znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 321/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti D., Veľká Británia, právne zastúpenej advokátom JUDr. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Er 49/2008-90 z 27. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Er 49/2008-90 z 27. februára 2008, ktorým bola zastavená exekúcia vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Er 49/2008 v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného poriadku poisťovniam, ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo výške osem percent v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 95/2002 Z.   z.   o poisťovníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   predajom   hnuteľných   vecí   a predajom   nehnuteľných   vecí,   ktoré   sú   v správe povinného,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Er 49/2008-90 z 27. februára 2008, ktorým bola zastavená exekúcia vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Er 49/2008 v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného poriadku poisťovniam, ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo výške osem   percent   v   súlade   s ustanovením   §   30   ods.   1   a   2   zákona   č.   95/2002   Z.   z. o poisťovníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe povinného, a vec v r a c i a   v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   D.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   223,46   € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktorú j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. K. K., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. II. ÚS 83/09-39 z 8. októbra 2009 ústavný súd prijal na ďalšie konanie   sťažnosť   spoločnosti   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 1 Er 49/2008-90 z 27. februára 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   24.   apríla   2008 a pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 1 Er 49/08, sťažovateľ ako oprávnený podal 16. januára 2008 proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako povinnému návrh na vykonanie exekúcie JUDr. Ľ. P., súdnemu exekútorovi so sídlom v Š.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   pre   vymoženie   plnenia   podľa   právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cb 21/2003-197 z 3. júla 2006 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 256/2006 z 18. decembra 2007. Týmto rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť   4. januára   2008,   bolo   ministerstvu   uložené   zaplatiť   sťažovateľovi 240 000 000   Sk   s   úrokom   z   omeškania   (ktorý   ku   dňu   podania   návrhu   na   vykonanie exekúcie   predstavoval   sumu   301 975 561,63   Sk)   náhradu   trov   prvostupňového   konania 4 260   666   Sk   a   náhradu   trov   odvolacieho   konania   v sume   586   431,50   Sk.   Predmetom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Cb 21/2003 bol nárok na náhradu   škody,   ktorý   pôvodne   ako   žalobca   uplatnil   Z.,   a.   s.,   B.   s odôvodnením,   že 3. augusta 1998 vydal minister vnútra Slovenskej republiky pod č. j. KM-996-3/98 písomný prísľub, ktorým zaviazal žalovaného poskytnúť žalobcovi príspevok zo zákonného poistenia motorových   vozidiel   na   náklady   spojené   so záchranou   ľudských   životov   a materiálnych hodnôt v cestnej doprave ročne vo výške 80 miliónov korún do času, kým mu zostane zachovaná kompetencia prerozdeľovania zákonného poistenia motorových vozidiel, avšak takéto plnenie žalobcovi neposkytol. V priebehu konania postúpil Z., a. s., pohľadávku na náhradu škody sťažovateľovi.

Okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie   poverením č. 5101 031052 z 18. januára 2008.

Povinný doručil 13. februára 2008 okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Svoj návrh odôvodnil tým, že povinný je právnickou osobou – ústredným orgánom štátnej správy, vo vzťahu ku ktorému platí, že je v zmysle zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici klientom Štátnej pokladnice, čo znamená, že peňažné prostriedky má vedené na účte   Štátnej   pokladnice,   nemôže   mať   súbežne   otvorené   účty   v   komerčnej   banke a prostriedky klienta vedené na účte v Štátnej pokladnici nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (§ 12 ods. 7 zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Postihnúť nemožno podľa § 18a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/1993 Z. z.“) ani majetok Slovenskej republiky, ktorý je v správe rozpočtových a príspevkových organizácií, ktorá takýto majetok spravuje. Podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov postihnúť nemožno v exekúcii ani prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie ani hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný z takýchto prostriedkov. Preto je povinný toho názoru, že proti nemu nemožno viesť exekúciu odpísaním z účtu v banke (§ 94 a nasl. Exekučného poriadku), ani predajom hnuteľných vecí [§ 63 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku]   a   ani   predajom   nehnuteľností   [§   63   ods.   1   písm.   e)   Exekučného   poriadku]. Exekúciu   proti   povinnému   nemožno   viesť   ani   prikázaním   pohľadávky   (§   106   ods.   1 Exekučného poriadku), ktoré doručil súdny exekútor poisťovniam vykonávajúcim povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel na odvedenie 8 % z prijatého poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou   motorového   vozidla   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   ktoré   je   povinná poisťovňa, ktorá vykonáva toto poistenie, odviesť na osobitný účet sťažovateľa podľa § 30 ods. 1 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 95/2002 Z. z.“) (ide o prostriedky, ktoré podľa § 30 ods. 2 rovnakého zákona rozdeľuje povinný hasičským jednotkám na úhradu nákladov   spojených   s materiálnotechnickým   vybavením,   jeho   údržby   a   prevádzky a zložkám povinného na úhradu nákladov spojených s obstaraním technických prostriedkov potrebných na objasňovanie príčin nehôd v cestnej doprave a s výstavbou koordinačných stredísk   integrovaného   záchranného systému   a   operačných   stredísk   tiesňového   volania). Tieto prostriedky podľa názoru povinného (potvrdeného aj Národnou bankou Slovenska) sú takto účelovo viazané už v momente ich pripísania na účet komerčnej poisťovne. Takéto obmedzenie možnosti viesť exekúciu proti povinnému považuje povinný za obmedzenie, ktoré je v súlade s ústavou, sleduje spoločensky prospešný cieľ, ktorý odôvodňuje takýto zásah do práva na súdnu ochranu garantovaného ústavou oprávnených.

