znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 323/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, Námestie M. R. Štefánika 6, Komárno, vedené Ústavným súdom Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp 1778/2014   až   sp.   zn.   Rvp 1782/2014   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 76/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 87/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 75/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 74/2012 z 21. novembra 2013 a sp. zn. 5 Sžf 83/2012 z 21. novembra 2013 a rozsudkami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 9/2012 z 11. septembra 2012, sp. zn. 11 S 5/2012 z 21. augusta 2012, sp. zn. 11 S 8/2012 z 11. septembra 2012, sp. zn. 11

S 3/2012 z 21. augusta 2012 a sp. zn. 11 S 7/2012 z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   J. K.   vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. Rvp 1778/2014 až sp. zn. Rvp 1782/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1778/2014.

2. Sťažnosti J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. februára 2014 doručené sťažnosti J. K., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 76/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 87/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 75/2012 z 21. novembra 2013, sp. zn. 5 Sžf 74/2012   z 21.   novembra 2013   a sp.   zn. 5 Sžf   83/2012 z 21.   novembra   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“) a rozsudkami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 9/2012 z 11. septembra 2012, sp. zn. 11 S 5/2012 z 21. augusta 2012, sp. zn. 11 S 8/2012 z 11. septembra 2012, sp. zn. 11 S 3/2012 z 21. augusta 2012 a sp. zn. 11 S 7/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

1.   Z   obsahu sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1778/2014   a   jej   príloh vyplynulo,   že   rozhodnutím   Daňového   úradu   Komárno   (ďalej   len   „daňový   úrad“   alebo „správca dane“) č. 621/230/19109/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2006 v sume 12 885,18 € za porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Finančné riaditeľstvo Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   I/224/20167-112678/2011/992128-r   z   27.   októbra   2011   rozhodnutie   správcu   dane   potvrdilo. Rozhodnutie finančného riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podanou na krajskom súde, ktorú odôvodnil tým, že uvedeným rozhodnutím bol ako daňový subjekt ukrátený na svojich právach v dôsledku nezákonného postupu a nezákonného rozhodnutia, pričom žiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie   finančného   riaditeľstva,   ako   aj   rozhodnutie   správcu   dane   a   vec   mu   vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 9/2012 z 11. septembra 2012 žalobu zamietol. Najvyšší súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 76/2012 z 21. novembra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

2.   Z   obsahu sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1779/2014   a   jej   príloh vyplynulo, že rozhodnutím správcu dane č. 621/230/19060/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 v sume 6 122,55 € za porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Finančné riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   I/224/20129-112535/2011/992128-r   z   27.   októbra   2011 rozhodnutie   správcu   dane   potvrdilo.   Rozhodnutie   finančného   riaditeľstva   napadol sťažovateľ   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu podanou na krajskom súde, ktorú odôvodnil tým, že uvedeným rozhodnutím bol ako daňový subjekt   ukrátený   na   svojich   právach   v   dôsledku   nezákonného   postupu   a   nezákonného rozhodnutia, pričom žiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   11   S   5/2012   z   21.   augusta   2012   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   na   základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 87/2012 z 21. novembra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

3.   Z   obsahu sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1780/2014   a   jej   príloh vyplynulo, že rozhodnutím správcu dane č. 621/230/19104/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2006 v sume 10 040,82 € za porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Finančné riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   I/224/20166-112676/2011/992128-r   z   27.   októbra   2011 rozhodnutie   správcu   dane   potvrdilo.   Rozhodnutie   finančného   riaditeľstva   napadol sťažovateľ   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu podanou na krajskom súde, ktorú odôvodnil tým, že uvedeným rozhodnutím bol ako daňový subjekt   ukrátený   na   svojich   právach   v   dôsledku   nezákonného   postupu   a   nezákonného rozhodnutia, pričom žiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   11   S   8/2012   z   11.   septembra   2012   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   na   základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 75/2012 z 21. novembra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

