znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 323/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   V.   H.   a A.   H.,   zastúpených advokátom Mgr. Martinom Gedrom, advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 36/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   36/2002   p o r u š i l základné právo JUDr. V. H. a A. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. JUDr.   V.   H.   a A.   H.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   každému z nich   po   5   000   €   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. JUDr. V. H. a A. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 492,86 € (slovom štyristodeväťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov), ktorú   j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť im na účet ich právneho zástupcu Mgr. Martina Gedru, advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 323/2013-11 z 5. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“) a A. H. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 36/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynul   chronologický   prehľad   niektorých   úkonov vykonaných v napadnutom konaní, ako aj tieto podstatné skutočnosti:

«(...)   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bude   posúdenie,   či   postupom porušovateľov:   prvostupňového   súdu   -   Okresného   súdu   Prešov,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   1T/36/02   vo   veci   obžalovaného   P.   K.(...)   došlo   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   ako poškodeným k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže do dnešného dňa nie je uvedené konanie právoplatne skončené.

Neuváženým   konaním   obžalovaného(...)   sťažovatelia   navždy   stratili   svojho prvorodeného syna. Predmetný skutok je predmetom konania na Okresnom súde Prešov, pod spisovou značkou 1T/36/02. Uvedený skutok bol obžalovaným spáchaný pred viac ako 11 rokmi a čo je zarážajúce, že trestné konanie, ktoré sa vedie na uvedených súdoch nie je do dnešného dňa právoplatne skončené.

(...)   domáhame   sa   ochrany   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a teda   rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené   tým,   aby   bol   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitostí). (...) Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov,   ako   aj   zo   znenia   §   46   ods.   3   Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe - obvinenému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia. Táto procesná podmienka je (...) splnená nakoľko dňa 04. 10. 2001 si v zápisnici o výsluchu poškodeného ČVS: OUV- 739/30-2001 sťažovatelia riadne uplatnili prostredníctvom svojho právneho zástupcu nárok na náhradu škody. (...)

i.   Predmetné   konanie   vedené   okresným   súdom,   v   rámci   ktorého   namietajú sťažovatelia zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po skutkovej ani právnej stránke podľa názoru sťažovateľov nie je zložité.

ii.   Podiel   sťažovateľov   ako   strany   v   trestnom   konaní,   resp.   podiel   ich   právneho zástupcu na predĺžení konania nie je v tomto konaní žiaden. Sťažovatelia boli v konaní súčinnostní. Ako už bolo uvedené sťažovatelia si riadne, včas uplatnili a vyčíslili náhradu škody, ktorá im vznikla v tomto konaní.

iii. K predmetnému tretiemu kritériu sťažovatelia predovšetkým poukazujú na fakt, že z hľadiska hodnotenia povahy veci je potrebné sa oprieť o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konanie   v   trestných   veciach v dôsledku   mimoriadne   citeľného   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a   slobôd,   ktorý   je s priebehom   trestného   procesu   spojený,   musí   posudzovať   prísnejšie   (II.   ÚS   32/03). Nemožno pochybovať o tom, že povaha trestného činu ktorým bola spôsobená smrť, ktorého sa obžalovaný dopustil, si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného pre všeobecný súd znamená povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty strán trestného konania vrátane poškodenej strany. V   tejto   súvislosti   sa   nie   je   možné   uspokojiť   ani   s   prípadným   argumentom porušovateľov, že prieťah vznikol z dôvodu nadmerného počtu trestných vecí vzhľadom na to, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil názor, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní(...)

Vychádzajúc   z   uvedených   dôvodov   je   teda   jednoznačne   možné   domnievať   sa,   že postupom   porušovateľov,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru(...) priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Pre   bližšie   vysvetlenie   závažnosti   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Prešov, poukazujeme na vyjadrenie sťažovateľov - poškodených zo dňa 08. 10. 2002, ktoré bolo doručené   Okresnému   súdu   Prešov   k   spisovej   značke   1T36/2002,   v   ktorom   uviedli nasledovné - uvedeným stanoviskom vysvetlili svoju neúčasť na pojednávaniach:

