znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 322/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkonväzby   a   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody,   zastúpeného   advokátomMgr. Petrom   Schmidlom,   Advokátska   kancelária,   Záhorácka   11/A,   Malacky,   vo   vecinamietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.3 To 109/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ t. č. Ústavna výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 109/2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Po vrátení veci OS BA I ako prvostupňový súd dňa 24.03.2014 opätovne rozsudkom rozhodol   pričom,   ale   nesprávne   opätovne   rozhodol   aj   vine   za   zločin   nedovoleného ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   295   ods.   1   Tr.   zákona   za   čo sťažovateľovi uložil opätovne trest odňatia slobody na 3 roky s podmienečným odkladom so skúšobnou   dobou   5   rokov...   a   vo   vzťahu   k   obzvlášť   závažnému   zločinu   nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   a   prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona rozhodol tak, že sťažovateľa opäť už po druhýkrát oslobodil...

Proti   už   vyššie   spomínanému   rozsudku   OS   BA   I   sp.   zn.   5T/72/2012   zo   dňa 24.03.2014   podal   prokurátor   GP   SR   ihneď   po   jeho   vyhlásení   odvolanie   do   zápisnice, pričom toto odvolanie písomne odôvodnil dňa 15.05.2014.

Dňa   16.09.2014   senát   Krajského   súdu   v   Bratislave   na   neverejnom   zasadnutí rozhodol   uznesením,   sp.   zn.   3To/109/2014   podľa   §   321   ods.   1   písm.   b)   Tr.   poriadku rozsudok OS Bratislava I, sp. zn. 5T/72/2012 zo dňa 24.03.2014 zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O   obsahu   odôvodnenia   odvolania   sa   sťažovateľ   a   jeho   obhajca   dozvedeli   až z odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.:   3   To/109/2014.   Podľa ustanovenia   §   311   ods.   2   Tr.   poriadku   aj   odvolanie   prokurátora   musí   byť   zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku   alebo   konaniu,   ktoré   rozsudku   predchádzalo.   Podľa   ustanovenia   §   314 Tr. poriadku predseda senátu doručí rovnopis odvolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť   rozhodnutím   o odvolaní   priamo   dotknuté,   s upozornením,   že sa môžu k   odvolaniu vyjadriť. Prvostupňový súd však tento postup opomenul, čo zároveň ušlo pozornosti senátu Krajského súdu v Bratislave.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:«1.)   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3Tos/92/2014 (s prihliadnutím na obsah sťažnosti a priložené listinné dôkazy správne má byť uvedené pod sp. zn. 3 To 109/2014, pozn.) porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2.)   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   značka   3To/109/2014   zo   dňa 16.09.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojichpráv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru postupomkrajského súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak tozáujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   ustanovenia   §   314   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   predseda   senátu   doručí   rovnopisodvolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté,s upozornením,   že   sa   môžu   k   odvolaniu   vyjadriť;   len   čo   lehota   na   podanie   odvolaniavšetkým oprávneným osobám uplynula, predloží spisy odvolaciemu súdu.

Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti označil postup Okresného súdu Bratislava I(ďalej   len   „okresný   súd“)   spočívajúci   v   nedoručení   odvolania   prokurátora   Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) za postup v rozpores ustanovením § 314 Trestného poriadku, pričom zároveň namietal, že zo strany krajskéhosúdu nedošlo k náprave tohto pochybenia, je potrebné tejto námietke sťažovateľa prisvedčiť.

Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 ústavy zaručujevšetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosťpripraviť   si   obhajobu   a   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významnýmspôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   naobhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sausiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutiepríležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nieje   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériom   na   rozhodovanieústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedolk obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

V danom prípade ústavný súd konštatuje, že došlo k pochybeniu zo strany krajskéhosúdu,   ktorý   neučinil   nápravu   v   postupe   okresného   súdu,   keď   sťažovateľovi   nedoručilodvolanie podané prokurátorom generálnej prokuratúry, ale v danom prípade je nevyhnutnézohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá byodôvodňovala vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa. V danomprípade   po   zrušujúcom   uznesení   krajského   súdu   bola   vec   vrátená   okresnému   súduna opätovné   prerokovanie   a   rozhodnutie.   Sťažovateľ   tak   bude   mať   možnosť   a   priestorvyjadriť sa ku všetkým námietkam a k vykonanému dokazovaniu, bude mu poskytnutápríležitosť brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

Zároveň však ústavný súd podotýka, že jeho pozornosti neušli ani dôvody, pre ktorékrajský   súd   zrušil   rozsudok   okresného   súdu,   pričom   ide   o   výhrady   k   procesnémupochybeniu okresného súdu, ktoré by viedli k zrušeniu rozsudku bez ohľadu na to, či byodvolanie prokurátora generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi doručené, a teda by postupkrajského súdu bol po formálnej stránke bez vád. Krajský súd v odôvodnení uzneseniapoukázal okrem iného aj na tieto dôvody:

„Po   vydaní   predchádzajúceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   zo   dňa   17.10.2013 a vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie okresný súd bez vykonania ďalších dôkazov   pristúpil   k   vyhláseniu   rozsudku.   Po   preskúmaní   zákonnosti   a   odôvodnenosti napadnutých   výrokov   rozsudku   a   správnosti   postupu   konania,   ktoré   ich   vydaniu predchádzalo, musí odvolací súd konštatovať, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s Trestným   poriadkom,   pretože   nenapravil   pochybenia,   ktorých   sa   dopustil v predchádzajúcom konaní a ktoré boli vytknuté v prvom rozhodnutí odvolacieho súdu. Súčasne nesplnil povinnosť upravenú v § 327 ods. 1 Tr. poriadku, pretože nerešpektoval právny názor vyslovený predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu.

Obdobne   ako   to   už   bolo   konštatované   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   krajského súdu,   je   potrebné   znovu   zdôrazniť,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k oslobodzujúcemu výroku nespĺňa kritéria stanovené v § 168 ods. 1 Tr. poriadku...“

Ústavný súd ďalej z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súdkonštatoval   nemennosť   a   zhodnosť   dôvodov   uvádzaných   prokurátorom   generálnejprokuratúry   v   predmetnom   odvolaní   s   odvolaním   podaným   prokurátorom   generálnejprokuratúry proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu (rozsudku okresného súdusp. zn.   5   T   72/2012   z   3.   júla   2013,   pozn.),   pričom   sťažovateľ   nenamieta   nedoručenieodvolania   proti   prvému   rozsudku   okresného   súdu.   Pokiaľ   sťažovateľ   zaujal   stanoviskok predchádzajúcemu   odvolaniu,   s   prihliadnutím   na   nemennosť   a   zhodnosť   dôvodov   jepredpoklad, že vyjadrenie sťažovateľa by sa nelíšilo od jeho predchádzajúceho vyjadrenia.

Vzhľadom na to, že konanie toho času prebieha na okresnom súde, sťažovateľ máv konaní podľa názoru ústavného súdu stále k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorýmu   zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu   jeho   základných   práv   v   systéme   všeobecnéhosúdnictva.   Takým   opravným   prostriedkom   je   dovolanie   ako   mimoriadny   opravnýprostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Trestné konanie je od jeho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorommôžu orgány činné v trestnom konaní a takisto aj súd v rámci vykonávania jednotlivýchúkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať ajich prípadné pochybenia.

V   rámci   predmetného   trestného   konania   bude   môcť   byť   postup   krajského   súdua intenzita zásahu v súvislosti s uvedeným postupom krajského súdu do sťažovateľovhopráva na obhajobu podrobený kontrole dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015