znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 322/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné práva obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B., (...) podľa Čl. 20 ods.   1   v   spojení   s   Čl.   12   ods.   1   Ústavy   SR,   podľa   Čl. 1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho základné právo podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   Rozsudkom Najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Obo   8/2009,   2 Obo 9/2009 zo dňa 15.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04.05.2009, porušené boli.

2. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 zo dňa 15.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04.05.2009 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B., trovy právneho zastúpenia, ktoré budú písomne vyčíslené do vydania rozhodnutia ústavného súdu.“

Z   podanej   sťažnosti   vyplynulo,   že   obchodná   spoločnosť   A.,   s.   r.   o.,   B.,   podala 15. augusta 2005 Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka S., s. r. o., D. (ďalej len „S.“ alebo „úpadca“), ktorého jediným spoločníkom a konateľom bol J. B., B.

J. B. ako postupca uzatvoril 22. augusta 2005 so spoločnosťou S., s. r. o., D., ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 8 100 000 Sk s príslušenstvom, ktorej dlžníkom bola spoločnosť S. Táto pohľadávka mala vzniknúť tak, že J. B. v hotovosti odovzdal do pokladne spoločnosti S. 31. marca 2003 čiastku 6 000 000 Sk, 9. mája 2005 čiastku 1 300 000 Sk a 1. augusta 2005 čiastku 800 000 Sk. Spoločnosť S., s. r. o., ako záložný veriteľ uzatvorila so spoločnosťou S., za ktorú konal J. B., 22. augusta 2005 na zabezpečenie postúpenej pohľadávky z takejto pôžičky záložnú zmluvu, zálohom podľa ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti S., vklad záložného práva podľa ktorej bol povolený 12. septembra 2005 (ďalej len „záložná zmluva“). Spoločnosť S., za ktorú konal J. B. ako osoba povinná, vyhlásila v notárskej zápisnici spísanej notárkou Mgr. S. K. sp. zn. N 88/2005, Nz 40823/2005, NCRts 40275/2005 z 2. septembra 2005, že súhlasí s exekúciou v zmysle § 41 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov na svoj majetok pre vymoženie mimo iného aj pohľadávky, ktorú spoločnosť S., s. r. o., nadobudla od konateľa povinného na   základe   zmluvy   o   jej   postúpení   z   22.   augusta   2005.   Celkovo   sa   notárska   zápisnica vzťahovala   na   pohľadávky   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   voči   spoločnosti   S.   vo   výške 14 830 203,30 Sk, z toho pohľadávka na zaplatenie 8 100 000 Sk bola pohľadávkou, ktorú S., s. r. o., nadobudla od J. B. a zostávajúca časť tejto sumy zodpovedala pohľadávke voči spoločnosti S., ktorú spoločnosti S., s. r. o., postúpila spoločnosť o., s. r. o., T.. Záložná zmluva uzatvorená 22. augusta 2005 zabezpečovala obe tieto pohľadávky spoločnosti S., s. r. o., voči spoločnosti S. Na základe uvedenej notárskej zápisnice podala spoločnosť S., s. r.   o.,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   Mgr.   J.   K.,   D.,   kde   bola exekúcia vedená pod sp. zn. EX 258/05.

