znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 322/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu N., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 13/04, 3 Cob 14/05 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2006 doručená sťažnosť JUDr. A. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu N., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 13/04, 3 Cob 14/05.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou stranou v konaní o určenie neplatnosti časti zmluvy o dielo a určenie vlastníctva optokáblovej magistrály STG (ďalej len „optokáblová magistrála“), ktorá bola predmetom zmluvy o dielo. Okresný súd Poprad rozhodol vo veci rozsudkom z 28. mája 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 18 Cb 508/00 tak, že   určil,   že   optokáblová   magistrála,   ktorá   bola   predmetom   zmluvy   o   dielo   (...) je vlastníctvom žalobcu S., a. s., B., a konanie o určenie neplatnosti zmluvy o dielo v bode (...),   v   ktorom   bola   dojednaná   výhrada   vlastníctva   vylúčil   na   samostatné   konanie. Sťažovateľku zároveň zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom právoplatne rozhodol krajský súd 30. marca 2005 rozsudkom sp. zn. 3 Cob 13/04, 3 Cob 14/05 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a zrušil jeho rozhodnutie o trovách konania a v tomto rozsahu   vrátil   vec   na   konanie   na   prvom   stupni.   Odvolací   súd   vo svojom   rozhodnutí konštatoval, že v uvedenej veci už raz rozhodol 5. novembra 2003 rozsudkom č. k. 3 Cob 51/03-270, 3 Cob 59/03-270, ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zamietol žalobu o určenie vlastníctva optokáblovej magistrály. Tento jeho rozsudok bol v dovolacom konaní   preskúmaný   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) a jeho   rozhodnutím   zrušený   a   vrátený   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 13/04, 3 Cob 14/05 sa teda krajský súd riadil právnym názorom najvyššieho súdu, prerokoval odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektoval zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho   konania,   z   ktorej   ako   uvádza   o.   i.   vyplýva,   že «... odvolací   súd   preskúmava správnosť skutkových zistení urobených súdom prvého stupňa a právneho posúdenia veci, ku ktorým súd prvého stupňa na základe skutkových zistení vo svojom rozhodnutí dospel, ako aj správnosť konania, ktoré vydaniu rozhodnutia súdu prvého stupňa predchádzalo. Ani prípadný nedostatok - pre správne rozhodnutie - právne významných skutkových zistení nemôže odvolací súd nahradiť vlastným doplnením dokazovania, ale ani tým, že prevezme z rozhodnutia súdu prvého stupňa také skutkové zistenie, ktoré súd prvého stupňa urobil, avšak vzhľadom na svoj právny názor svoje rozhodnutie na ňom nezaložil. Ak k správnemu rozhodnutiu   veci   sú   potrebné   podstatné   (pre   rozhodnutie   zásadne   významné)   skutkové zistenia, ktoré neurobil súd prvého stupňa, nie sú podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Preto odvolací súd má zrušiť rozhodnutie a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokiaľ to neurobí, odoprie účastníkom možnosť prieskumu   správnosti   nových,   prípadne   -   z   pohľadu   súdu   prvého   stupňa   -   dovtedy bezvýznamných (však z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich) skutkových   zistení   na   základe   ich   odvolania   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   založené   na   týchto   skutkových   zisteniach,   je vo svojich dôsledkoch rozhodnutím vydaným v jednom stupni.

Podľa   zásady   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania   je   neprípustné, aby podstatné   právne   otázky,   na   ktorých   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   zakladá,   boli posúdené   až   v   odvolacom   konaní   bez   možnosti   riadneho   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Nerešpektovanie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom je porušenie práva účastníka na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu. V tomto štádiu konania účastník konania nemá možnosť zaujímať k „novým“ skutkovým zisteniam   odvolacieho   súdu   stanoviská,   navrhovať   dôkazy   na   ich   vrátenie   alebo   aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Z   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   (odvolacieho   súdu) je jednoznačné, že vychádza iba z jedného a takého skutkového zistenia, ktoré neurobil (Okresný súd Poprad) súd prvého stupňa.

Odvolací súd   v odôvodnení   rozsudku uvádza:   „Súd   prvého stupňa   náležité   zistil skutkový stav, vyvodil z neho aj správny právny záver a preto jeho rozhodnutie je vecne správne.   Vykonaným   dokazovaním   súdu   prvého   stupňa   bolo   nepochybne   preukázané, že optokáblová   magistrála   STG,   ktorá   bola   predmetom   zmluvy   o   dielo   je   súčasťou tranzitného plynovodu, ktorého vlastníkom je žalobca. (...) Vykonaným dokazovaním bolo teda   nepochybne   preukázané,   že   optokáblová   magistrála   (...),   nemôže   byť   predmetom samostatného predaja inou zmluvou a tvorí súčasť tranzitného plynovodu.“.

Tieto závery odvolacieho súdu nemajú žiadnu oporu v rozsudku súdu prvého stupňa. Naopak sú v príkrom rozpore s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   založil   iba   na   jednom   (inak   nesprávnom!) skutkovom zistení. Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania ustálil iba jedno skutkové zistenie, a to: žalobca zaplatil sťažovateľovi cenu diela v plnej výške. Podľa (nesprávneho!) právneho   názoru   súdu   prvého   stupňa   žalobca   nadobudol   vlastnícke   právo   k   dielu (t. j. k optokáblovej magistrále STG) zaplatením ceny diela.

