znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 323/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011 doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca žalobou zo 6. februára 2008 sa domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej zaplatenia istiny 1 261,36 € s prísl.   z   titulu   údajného   nevyplatenia   provízií   za   sprostredkovateľskú   službu.   Žalobca v rámci   svojej   procesnej   dispozície   so   žalobným   návrhom   niekoľkokrát   upravoval   petit žaloby,   naposledy   8.   apríla   2010   požadoval,   aby   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľku na úhradu sumy 1 118,68 € s prísl. a náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 42 Cb   106/2008-192   zo   6.   mája   2010   v   takto   vymedzenom   rozsahu   vyhovel   žalobe, vo zvyšku   konanie   zastavil   a   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov   konania.   Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie, v ktorom namietala chybné   rozhodnutie   okresného   súdu,   nezodpovedajúce   skutkovému   stavu   ustálenému v konaní, nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na posúdenie veci a správneho zistenia skutkového stavu.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jej   argumentmi   uvedenými v odvolaní ani skutočnosťou, že niektoré závery, resp. výroky rozsudku okresného súdu neboli súdom prvého stupňa odôvodnené a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v absolútnom rozpore s ich obsahom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   Cob   317/2010-234   z   27.   januára   2011   boli porušené základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, v čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené rozsudky okresného súdu a krajského   súdu,   vec   vráti   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 12, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej) sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   okresného   súdu sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu č. k. 42 Cb 106/2008-192 zo 6. mája 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon aj využila. Na základe   ňou   podaného   odvolania   sa   krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   na   adresu   tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 317/2010-234 z 27. januára 2011

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom   krajského súdu z 27. januára 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.   v   jeho   napadnutej   časti,   prejednal   odvolanie navrhovateľa v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa ä dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil ako nárok navrhovateľa na zaplatenie provízie na   základe   zmluvy   o   sprostredkovaní   uzavretej   podľa   ust.   §   642   a   nasl.   Obchodného zákonníka. V priebehu konania navrhovateľ menil (upravoval) svoj nárok po čiastočných úhradách   odporcom   a   predmetom   konania   zostala   len   čiastka   663,88   Eur,   ktorá predstavovala   zmluvnú   pokutu,   ktorá   bola   odporcom   započítaná   proti   nárokom, uplatneným, navrhovateľom a čiastka 454,80 Eur titulom stornoprovízií.

Odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   názoru,   že   odporcovi nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 663,88 Eur (a teda jej započítanie), pretože odporca   ničím   nepreukázal,   že   navrhovateľ   porušil   svoju   zmluvnú   povinnosť   vrátiť   po zániku zmluvy doklady odporcovi, keď k okolnostiam vrátenia dokladov vypočul svedka J. Ď., ktorý ako nadriadený navrhovateľa potvrdil, že mu tieto doklady odovzdal, nie však proti podpisu. K povinnosti odporcu vyplatiť navrhovateľovi sumu 454,80 Eur správne súd prvého stupňa uviedol, že provízie, ktoré boli zo strany zmluvných partnerov odporcu v tejto výške stornované,   nemožno započítať voči nároku navrhovateľa na vyplatenie kladných provízií.   Nesporne   podmienky   pozastavenia   vyplácania   provízií   sprostredkovateľovi vyplývajú z čl. 4, bod 4.3, písm. b) zmluvy a v spojení s či. 4. bod. 4.5 zmluvy tento článok sa použije výlučne pri špeciálne vybraných produktoch, ktoré sú predmetom sprostredkovania. Odporca v konaní nepreukázal, že práve takéto špeciálne produkty boli sprostredkované navrhovateľom a boli porušené zo strany tretích osôb. Takéto dôkazy odporca v konaní nepredložil.

Z uvedených dôvodov je teda nárok navrhovateľa na vyplatenie provízie dôvodný a je v súlade s podmienkami zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Súd prvého stupňa sa riadne vysporiadal   v   odvolaní   aj   s   priznanými   úrokmi   z   omeškania   a   to   ich   výškou   a   dobou omeškania jednotlivých nárokov.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vyvodil z neho i správny právny záver a správne vo veci rozhodol, preto podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a stotožnil sa i s dôvodmi uvedenými v tomto rozsudku.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny

Keďže ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011