Krajský súd však na majetok spoločnosti S. vyhlásil uznesením č. k. 46 K 56/2005-85 zo 6. decembra 2005 konkurz. Spoločnosť S., s. r. o., prihlásila do konkurzu svoju pohľadávku   voči   úpadcovi   v   celkovej   výške   14   830   203,30   Sk   v   rámci   oddeleného uspokojenia   z   nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   záložnej   zmluvy,   prihláškou z 20. januára 2006. Na prieskumnom pojednávaní konanom 26. júna 2006 na krajskom súde správca konkurznej podstaty poprel pravosť, výšku i poradie celej prihlásenej pohľadávky spoločnosti S., s. r. o. (veriteľ č. 27) z dôvodu, že nárok s právnym dôvodom odmena za sprostredkovanie sumy 6 730 203,30 Sk úpadca neeviduje v účtovníctve a nebol preukázaný ničím okrem faktúr a nárok vo výške 8 100 000 Sk s právnym dôvodom vrátenia pôžičky z dôvodu,   že   ani   takýto   dlh   úpadca   neeviduje   v   účtovníctve   a   príjmové   doklady preukazujúce   poskytnutie   prostriedkov   konateľa   úpadcu   do   pokladne   úpadcu nekorešponduje s ostatným účtovníctvom úpadcu a niet iného dôkazu o poskytnutí takéhoto vkladu   konateľom   úpadcu   do   pokladne   úpadcu.   Zároveň   správca   konkurznej   podstaty uviedol,   že   pokiaľ si   veriteľ   uplatnil nárok na oddelené uspokojenie,   na záložné práva vzniknuté   v   zákonom   ustanovenej   lehote   sa   neprihliada.   Krajský   súd   upovedomil spoločnosť S., s. r. o., o popretí jej pohľadávky voči úpadcovi čo sa týka pravosti aj výšky, ako   aj   o popretí   jej   práva   na   oddelené   uspokojenie   uznesením   č.   k.   46   K   56/2005-27 z 24. novembra 2006. Týmto uznesením krajský súd určil i lehotu pre spoločnosť S., s. r. o., na podanie žaloby o určenie jej práva.

Ako vyplýva z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 52 Cbi 84/2006, spoločnosť S., s. r.   o.,   takúto   žalobu   podala   18.   decembra   2006.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 52 Cbi 84/2006-Pú-36 z 15. mája 2007 žalobe vyhovel a určil, že pohľadávka žalobcu vo výške   14 830   203,30   Sk   je   pohľadávkou   s   právom   na   oddelené   uspokojenie   z   predaja nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   záložnej   zmluvy.   Krajský   súd   žalobe   vo   vzťahu k právu   na oddelené uspokojenie vyhovel   s tým odôvodnením, že záložné právo podľa záložnej   zmluvy   vzniklo   12.   septembra   2005,   teda   po   podaní   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, zákon rieši len situáciu, že zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré ich veritelia   získali   v   posledných   dvoch   mesiacoch   pred   podaním   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, a rovnaký následok nestanovuje aj vo vzťahu k právam, ktoré vznikli po podaní návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu.   Hoci   logickým   výkladom   by   bolo   možné   dospieť i k opačnému záveru, t. j. že v prípade, ak zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré ich veritelia získali v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, potom   zanikajú   i   práva   na   oddelené   uspokojenie,   ktoré   vznikli   po   podaní   návrhu   na vyhlásenie konkurzu, takýto výklad by ale odporoval dikcii zákona.