„Vo   svojom   stanovisku   chceme   najskôr   vysvetliť   dôvod   osobnej   neúčasti na pojednávaní.   Týmto   dôvodom   rozhodne   nie   je   nezáujem   či   akákoľvek   iná   podoba nezainteresovanosti.   Naopak!   Dôvodom   je   intenzívne   prežívanie   tragédie,   ktorá   nás postihla   pred   rokom   a   úsilie   vyhnúť   sa   atmosfére,   ktorá   túto   tragédiu   bezprostredne pripomína, čím naše psychické muky ešte znásobuje! Navyše, chceme sa vyhnúť priamemu stretnutiu s človekom, ktorý má rozhodujúci podiel zodpovednosti za zbytočnú smrť nášho nevinného 21 ročného syna a napriek tomu dodnes nedokázal na adresu nás, nešťastných rodičov - vyjadriť minimálny prejav ľútosti. Pravdepodobne si ešte stále plne neuvedomuje čo sa stalo. On totižto nestratil to, čo mu bolo najdrahšie a teda nemusel prežívať tragédiu aká nemá v živote rodiča obdobu...“

Vyššie   uvedené   slová   sťažovateľov   jednoznačne   preukazujú   aká   závažná   vec   sa prejednáva na Okresnom súde v Prešove, pod spisovou značkou 1T/36/2002. Ako už bolo uvedené, predmetné súdne konanie ešte stále nie je právoplatne skončené a trvá už viac ako 11 rokov. Sťažovateľom je v tejto súvislosti jasné, že ani výsledok trestného konania a ani toto konanie, resp. výsledok tohto konania a prípadné finančné zadosťučinenie im syna už nikdy nevráti. Avšak je potrebné zdôrazniť, že hociktorý úkon konajúceho trestného súdu (či už je to pojednávanie, resp. písomné podanie vo veci) neustále oživuje sťažovateľom nesmierne smutné spomienky a tým spôsobuje ujmu.

Sťažovateľ na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti, a tiež s ohľadom na doterajšiu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, preto požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR(...)

Na základe všetkých tu uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľov: JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1T36/2002(...) porušené bolo.

2. (...)

3.   Sťažovateľom   JUDr.   V.   H.(...)   a A.   H.(...)   priznáva   primerané   zadosťučinenie vo výške   10.000,-EUR(...),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Prešov   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia(...) na účet právneho zástupcu JUDr. Martina Gedru(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu. (...)»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom listom   sp. zn. SprU 3011/2013 z 8. augusta 2013   a právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k vyjadreniu   okresného   súdu z 2. septembra 2013.

3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Z(...) genézy prípadu je zrejmé, že Okresný súd Prešov v predmetnej veci konal plynulo, s predpokladanou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   že   základné   právo JUDr. V. H. a A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 36/2002 porušené nebolo.

V zmysle § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky súhlasíme s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania o prijatej   sťažnosti,   nakoľko   podľa   nášho   názoru   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)“

3.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom podaní k vyjadreniu okresného súdu uviedol najmä, že:

«(...)   Porušovateľ   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   na   štyroch   stranách   podrobne opisuje priebeh konania v trestnej veci obž. P. K., sp. zn. 1T/36/2002. Rovnako vo vyjadrení uvádza,   že   trestná   vec   obžalovaného   P.   K.   bola   právoplatne   ukončená   rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 4To/8/2013.

Záverom   uvádza,   „z   vyššie   uvedenej   genézy   prípadu   je   zrejmé,   že   Okresný   súd Prešov v predmetnej veci konal plynulo, s predpokladanou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov.“

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   s   názorom   Okresného   súdu   Prešov   nesúhlasia, podávajú prostredníctvom svojho zástupcu nasledovné stručné vyjadrenie:

Konanie   v   trestnej   veci   obžalovaného   P.   K.   právoplatne   skončilo   po   viac ako jedenástich   rokoch.   Porušovateľ   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   zo   dňa   08. 08. 2013 nijakým spôsobom neodôvodnil vzniknuté objektívne prieťahy. Taxatívne vymenoval úkony (na štyroch stranách), ktoré boli vo veci vykonané. Záverom, nevediac na základe akej skutočnosti, sucho skonštatoval, že vo veci konal plynulo, s predpokladanou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov. Nijako nerozporoval tvrdenia sťažovateľov, nijako neodôvodnil vznik objektívnych prieťahov. (...)