4.   Z   obsahu sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1781/2014   a   jej   príloh vyplynulo, že rozhodnutím správcu dane č. 621/230/18885/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2006 v sume 1 348,43 € za porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Finančné riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   I/224/12551-105486/2011/992128-r   z   27.   októbra   2011 rozhodnutie   správcu   dane   potvrdilo.   Rozhodnutie   finančného   riaditeľstva   napadol sťažovateľ   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu podanou na krajskom súde, ktorú odôvodnil tým, že uvedeným rozhodnutím bol ako daňový subjekt   ukrátený   na   svojich   právach   v   dôsledku   nezákonného   postupu   a   nezákonného rozhodnutia, pričom žiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   11   S   3/2012   z   21.   augusta   2012   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   na   základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 74/2012 z 21. novembra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

5.   Z   obsahu sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1782/2014   a   jej   príloh vyplynulo, že rozhodnutím správcu dane č. 621/230/19093/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2006 v sume 8 693,48 € za porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Finančné riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   I/224/20163-112674/2011/992128-r   z   27.   októbra   2011 rozhodnutie   správcu   dane   potvrdilo.   Rozhodnutie   finančného   riaditeľstva   napadol sťažovateľ   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu podanou na krajskom súde, ktorú odôvodnil tým, že uvedeným rozhodnutím bol ako daňový subjekt   ukrátený   na   svojich   právach   v   dôsledku   nezákonného   postupu   a   nezákonného rozhodnutia, pričom žiadal zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie finančného riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   11   S   7/2012   z   18.   septembra   2012   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   na   základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 83/2012 z 21. novembra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu a napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu za rozhodnutia, ktorými bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivé súdne   konanie „v   dôsledku   ich   arbitrárneho   postoja   k   žalobe   ako   aj   k   odvolaniu sťažovateľa“, pričom v odôvodnení sťažností bližšie argumentuje:

«Dôvodom   vyrubenia   rozdielu   dane   bolo   porušenie   §   49   ods.   2   písm.   a)   zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení zo strany sťažovateľa, ktorý neoprávnene odpočítal daň z faktúr vyhotovených obchodnou spoločnosťou P. za dodávku smrekovej guľatiny a to tak, že nepreukázal jej dodanie v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona. Správca   dane   mal   za   to,   že   ak   si   sťažovateľ   uplatňuje   nárok   na   odpočítanie   dane z dodávateľskej faktúry, musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a dokázať, že tovar bol dodaný.

V   rámci   výkonu   kontroly   sa   správca   dane   zameral   na   obchodovanie   s   drevom. Konštatoval neexistenciu relevantných dokladov o pôvode dreva, ktoré by preukazovali, že sťažovateľ nakúpil drevo tak, a v takom množstve, ako je deklarované na dodávateľských faktúrach   od   spoločnosti   P.   Správca   dane   mal   za   to,   že   všetky   osoby   zúčastňujúce   sa na manipulácii   s   drevom,   majú   povinnosť   dodržiavať   pravidlá   zakotvené   v zákone č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Z uvedeného dôvodu správca dane využil inštitút súčinnosti tretích osôb, a to KR PZ v Nitre a Krajských lesných úradov. Na základe takto získaných dôkazov   dospel   správca   dane   k   záveru,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno a nevyvrátil zistenia správcu o tom, že tovar dokladovaný uvedenými faktúrami, dodaný nebol. Krajský súd v Nitre sa plne stotožnil s rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR, keď v   odôvodnení   svojho   rozsudku   mal   za   to,   že   daňové   orgány   vykonali   veľmi   rozsiahle a zákonné   dokazovanie   zodpovedajúce   zásadám   uvedeným   v   §   29   zákona...   Súd   mal za jednoznačne preukázané, že existencia a dodanie tovaru z vystavených faktúr nebolo preukázané...