Najvyšší   súd   na   odvolanie   žalovaného   správcu   konkurznej   podstaty   uznesením sp. zn. 2 Obo 223/2007 z 21. februára 2008 rozsudok krajského súdu č. k. 52 Cbi 84/2006-Pú-36   z   15.   mája   2007   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   krajský   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s   argumentmi   žalovaného správcu   konkurznej   podstaty   týkajúcimi   sa   pravosti   a   výšky   pohľadávky,   z výroku napadnutého   rozsudku   nie   je   zrejmé,   ako   krajský   súd   rozhodol   o   pravosti   a   výške pohľadávky,   pretože   výrok   napadnutého   rozsudku   sa   vzťahuje   iba   na   poradie   popretej pohľadávky. V situácii, keď konateľ spoločnosti S. nepochybne vedel o podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu v čase uzatvorenia záložnej zmluvy a notárskej zápisnice, krajský súd neposudzoval   dôsledne   ani   platnosť   týchto   právnych   úkonov   s   ohľadom   na   § 39 Občianskeho   zákonníka.   Ďalej   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že interpretácia § 14 ods. 1 písm. f./ ZKV súdom   je   reštriktívna,   zužujúca   a   preto   znením   zákona   neodôvodnená.   Základným spôsobom výkladu určitého výrazu je výklad gramatický, logický, pričom logikou zisťujeme základný obsah výrazu a gramatickým a systematickým výkladom ho spresňujeme.“Spoločnosť S., s. r. o., ako postupca a sťažovateľ ako postupník uzatvorili 21. apríla 2008 zmluvu o postúpení pohľadávky voči úpadcovi vo výške 8 100 000 Sk. Krajský súd uznesením č. k. 52 Cbi 84/2006-Pú-81 z 28. júla 2008 s poukazom na uvedenú skutočnosť pripustil vstup sťažovateľa do konania ako druhého žalobcu v časti určenia pravosti, výšky a poradia sťažovateľom nadobudnutej pohľadávky vo výške 8 100 000 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. 52 Cbi 84/2006-109 z 21. októbra 2008 vo vzťahu k pohľadávke sťažovateľa určil, že táto je vo výške 8 100 000 Sk oprávnená a považuje sa za   zistenú,   avšak   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   žiadal   určiť   svoje   právo   na   oddelené uspokojenie,   žalobu   zamietol.   Konanie   o   určenie   pravosti,   výšky   a   práva   na   oddelené uspokojenie pohľadávky spoločnosti S., s. r. o., vo výške 6 730 230,10 Sk krajský súd zastavil,   pretože   spoločnosť   S.,   s.   r.   o.,   vzala   svoju   žalobu   späť.   Krajský   súd   výrok o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie jeho práva na oddelené uspokojenie odôvodnil s poukazom   na   názor   vyslovený   najvyšším   súdom   v   uznesení   sp.   zn.   2   Obo   223/2007 z 21. februára   2008   tým,   že   ustanovenie   §   14   ods.   1   písm.   f)   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) treba vykladať tak, že ak podľa tohto ustanovenia zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré ich veritelia získali v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, potom sa tento následok vzťahuje i na práva na oddelené uspokojenie, ktoré vznikli po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. To, že právo na oddelené uspokojenie v tomto prípade vzniklo po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, nebolo sporné.

Proti výroku rozsudku krajského súdu č. k. 52 Cbi 84/2006-109 z 21. októbra 2008, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie práva na oddelené uspokojenie, podal sťažovateľ odvolanie. Argumentoval tým, že ak nadobudol právo na oddelené uspokojenie takmer jeden mesiac po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu, potom na neho nemožno aplikovať ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze, pretože toto sa vzťahuje iba na prípady, ak takéto právo nadobudne veriteľ pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Z tohto dôvodu potom jeho právo na oddelené uspokojenie nemohlo zaniknúť vyhlásením konkurzu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom odvolaním sťažovateľa potvrdil ako vecne správny. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. mája 2009.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ústavnému   súdu   uviedol,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že najvyšší súd aplikoval ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze svojvoľne, vykladal ho v rozpore s jeho znením a metódami výkladu, natoľko sa odchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel a význam,   čo   je   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné.   Toto   ustanovenie   striktne stanovuje obdobie, na ktoré sa vzťahuje, teda obdobie, v ktorom ak právo na oddelené uspokojenie veriteľ získal, toto jeho právo zanikne vyhlásením konkurzu. Obdobie začína počnúc dvoma mesiacmi pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a končí momentom vyhlásenia konkurzu. Pri aplikácii ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze mal najvyšší súd použiť výklad doslovný, extenzívny výklad prichádza do úvahy iba v prípade, ak právna norma obsahuje výrazy vágne alebo nejednoznačné, ktoré sa majú výkladom spresniť. Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze vágnym nie je, a preto ho nemožno rozširovať extenzívnym výkladom. Sťažovateľ poukázal ďalej na právnu úpravu v Českej republike, ktorá bola v § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze pred novelizáciou doslovne zhodná s úpravou slovenskou, avšak bola následne zmenená tak, že k nej bolo doplnené vo vzťahu k právam na oddelené uspokojenie, že tieto práva zanikajú nielen vtedy, ak vznikli v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale aj vtedy, ak vznikli v čase po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ poukázal i na to, že žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase vzniku záložného práva nezakazovalo úpadcovi   takéto právo zriadiť.   Preto potom, ak každý   môže konať,   čo nie je zákonom zakázané,   musí   sa   rešpektovať   zásada   ústavnej   garancie   ochrany   dobromyseľne nadobudnutých   práv.   Ak   to   tak   nie   je,   dochádza   k   narušeniu   právnej   istoty.   Napokon sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd ho zbavil svojím rozhodnutím záložného práva, ktoré má nepochybne majetkovú hodnotu, a to v situácii, keď sťažovateľ mal aspoň legitímnu nádej na zhmotnenie svojho majetku, ku ktorému by došlo realizáciou jeho záložného práva.Sťažovateľ uviedol, pokiaľ ide o tvrdené porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, že k porušeniu týchto jeho práv najvyšším sudom došlo z toho dôvodu,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nezodpovedá   požiadavke   poskytnutia   jasnej a zrozumiteľnej   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom   právnej   ochrany.   Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   najmä preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, v rozsudku neuviedol dostatočné a relevantné dôvody týkajúce sa skutkovej i právnej stránky, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Je to tak najmä preto, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nemožno zistiť, akými logickými argumentami a logickými operáciami dospel k svojmu záveru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ústavy   a práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť vydaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 malo byť porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu týchto práv sťažovateľa malo dôjsť jednak tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 nebol náležite odôvodnený, a jednak tým, že bol založený na svojvoľnej aplikácii ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze.

