znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 320/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 T 96/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 96/2012 z 9. júna 2014.

V sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   ako   mandatárka   uzavrela   mandátnu   zmluvus ⬛⬛⬛⬛ ako   mandantom,   podľa   ktorej   sa   menovaný   zaviazal,   ženavrhovateľke zabezpečí kúpu nehnuteľnosti na území mesta, ktorá bude vhodná navýstavbu tenisových kurtov, a kúpu ďalšej nehnuteľnosti na ⬛⬛⬛⬛.Na   účely   zabezpečenia   riadnych   podmienok   na   plnenie   záväzkov   dlžníka   postupnenavrhovateľka   zaplatila   dlžníkovi   76   312,82   €.   Dlžník   však   svoje   záväzky   z   uzavretejmandátnej   zmluvy   neplnil   a   zaplatenú   sumu   (až   na   sumu   3 319,39   €,   100 000   Sk)navrhovateľke nevrátil. Spôsobil jej tým škodu 72 993,43 € (2 199 000 Sk).

Okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   96/2012   rozhodol   tak,   že ⬛⬛⬛⬛ je „vinný“, že navrhovateľke nevrátil zverené finančné prostriedkyvo výške   75   419,78   €   (2 272 096,22 Sk).   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   a   stal   savykonateľným 9. júna 2014.

Proti   tomuto   rozsudku   sa   navrhovateľka   ako   osoba   poškodená „nemala možnosť odvolať len rozsahu v akom výšku spôsobenej škody“.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd v dostatočnej miere neposkytol ochranu jejprávam,   pretože   škodu,   ktorú   jej dlžník   svojím   konaním   spôsobil   v roku   2007   v sume76 312,82 €, mu okresný súd uložil zaplatiť v skúšobnej dobe 5 rokov stanovenej podľa § 51ods. 4 písm. g) Trestného zákona, teda zaplatiť v roku 2019.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 T 96/2012 z 9. júna 2014 porušené bolo.

2. Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania v sume 269,58 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000.-€, ktoré je Okresný súd Košice I zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila tým, že „dlžník, ktorý jej spôsobil škodu značného rozsahu ešte v roku 2007 sa svoj dlh zaviazal písomne uhradiť v splátkach v roku 2008 (čo predpokladá, že finančné prostriedky na to aj mal) a podľa napadnutého súdneho rozhodnutia splatiť škodu poškodenej môže do konca roku 2019. Podľa jej názoru jej súd riadnu ochranu jej právam neposkytol. Navrhovateľka takýmto postupom utrpela faktickú finančnú ujmu. Na náhradu spôsobenej škody má čakať ďalších 5 rokov,   od   roku   2007,   kedy   peniaze   odsúdený   prevzal   to   bude   činiť   spolu   12   rokov. O spravodlivosti rýchlej a účinnej tak navrhovateľka uvažovať nemôže. Z tohto hľadiska utrpela aj ujmu morálnu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom   prípade   mala sťažovateľka   možnosť   domáhať sa preskúmania   rozsudkuokresného súdu sp. zn. 1 T 96/2012 z 9. júna 2014 využitím riadneho opravného prostriedkus poukazom na ustanovenie § 307 c) Trestného poriadku, podľa ktorého rozsudok môžeodvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre nedostatokprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015