znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 32/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   I.,   K.,   MUDr.   B.   B.,   H.,   M.   R.,   K.,   a A.   J.,   K., zastúpených   advokátkou   JUDr.   K.   Š.,   Česká   republika   (spolupracujúci   advokát   pre doručovanie   Mgr.   D.   T.,   K.),   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   20   a   čl.   144   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6, čl. 13, čl. 14   a   čl.   17   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C 83/2008 a Krajským súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   15   Co   32/2011,   za účasti   Slovenskej   republiky   – Ministerstva financií Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I., MUDr. B. B., M. R. a A. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľka   1“),   MUDr.   B.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ 2“), M. R. (ďalej len sťažovateľka 3“) a A. J. (ďalej len „sťažovateľka 4“, všetci spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 83/2008 a   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   15   Co   32/2011, za účasti   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania doručeného ústavnému súdu 8. januára 2013 vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 83/2008-216 z 21. októbra 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľov proti žalovanému ministerstvu o odškodnenie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 32/2011-287 z 9. októbra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručený 15. októbra   2012.   Uvedenými   rozhodnutiami   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľov podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Rodičia   sťažovateľov   museli   opustiť   územie   Podkarpatskej   Rusi   (nazvanej   tiež Zakarpatská Ukrajina) z dôvodov maďarskej okupácie, resp. optovania po pripojení územia Zakarpatskej Ukrajiny k Zväzu sovietskych socialistických republík, avšak zanechali tam svoj nehnuteľný majetok.

Vo vzťahu k sťažovateľke 1 jej otec JUDr. A. B. 19. apríla 1947 podal prihlášku k súpisu   majetku   zanechaného   na   území   Podkarpatskej   Rusi   v   celkovej   hodnote 312 000 Kčs.   Za   uplatnené nehnuteľnosti   dostal   odškodnenie   iba   za   ich   časť   vo   výške 23 458   Kčs   na   základe   rozhodnutia   O.   v B.   z   15.   apríla   1960.   Vyššia   čiastka   nebola poskytnutá s ohľadom na skutočnosť, že údajne nešlo o majetok majúci povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva. Prihlášku podal aj brat sťažovateľky 1, V. B., 19. apríla 1947 (jeho jedinou dedičkou je sťažovateľka 1). V jeho prípade išlo o majetok v celkovej   hodnote   565   240   Kčs,   za   ktorý   nebola   poskytnutá   žiadna   náhrada.   Podľa oznámenia O. v B. náhrada nebola poskytnutá, pretože išlo o majetok, ktorý nemal povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva.

Pokiaľ ide o sťažovateľa 2, prihlášku k súpisu majetku podal jeho otec, dr. I. B. 13. marca 1947. Išlo o majetok v celkovej hodnote 400 000 Kčs. Za tento majetok nebola poskytnutá   žiadna náhrada, lebo i v   tomto   prípade   nešlo   podľa   vyjadrenia   ministerstva o majetok majúci povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva.

Sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 podali prihlášku k súpisu majetku priamo, a to 15. marca 1947. Išlo o majetok v celkovej hodnote 127 850 Kčs. Dostali však náhradu iba vo výške 18 762 Kčs, a to z rovnakých dôvodov, ako v predchádzajúcich prípadoch.