O tomto návrhu rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. 1 Er 49/2008-90 z 27. februára 2008 tak, že zastavil „exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava I. v Bratislave pod sp.   zn.   č.   1 Er 49/2008 v časti vykonávania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky podľa ust. § 105 ods.1 Exekučného poriadku, poisťovniam, ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo výške osem percent v súlade s ust. § 30 ods.1 a 2 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve v platnom znení, predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe povinného“, a vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 6. marca 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd   v   Bratislave   uznesením   č.   k.   15   CoE   368/2008-231   z   10.   decembra   2008   tak,   že odvolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 202 ods. 2 OSP, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku]. Napadnuté uznesenie tak nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2008.

O návrhu povinného na odklad exekúcie doručenom okresnému súdu 31. januára 2008, ktorým povinný žiadal povoliť odklad exekúcie s ohľadom na skutočnosť, že proti exekučnému titulu podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky 31. januára 2008 podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   o   ktorom   dosiaľ   v   konaní   na   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky nebolo rozhodnuté, rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 Er 49/2008-96 z 27. februára 2008 tak, že povolil odklad exekúcie na dobu do rozhodnutia v   konaní   vedenom   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. VI/2 Pz 69/08.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie   18.   marca   2008, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave po zistení, že podnet povinného na podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   nebol akceptovaný a mimoriadne dovolanie podané nebolo, uznesením č. k. 15 CoE 369/2008-233 z 10. decembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 49/2008-96 z 27. februára 2008 zrušil.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal najprv na procesný postup okresného súdu predchádzajúci vydaniu napadnutého uznesenia. Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu, povinný doručil návrh na zastavenie exekúcie okresnému súdu 13. februára 2008. Okresný súd 21. februára 2008 doručil tento návrh na vyjadrenie sťažovateľovi s tým, aby sa   vyjadril   k   tomuto   návrhu   do   10   dní   od   jeho   doručenia   (teda   do   3.   marca   2008). Sťažovateľ na túto výzvu riadne reagoval a 3. marca 2008 doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Okresný súd však vo veci rozhodol už   27.   februára   2008,   teda   prv,   ako   sťažovateľovi   uplynula   lehota,   ktorú   mu   samotný okresný súd určil. Napadnuté rozhodnutie je navyše podľa názoru sťažovateľa založené na svojvoľnom výklade a aplikácii zákona.

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením odôvodnil sťažovateľ tým, že aj výkon rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prerokovania veci a aj v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. Aj v konaní o výkon rozhodnutia platí princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie,   než v   ktorej   je jej protistrana. Procesné strany   musia   dostať príležitosť   nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Princíp rovnosti zbraní je porušený, ak sa jednej strane bráni odpovedať   na   písomné   tvrdenia   predložené   súdu   druhou   stranou,   a   princíp kontradiktórnosti,   ak   súdy   zvážili   len   skutočnosti   predložené   jednou   stranou.   Vo   veci sťažovateľa okresný súd rozhodoval bez toho, aby sťažovateľovi poskytol reálnu a účinnú možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, a tak pri svojom rozhodovaní o zastavení exekúcie   mohol   nevyhnutne prihliadnuť len na argumenty   povinného, teda   iba   jedného účastníka konania.