Vzhľadom na to, že Porušovateľ nezabezpečil taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty v tak citlivej právnej veci, neprejednal vec v primeranej   lehote   bez   zbytočných   prieťahov,   sťažovatelia   žiadajú,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky o tejto sťažnosti sťažovateľov rozhodol nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľov: JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 36/2002 porušené bolo.

2.   Sťažovateľom   JUDr.   V.   H.(...)   a A.   H.(...)   priznáva   primerané   zadosťučinenie vo výške   10.000,-EUR(...),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Prešov   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia(...) na účet právneho zástupcu JUDr. Martina Gedru(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

V súvislosti s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde, týmto sťažovatelia výslovne súhlasia, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 36/2002:

Dňa   15.   januára   2002   bola   na   Okresnom   súde   Svidník   podaná   obžaloba   na obvineného P. K. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona a pre pokus trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 8 ods. 1 k § 208 Trestného zákona, pretože podľa tejto obžaloby obžalovaný 15. júla 2001 asi o 21.30 h ľavou prednou časťou svojho osobného motorového vozidla „narazil do pred vozidlom stojaceho chodca K. H., ktorý v dôsledku nárazu spadol na vozovku a následne cez neho vozidlom prešiel, čím mu spôsobil mnohopočetné zranenia(...), ktorým toho istého dňa o 22.45 hod. v NsP vo S. podľahol“, a následne „prešiel na Poštovú ulicu bez toho, aby chodcovi poskytol potrebnú pomoc“. Poškodení v predmetnej trestnej veci sú rodičia neb. K. H., a to sťažovatelia v danej veci pred ústavným súdom.

Dňa 21.   februára   2002   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“)   sp.   zn.   2 Nt   5/02 bola vec   odňatá   Okresnému   súdu   Svidník   a bola prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

Dňa 28.   februára 2002 bol spis doručený okresnému súdu, bol zaevidovaný pod sp. zn. 1 T 36/2002 a pridelený JUDr. Bohuslavovi Toporcerovi.

Dňa   6.   marca   2002   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   36/2002-374   určil   výšku peňažnej záruky.

Dňa 11. marca 2002 okresný súd uznesením č. k. 1 T 36/2002-376 prijal peňažnú záruku a prepustil obžalovaného z väzby na slobodu.

Dňa 15. marca 2002 prokurátor Okresnej prokuratúry Prešove (ďalej len „okresný prokurátor“   alebo „prokurátor“)   podal   proti   uzneseniu   č.   k.   1 T   36/2002-376   sťažnosť. V rovnaký   deň   sa   obžalovaný   obrátil   svojím   podaním   na   okresný   súd,   ktorým   žiadal o predbežné prerokovanie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania.  

Dňa   11.   apríla   2002   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   To   100/02-396   napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a peňažnú záruku ako náhradu väzby neprijal.

Dňa 15. apríla 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 2. mája 2002 obžalovaný opätovne podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 9. mája 2002 okresný súd uznesením č. k. 1 T 36/2002-406 nariadil, aby suma 100 000 Sk, ktorá bola zložená ako peňažná záruka, bola vrátená družke obžalovaného.Dňa   10.   mája   2002   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   36/2002-407   žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 20. mája 2002 obžalovaný podal sťažnosť proti uzneseniu č. k. 1 T 36/2002-407.Dňa   6.   júna   2002   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   To   148/02-413   sťažnosť obžalovaného zamietol.

Dňa 30. júla 2002 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 20. august 2002.Dňa 20. augusta 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na 10. september 2002. Okresný súd uznesením č. k. 1 T 36/2002-420 žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 10. septembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. október 2002 na účely vypočutia svedkov.

Dňa 11. septembra 2002 sťažovatelia písomne vyčíslili náhradu uplatnenej škody. Dňa 8. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   1   T   36/2002-455.   Okresný   prokurátor   zahlásil   proti tomuto rozhodnutiu čo do trestu odvolanie. Žiadosť obžalovaného na prepustenie z väzby na slobodu okresný súd uznesením č. k. 1 T 36/2002-460 zamietol. Obžalovaný zahlásil proti uvedenému uzneseniu sťažnosť.