Odvolací   súd   ako   aj   krajský   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   so   všetkými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej žalobe a následne v odvolaní, v dôsledku čoho   súd   nesprávne   vyhodnotil   daný   skutkový   stav   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Vo   svojom   odvolaní   sťažovateľ   poukázal na skutočnosť,   že   guľatinu   kupoval   predovšetkým   od   obchodnej   spoločnosti   P. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je známe, že voči konateľovi spoločnosti P. je vedené trestné stíhanie. Poukazujem na to, že ide o skutočnosti, ktoré sú mimo sťažovateľa, avšak aj napriek tomu boli tieto skutočnosti daňovým úradom vyhodnotené v neprospech sťažovateľa   ako   dôkazy   preukazujúce   nedodanie   guľatiny.   Sťažovateľ   v   rámci   svojej činnosti   vykonával   piliarsku   výrobu   –   prevádzkoval   gater.   Z   uvedeného   sa   javí   byť irelevantné   zisťovanie   správcu   dane   u   krajských   lesných   úradov,   či   bol   sťažovateľ obhospodarovateľom lesa resp. nákupcom dreva alebo povinnou, resp. oprávnenou osobou vystaviť doklady o pôvode dreva... Z podnikateľskej činnosti sťažovateľa je nepochybné, že tento obhospodarovateľom lesa ako ani nákupcom dreva podľa zákona o lesoch nebol. Tieto zistenia správcu dane sa mohli jedine týkať dodávateľa dreva sťažovateľa obchodnej spoločnosti P., resp. ďalšieho dodávateľa dreva obchodnej spoločnosti M.. Uvedený názor sťažovateľa potvrdil aj Krajský lesný úrad Nitra, ktorý vo svojej správe uviedol, že doklady o pôvode dreva, ktorými sa preukáže legálnosť dodávaného dreva aj svojím odberateľom bol povinný zabezpečiť dodávateľ, a teda obchodná spoločnosť P.

Odvolací súd ako aj krajský súd nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo správne otázku vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom súd vychádzal len z irelevantných tvrdení správcu dane, ktoré sú sporné a nepodložené žiadnymi   dôkazmi.   Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   v   ďalšom   je   odôvodnenie rozhodnutia daňového orgánu založené predovšetkým na úvahách, ktoré nemajú akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní. Nie je vôbec zrejmé, na základe ktorých nepochybných dôkazov   správca   dane   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   vedel,   resp.   musel   vedieť o skutočnostiach, že drevo, ktoré obchodná spoločnosť P. dodávala sťažovateľovi, nemá v zmysle platných právnych predpisov preukázaný pôvod dreva... Daňový úrad v rámci svojho dokazovania neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť sťažovateľa o uvedených skutočnostiach, pričom formulácia,,musel vedieť“ je v kontexte základných zásad hodnotenia dôkazov neprípustná a neumožňuje správcovi dane vyvodiť jednoznačný záver o existencii vedomosti sťažovateľa o uvedených skutočnostiach. Takéto vážne tvrdenie oprieť iba o stanovisko sťažovateľa, že s dodávateľom dreva – s obchodnou spoločnosťou P. mal dobré dlhoročné obchodné vzťahy a nemal dôvod preverovať legálnosť nadobudnutej guľatiny je navyše laické, špekulatívne a nijakým spôsobom nepodložené a je nepochybne v rozpore so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, a teda zásadou hodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti.

Odvolací súd nesprávne právne posúdil vec tiež tým, že sa úplne vyhol aplikácii rozsudku Súdneho dvora ES z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, na ktorý sme v odvolaní poukázali...

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že... rozsudok Súdneho dvora ES   z   12.   januára   2006   v   spojených   veciach   C-354/03,   C-355/03   a   C-484/03   sa na prejednávaný prípad nevzťahuje, pretože uvedený rozsudok predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú poznačené podvodom a skutočnosť, že platiteľ v reťazi dodávok nevedel a   ani   vedieť   nemohol   o   podvodnej   povahe.   Ako   už   bolo   uvedené,   správca   dane neprodukoval nijaký relevantný dôkaz o tom, že sťažovateľ mal vedomosť o tom, že drevo, ktoré obchodná spoločnosť P. dodávala sťažovateľovi nemá v zmysle platných právnych predpisov preukázaný pôvod dreva...

