znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 320/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť mal. D. V., K., zastúpeného zákonným zástupcom G. F., K., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., a G. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia práva poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 CoP 33/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. D. V. a G. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   mal.   D.   V.,   K.   (ďalej   len   „dieťa“), zastúpeného   zákonným   zástupcom   G.   F.,   K.,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. J., K.,   a G.   F.,   K. (ďalej   len „zapísaný   otec“),   vo veci   namietaného porušenia   práva poznať   svojich   rodičov   podľa   čl. 7   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   (ďalej   len „dohovor“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoP 33/2009.

Zo sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   dieťa   sa   narodilo 28. novembra   1998   matke   I.   P.   (ďalej   len   „matka“),   ktorá   so   zapísaným   otcom   nikdy nebývala v spoločnej domácnosti, a to ani po narodení dieťaťa. Zapísaný otec otcovstvo k dieťaťu   sám   uznal.   Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   č.   k.   Nc   924/99-53 z 15. októbra 1999 bolo dieťaťa zverené do výchovy a opatery matky a zapísaný otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu. Vzhľadom na to, že matka neumožňovala zapísanému otcovi styk s dieťaťom, nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zavinením matky je pre dieťa zapísaný otec iba otcom „na papieri“, nie skutočným otcom, ktorého účasť na výchove a v rodinných vzťahoch sa obvykle predpokladá. Matka styk dieťaťa so zapísaným otcom podmieňuje tým, že tento nebude žiadať o vykonanie skúšky DNA na zistenie otcovstva. Ako to zapísaný otec neskôr zistil, v období rozhodnom pre počatie dieťaťa mala matka pomer   popri   zapísanom   otcovi   aj   s inými   mužmi.   Vzhľadom   na   to   zapísaný   otec   ako zákonný   zástupca   dieťaťa   podal   v mene   dieťaťa   proti   matke   a zapísanému   otcovi Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva zapísaného otca v zmysle § 96 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákona o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. 23 C 160/2006-70 z 19. septembra 2008 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 33/2009-89 z 27. mája 2009, ktoré sa stali právoplatnými 22. júna 2009, bol návrh zamietnutý.