Dňa 15. októbra 2002 obžalovaný podal na okresnom súde písomné dôvody jeho zahlásenej sťažnosti proti uzneseniu č. k. 1 T 36/2002-460.

Dňa 12. novembra 2002 podala družka obžalovaného a 19. novembra 2002 podal sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-455.

Dňa   21.   novembra   2002   okresný   prokurátor   písomne   odôvodnil   svoje   odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-455.

Dňa 2. decembra 2002 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných opravných prostriedkoch.

Dňa 17. decembra 2002 krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 279/02-479 zamietol sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-460.

Dňa   6.   februára   2003   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   To   298/02-485   napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, „aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 10. februára 2003 obžalovaný požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 5. marca 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   18.   marca   2003   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   36/2002-493   žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 27. marca 2003 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 29. apríl 2003.Dňa 29. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. jún 2003 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa   9.   júna   2003   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   1   T   36/2002-508.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 1 T 36/2002-507 prepustil obžalovaného z väzby na slobodu.

Dňa 30. júla 2003 prokurátor a 7. augusta 2003 obžalovaný podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-508.

Dňa 12. augusta 2003 prokurátor písomne odôvodnil svoje odvolanie.Dňa 25. augusta 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných odvolaniach v danej veci.

Dňa 12. novembra 2003 krajský súd napadnutý rozsudok uznesením č. k. 4 To 97/03-530   v celom   rozsahu   zrušil   a vec   vrátil „okresnému   súdu,   aby   ju   v potrebnom   rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 3. februára 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 20. marca 2004 okresný súd uznesením č. k. 1 T 36/2002-535 pribral do veci znalca z odboru klinickej psychológie.

Dňa 12. októbra 2004 bol okresnému súdu doručený vyžiadaný znalecký posudok.Dňa 11. marca 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. máj 2005. Dňa 26. mája 2005 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. september 2005 na ďalšie dokazovanie.

Dňa   27.   septembra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 6. december 2005 na účely predvolania svedkyne.

Dňa 6. decembra 2005 bolo hlavné pojednávanie odročené na 17. január 2006 na účely predvedenia a vypočutia svedkyne.

Dňa 17. januára 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 13. február 2006 na účely „predvolania svedkyne, obžalovaného a obhajcu“.

Dňa 13. februára 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 28. marec 2006 s tým, že „bude volaný obžalovaný, obhajca a svedkyňa P.“.

Dňa 11. mája 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 11. máj 2006 „za účelom opätovného predvolania neprítomného obžalovaného, upovedomenia obhajcu“.

Dňa 11. mája 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 1 T 36/2002-614.

Dňa   14.   novembra   2006   prokurátor   a 16.   novembra   2006   obžalovaný   podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-614.

Dňa   15.   decembra   2006   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o podaných odvolaniach v danej veci.

Dňa   22.   decembra   2008   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   uznesením   č.   k. 4 To 118/06-646   v celom   rozsahu   zrušil   a vec   vrátil „súdu   prvého   stupňa,   aby   ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 30. januára 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 5. augusta 2009 bola predmetná vec opatrením predsedu okresného súdu č. k. 1SprO 1213/2009-1 pridelená „na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Mariánovi Vorobelovi, ktorý spis fyzicky prevzal dňa 15. 10. 2009“.

Dňa 19.   januára   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   36/2002-658   pribral   do konania   znalecký   ústav   Žilinskej   univerzity   na podanie   znaleckého   posudku   z odboru cestnej dopravy. Znalecký ústav bol povinný podať znalecký posudok do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia (8. mája 2010).

Dňa 5. novembra 2010 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok.Dňa 29. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 23. február 2011.Dňa 23. februára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. máj 2011 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 18. mája 2011 bolo pojednávanie odročené na 7. september 2011 z dôvodu neprítomnosti   obžalovaného,   ktorý   podaním   z   25.   mája   2011   ospravedlnil   svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní s tým, že sa mu na ceste naň pokazilo auto.