Súd   prvého   stupňa   z vykonaného   dokazovania   neurobil   žiadne   skutkové   zistenie, ktoré by mohlo byť podkladom pre právny záver: či vzťah medzi tranzitným plynovodom a optokáblovou magistrálou STG je vzťahom medi vecou a jej súčasťou. (...)

K právnej povahe optokáblovej magistrály STG boli vykonané súdom prvého stupňa iba nasledovné dôkazy: oznámenie obsahu „znaleckého posudku (...) a výsluchom pána Doc. (...). Súd z týchto dôkazov neurobil žiadne skutkové zistenie. Naopak, na predposlednej strane jeho rozsudku uviedol: „... bude potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie, preto v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   sa   súd   nevenoval   znaleckému   posudku   ani   výpovedi Doc. (...) a hodnoteniu týchto dôkazov.“. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že súd nemal ešte dosť dôkazov na posúdenie, aký je vzťah medzi optokáblovou magistrálou STG a tranzitným plynovodom, preto v tejto otázke nevyslovil žiadny právny záver. Rozsudok súdu prvého stupňa neobsahuje žiadny právny záver, podľa ktorého by optokáblová magistrála STG bola súčasťou tranzitného plynovodu».

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   vôbec   nezaoberal   námietkami   a   tvrdeniami žalovanej strany, a tiež nevysvetlil prečo jej názory nie sú správne a v rozsudku neuviedol v dostatočnej miere dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľky   rozsudok   krajského   súdu „... nie   je   dostatočne   odôvodnený, pri jeho vydaní odvolací súd postupoval svojvoľne a predstavuje arbitrárne rozhodnutie“.

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   JUDr.   A.   H.,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   N., spol. s r. o., P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 03. 2005 spis. zn. 3 Cob 13/04-377, 3 Cob 14/05 bolo porušené. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 03. 2005 spis. zn. 3 Cob 13/04-377, 3 Cob 14/05 sa zrušuje.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   mali   byť   porušené namietané   práva   sťažovateľky,   napadla   sťažovateľka   dovolaním   podľa   § 237   písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   8. júna 2005. V dovolacom   konaní   sťažovateľka   žiadala   zrušiť   rozhodnutie   krajského   súdu   prevažne z dôvodov,   ktoré   uvádza   ako   nosné   aj   vo   svojej   sťažnosti.   Dovolací   súd   v   konaní sp. zn. 5 Obdo 20/05 zo 16. augusta 2006 jej dovolanie odmietol.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu vrátane práva na spravodlivé súdne   konanie   vidí   sťažovateľka   najmä   v   tom,   že   krajský   súd   nerešpektoval   zásadu dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania.   V   zmysle   uvedenej   zásady   mal   podľa nej odvolací súd zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že sa opieral o také skutkové zistenia súdu prvého stupňa, na ktorých tento svoje rozhodnutie nezaložil a posudzoval tak podstatné právne otázky až v odvolacom konaní, a preto je jeho rozhodnutie vo svojich dôsledkoch rozhodnutím vydaným v jedinom stupni.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). Zároveň je v súlade so zásadou subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   aj   takýto   zásah   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd   vo   vzťahu k namietanému porušeniu   základných   práv   sťažovateľky preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone a dospel k záveru, že postup a konanie všeobecného súdu, v ktorom sťažovateľka vidí porušenie svojho   základného   práva,   nemožno   hodnotiť   ako   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Jeho závery netrpia takými vnútornými rozpormi, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia sťažovateľkou namietaných základných práv a slobôd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   neodchýlil od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa a nepodával ani odlišné hodnotenie vykonaných dôkazov takým spôsobom, ktorý oprávňuje požiadavku opätovného vykonania uvedených   dôkazov   v   konaní   na   prvom   stupni.   Skutočnosti,   ktoré   uvádza   vo   svojom rozhodnutí nemožno považovať za nové okolnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, resp. také, ktoré by nevyplývali z vykonaných dôkazov v konaní na prvom stupni. V uvedenom prípade však nie je relevantné, že sa odvolací súd zaoberal aj otázkou či vzťah medzi tranzitným plynovodom a optokáblovou magistrálou je vzťahom medzi vecou a jej súčasťou, opierajúc sa pritom o skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní na prvom stupni a to bez ohľadu na to, že prvostupňový súd nezaujal k tejto otázke žiadne stanovisko.   Z rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   zrejmé,   že   popri   týchto   skutočnostiach sa v prvom   rade   odvoláva na právny záver dovolacieho   súdu,   ktorým   sa   riadil   a podľa ktorého žalobca preukázal, že cenu zhotovovaného diela už uhradil, tak ako to konštatoval aj prvostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   preto potvrdil   ako   vecne   správne.   Ako   vyplýva   zo   sťažovateľkou   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   dovolací   súd   svojím   rozhodnutím   z   5. novembra 2003   zrušil   len rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (o   zmene   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a   zamietnutí žaloby) a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie so záväzným právnym názorom, z čoho vyplýva, že prvostupňové konanie nebolo postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie.

Ústavný súd v konaní o sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že sťažovateľka namietala také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, a preto jej návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.Košiciach 10. októbra 2006