znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 323/06

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti M. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 38/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 38/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 38/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   M.   J.   v sume   8 936 Sk   (slovom   osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. B., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   8   936 Sk   (slovom   osemtisícdeväťstotridsaťšesť   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. J.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 323/06 z 15. marca 2007 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 38/2004.

Z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   z   2.   mája   2007   vyplýva, že nesúhlasí s tvrdeniami sťažovateľa a je toho názoru, že zo strany okresného súdu nedošlo k namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa   ako   obvineného v trestnom konaní.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol podrobnú chronológiu doterajšieho   priebehu   konania   od   4. februára 2004,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená obžaloba   na   sťažovateľa,   až   do   11.   apríla   2007,   keď   bol   vyhlásený   rozsudok (zo súdneho spisu č. l. 111 - 772).

Odvolávajúc sa na takto podrobne opísaný skutkový stav predseda okresného súdu zastáva názor, že v označenej trestnej veci nedošlo k zbytočným prieťahom. Tento názor opiera najmä o to, že:

„Ide o vec skutkovo a právne náročnú, ktorá si vyžaduje zodpovedný prístup všetkých zúčastnených strán. Sám sťažovateľ prispel k predĺženiu súdneho konania, nakoľko neustále zasielal   sťažnosti,   žiadosti   o vylúčenie   konajúceho   sudcu   JUDr.   G.,   vec   bola   pridelená Mgr. D., ktorá sa vo veci cítila zaujatá, z toho dôvodu bola vec pridelená JUDr. K. Spis bol viackrát predkladaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o vznesených námietkach. Sťažovateľ niekoľkokrát žiadal o vylúčenie konajúceho sudcu z prejednávania veci, spis bol zasielaný   na   NS   SR   za   účelom   rozhodnutia   o   predĺžení   väzby,   jedenkrát   bol   zaslaný na Ústavný súd SR. Menovaný sústavne zasielal súdu sťažnosti, ktoré museli byť riešené. Dňa 11. 4. 2007 bolo vo vecí rozhodnuté na hlavnom pojednávaní, vec nie je zatiaľ právoplatná. Väzba mu skončila po predĺžení NS SR dňa 2. 5. 2007“.

Na   vyjadrenie   okresného   súdu   reagoval   sťažovateľ   podaním   zo   16.   mája   2007, v ktorom   odmietol   argumenty   uvedené   okresným   súdom.   Uviedol,   že „(...) nemožno súhlasiť s tvrdeniami, že prieťahy boli spôsobené samotným sťažovateľom, nakoľko je jeho procesným   právom podávať   vo   veci   sťažnosti,   žiadosti   a iné   podania   a   samotný   takýto postup nemôže zapríčiniť prieťahy v trestnom konaní.

Naopak   je   vecou   súdu,   aby   vo   väzobnej   veci   vykonával   úkony   urýchlene   a   bez zbytočných prieťahov.

V danom   prípade   išlo   o   väzobné   stíhanie   a sťažovateľ   mal   obmedzenú   osobnú slobodu,   nemohol   teda   spôsobovať   prieťahy   v súdnom   konaní,   nedostavením   sa na pojednávanie a pod.

Je výlučne v kompetencii súdu viesť konanie takým spôsobom, aby neboli porušované základné   práva   sťažovateľa   a nemôže   sa   súd   z porušenia   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   vyviniť   tým,   že   poukazuje   na   neustále zasielanie sťažností zo strany sťažovateľa (...).“

Z obsahu sťažnosti, jej doplnení, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd sa v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   T   38/2004   v   období   od   4. februára 2004 (t. j. od doručenia   obžaloby)   až do   2. októbra   2006   zaoberal   takmer   výlučne   žiadosťami sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v dôsledku čoho v uvedenom období bol spis opakovane predkladaný Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v súvislosti   s rozhodovaním o predĺžení jeho väzby (október 2005, apríl a október 2006).