Podľa názoru krajského súdu konanie o zapretí otcovstva na návrh dieťaťa pozostáva z dvoch štádií. Prvým je rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva a druhým samotné konanie o zapretí otcovstva. Aktívne legitimovaným na podanie oboch návrhov je iba dieťa, pričom zákon nerozlišuje medzi maloletým a plnoletým dieťaťom. Pokiaľ je však dieťa maloleté, musí byť podľa § 96 ods. 1 druhej vety zákona o rodine zastúpené kolíznym opatrovníkom.   Kolízny   opatrovník   žiada   rozsudok   okresného   súdu   potvrdiť   ako   vecne správny.   Z citovaného   ustanovenia   nemožno   vyvodiť,   že   maloleté   dieťa   už   pri   podaní návrhu musí byť zastúpené osobitne ustanoveným kolíznym opatrovníkom, rovnako ako to nemusí   byť   ani   v iných   konaniach   týkajúcich   sa   maloletých   detí   začatých   na   návrh niektorého   z rodičov   (napr.   úprava   výkonu   rodičovských   práv   a povinností,   schválenie právneho   úkonu   maloletého   dieťaťa   a pod.).   V prípade,   ak   navrhovateľom   vo   veci prípustnosti   zapretia   otcovstva   je   maloleté   dieťa,   návrh   za   neho   podáva   ktorýkoľvek z rodičov ako jeho zákonný zástupca podľa § 28 ods. 1 písm. b) a § 31 ods. 1 zákona o rodine. Žiaden z rodičov však nemôže maloleté dieťa v konaní zastupovať pre kolíziu záujmov medzi   rodičmi   a maloletým   dieťaťom,   a preto   je   potrebné maloletému dieťaťu ustanoviť   v tomto   konaní   kolízneho   opatrovníka.   Ustanovenie   §   96   ods.   1   druhej   vety zákona   o rodine   je   preto   v podstate   nadbytočné   vzhľadom   na   ustanovenie   §   31   ods.   2 zákona   o rodine.   V prípade   nepripustenia   zákonného   zastúpenia   maloletého   dieťaťa   pri podaní návrhu by bolo rozhodnutie o podaní alebo nepodaní návrhu podľa § 96 ods. 1, ale aj ods.   2   zákona   o rodine   ponechané   neprípustne   na   úvahu   vopred   ustanovenému opatrovníkovi   maloletého   dieťaťa   (opatrovníka   ustanoveného   maloletému   dieťaťu   na podanie   návrhu)   a samotné   konanie   v prípade   maloletého   dieťaťa   by   mohlo   byť   úplne vylúčené. Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že okresný súd správne postupoval, keď akceptoval   zákonné   zastúpenie   dieťaťa   zapísaným   otcom   pri   podaní   návrhu   na   začatie konania   a následne   dieťaťu   ustanovil   pre   konanie   kolízneho   opatrovníka.   V konaní o prípustnosti zapretia otcovstva je potrebné skúmať, či rodičom dieťaťa uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva a či je to potrebné v záujme dieťaťa. Otcovstvo k dieťaťu bolo v tomto prípade určené súhlasným vyhlásením zapísaného otca a matky 25. januára 1999. Zákonná zapieracia lehota preto obom rodičom uplynula 25. januára 2002. Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné skúmať najmä z hľadiska jeho osobného stavu, teda či   existujú   skutočnosti   vylučujúce   otcovstvo   zapísaného   otca   (napr.   jeho   neplodnosť   či existencia   iného   muža, ktorý   bezpečne   preukázal,   že   je   otcom   dieťaťa   on)   a či   z tohto hľadiska má dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Vzhľadom na to, že ide o výnimočnú prípustnosť zapretia otcovstva na návrh dieťaťa, ktoré je výlučne aktívne legitimované   na   podanie   takéhoto   návrhu,   je   potrebné   zároveň   skúmať,   či   v prípade maloletého navrhovateľa ide o jeho skutočnú vôľu otcovstvo zaprieť, čo nemožno zamieňať so záujmami a vôľou niektorého z rodičov. S prihliadnutím na vek dieťaťa je nepochybné, že tento sa   otázkou   otcovstva   nezaoberal. V žiadnom prípade nemožno za jeho záujem považovať revidovanie otcovstva len z dôvodu pochybností o otcovstve (v tomto prípade pochybností zapísaného otca), ktoré by mali byť eventuálne vylúčené v následnom konaní o zapretie   otcovstva   s   cieľom   zlepšenia   vzájomných   vzťahov   medzi   rodičmi,   prípadne medzi   zapísaným   otcom   a dieťaťom.   Skúmanie   aktuálneho   vzťahu   medzi   dieťaťom a zapísaným   otcom,   frekvencia   ich   vzájomných   stretnutí,   prípadne   aj   priorizácia   práva dieťaťa na výživné od zapísaného otca nie sú skutočnosťami podstatnými na záver o tom, či zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa potrebné. Podstatnou skutočnosťou je, že v konaní nebola preukázaná existencia okolností vylučujúcich otcovstvo zapísaného otca. Pokiaľ ide o právny názor zapísaného otca týkajúci sa záujmu dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru, je potrebné dodať, že z tohto ustanovenia priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností povinnosť   poznať   svojich   biologických   rodičov.   Tým,   že   dohovor   jednoznačne   hovorí o právach dieťaťa, a nie o jeho povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije.

