znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 32/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej matkou ⬛⬛⬛⬛, obe bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ& partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Martina Vasiľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenompod sp. zn. 6 P 276/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra2014 doručená sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej matkou ⬛⬛⬛⬛,   obe   bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners,s. r. o.,   Kuzmányho   29,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokátaJUDr. Martina Vasiľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.6 P 276/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého   konania   je   určenievýživného na maloletú sťažovateľku za trvania manželstva. Okrem prehľadu procesnýchúkonov sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkomsp. zn. 6 P 276/2012 z 30. júla 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. septembra 2014.

Podľa názoru sťažovateľky, ktorá poukázala na to, že napadnuté konanie je konanímvo veci starostlivosti o maloleté dieťa, teda „konanie v ktorom sa obzvlášť má dbať na to, aby v súlade s § 6 Občianskeho súdneho poriadku bola ochrana práv maloletého dieťaťa rýchla a účinná“, došlo v napadnutom konaní k „viacerým prieťahom“.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ktoré„odškodní   jej   postavenie   ako   obete   porušovania   základných   ľudských   práv.   Ako   bolo uvedené vyššie, po dobu takmer dva a pol roka matka maloletého dieťaťa - sťažovateľky nemohla   z   dôvodu,   že   jej   nebolo   priznané   výživné   v   dostatočnej   miere,   zabezpečovať potreby maloletého dieťaťa v takom rozsahu, ako keby takéto výživné priznané bolo.“.Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a základné právo, ⬛⬛⬛⬛... na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné   zadosťučinenie   v   sume   5000   eur   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd v Trebišove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

Okresný súd v Trebišove je povinný nahradiť trovy konania v sume 340,90 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   topredovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedákvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu, a tonapriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Uplatňujúcmateriálny prístup k ochrane ústavnosti,   ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľkypodľa obsahu jej odôvodnenia ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 P 276/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Pretona naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) saochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavnýmsúdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Akv čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanémuporušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosťzásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľkanamieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základnéhopráva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súdmeritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m.m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, žeokresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 P 276/2012z 30. júla 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. septembra 2014.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. novembra2014) už okresný súd nemohol byť porušovateľom označeného základného práva podľaústavy a práva podľa dohovoru, keďže vo veci už právoplatne rozhodol.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015