Porušenie   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového   protokolu   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   pohľadávku,   ktorú   vymáha v exekučnom konaní, považuje za majetkové právo, ktoré mu bolo priznané právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím a mal legitímnu nádej na jeho zhmotnenie. Napriek legitímnym očakávaniam, keďže splnil podmienky a predpoklady vymedzené Exekučným poriadkom, okresný súd neposkytol jeho vlastníckemu právu takú ochranu, ako mu podľa zákona, ústavy a dohovoru poskytnúť bol povinný. Napadnuté rozhodnutie má významný dopad   na   vymožiteľnosť   pohľadávky   sťažovateľa,   v   jeho   dôsledku   sa   vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa stala vo svojej podstatnej časti vážne ohrozená a nepožívajúca reálnu   a   účinnú   ochranu.   Napadnuté   rozhodnutie   je   prejavom   interpretačnej   svojvôle okresného   súdu,   ktorý   inštitút   exekučnoprávnej   imunity   štátu   vztiahol   na   majetkové hodnoty, ktoré nie sú spôsobilé byť predmetom takejto imunity. Rozhodnutie okresného súdu nemá relevantnú oporu v právnom poriadku. Majetkové hodnoty, na ktoré okresný súd vztiahol exekučnoprávnu imunitu v rozhodnom čase, nie sú vlastníctvom štátu. Okresný súd k opačnému záveru dospel na základe tautologického vymedzenia poisťovne ako správcu majetku štátu. Okresný súd tvrdí, že časť poistného, ktorá je po uplynutí určitej lehoty predmetom odvodovej povinnosti, je majetkom štátu, a to s odôvodnením, že poisťovňa je správcom majetku štátu. Správcom majetku štátu podľa názoru okresného súdu je poisťovňa z dôvodu, že táto časť poistného je majetkom štátu. Zo znenia § 30 zákona č. 95/2002 Z. z. v znení v čase rozhodovania okresného súdu vyplýva, že poisťovňa má zákonnú povinnosť odviesť   osem   percent   z   prijatého   poistného   za   predchádzajúci   rok   do   konca   februára príslušného   roku   na   osobitný   účet   povinného.   Do   dvoch   mesiacov   od   skončenia kalendárneho roka je teda poisťovňa istý objem finančných prostriedkov povinná poukázať na účet štátneho orgánu. Splnenia tejto povinnosti sa môže povinný domáhať až po uplynutí tejto zákonnej lehoty. Pred jej uplynutím nie je štát vlastníkom majetkovej hodnoty, žiadny jeho orgán túto hodnotu nemá v držbe, nemôže sa domáhať jej vydania ani s ňou nakladať, užívať ju a požívať. Za týchto okolností nie je možné považovať za vlastníka tejto hodnoty subjekt,   ktorý   nevykonáva   a   ani   nemôže   vykonávať aspoň   jedno   z oprávnení   vlastníka (§ 123 Občianskeho zákonníka). Ak sú finančné prostriedky pripísané na účet komerčnej poisťovne   napríklad   15.   januára   2008,   bude   táto   poisťovňa   povinná   poukázať   ich povinnému najskôr 28. februára 2009, a preto v tomto období nemôžu byť tieto finančné prostriedky   majetkom   štátu.   Opačný   záver   (ktorý   zaujal   okresný   súd)   je   preto   zjavne arbitrárny. Je výsledkom výkladovej svojvôle okresného súdu, ak hodnotí postup exekútora, ktorý   zákon   umožňuje,   ako   taký,   ktorý   je   zákonom   zakázaný,   navyše   v   situácii,   keď Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 134/01 vyslovil, že finančné prostriedky uložené na účte v peňažnom ústave (banke), o ktorých právne predpisy určujú, že môžu byť použité len na určitý účel, nie sú nariadením výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z tohto účtu postihnuté (a nemôžu teda slúžiť na uspokojenie oprávneného), ibaže   by   bola   vymáhaná   pohľadávka,   na   úhradu   ktorej   majú   byť   (v   súlade   so   svojím účelovým   určením)   použité.   V   prípade   sťažovateľa   princíp,   podľa   ktorého   výkonu rozhodnutia nebráni účelové určenie finančných prostriedkov totožné s právnym dôvodom vymáhanej pohľadávky, znamená, že v situácii, keď pohľadávka vymáhaná sťažovateľom mala a má svoj   titul   a pôvod v určitom   účelovom   určení, potom   nemôže byť rovnaké účelové   viazanie   prostriedkov,   ktoré   má   komerčná   poisťovňa   poukázať   povinnému, dôvodom na zastavenie exekúcie prikázaním takejto pohľadávky. Ak okresný súd dospel k záveru,   že   zákonná   prekážka   pre   výkon   rozhodnutia   spočíva   aj   v   právnej   okolnosti, o ktorej najvyšší súd už predtým vyslovil, že takouto prekážkou nie je, zbavil tým ústavný nárok   sťažovateľa   na   účinnú   súdnu   ochranu   svojho   vlastníckeho   práva   jeho   reálneho významu.

