znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 32/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   Štefanom   Ondrišom,   Advokátska   kancelária,   Dunajská   1,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 To 4/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   M.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 To 4/2013.

Zo sťažnosti a z pripojeného dovolania vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.   2   To   4/2013   z   19.   novembra   2013   bol   sťažovateľ   odsúdený   pre   trestný   čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 a § 255 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom pred 27. januárom 1999. Konaniu na najvyššom súde predchádzalo konanie pred Špecializovaným trestným súdom v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   kde   rozsudkom   sp.   zn.   BB   3   T   14/12 zo 17. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu podľa § 125 ods. 1 a 3 Trestného zákona v znení účinnom do 27. januára 1999. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu nebolo do dňa podania sťažnosti sťažovateľovi doručené.

Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 6 ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Stalo sa tak v prípravnom konaní, ale aj na špecializovanom súde tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené klásť otázky svedkom, ktorých výpovede boli súčasťou vyšetrovacieho spisu a ktorých vypočutie navrhoval aj prokurátor v obžalobe. Ďalej treba za porušenie označených práv považovať aj zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to až vo výroku rozhodnutia, bez toho, aby mal sťažovateľ ako obžalovaný k dispozícii primeraný čas na obhajobu v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie. Ani odôvodnenie rozhodnutí nie je zárukou, že výkon spravodlivosti nebol v prípade sťažovateľa arbitrárny.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 4/2013 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 19. novembra 2013 zrušený. Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

K sťažnosti bol priložený rovnopis dovolania proti rozsudkom nižších súdov. Toto dovolanie bolo doručené prvostupňovému súdu osobne do podateľne 13. decembra 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Sťažovateľ sám listinným dôkazom preukázal, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   2   To   4/2013   z   19.   novembra   2013   podal   dovolanie,   dôvody   ktorého   opiera o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, teda o to, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie súdov je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Za daného stavu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ by sťažovateľ nebol v dovolacom konaní úspešný, bude mať možnosť obrátiť sa   na   ústavný   súd   postupom   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   to   tak   vo   vzťahu   voči dovolaciemu   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   ako   aj   voči   odvolaciemu   rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014