Odvolací súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil, nakoľko v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval a mal za to, že uskutočnenie zdaniteľného   plnenia   je   základnou   podmienkou   pre   uplatnenie   odpočtu   dane,   pričom v prípade,   ak   zdaniteľné   plnenie   podľa   faktúry   nie   je   uskutočnené   dodávateľom   na   nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia kúpnej ceny   v   hotovosti,   nie   sú   predpokladom   na   odpočítanie   dane   v   zmysle   zákona   o   DPH. Opätovne poukazujem na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa nešlo v žiadnom prípade len o formálnu existenciu faktúr o dodávke dreva, nakoľko sťažovateľ v konaní produkoval jasný a relevantný dôkaz o reálnej existencii kúpenej guľatiny, ktorú spracoval na hranoly, dosky, atď., čoho nesporným dôkazom sú odberateľské faktury ako aj faktúry zaplatené za porez guľatiny. Dôkazom preukazujúcim tieto skutočnosti sú teda nepochybne reálne preukázané príjmy z predaja spracovanej guľatiny, reziva a porezu. Sťažovateľ má za to, že z uvedenými dôkazmi sa odvolací súd ako aj krajský súd v konaní nevysporiadali a tieto mali tiež za následok nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu veci.

Ďalej   odvolací   súd   ako   aj   krajský   súd   nesprávne   vyhodnotili   skutkový   stav   veci týkajúci sa preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedené tvrdenia o spracovaní dodanej guľatiny, o preukázaných príjmoch z jej spracovania, ako aj čestné vyhlásenie konateľa obchodnej spoločnosti P. v ktorom vyhlasuje, že v roku 2006 bol dodávateľom guľatiny pre sťažovateľa   a   vyhlásenie   obchodnej   spoločnosti   T.   s   úradne   osvedčenými   podpismi konateľov, ktorí vyhlásili, že v roku 2006 pre sťažovateľa spracovávali guľatinu, ktorá bola dovezená   osobne   konateľom   obchodnej   spoločnosti   P.,   jednoznačne   preukazujú   reálnu existenciu guľatiny ako aj jej reálne odovzdanie a následné spracovanie tak, ako uvádza sťažovateľ.

Sťažovateľ má za to, že sa riadil základným pravidlom fungovania dane z pridanej hodnoty v daňovom systéme Európskej únie, ktoré je zakotvené v ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Je nesporné, že z pozície kupujúceho na určitom stupni dodávateľského reťazca nebolo možné dostať sa k informáciám, ku ktorým dospel správny orgán, ktorých zisťovanie mu trvalo niekoľko mesiacov, pričom je nesporné, že zákon o DPH nijakým spôsobom   platiteľovi   neukladá   povinnosť   preverovať   si   obchodných   partnerov.   Jedným z pravidiel   fungovania   dane   z   pridanej   hodnoty   v   daňovom   systéme   Európskej   únie   je pravidlo, v zmysle ktorého sa daňové bremeno uplatňuje samostatne a nezávisle v každej fáze výrobného a distribučného procesu. Je nesporné, že sťažovateľ v daňovom konaní nepochybne   preukázal,   že   spornú   guľatinu   spracoval,   uvedené   výrobky   z   dreva   predal a rozdiel príjmov a výdavkov zdanil, pričom vzájomná súvislosť medzi nákupom suroviny a produkciou výroby je najzákladnejším vzťahom, z ktorého možno logiku veci usúdiť.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami krajského   súdu   a napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a veci vráti na ďalšie konanie.

Z obsahu   doručených   sťažností   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v sťažnostiach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 1779/2014 a sp. zn. Rvp 1780/2014 nesprávne označil napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   spisovou   značkou „5   Sžf   87/2013“ a spisovou značkou „5 Sžf 75//2013“, ktorými boli nesprávne označené napadnuté rozhodnutia na ich prvej strane. V súčinnosti s najvyšším súdom ústavný súd ustálil, že predmetom označených sťažností je namietané porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 87/2012 z 21. novembra 2013 a sp. zn. 5 Sžf 75/2012 z 21. novembra 2013, a takto ich označil aj v záhlaví a v odôvodnení tohto uznesenia.  

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1778/2014   až   sp.   zn.   Rvp   1782/2014   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   uplatniac   citované   právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho súdu.