Podľa   názoru   dieťaťa   a zapísaného   otca   týmto   rozsudkom   došlo   k porušeniu označených práv podľa dohovoru a ústavy. Na základe čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy má dohovor prednosť pred zákonmi. Keďže právo poznať svojich rodičov sa realizuje aj postupom podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine, je konanie o prípustnosti zapretia otcovstva konaním, v ktorom sa realizuje právo dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Toto právo je úplným právom, z ktorého treba hľadať reštriktívne výnimky v intenciách záujmu dieťaťa na   zapretí   otcovstva   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   zapísaným   rodičom.   Inými   slovami, záujem dieťaťa na poznaní svojich rodičov je daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom zjavne neprospešné. O taký prípad by napríklad išlo, ak by dieťa žilo v harmonickom rodinnom prostredí so zapísaným otcom, s ktorým by bolo v denno-dennom styku, bolo by zverené do starostlivosti zapísaného otca a medzi dieťaťom a zapísaným otcom by sa časom vytvorilo citové puto, ktorého pretrhnutie by nebolo v záujme dieťaťa. Úlohou všeobecného súdu je preto skúmať priebeh skutkových okolností od narodenia dieťaťa až po uplynutie zákonnej lehoty na zapretie otcovstva, resp. až do času rozhodovania vo veci samej. Kým počas zákonnej lehoty stačí na zapretie otcovstva návrh niektorého zo zapísaných rodičov bez skúmania, či by zapretie otcovstva bolo v záujme maloletého dieťaťa, zatiaľ po uplynutí zákonnej lehoty   je záujem dieťaťa na zapretí otcovstva   rozhodujúcim   kritériom.   Z toho možno   vyvodiť,   že   pre   správny   záver,   či   je,   alebo   nie   je   zapretie   otcovstva   v záujme dieťaťa,   je   potrebné   skúmať   a správne   vyhodnotiť   vzťahy   medzi   zapísaným   otcom a dieťaťom   s ohľadom   na   to,   či   by   zapretie   otcovstva   nerozvrátilo   bezporuchové a harmonické   vzťahy   dieťaťa   so   zapísaným   otcom.   V okolnostiach   prerokovávaného prípadu je potrebné poukázať na niektoré skutočnosti. V rozhodnom období mala matka pomer   popri   zapísanom   otcovi   aj   s inými   mužmi.   Zapísaný   otec   a matka   spolu   nikdy nebývali v spoločnej   domácnosti,   a to   ani   po   narodení   dieťaťa.   Dieťa   bolo   právoplatne zverené do výchovy a opatery matky, pričom zapísaný otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu.   Vzhľadom   na   to,   že   matka   neumožňovala   styk   dieťaťa   so   zapísaným   otcom, nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zapísaný otec je pre dieťa iba otcom „na papieri“. Matka   styk   dieťaťa   so   zapísaným   otcom   podmieňuje   tým,   že   tento   nebude   žiadať o vykonanie   skúšky   DNA   na   zistenie   otcovstva.   Z uvedených   skutočností   možno bezpochyby uzavrieť, že   v danom prípade nie je celkom zjavne neprospešné pre dieťa poznať, či jeho skutočným otcom je zapísaný otec. Pozitívne rozhodnutie všeobecného súdu o prípustnosti zapretia otcovstva umožní podať návrh na zapretie otcovstva, v ktorom sa definitívne potvrdí alebo vylúči otcovstvo zapísaného otca k dieťaťu. V prípade potvrdenia otcovstva   zapísaného otca   by táto skutočnosť   mohla pozitívne   ovplyvniť vzťahy medzi matkou, dieťaťom a zapísaným otcom. V prípade vylúčenia otcovstva zapísaného otca by táto   skutočnosť   stimulovala   matku   k označeniu   muža,   ktorý   je   pravdepodobne   otcom dieťaťa.   Nech   už   výsledok   konania   návrhu   na   zapretie   otcovstva   bude   akýkoľvek, v konečnom dôsledku bude viesť k tomu, že dieťa spozná svojho skutočného otca a vznikne reálny predpoklad na vytvorenie   zdravých   citových   väzieb   a vzťahov   medzi   dieťaťom a skutočným   otcom.   Predovšetkým   práve   toto je v záujme dieťaťa.   Rozsudok   krajského súdu je založený na dvoch dôvodoch:

a) Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom a zapísaným otcom, frekvencia ich vzájomných   stretnutí,   prípadne   priorizácia   práva   dieťaťa   na   výživné   od   rodiča   nie   sú skutočnosťami   podstatnými   pre   záver   o tom,   že   zapretie   otcovstva   je   v záujme dieťaťa potrebné.

b) Tým, že dohovor jednoznačne hovorí o právach dieťaťa, a nie jeho povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije.

Takéto závery krajského súdu sú zjavne arbitrárne a nelogické a vo svojom dôsledku porušujúce označené práva dieťaťa. Pri skúmaní, či by zapretie otcovstva bolo, alebo nebolo v záujme dieťaťa, nemožno vynímať tak podstatné okolnosti, ako sú dlhodobé vzťahy medzi zapísaným   otcom   a dieťaťom   (ktoré   samy   osebe   indikujú   okrem   iného   aj   pochybnosti o otcovstve). Nepochopeným ostáva záver krajského súdu v bode b), keďže návrh vo veci samej podalo dieťa zastúpené zapísaným otcom ako zákonným zástupcom, čo znamená, že dieťa svoje právo využilo.