Podľa § 14 ods. 1 písm. f) veta pred bodkočiarkou zákona o konkurze vyhlásenie konkurzu má tieto účinky: zanikajú práva na oddelené uspokojenie (§ 28), ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 uviedol:

«Odvolateľom   zastávaný   výklad   tohto   ustanovenia [§   14   ods.   1   písm.   f)   zákona o konkurze – pozn.], o ktorý opiera dôvodnosť svojho odvolania, že totiž toto ustanovenie striktne   vymedzuje obdobie,   kedy   zanikajú práva na   oddelené uspokojenie   ako   obdobie výlučne dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,   nie je správny. Odvolanie   sa   na   právnu   úpravu   v   ČR   a   jej   novelizáciu   obdobného   ustanovenia nepreukazuje   správnosť   zastávaného   názoru   o   nemožnosti   vykladať   toto   ustanovenie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým sa súd 1. stupňa riadil a ktorý odvolateľ neopodstatnene nazýva extenzívnym výkladom a tvrdí, že zasahuje do ústavnej garancie jeho dobromyseľne nadobudnutých práv, pričom sa odvoláva na ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zakázané.

Odvolateľov prístup k interpretácii cit. ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f/ ZKV je chybný.

Je nesporné, že na správnu interpretáciu akéhokoľvek ustanovenia zákona treba, okrem jazykovo-gramatického výkladu použitých slov, aplikovať aj výklad logický, to značí, že náplň použitých slov treba zisťovať podľa toho, aký význam sa im prikladá v právnej praxi a teórii, pričom treba mať na zreteli, že každý zákon má svoj účel (ratio legis), svoje systematické   členenie,   ktoré   má   samozrejme   tiež   vplyv   na   výklad   v   ňom   zaradeného ustanovenia.