Je   potrebné   sa   zmieniť   aj   o tom,   že   v priebehu   uvedeného   obdobia   okresný   súd vykonal dokazovanie výsluchom obvineného a svedkov na troch pojednávaniach 7. apríla, 2. júna a 7. júla 2004 a tiež konal aj o návrhoch sťažovateľa na vylúčenie predsedu senátu z konania,   ktorým   krajský   súd   v   jednom   prípade   (išlo   o   sudcu   JUDr.   M.   G.)   vyhovel a v prípade námietok zaujatosti proti sudcovi JUDr. K. (5. októbra 2005 a 2. októbra 2006) nevyhovel.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci je vedená pod spisovou značkou II. senátu ústavného súdu, pretože   10. októbra   2006   bol   sťažovateľovi   v konaní pred   ústavným súdom   ustanovený právny   zástupca   a   vtedy   bol   sudca   spravodajca   Ján   Auxt   členom   II.   senátu.   V   súlade s rozvrhom   práce   na   rok   2007   sa   však   sudca   spravodajca   Ján Auxt   stal   predsedom III. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods. 2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods. 3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).Pokiaľ   ide   o   primeranosť   lehoty,   v   ktorej   má   byť   vec   obvineného   prejednaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania   (...)   sa   posudzuje   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   (napr.   rozsudok   ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie,   než   doba   konania   v   občianskoprávnych   veciach,   a   to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Čo sa týka kritéria „zložitosť veci“, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov   a obsahom   spisu   okresného   súdu   konštatuje,   že   trestnú   vec   sťažovateľa [obvinenie   z   trestného   činu   obmedzovania   osobnej   slobody   podľa   ustanovenia   §   231 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (Trestný zákon   účinný   do   31.   decembra   2005)   -   ďalej   len   „Trestný   zákon“   a   trestného   činu vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona] možno hodnotiť po právnej a skutkovej stránke ako štandardnú, teda nevykazujúcu známky mimoriadnej zložitosti.   I keď na právnu a skutkovú   zložitosť veci poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, jeho vyjadrenie ústavný súd nemohol akceptovať aj vzhľadom na to, že neuviedol bližšie dôvody, ktoré by poukazovali na zložitosť veci.

2.   Pri   skúmaní   veci   podľa   kritéria   „správanie   sťažovateľa“   dospel   ústavný   súd k záveru, že v napadnutom konaní sa nevyskytli také okolnosti, ktoré by mali byť pripísané na   vrub   sťažovateľovi   v súvislosti   s   prieťahmi   v   konaní,   a   preto   nemohol   akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že sťažovateľ sa podieľal na predĺžení tohto konania svojimi návrhmi   na   vylúčenie   sudcov   a žiadosťami   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Je   síce pravdou,   že   konanie   sa   jeho   návrhmi   na   vylúčenie   sudcov   a žiadosťami   o prepustenie z väzby (aj častými výmenami obhajcov) čiastočne predlžovalo v dôsledku toho, že spis sa viackrát nachádzal na krajskom súde a najvyššom súde, ale na druhej strane nekonanie okresného súdu vo veci samej nemalo pôvod v konaní sťažovateľa, ktorý len využíval svoje procesné oprávnenia v trestnej veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, okresný súd čiastočne aj svojou nečinnosťou, ale najmä neefektívnou činnosťou spôsobil neúmerné predĺženie konania. Aj keď okresný súd na pojednávaniach už v apríli, júni a júli 2004 vypočul sťažovateľa a niektorých svedkov, ďalšie pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok v trestnej veci, bolo uskutočnené až 11. apríla 2007. Okresný súd sťažovateľa odsúdil   na   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   rokov   nepodmienečne   pri   zaradení do II. nápravnovýchovnej   skupiny,   avšak   proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie, v dôsledku čoho sa vec v súčasnosti nachádza na krajskom súde.

Takýto   postup   nemôže   ospravedlniť   ani to,   že   okresný   súd   v období   pred   týmto pojednávaním   rozhodoval   o opakovaných   žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby a o jeho   návrhoch   na   vylúčenie   sudcov   z   konania.   Táto   rozhodovacia   činnosť   nie   je konaním vo veci samej, a preto nemôže viesť k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť,   že   s   ohľadom   na   uvedené okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako 3 rokoch trvania právoplatne skončené.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým aj dôveryhodnosť   justície.   Ústava   takto   zaviazala   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02).

S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 38/2004 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú pod sp. zn. 1 T 38/2004 bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnil dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   konanie a   nález ústavného   súdu,   najmä výrok o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, a výrok o úhrade trov konania,   za   dostatočnú   ochranu   označených   práv   sťažovateľa.   Preto   rozhodol,   že sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré si   uplatnil v sume   200 000   Sk, nepriznáva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   B. Keďže   ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   a   po   splnení   podmienok   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy konania v sume   8   936   Sk.   Sťažovateľ   požadoval   úhradu   za   štyri   úkony   právnej   služby v sume 11 604 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“).   Podľa   §   148 ods. 1   OSP   štát   má   podľa   výsledkov   konania   proti   účastníkom   právo   na   náhradu   trov konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti urobené v roku 2006) v súlade   s § 1   ods.   3,   §   11   ods.   2 a §   14 ods.   1 písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume   2   730   Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby)   a   2   x   164   Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)   a   jeden   úkon   právnej   služby   urobený   v   roku   2007   (vyjadrenie advokáta   k stanovisku   okresného   súdu)   v sume   2   970   Sk   a k tomu   178   Sk   ako   režijný paušál. Spolu úhrada trov konania predstavuje sumu 8 936 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.