znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 322/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   Č.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   200/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010   doručená   sťažnosť   D.   Č.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Cdo 200/2009 z 30. novembra 2009.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako žalobca podal 30. júla 2004 žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti. Okresný súd Košice I (ďalej aj „prvostupňový súd“) rozsudkom č. k. 15 C 290/2004-154 z 18. júla 2008 pripustil zmenu žalobného návrhu, žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 tak, že   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby,   vo   výroku o povinnosti   žalobcu   nahradiť   trovy   štátu   a   vo   výroku   o   trovách   konania   a   odmietol odvolanie   proti   výroku   o   pripustení   zmeny   žaloby.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 200/2009 z 30. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutým „uznesením odporcu (najvyššieho súdu,   pozn.)   sp.   zn.   1   Cdo   200/2009   zo   dňa   30.   11.   2009   bolo   porušené   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je skutočnosť, že odporca sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že právny názor odvolacieho súdu a dôvod neuznania sťažovateľom namietanej vady právneho úkonu sa   nenachádza   v   odôvodnení   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   je   novou   skutočnosťou, o ktorej   sa   sťažovateľ   dozvedel   až   z   potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   súdu, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť, čím mu bola odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   novou   skutočnosťou,   o   ktorej   sa   dozvedel   až z potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ku   ktorému   sa   nemal   možnosť   vyjadriť, je časť   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   v   ktorej   zaujal   právny   názor k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy.

6. Podľa názoru sťažovateľa odporca tým, že odmietol podané dovolanie, porušil jeho základné právo   podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa   čl.   6 ods.   1 prvej   vety dohovoru. Uvedené právo podľa názoru sťažovateľa nemožno účastníkovi konania odňať ani ho obísť takým spôsobom, že sa účastník konania s novým právnym názorom súdu oboznamuje v rozsudku, proti ktorému už nemôže podať opravný prostriedok. Sťažovateľ namieta, že k takémuto právnemu názoru dovolacieho súdu vyjadrenému až v rozsudku o dovolaní sa nemohol skôr vyjadriť.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru   a   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Cdo 200/2009, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 200/2009 zo dňa 30. 11. 2009 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

1. Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa sa týka len časti odôvodnenia rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   v   ktorej   zaujal   právny   názor   k   námietkam   sťažovateľa týkajúcim sa namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy, nie samotného výroku.

2. Sťažovateľ tvrdí, že odporca sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že právny názor   odvolacieho   súdu   a   dôvod   neuznania   ním   namietanej   vady   právneho   úkonu sa nenachádza   v   odôvodnení   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   je   novou   skutočnosťou, o ktorej sa sťažovateľ dozvedel až z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čím mu mala byť odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred   súdom.   Sťažovateľ   už   v   podanom   dovolaní   namietal   odôvodnenie   rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k namietaným nedostatkom kúpnej zmluvy.

3. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

4. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že   preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

5. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

6. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania (IV. ÚS 329/04).

7. Ústavný súd sa venoval preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu.

8.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15   C   290/2004-154   z   18.   júla   2008,   ktorým prvostupňový súd pripustil zmenu žalobného návrhu, žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania, bol založený predovšetkým na dôvode, že na strane žalobcu nebol daný naliehavý právny záujem. Zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ namietal vady právneho úkonu (kúpnej zmluvy) už na pojednávaní prvostupňového súdu 16. júla 2008. Sťažovateľ namietal   nedostatky   kúpnej   zmluvy   aj   v   odvolaní   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu č. k. 15 C 290/2004-154 z 18. júla 2008, ktoré bolo podané 11. augusta 2008. Účastníci konania súhlasili s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.

9. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009, ktorým potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   bol   založený   predovšetkým   na   dôvode   nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľa ako žalobcu. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 356/2008 z 28. apríla 2009 vyplýva, že odvolací súd založil svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zamietnutí žalobného návrhu, na nosnom dôvode nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu (sťažovateľa) v konaní o určovanej žalobe podobne, ako vec posúdil aj súd prvého stupňa. V odôvodnení nad rámec uvedeného dôvodu vyjadril krajský súd aj svoj právny názor k namietaným nedostatkom kúpnej zmluvy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ani iného právneho predpisu   v právnom systéme   Slovenskej   republiky   nebránia   všeobecnému   súdu   vyjadriť   svoj   právny   názor k predmetu konania aj nad rámec racio decidendi odôvodnenia rozhodnutia.

10. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 200/2009 z 30. novembra 2009 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté z dôvodu, že podané dovolanie nebolo v zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustné. Dovolací súd sa vyjadril aj k námietkam sťažovateľa, že ako žalobca sa nemal možnosť v konaní vyjadriť, že záver odvolacieho súdu o tom, že ku kúpnej zmluve sú pripojené nejaké dokumenty, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dovolací súd konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci mal žalobca možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom. Konštatoval tiež, že prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie a vypočul účastníkov konania, čím bolo žalobcovi umožnené vyjadriť sa vo veci a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd uviedol, že nejde ani o tzv. prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by zakladalo vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže odvolací súd potvrdzujúci   rozsudok   odôvodnil   nedostatkom   naliehavého   právneho   záujmu   zhodne ako súd prvého stupňa.

11. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania sťažovateľa.   V   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Dovolací súd sa s námietkami sťažovateľa ústavne súladným spôsobom vysporiadal.

12. Je potrebné konštatovať, že materiálne právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   nemohlo   byť   označeným uznesením dovolacieho súdu porušené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje na skutočnosti   uvedené   v   uznesení   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   200/2009 z 30. novembra 2009, a to predovšetkým   na skutočnosť,   že rozhodnutie krajského súdu nemožno   považovať   za   tzv.   prekvapujúce   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   založené na rozhodujúcich   právnych   dôvodoch   odlišných   od   tých,   na   ktorých   bolo   založené rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   to   platí   aj   na   ďalšie   namietané   vady.   Ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom.

13. Ústavný súd konštatuje, že posúdenie zákonných dôvodov prípustnosti dovolania najvyšším   súdom   v   súvislosti   s   preskúmaním   právneho   názoru   odvolacieho   súdu vyjadreného ako obiter dictum odôvodnenia jeho rozhodnutia pri zohľadnení skutočnosti, ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúca (nedostatok naliehavého právneho záujmu   pri   určovacej   žalobe),   v   napadnutom   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo vnútorných rozporov.

14. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010