Nie je pravdou, že by správne konania týkajúce sa sťažovateľov prebehli v súlade s platnými   právnymi   predpismi   a   že   boli   skončené   vydaním   správnych   rozhodnutí. Rozhodnutia   buď   neboli   vydané   vôbec   žiadne,   alebo   bolo   rozhodnuté   iba   o   časti   veci a v ďalšej   časti   nebolo   rozhodnuté   rozhodnutím   v   zmysle   správneho   poriadku. Za rozhodnutie   v   zmysle správneho   poriadku   v   zásade   nemožno   považovať neformálne prípisy, proti ktorým neexistovali ani žiadne opravné prostriedky.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   pochybil,   keď   sa   zaoberal   prakticky prevažne   hodnotením   veci   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nesústredil sa na odškodnenie podľa zákona č. 42/1958 Zb. o úprave niektorých nárokov   a   záväzkov   súvisiacich   so zjednotením   Zakarpatskej   Ukrajiny   s   Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou (ďalej len „zákon o úprave niektorých nárokov“), ktoré bolo   a   je   predmetom   konania.   Sťažovatelia   opakovane   trvali   na   tom,   že   vyhláška č. 159/1959 Ú. v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb.   týkajúcich   sa   Zakarpatskej   Ukrajiny   (ďalej   len   „vyhláška“)   je   diskriminačná,   lebo vo svojom § 3 rozlišuje osobné a súkromné vlastníctvo, v dôsledku čoho vznikol rozpor s čl. 4 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 listiny, čo zakladá neúčinnosť týchto ustanovení vyhlášky dňom 31. decembra 1991. Všeobecné súdy sa tiež nezaoberali otázkou neplatnosti nedostatočného zmocňovacieho ustanovenia pre vydanie vyhlášky či otázkou rozporu s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. Všeobecné súdy mali dospieť k záveru, že je na   mieste   aplikovať   vyhlášku,   a   následne   sa   mali   zaoberať   jej   súladom   s   ústavným poriadkom, pokiaľ by nezistili,   že protiústavné ustanovenia tejto vyhlášky   stratili svoju účinnosť pre rozpor s čl. 11 ods. 1 listiny. Vzhľadom na text vyhlášky nemohli všeobecné súdy dospieť k záveru, že by táto bola v súlade s ústavným poriadkom, a preto ho mali predložiť ústavnému súdu v zmysle § 144 ústavy s návrhom na zrušenie protiústavných ustanovení. Žiaden zo všeobecných súdov však takýmto spôsobom nepostupoval.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by boli rozsudky okresného súdu č. k. 16 C 83/2008-216 z 21. októbra 2010 a krajského súdu č. k. 15 Co 32/2011-287 z 9. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež náhrady trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 32/2011-287 z 9. októbra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 83/2008-216 z 21. októbra 2010. Podľa   názoru   krajského   súdu   je   v   danom   prípade   nesporné,   že   právni   predchodcovia sťažovateľov   boli   v   súvislosti   s   núteným   opustením   územia   Zakarpatskej   Ukrajiny odškodňovaní   podľa   zákona   o   úprave   niektorých   nárokov   a   vyhlášky,   ktorá   stanovila kritéria   odškodnenia   za   nehnuteľný   majetok   majúci   povahu   osobného   alebo   drobného súkromného   vlastníctva   a   určila   okruh   oprávnených   a   časové   limity,   v   ktorých   mohli oprávnené   osoby   svoje   nároky   na   odškodnenie   s   úspechom   uplatniť.   V   ustanoveniach vyhlášky (i naďalej platnej na území Slovenskej republiky) normotvorca časovo, vecne a personálne   vymedzil   okruh   vzťahov,   na   ktoré   sa   vzťahujú   nároky   na   odškodnenie. Normotvorca   tým   zároveň   stanovil   aj   rámec súdneho   rozhodovania   o   odškodnení,   keď o podmienkach a rozsahu odškodňovania môže byť súdmi rozhodované len v rámci prejavu vôle štátu, teda v rámci vyhlášky. V danej veci treba uviesť, že je vecou štátu, aby v prijatej zákonnej úprave určil, za akých podmienok budú poškodené osoby odškodnené, rozsah odškodňovaného   majetku   a   časové   limity   odškodnenia.   Na   základe   uvedenej   úvahy a s prihliadnutím   na   to,   že   právne   predpisy   vzťahujúce   sa   na   zákonné   podmienky   na poskytnutie odškodnenia sú i naďalej platné a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým bola náhrada už poskytnutá, alebo osôb, ktoré nespĺňali podmienky na poskytnutie náhrady, je zamietajúce rozhodnutie okresného súdu vecne a právne správne. V danej veci by   rozhodovanie   o   sporných   nárokoch   na   odškodnenie   nad   rámec   zákona   o   úprave niektorých nárokov a vyhlášky znamenalo prekročenie procesného oprávnenia všeobecných súdov, lebo by sa zaoberali vecou nad rámec svojich oprávnení. V súvislosti s námietkou o povinnosti predložiť vec na rozhodnutie ústavnému súdu na konanie o nesúlade vyhlášky so súčasným právnym poriadkom treba uviesť, že takýto postup by bol namieste v prípade, ak by konajúci súd dospel k tomu, že vyhláška je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Keďže z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu takáto úvaha nevyplýva, nebol ani dôvod na to, aby okresný súd uvedeným spôsobom postupoval.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého správne konania týkajúce sa   ich   odškodnenia   (resp.   odškodnenia   ich   právnych   predchodcov)   neboli   onoho   času ukončené,   pretože   o   nimi   uplatnených   nárokoch   nebolo   rozhodnuté   buď   vôbec,   alebo v určitej časti. Na tomto tvrdení je založená celá ďalšia argumentácia vychádzajúca z toho, že i v súčasnosti je povinnosťou príslušných orgánov neuspokojenou časťou uplatnených nárokov sa ďalej zaoberať a o nich rozhodnúť. Keďže sa má o týchto ďalších nárokoch rozhodovať až teraz, je podľa sťažovateľov oprávnená požiadavka, aby sa skúmala ústavná konformnosť právnych predpisov, ktoré sa na odškodnenie vzťahujú a ktoré pochádzajú z doby,   v   ktorej   sa   základné   princípy   právneho   štátu   a   ľudské   práva   dôsledne nerešpektovali.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery všeobecných súdov považovať v podstate za   dostatočné   a   presvedčivé.   Nemožno   ich   teda   hodnotiť   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec iný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

Aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   správne   konania   o   uplatnených   nárokoch sťažovateľov boli ukončené, keďže z dokumentov, ktoré sťažovatelia predložili, celkom jasne   vyplýva,   v   akej   miere   (výške)   boli   nimi   uplatnené   nároky   uspokojené,   resp. neuspokojené, a to vrátane dôvodov, pre ktoré nebol ten-ktorý nárok uspokojený. Nie je vecou   ústavného   súdu   skúmať,   či   v   čase   prebiehajúcich   konaní   mali   alebo   nemali sťažovatelia   (ich   právni   predchodcovia)   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   výsledkov správneho konania, resp. akými prípadnými právnymi prostriedkami by tak mohli vtedy urobiť.

V zásade možno povedať, že vzhľadom na ukončenie správnych konaní týkajúcich sa sťažovateľov ešte pred februárom 1948, ďalšie odškodnenie za nehnuteľný majetok by bolo možné   iba   na   základe   reštitučného   zákonodarstva,   ktoré   by   zrejme   muselo   vychádzať z toho,   že   peňažná   čiastka   poskytnutá   Československej   republike   Zväzom   sovietskych socialistických   republík   na   účely   náhrady   za   nehnuteľný   majetok   mnohonásobne prevyšovala   sumu,   ktorú   napokon   Československá   republika   svojim   občanom   skutočne vyplatila (teda, že prevažujúcu časť týchto finančných prostriedkov si ponechala pre seba).

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   sťažovatelia   sa   so   svojimi   neuspokojenými nárokmi obrátili najprv na ministerstvo s požiadavkou, aby proces ich odškodnenia bol ukončený. Potom, čo ministerstvo zaujalo k ich požiadavkám odmietavé stanovisko, obrátili sa   so   žalobou   o   priznanie   príslušných   čiastok   na   všeobecné   súdy.   Podľa   názoru sťažovateľov ukončenie ich odškodnenia má byť v právomoci orgánov verejnej správy, ktoré však podľa nich svoju povinnosť konať a rozhodnúť popierajú a sú z tohto pohľadu nečinné.

Podľa   §   250t   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   fyzická   alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Možno konštatovať, že pri právnom názore, ktorý sťažovatelia zastávajú, by mali postupovať v zmysle citovaného ustanovenia, teda v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Napokon   treba   uviesť,   že vo   vzťahu voči   ministerstvu   treba sťažnosť   považovať za zjavne neopodstatnenú primárne preto, že účastníkmi konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú iba sťažovateľ 2 a orgán, ktorý svojím právoplatným rozhodnutím označené práva mal porušiť,   a   preto   ministerstvo   nemožno   považovať   za   účastníka   tohto   konania,   teda   za subjekt pasívne legitimovaný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013