Citované   ustanovenie   §   14   ods.1   písm.   f/   ZKV   tvorí   súčasť   ust.   §   14   až   §   14b nesúcich nadpis Účinky vyhlásenia konkurzu. To značí, že ust. § 14 ods.1 písm. f/ ZKV upravuje   účinky   vyhlásenia   konkurzu,   teda,   že   nesporne   vyhlásením   konkurzu   zanikajú presne označené práva na oddelené uspokojenie, teda práva týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Čisto gramatický výklad výrazu „a veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu“, by bol možno taký, aký podáva odvolateľ, logický výklad v spojení s náležitosťou výkladu zo zreteľa právnej teórie a   praxe   a   účelu   právnej   úpravy   je   taký,   že   ako   sa   uvádza   na   začiatku   citovaného ustanovenia   „vyhlásením   konkurzu“   zanikajú   práva   na   oddelené   uspokojenie,   ktoré   sa týkajú majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v období počnúc 2 mesiacmi pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a končiac jeho vyhlásením. Teda zákon týmto ustanovením predlžuje obdobie získania práv na oddelené uspokojenie, ktoré vyhlásením konkurzu zanikajú na obdobie 2 mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie do jeho vyhlásenia   podobne,   ako   toto   obdobie   skracuje   dokonca   až   na   deň   rozhodnutia   súdu v prípade upravenom ust. písm. g/ cit. paragrafu a odseku.

Neobstojí   ani   žalobcom   v   2.   rade   v odvolaní   zastávaný   názor,   že   podľa   neho neprípustne   extenzívna   interpretácia   je   porušením   i   ústavnej   garancie   ochrany   jeho dobromyseľne nadobudnutých práv, keďže žiadne ustanovenie ZKV nezakazovalo úpadcovi zriadiť právo na oddelené uspokojenie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Chybnosť tohto odvolateľovho názoru vychádza a súvisí s jeho nesprávnym subjektívnym názorom, že výklad ust. § 14 ods.1 písm. f/ ZKV súdom 1. stupňa ako aj odvolacím súdom je extenzívny. Pritom ide, pokiaľ ide o príslušne ustanovenie ZKV o v právnych normách obvyklé a nutne úsporné, teda stručné, ale pritom presné vyjadrenie úpravy konkrétnej situácie, prirodzene v jej systematickom zaradení čo do výkladu postupu v súlade s právnou teóriou a praxou. Na tomto základe odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. »

Ústavný súd tiež zastáva názor, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd na argumentáciu   sťažovateľa   reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   so   všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za dostatočné,   jasne   a   zrozumiteľne   reagujúce   na   všetky   pre   vec   významné   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

Z   obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   i   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky aplikácie a výkladu § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze. Zatiaľ čo sťažovateľ tvrdí, že jediným správnym a ústavne konformným   spôsobom   výkladu   tohto   ustanovenie   je   ten,   podľa   ktorého   vyhlásením konkurzu zanikajú iba tie práva na oddelené uspokojenie, ktoré nevznikli prv, než dva mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a súčasne nevznikli neskôr, než v deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu súdu, najvyšší súd toto ustanovenie vykladá tak, že dňom vyhlásenia konkurzu zanikajú aj tie práva na oddelené uspokojenie, ktoré vznikli v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do dňa vyhlásenia konkurzu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd sa teda ďalej zaoberal tým, či spôsob aplikácie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze najvyšším súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny, a teda či sa najvyšší súd neodchýlil od znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel a zmysel.

