znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 320/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   30.   júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J.   H.,   Advokátska   kancelária,   spol.   s   r.   o.,   B.,   vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn. Rvp   1358/2011,   sp.   zn.   Rvp   1361/2011   a   sp.   zn.   Rvp   1365/2011   vo veci   namietaného porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23.   februára 2011, sp.   zn. 17 CoE 122/2010 z 28.   júna 2010, sp.   zn. 1 CoE 43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011, sp. zn. Rvp 1361/2011 a sp. zn. Rvp 1365/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1316/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 1 CoE 43/2011 zo 7. februára 2011, sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 a sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 7. októbra 2002 do 6. januára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011, sp. zn. 1265/2011),   v   dvadsiatich   dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1320/2011)   a   v   desiatich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1361/2011).

Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v období od 27. marca 2003 do 24. júla 2005 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. M. (sp. zn. Rvp 1316/2011) podala 18. mája 2003   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 23. júna 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 727/2003 z   11.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   O návrhu   na   zmenu   súdneho exekútora   okresný   súd   nerozhodoval.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   11   Er   727/2003   z   22.   novembra   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 59/2011 z 28. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi J. K. (sp. zn. Rvp 1317/2011) podala 4. júna 2003   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   okresným   súdom   6. augusta   2003   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   28. októbra   2009   sťažovateľka   podala   návrh   na   zmenu   exekútora,   ktorému   bolo   udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 918/2003 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   15   CoE   151/2010   z   30.   júna   2010   tak,   že   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 918/2003 zo 16. novembra 2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   dlžníkovi   J.   Z.   (sp.   zn.   Rvp   1320/2011)   podala 19. novembra 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 13. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd vyhovel uznesením z 23. decembra 2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 1588/2004 z 5.   marca   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne. Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   11   Er   1588/2004   z   11.   augusta   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

4.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   dlžníkovi   E.   S.   (sp.   zn.   Rvp 1358/2011)   podala 13. februára 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 12. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 8. februára 2007 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému okresný súd vyhovel.   Dňa   28.   októbra   2009   sťažovateľka   podala   ďalší   návrh   na   zmenu   exekútora. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 11   Er   242/2004 z   8. marca 2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   CoE   120/2010   z   10.   júna   2010   tak,   že   potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   11   Er   242/2004   z   15.   novembra   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

5.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   dlžníčke   B.   K.   (sp.   zn.   Rvp   1361/2011)   podala 24. novembra 2005 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 12. januára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa   28.   októbra   2009   sťažovateľka   podala   návrh   na   zmenu   exekútora,   ktorému   bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 2803/2005 z 9. februára 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   O návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora   okresný   súd nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   17   CoE   122/2010   z   28.   júna   2010   tak,   že   potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 2803/2005 z 23. novembra 2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 43/2011 zo 7. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

6. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. K. (sp. zn. Rvp 1365/2011) podala 6. apríla 2004   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   okresným   súdom   27.   apríla   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa 28. októbra   2009   sťažovateľka   podala   návrh   na   zmenu   exekútora,   ktorému   bolo   udelené poverenie. Okresný súd uznesením   sp. zn. 11 Er 505/2004 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   12   CoE   168/2010   z   29.   júna   2010   tak,   že   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   11   Er   505/2004   z   22.   novembra   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažností okrem iného uviedla:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o   vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie,   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania... o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou....

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu   týchto   konaní   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť.... V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie   je   v súlade   s požiadavkami Protokolu   1   Dohovoru   druhej vety a predstavuje   zásah   do   pokojného užívania   majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1316/2011, sp. zn. Rvp 1317/2011, sp. zn. Rvp 1320/2011, sp. zn. Rvp 1358/2011, sp. zn. Rvp 1361/2011 a sp. zn. Rvp 1365/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   uzneseniami krajského súdu sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE 151/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 91/2010 z 28. mája 2010, sp. zn. 15 CoE 120/2010 z 10. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 122/2010 z 28. júna 2010 a sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu   uvedenými uzneseniami krajského   súdu,   ktorými   boli   potvrdené uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 CoE 105/2010 z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 11. augusta 2010, uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   15   CoE   151/2010   z   30.   júna   2010   nadobudlo právoplatnosť   7.   septembra   2010,   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   91/2010 z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 CoE 120/2010   z 10.   júna   2010   nadobudlo   právoplatnosť   9.   augusta   2010,   uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   122/2010   z 28.   júna   2010   nadobudlo   právoplatnosť 28. septembra 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 168/2010 z 29. júna 2010 nadobudlo   právoplatnosť   14.   septembra   2010.   Sťažnosti   ústavnému   súdu   boli   podané na poštovú   prepravu 30.   mája   2011   a   2.   júna   2011,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   lehoty ustanovenej podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažnosti v týchto častiach preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podané.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   59/2011 z 28. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 74/2011 z 10. marca 2011, sp. zn. 41 CoE 86/2010 z 23. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 64/2011 z 23. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 43/2011 zo 7. februára 2011 a sp. zn. 14 CoE 74/2011 z 8. marca 2011

Krajský súd týmito uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení exekúcie po právoplatnosti uznesení krajského súdu, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   krajský   súd označenými uzneseniami neprípustne zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

2.1 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska   zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia o   neprípustnosti   exekúcie   (rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Cdo   51/2004 z 29. septembra 2005).

Krajský súd v označených uzneseniach potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutých   uznesení   súdu   prvého   stupňa.   Z   odôvodnení   rozhodnutí   krajského   súdu vyplýva, že rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nadobudli právoplatnosť, z logického výkladu dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď exekúcie zastavil. Krajský súd sa preto stotožnil s právnym názorom okresného súdu a sťažovateľkou napadnuté uznesenia o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci   vyplýva,   že   ak všeobecný   súd   (v   danom   prípade   okresný   súd)   je podľa zákona   oprávnený   rozhodnúť   aj   bez   návrhu,   t.   j.   ex   offo,   urobí   tak   aj   bez   vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu   ako   je   kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol   náležitú   ochranu   právu   sťažovateľky   a   postupoval   správne,   ak   napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených   dôvodov,   s   prihliadnutím   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v spojení s uzneseniami   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval   príslušné   právne   normy   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky,   že   zastavením   exekúcií   došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušného okresného súdu, ktorými boli exekúcie zastavené, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011