Sťažovateľ preto žiadal vydať tento nález:„1.   Základné   právo   spoločnosti   D.   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp   zn.   1   Er   49/2008 z 27. februára 2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. z 27. februára 2008 sp.zn. 1 Er 49/2008 – 90 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5,000.000.-Sk (slovom: päťmiliónov slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I.   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   D.   trovy   právneho zastúpenia v sume 7 300 Sk (slovom: sedemtisíc tristo slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa na výzvu ústavného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyjadril podaním sp. zn. Spr. 3035/10 z 18. januára 2010. Uviedol, že po doručení návrhu povinného na zastavenie exekúcie okresnému súdu, okresný súd vyzval oprávneného na vyjadrenie k tomuto návrhu výzvou zo 14. februára 2008 expedovanou 15. februára 2008. Poukázal na to, že 21. februára 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia z dôvodu, že JUDr. K. K., ktorý vybavuje vec, bol na dovolenke. Okresný súd poukázal ďalej pre prípad, že ústavný dospeje k záveru o porušení základného práva sťažovateľa, na to, že je potrebné vziať do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila porušenie tohto práva, a pri prípadnom rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia zohľadnil uvedené   objektívne   dôvody   a   nepriznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v plnej výške. Zároveň okresný súd uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu nereagoval.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti sťažovateľa, vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola exekúcia v časti zastavená, jej podstatou je jednak tvrdenie, že v dôsledku procesného postupu okresného súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podal povinný, a jednak tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je z hľadiska jeho obsahu arbitrárne, keďže je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právneho poriadku, ktorá popiera ich účel a zmysel.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožňuje každému,   aby   sa   stal   po   splnení predpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj vo výkone rozhodnutia alebo   v   súdnej   exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné   rozhodnutie,   vychádzal   z   toho,   čo   objektívne   zistil   na   základe   predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie (III. ÚS 60/04).

Z   týchto   princípov   vychádzal   ústavný   súd   i   pri   posudzovaní   napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola exekúcia v časti zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.

Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého   došlo k porušeniu jeho základného práva súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   okresný   súd   vo   veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, a navyše vo veci rozhodol prv, ako sťažovateľovi uplynula lehota na podanie vyjadrenia, ktorú sám okresný súd určil.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, návrh na zastavenie exekúcie doručil povinný okresnému súdu 13. februára 2008. Okresný súd výzvou zo 14. februára 2008 vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   k   tomu   návrhu   vyjadril „v   lehote   do   10   dní“.   Túto   výzvu expedoval okresný súd sťažovateľovi 15. februára 2008 a bola adresovaná jeho právnemu zástupcovi v exekučnom konaní, ktorým bola od začiatku exekučného konania Advokátska kancelária... Ako vyplýva z pripojenej doručenky, právny zástupca sťažovateľa túto výzvu prevzal pri prvom pokuse o doručenie 21. februára 2008. Pokiaľ bolo právnemu zástupcovi uložené vyjadriť sa „v lehote do 10 dní“, nemožno obsah tejto výzvy vykladať inak, než tak, že táto 10-dňová lehota začala plynúť 22. februára 2008, z čoho vyplýva, že lehota pre podanie vyjadrenia sťažovateľovi uplynula 3. marca 2008. Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ svoje vyjadrenie k návrhu povinného na zastavenie exekúcie (v rozsahu ôsmich   strán)   doručil   okresnému   súdu   3.   marca   2008.   Okresný   súd   vydal   napadnuté rozhodnutie 27. februára 2008.

Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd, tak ako to tvrdí i sťažovateľ, rozhodol vo   veci   prv,   ako   vôbec   sťažovateľovi   uplynula   lehota,   ktorú   sám   stanovil,   na   podanie vyjadrenia k návrhu na zastavenie exekúcie.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že koncipient JUDr. K. K. podaním z 20. februára 2008 doručeným okresnému súdu 21. februára 2008 (na č. l. 82) požiadal o predĺženie lehoty na predloženie vyjadrenia do 5. marca 2008. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uviedol,   že   tejto   žiadosti   nevyhovel,   pretože   JUDr.   K.   nevyužil   možnosť   substitučného zastúpenia, a preto, že dlžník z prikázanej pohľadávky (komerčná poisťovňa) má zákonnú povinnosť odviesť prijaté plnenia povinnému do 29. februára 2008. V danom prípade totiž lehota   na   podanie   vyjadrenia   sťažovateľovi   mala   uplynúť   až   3.   marca   2008,   a z tohto dôvodu   ju   pre   čas   do   3.   marca   2008   nebolo   potrebné   predlžovať,   resp.   rozhodovať o nevyhovení   návrhu   na   jej   predĺženie.   To   by   prichádzalo   do   úvahy   iba   vo   vzťahu k predĺženiu lehoty na čas po 3. marci 2008.

Ako je zrejmé z návrhu povinného na zastavenie exekúcie, je v ňom uplatňovaný najmä dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, z čoho je zrejmé (a muselo to byť zrejmé aj okresnému súdu v čase jeho rozhodovania), že v prípade, ak z tohto dôvodu návrhu na zastavenie exekúcie aspoň v časti vyhovie, jeho rozhodnutie nebude preskúmateľné odvolacím súdom (čo je zrejmé i z uznesenia Krajského súdu   v Bratislave č. k. 15 CoE 368/2008-231 z 10. decembra 2008),   a rozhoduje teda v jedinej   inštancii.   V   prípadoch,   ak   konanie   prebieha   len   na   jednom   stupni,   je   o   to dôležitejšie, aby sa dôsledne rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Fredin v. Švédsko Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uviedol, že v súdnom konaní, ktoré sa vedie v prvej a jedinej inštancii, právo na verejné prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie (rozhodnutie ESĽP z 23. februára 1994, séria A, č. 283-A, s. 10-11, § 21-§ 22).

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd svojím postupom znemožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu na zastavenie exekúcie povinného pred vydaním rozhodnutia o tomto návrhu. Ani samotný okresný súd vo svojom vyjadrení predloženom ústavnému súdu svoj postup žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil a neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré nevyčkal s rozhodnutím o návrhu povinného na zastavenie exekúcie do uplynutia lehoty pre podanie vyjadrenia, v ktorej uložil sťažovateľovi vyjadrenie predložiť. Okresný súd týmto spôsobom   odňal   sťažovateľovi   možnosť   predniesť   dôvody   a   argumenty,   pre   ktoré so zastavením   exekúcie   nesúhlasí   a   pre   ktoré   považuje   návrh   povinného   na   zastavenie exekúcie za nedôvodný, resp. taký, ktorému nie je možné vyhovieť, pretože pre takéto rozhodnutie   exekučného   súdu   nie   sú   splnené zákonné podmienky.   Okresný   súd   svojím postupom narušil princíp rovnosti zbraní, tak ako na to poukázal sťažovateľ v sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu,   a   už   len   z   tohto   dôvodu   preto   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj preto, že napadnuté rozhodnutie   je   arbitrárne,   spôsob   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právneho   poriadku okresným súdom je v rozpore s ich účelom a zmyslom a rozhodnutie je svojvoľné.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle.

Okresný súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie v jej časti odôvodnil v podstate tým, že povinný je správcom majetku štátu, ktorým sú nielen hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve štátu, ale aj pohľadávky, vrátane pohľadávky povinného   voči   komerčným   poisťovniam,   ktorej   predmetom   je   splnenie   odvodovej povinnosti   vo   výške   osem   percent   z   prijatých   peňažných   prostriedkov   z   povinného zmluvného poistenia v súlade s v tom čase platným § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 95/2002 Z. z. Keďže podľa § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. na majetok štátu v správe správcu nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   potom   nemožno   vykonať   vo   veci   sťažovateľa exekúciu v rozsahu, v akom bola zastavená napadnutým rozhodnutím.