III.A. K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   vydané   v   rámci   správneho súdnictva, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   ktorými   najvyšší   súd   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia krajského   súdu   o zamietnutí   správnych   žalôb   sťažovateľa,   čo   malo   mať   za   následok porušenie   jeho   označených   práv.   Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutých rozhodnutiach, ktorý podľa neho vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa napadnuté rozhodnutia   krajského   súdu   ako   vecne   správne,   v   zásade   sa   stotožniac   aj s dôvodmi prvostupňových rozhodnutí, keď konštatoval nedôvodnosť odvolacích námietok sťažovateľa, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

«Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe   daní   a   poplatkov   preto   zakotvuje   oprávnenia   daňových   orgánov,   aby   mohli zisťovať,   či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené   príslušnými hmotnoprávnymi predpismi...

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Podľa   §   29   ods.   2   zákona   o   správe   daní,   správca   dane   dbá,   aby   skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových   kontrolách,   zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   a   obhliadke,   povinné   záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,...

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže   platiteľ   uplatniť,   ak   pri   odpočítaní dane podľa § 49 ods.   2 písm.   a/   má   faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení účinnom v rozhodnom čase obhospodarovateľ lesa je pri sústreďovaní, preprave a uskladňovaní dreva povinný:

a)   zabrániť   nadmernému   poškodzovaniu   pôdy,   okolitých   stromov,   lesných   ciest a vodných tokov,

b) vyhotovovať doklady o pôvode dreva a viesť súvisiacu evidenciu. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení účinnom v rozhodnom čase právnické osoby a fyzické osoby, ktoré prepravujú, skladujú alebo spracúvajú drevo, sú povinné na vyzvanie preukázať orgánu štátnej správy lesného hospodárstva,   členovi lesnej   stráže   alebo príslušníkovi   Policajného   zboru pôvod prepravovaného   dreva alebo skladovaného dreva dokladmi [§ 66 písm. d/] a tieto doklady uchovávať najmenej desať rokov. Podľa   §   6   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky č. 232/2006 Z. z. o vyznačovaní ťažby dreva, označovaní vyťaženého dreva a dokladoch o pôvode dreva (ďalej len „vyhl. č. 232/2006 Z. z“) pôvod prepravovaného dreva alebo uskladneného dreva sa preukazuje dokladom; vzor tlačiva je uvedený v prílohe č. 5. Podľa   §   6   ods.   2   vyhl.   č.   232/2006   Z.   z.   pri   preprave   dreva   od   viacerých obhospodarovateľov lesa alebo nákupcov dreva na jednom dopravnom prostriedku alebo jeho samostatnej časti musí byť doklad o pôvode dreva vystavený každým z nich osobitne. Podľa   §   6   ods.   3   vyhl.   č.   232/2006   Z.   z.   v   doklade   o   pôvode   dreva   sa o prepravovanom dreve uvádzajú tieto údaje:

a) číslo kusa, drevina, kvalitatívna trieda, dĺžka a priemer kusa, objem kusa v m3 a celkový objem v m3,

b) drevina, kvalitatívna trieda, celkový objem v priestorových metroch a celkový objem v m3 určený prepočtom z priestorových metrov alebo

c)   pri   preprave   žrďoviny   počet   kusov   v   jednotlivých   triedach   žrďoviny   a   objem jednotlivých tried žrďoviny podľa slovenských technických noriem, 1) ak sa neuvedú údaje podľa písmena a) alebo písmena b).