Dňa 18. júla 2011 bol zmenený nariadený termín pojednávania zo 7. septembra 2011 na 30. september 2011.

Dňa 30. septembra 2011 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti člena senátu na 2. december 2011.

Dňa   2.   decembra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   avšak   z   dôvodu   potreby vykonania   výsluchov   ďalších   svedkov   a   doplnenia   znaleckého   posudku   bolo   hlavné pojednávanie odročené na 3. február 2012.

Dňa 3. februára 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely „vykonania doplnku k znaleckému posudku“ a zisťovania pobytu svedkov.Dňa   13.   júla   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   doplnenie   č.   1   k znaleckému posudku č. 280/2010.

Dňa 17. júla 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. september 2012.Dňa 14. septembra 2012 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti člena senátu na 19. október 2012.

Dňa 19. októbra 2012 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti   predvolaného   súdneho   znalca,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   na 12. december 2012.

Dňa 12. decembra 2012 bol na hlavnom pojednávaní vypočutý súdny znalec a boli vykonané ďalšie dôkazy, pričom okresný súd na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok č. k. 1 T 36/2002-813.

Dňa   11.   januára   2013   predsedníčka   okresného   súdu   v   zastúpení   podpredsedom, predĺžila lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku o 30 dní, t. j. do 11. februára 2013, pričom v uvedený deň bol rozsudok stranám konania expedovaný.

Dňa 11. januára 2013 prokurátor podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 36/2002-813.

Dňa 4. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanom odvolaní.

Dňa 12. júna 2013 rozsudkom krajského súdu č. k. 4 To 8/2013-855 bolo napadnuté trestné konanie právoplatne ukončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 36/2002 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľov   –   v procesnom   postavení   poškodených   –   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného závažného trestného činu   si   vyžadovala   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   mal   povinnosť   organizovať   svoj procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená,   aby   sa   čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodenej strany.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich   ťarchu   pri   posudzovaní otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie posudzovaného konania viac ako 11 rokov (od 28. februára 2002 do 12. júna 2013) je už samo osebe neprimerané, a to aj v tom prípade, ak odhliadneme od toho, že spis sa nachádzal v danej veci takmer jeden rok na odvolacom (krajskom) súde.

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodov   krátkodobo,   ale   aj   dlhodobo   nečinný   od 12. októbra 2004 do 11. marca 2005 (päť mesiacov) a od 30. januára 2009 do 19. januára 2010   (jeden   rok).   V kontexte   viac   ako   desať   rokov   trvania   napadnutého   konania   na okresnom   súde   uvedené   nečinnosti   už   rozhodne   nadobúdajú   charakter   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd   viac   ako   poldruha   roka   vo   veci   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   aj sťažovatelia   ako   poškodení   počas   napadnutého   súdneho konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Personálne zmeny, na ktoré v danej veci poukázal podpredseda okresného   súdu,   nebolo   možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných   súvislostiach viackrát vyslovil   (pozri   napr. I. ÚS   23/03   a v ňom   citovanú predchádzajúcu   judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   12.   júna   2013   bolo   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 To 8/2013-855 napadnuté trestné konanie právoplatne ukončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 €,   najmä   preto,   že   okresný   súd „nezabezpečil   taký   procesný   postup   v   súdnom konaní,   ktorý   čo   najskôr   odstráni   stav   právnej   neistoty   v   tak   citlivej   právnej   veci a neprejednal vec v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na neobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania, ako aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške každému po 5 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že vec bola medzičasom právoplatne skončená.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   zo   17.   decembra   2012,   spísanie sťažnosti   z 10. februára   2013   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 2. septembra 2013). Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € a režijný paušál po 7,63 € a za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa by predstavovali celkove 410,73 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“,   t.   j.   na   sumu   205,36   €.   Spolu   s režijným paušálom   teda   jednému   sťažovateľovi prislúcha   odmena   v sume   205,36   €.   V prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov právnej   služby   advokátom   celkovú   sumu   410,72   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom k uvedenej sume bolo   treba   pripočítať   20   %   DPH,   teda   sumu   82,14   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkove sumu 492,86 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014