenéoznačené   základné   právo.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   niezákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   ústavnejsťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi (I. ÚS 59/97).

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutíkrajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľnéúčinky   s   ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnostinázoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiťprávny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú taképochybenia v namietanom uznesení krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,teda   ktoré   by   vytvárali   priestor   na   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   právsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto častizjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015