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu bola v roku 2006 obchodná spoločnosť P., so sídlom v Komárne, ktorá mala nadobudnúť guľatinu   od svojho   dodávateľa   obchodnej   spoločnosti   M.,   so   sídlom vo   Veľkom   Krtíši. Žalobca ako spracovateľ dreva (§ 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch) na vyzvanie správcu dane relevantné doklady o pôvode a existencii predmetného dreva nepredložil. Takéto   doklady   nepredložila   ani   spoločnosť   P.,   ktorej   mala   dodať   predmetnú   guľatinu spoločnosť   M.   Konateľ   obchodnej   spoločnosti   M.   D. L.   poprel   akúkoľvek   spoluprácu so spoločnosťou P. Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto   spoločnosť   nevystavil   a   konateľa   spoločnosti   P.   J.   P.   nepozná.   K predloženým predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach nie je totožný s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že skutočne došlo k reálnemu dodaniu tovaru - drevnej guľatiny, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods.   1   zákona   o   DPH   (spoločnosti   P.   nevznikla   daňová   povinnosť,   pretože   nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH   (fakturovaná   DPH   nebola   uplatnená   platiteľom   za   dodaný   tovar).   Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade je,   že žalobca v daňovom konaní   nepreukázal nadobudnutie smrekovej guľatiny, vyfakturovanej vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti a preto sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi vôbec dodané, a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou P., keď ani táto spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej smrekovej guľatiny od spoločnosti M. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Pokiaľ   ide   o   poukazovanie   žalobcu   na   rozsudok   Súdneho   dvora   ES z 12. januára 2006   v   Spojených   veciach   C-354/03,   C-355/03   a   C-484/04   (Optigen), podľa názoru najvyššieho súdu sa uvedený rozsudok na prejednávaný prípad nevzťahuje, pretože   označený   rozsudok   predpokladá   dodávky,   ktoré   samé   o   sebe   nie   sú   poznačené podvodom   a skutočnosť,   že   platiteľ   v   reťazci   dodávok   nevedel   a   ani   vedieť   nemohol o podvodnej povahe plnenia. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu ako spracovateľa dreva   požadovať   od svojho   dodávateľa   obchodnej   spoločnosti   P.   doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch dreva a vyhl. č. 232/2006   Z.   z.,   a   to   predovšetkým   za   účelom   preukázania   pôvodu   dreva.   Pokiaľ   mu dodávateľ,   t.   j.   obchodná   spoločnosť   P.   predmetné   doklady   nepredložila,   žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.

Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný neprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť, žalobcu o uvedených skutočnostiach. Treba pripomenúť, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží   predovšetkým   na   daňovom   subjekte   a   tiež   treba   pripomenúť,   že   cieľom   uznaným a podporovaným šiestou smernicou je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29 apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01   a   C-7/02,   Zb.   s-I-5337,   bod   76,   ako   aj   z   21.   februára   2006,   Halifax,   a   i., C-255/02, Zb. s. I.1609, bod 71).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú   vadu,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   správneho   rozhodnutia (§ 250j   ods.   3   OSP),   v dôsledku   čoho   nemožno   konštatovať,   že   napadnuté   rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu vydanými v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov   verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Bolo treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   najvyššieho   súdu   v   spojení   so   závermi krajského   súdu   majú   podklad   v   správnymi   orgánmi   vykonanom   dokazovaní,   ako   aj v správnymi súdmi zistenom skutkovom stave a sú v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi   predpismi   aplikovanými   na   prípady   sťažovateľa.   Právny   názor najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   v   daňovom   konaní   nepreukázal,   že v posudzovaných   prípadoch   mu   boli   fakturované   vecné   plnenia   skutočne   dodané (sťažovateľ ani jeho dodávateľ nevedeli preukázať pôvod dreva), v dôsledku čoho neuniesol dôkazné   bremeno   na   preukázanie   splnenia   zákonných   podmienok   na   odpočítanie   dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, považuje ústavný súd za ústavne   akceptovateľný.   Odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   poskytuje   dostatočný podklad   pre   uvedený   právny   záver,   pričom   poskytuje   primeranú   odpoveď   aj na sťažovateľom   uplatnené   námietky,   preto   ho   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným spôsobom   odôvodnil,   prečo   odvolacie   námietky   sťažovateľa   považoval   za   nedôvodné a prečo nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré   by   naznačovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákona o DPH, ako aj zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov a ďalších aplikovaných právnych predpisov takéto nedostatky nevykazuje.

Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými   limitmi   výkladu   zákonov.   Pretože   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nevykazujú   znaky   svojvôle   a   sú   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať. V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014