Dieťa a zapísaný otec žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade dieťaťa a čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade zapísaného otca v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP 33/2009 s tým, aby bol rozsudok z 27. mája 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru každé dieťa(...) má od narodenia(...), pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov(...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa   §   96   ods.   1   a 2   zákona   o rodine   ak je   to   potrebné   v záujme dieťaťa   a ak uplynula rodičom   dieťaťa   lehota   ustanovená   na   zapretie   otcovstva,   môže   súd   na návrh dieťaťa   rozhodnúť o prípustnosti   zapretia   otcovstva.   V tomto   konaní musí   byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ťažiskovým   tvrdením   sťažnosti   je,   že   krajský   súd   nerešpektoval   čl.   7   ods.   1 dohovoru   o práve   každého   dieťaťa   poznať   svojich   rodičov,   čím   došlo   zároveň   aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 96 zákona o rodine možno považovať inter   alia aj za premietnutie   čl.   7 ods.   1 dohovoru   do   slovenského právneho poriadku. Z tohto   ustanovenia   totiž   vyplýva   aktívna   legitimácia   dieťaťa   požiadať   všeobecný   súd o rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva, a v prípade kladného rozhodnutia následne podať návrh na zapretie otcovstva. Táto zákonná legitimácia dieťaťa je však viazaná na podmienku, že rodičom dieťaťa už uplynula zákonná lehota, v ktorej boli oni legitimovaní otcovstvo   zaprieť.   To   znamená,   že   do   uplynutia   zákonnej   lehoty   rodičom   dieťa   nie   je aktívne legitimované podať návrh na začatie konaní podľa § 96 zákona o rodine.

V predmetnom prípade došlo k podaniu návrhu na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva   v čase,   keď   obom   rodičom   zákonná   lehota   už   uplynula.   Preto   z pohľadu ústavného súdu nie je potrebné riešiť otázku, či by v opačnom prípade namiesto aplikácie ustanovenia § 96 zákona o rodine nebolo povinnosťou krajského súdu priamo aplikovať čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Ďalej   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   posúdil   aktívnu   legitimáciu   dieťaťa spôsobom, ktorý treba považovať za konformný s čl. 7 ods. 1 dohovoru.

V tejto   súvislosti   sa   vynorila   otázka   správneho   výkladu   aktívnej   legitimácie maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine. Výklad blížiaci sa doslovnému by skôr   naznačoval, že záver o tom, či   má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie otcovstva   k maloletému   dieťaťu),   by   mal   urobiť   opatrovník,   ktorého   by   na   ten   účel ustanovil   maloletému   dieťaťu   opatrovanský   súd.   Krajský   súd   sa   priklonil   k výkladu majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny, keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal v mene maloletého dieťaťa   jeho zákonný zástupca   z titulu   svojej   všeobecnej   právomoci zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach, a to aj napriek tomu, že zákonný zástupca má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom maloletého   dieťaťa   zapísaným   v matrike,   pričom   konanie   podľa   §   96   zákona   o rodine smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za dostatočnú garanciu skutočnosť, že hoci návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva bude v mene maloletého dieťaťa podaný zákonným zástupcom (v matrike zapísaným otcom), avšak v samotnom konaní zákonný zástupca maloleté dieťa zastupovať nebude, pretože ho bude zastupovať kolízny opatrovník ustanovený všeobecným súdom.

Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci.

Skutočnosť, že v danom prípade právo podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru si uplatňovalo maloleté dieťa, znamenala aj ďalší, nie menej významný výkladový problém.

Využitie   práva   dieťaťa   poznať   svojich   rodičov   v zmysle   čl.   7   ods.   1   dohovoru predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. Ak preto krok jeho zákonného zástupcu má byť považovaný za prejav vôle maloletého dieťaťa a za vyjadrenie jeho záujmu (a fortiori za situácie možnej kolízie záujmov medzi maloletým dieťaťom a zákonným zástupcom), potom je nutné, aby pochybnosti o skutočnom otcovstve v matrike zapísaného otca boli aspoň primeraným spôsobom osvedčené.

Krajský súd dospel k záveru, že „Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné skúmať   najmä   z hľadiska   jeho   osobného   stavu,   to   znamená,   či   existujú   skutočnosti vylučujúce otcovstvo muža doposiaľ určeného za otca dieťaťa(...)“ a či v dôsledku toho má dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Keďže takéto skutočnosti neboli osvedčené, rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu potvrdil. Práve tieto argumenty sú hlavným dôvodom verdiktu krajského súdu [nie teda tie, na ktoré dieťa a zapísaný otec poukázali v časti I. v bode a) a b)].

Ústavný   súd   k tomu   dodáva,   že   kolízny   opatrovník   zastupujúci   dieťa   v konaní (oprávnený   prejavovať   v konaní   vôľu   v mene   dieťaťa)   na   základe   svojich   zistení nepovažoval návrh za dôvodný.

Možno urobiť záver, že rozsudok krajského súdu sa nejaví z pohľadu označených článkov dohovoru a ústavy ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009