Sťažovateľ,   ako   to   vyplýva   jednak   z   jeho   podania   okresnému   súdu   (vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie doručeného okresnému súdu 3. marca 2008) a jednak   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   so   záverom   okresného   súdu,   najmä vo vzťahu k prikázanej pohľadávke, nesúhlasí z dôvodov, ktoré podrobne uviedol. Keďže okresný   súd   vo   veci   rozhodol   ešte   prv,   ako   mu   bolo   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k návrhu   povinného   na   zastavenie   exekúcie,   nevyporiadal   sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   ani   s   argumentmi,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   doručenom okresnému súdu 3. marca 2008.

Rozhodovanie o zastavení exekúcie zveruje Exekučný poriadok exekučnému súdu, rozhodovanie   o tejto   otázke   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu nepatrí   zaujímať   stanovisko   ku   kvalite   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   resp. spôsobu výkladu a aplikácie ustanovení právnych noriem, na ktorých okresný súd svoje rozhodnutie založil, pretože v opačnom prípade by nahrádzal právne názory okresného súdu názorom vlastným v situácii, keď navyše napadnuté rozhodnutie už zrušil z iných dôvodov.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ako aj samotným uznesením okresného súdu č. k.   1   Er   49/2008-90   z   27.   februára   2008   došlo   aj   k   porušeniu   čl.   20   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu.

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   okresný   súd   neposkytol   jeho   majetku   (vymáhateľnej pohľadávke) takú ochranu, ako bol povinný poskytnúť, a jeho rozhodnutie má významný dopad na vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa, ktorá sa stala vo svojej podstatnej časti vážne ohrozená, čím namietané právo sťažovateľa stratilo svoj reálny význam.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou dohovoru. Preto posudzuje námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a   čl.   20   ústavy   spoločne,   čo   mu   umožňuje   i   to,   že   sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rovnakým skutkovým stavom.

V situácii, keď exekúcia vedená sťažovateľom bola zastavená iba sčasti (a v časti naďalej prebieha) a sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu bližšie neodôvodnil svoj názor,   podľa   ktorého   sa   vymožiteľnosť   jeho   pohľadávky   stala   vydaním   napadnutého rozhodnutia „v podstatnej časti vážne ohrozená“. Ústavný súd nepovažoval za preukázané, že napadnutým rozhodnutím došlo k zásahu do majetku sťažovateľa. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a namietaným uznesením okresného súdu, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáhal porušenia ním označených základných práv   aj   vo   vzťahu   ku   všetkým   výrokom   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k. 1 Er 49/2008-90   z   27.   februára   2008,   teda   aj   vo   vzťahu   k   výroku,   ktorým   bol   návrh povinného   na   zastavenie   exekúcie   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn. 1 Er 49/2008   vo   zvyšnej   časti   zamietnutý.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   touto   časťou sťažnosti, hoci sťažovateľ vo vzťahu k tomu výroku napadnutého uznesenia svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu namietaným výrokom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv, pretože ním žiadnym negatívnym   spôsobom   nebolo ovplyvnené postavenie   sťažovateľa v exekučnom   konaní. Ústavný súd o sťažnosti v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia, t. j. tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa   porušené   označeným   výrokom   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu, bolo potrebné tento výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Bude   úlohou   okresného   súdu   v   ďalšom   priebehu   konania   rozhodnúť   ústavne konformným spôsobom o návrhu povinného na zastavenie exekúcie v jej časti vykonávania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky podľa ustanovenia § 105 ods. 1 Exekučného poriadku poisťovniam, ktoré majú zákonnú povinnosť odviesť prijaté peňažné prostriedky z povinného zmluvného poistenia vo výške osem percent v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 95/2002 Z. z. predajom hnuteľných vecí a predajom nehnuteľných vecí, ktoré sú v správe povinného a pri rozhodovaní sa dôsledne vysporiadať so všetkými pre vec rozhodujúcimi   argumentmi,   ktoré   súdu   dosiaľ   sťažovateľ   predložil   alebo   do   jeho rozhodnutia ešte sťažovateľ predloží.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti, sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk (t. j. 165 969,59 €), avšak tento svoj návrh, hoci bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom,   žiadnym   spôsobom   a   v   rozpore   s   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde neodôvodnil. V tejto situácii považoval ústavný súd konštatovanie porušenia základného práva   pre   sťažovateľa   za   dostatočné   zadosťučinenie,   a   preto   sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 223,46 €, a to za dva úkony právnej služby v roku 2008 (prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti) po 105,42 € a dva režijné paušály po 6,31 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010