Podľa názoru ústavného súdu účelom a zmyslom ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze je ochrana konkurznej podstaty, ako aj veriteľov úpadcu najmä pred takým   konaním   úpadcu,   ktorým   úpadca   zriadi   právo   na   oddelené   uspokojenie   pre niektorého   z   veriteľov   v   čase   bezprostredne   predchádzajúcom   vyhláseniu   konkurzu z dôvodu,   že v   takom   prípade   môžu   byť spravidla   ohrozené   práva ostatných   veriteľov. Časový úsek bezprostredne pred vyhlásením konkurzu je charakteristický tým, že v ňom už zrejme úpadca môže predpokladať z jemu známych okolností vyhlásenie konkurzu na svoj majetok.   To nepochybne   platí   od   momentu   podania   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu niektorým z veriteľov. Zákonodarca ochranu veriteľov a konkurznej podstaty posilnil tým, že začiatok takto vymedzeného obdobia s týmto cieľom „posunul“ pred deň podania návrhu na   vyhlásenie   konkurzu.   Preto   taký   výklad   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   f)   zákona o konkurze, podľa ktorého zanikajú vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu nielen práva oddelených   veriteľov,   ktoré   získali   v   období   dvoch   mesiacov   pred   podaním   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu,   ale   aj   po   ňom,   zodpovedá   zmyslu   a   účelu   tohto   zákonného ustanovenia.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, na ktorom založil potvrdenie napadnutého rozsudku   krajského súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze najvyšším súdom nepoprela jeho účel a zmysel.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ v petite svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal aj porušenie čl. 48 ústavy, v jej odôvodnení neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre toto svoje tvrdenie. Zo sťažnosti sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu malo dôjsť k porušeniu tohto jeho základného práva, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je i odôvodnenie návrhu. Ústavný súd preto považoval sťažnosť sťažovateľa v tejto jeho časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju aj v tejto časti odmietol.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 8/2009, 2 Obo 9/2009 z 15. apríla 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ túto časť sťažnosti odôvodnil tým, že najvyšší súd ho svojím rozhodnutím zbavil záložného práva, ktoré má nepochybne majetkovú hodnotu, a to v situácii, keď sťažovateľ mal aspoň legitímnu   nádej   na   zhmotnenie   svojho   majetku,   ku   ktorému   by   došlo   realizáciou   jeho záložného práva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k právu sťažovateľa na oddelené uspokojenie jeho pohľadávky, určenie existencie ktorého bolo predmetom konania pred najvyšším súdom, platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, resp. spôsobilý predmet vlastníctva podľa čl. 20 ústavy.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, ku   ktorému   nadobudnutie   vlastníctva   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.   Je   potrebné   súhlasiť   so   sťažovateľom,   že   právo   na   oddelené   uspokojenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní má nepochybne majetkovú hodnotu.

V   tomto   prípade   ústavný   súd   skúmal,   či   ide   o   majetok   existujúci   alebo   aspoň o legitímnu nádej na jeho nadobudnutie v budúcnosti na základe rozsudku súdu. Predmetom konania pred najvyšším súdom bolo určenie, či toto právo existovalo alebo neexistovalo v čase rozhodovania najvyššieho súdu, pretože predmetom konania vedeného pred ním bolo iba   určenie   jeho   existencie.   Pokiaľ   v   zmysle   právnych   predpisov   právo   na   oddelené uspokojenie sťažovateľovej pohľadávky zaniklo v čase pred rozhodnutím najvyššieho súdu, potom nešlo o existujúci majetok sťažovateľa. Rovnako tak nemohla svedčiť sťažovateľovi ani legitímna nádej na jeho nadobudnutie, pretože takáto legitímna nádej nemohla mať oporu v platných právnych predpisoch.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého vo veci sťažovateľa právo na oddelené uspokojenie jeho pohľadávky zaniklo vyhlásením konkurzu na majetok jeho dlžníka, a preto v jeho veci nejde o prípad, v ktorom by mohlo prípadne dôjsť k jeho obnoveniu.   Ak   najvyšší   súd   za   tejto   situácie   neurčil   jeho   existenciu,   nemohol   porušiť základné právo sťažovateľa garantované čl. 20 ústavy či právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľa i v tej jej časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.   Je   zrejmé,   že   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   rozsudkom   najvyššieho   súdu a porušením tvrdených práv sťažovateľa.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné dodať i to, že rozhodnutím najvyššieho súdu neboli porušené ani dobromyseľne nadobudnuté práva sťažovateľa či zásada právnej istoty.   Ústavne   konformnou   aplikáciou   zákonného   ustanovenia   účinného   v   danom   čase a nepôsobiaceho   retroaktívne   všeobecným   súdom   nemôže   potom   dôjsť   ani   k   porušeniu zásady právnej istoty, na ktorej, tak ako to tvrdí sťažovateľ, je postavený i právny štát.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009