znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 32/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   K.   a M.   K.,   P.,   zastúpených   B.,   s.   r.   o.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Co 47/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. a M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 47/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. januára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovatelia   v   procesnom   postavení   žalobcov   podali 20. februára 2009 žalobu proti žalovaným 1, 2, 3 a 4 (ďalej aj „žalovaní“) na vyslovenie neplatnosti   právnych   úkonov,   v   dôsledku   ktorých   došlo   k   prevodu   nájomného   práva sťažovateľov k družstevnému bytu, ako aj ich práva ako členov družstva odkúpiť byt, ktorý bol predmetom nájmu. Predmetom žaloby bolo vyslovenie neplatnosti nájomnej zmluvy medzi žalovaným 1 a 2 o nájme družstevného bytu zo 6. novembra 2007, nájomnej zmluvy medzi žalovaným 1 a 3 o nájme družstevného bytu z 20. februára 2008, nájomnej zmluvy medzi žalovaným 1 a 4 o nájme družstevného bytu z 5. mája 2008 a kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1 a 4 o prevode družstevného bytu zo 6. mája 2008. Okrem toho sťažovatelia požadovali   aj   určiť,   že   sú   členmi   bytového   družstva   a   nájomcami   bytu.   Ako   dôvod neplatnosti   sporných   právnych   úkonov   uviedli   neplatnosť   výpovede   z   nájmu   bytu z 23. apríla 2002, ktorá mala byť daná tým, že výpoveď nebola doručená sťažovateľovi. Účinnosť   doručenia   výpovede   navrhovali   sťažovatelia   posúdiť   ako   predbežnú   otázku. Sťažovateľ sa o výpovedi z nájmu dozvedel až po 6 rokoch, keď si na byt uplatnil nárok žalovaný   4.   Na   doručenke   s   menom   a   adresou   sťažovateľa   sa   nachádza   podpis napodobňujúci   podpis   sťažovateľa   s   dodatkom „os“. Na   doručenke   sa   tiež   nachádza neidentifikovateľné   označenie   doručovanej   písomnosti   skratkou „OPÚ“. Rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 14/2009-187 z 23. septembra 2010 bola žaloba (okrem určenia, že sťažovatelia sú členmi bytového družstva, ktorú časť okresný súd vylúčil na samostatné konanie) zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 47/2011, 4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011 z 30. septembra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Všeobecné súdy odôvodnili svoje rozsudky o zamietnutí žaloby v zásade tým,   že   na   doručovanie   výpovede   z   nájmu   bytu   je   podľa   ustanovenia   §   710   ods.   3 Občianskeho   zákonníka   potrebné   analogicky   použiť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku o doručovaní. Podľa § 46 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak nebol   adresát zastihnutý,   hoci   sa   zdržuje v   mieste doručenia, písomnosť   sa   doručí   inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Všeobecné súdy konštatovali, že v konaní sa preukázalo, že v skutočnosti obe doručované výpovede prevzala sťažovateľka, a tým bola naplnená podmienka doručenia výpovede sťažovateľom v zmysle hmotného práva.

Rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   považujú sťažovatelia za hrubý zásah do označených článkov ústavy.

Pri   aplikácii   ustanovenia   §   46   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku na hmotnoprávne doručovanie podľa § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka všeobecné súdy ignorovali   skutočnosť,   že   Občiansky   súdny   poriadok   v   žiadnom   prípade   nepripúšťa falšovanie   podpisu   adresáta   osobou   obstarávajúcou   náhradné   doručenie.   Krajský   súd dokonca konštatoval, že zo znaleckého posudku vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie svojím podpisom potvrdila sťažovateľka. Tento záver krajského súdu je v hrubom rozpore so zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z tvrdení procesných strán a zo znaleckého posudku. V celom priebehu konania žiaden z účastníkov, ale ani ustanovená znalkyňa nikdy netvrdili,   že   doručenku   pre   sťažovateľa   podpísala   svojím   podpisom   sťažovateľka. Na spornej doručenke sa preukázateľne nenachádza podpis „K.“, ale „K.“. Sporné bolo od počiatku   len   to,   či   ide   alebo   nejde   o   autentický   podpis   sťažovateľa.   Ak   sa   má na hmotnoprávne doručenie výpovede nájmu bytu použiť procesné ustanovenie upravujúce postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok, potom nie je možné akceptovať náhradné doručenie takým spôsobom, že neznáma osoba sfalšuje podpis adresáta. Ak osoba, ktorá žije v spoločnej domácnosti s adresátom, je ochotná obstarať doručenie zásielky, musí byť z doručenky   zrejmé   meno   a   priezvisko   tejto   osoby,   jej   podpis   a   vzťah   tejto   osoby k adresátovi (napr. označením „manželka“, „syn“ a pod.), aby bolo možné posúdiť všetky okolnosti,   ktoré   vyžaduje ustanovenie   § 46   ods.   2   a 3   Občianskeho   súdneho poriadku. V žiadnom prípade nie je možné pripustiť výklad založený na predpoklade, že doručenie je účinné,   ak   osoba   ochotná   obstarať   odovzdanie   zásielky   podpíše   doručenku   za   adresáta napodobnením jeho podpisu. Takýmto postupom by sa poprel samotný zmysel náhradného doručenia   a   nešlo   by   o   náhradné   doručenie,   ale   o   nezákonné   predstieranie   osobného doručenia.

Ďalej podľa sťažovateľov došlo k tomu, že sa všeobecné súdy nijako nevysporiadali so   skutočnosťou,   že   žalovaný   1   ako   prenajímateľ   nepreukázal,   že   zásielky   doručené sťažovateľke   26.   apríla   2002   boli   zásielkami   obsahujúcimi   výpoveď   z   nájmu. Na doručenkách sa nachádza nedefinovateľné označenie „OPÚ“, ktoré však žalovaný 1 nevysvetlil. Chýba akékoľvek označenie,   ktoré by aspoň nepriamo identifikovalo obsah zásielky. Táto skutočnosť   v spojení s ďalšími dôkazmi vytvára logický   celok.   Tvrdenie sťažovateľov,   že   o   výpovedi   z nájmu   nevedeli,   sa   javí   ako   nanajvýš   pravdepodobné za situácie, keď po údajnom doručení výpovede sťažovatelia pokojne užívali byt celých šesť rokov, pričom žalovaný 1 prijímal od sťažovateľov nielen úhrady spojené s užívaním bytu, ale aj splátky anuity, teda zostatkovej hodnoty členského podielu bytu. Splátku anuity nie je možné   požadovať   od   inej   osoby   ako   člena   bytového   družstva   a   súčasne   nájomcu družstevného   bytu.   Ďalším   dôkazom   doplňujúcim   logický   celok   je   dohoda   o   splátkach dlžného   nájomného   z   2.   septembra   2002   uzavretá   po   údajnom   doručení   výpovede. V dohode sa konštatuje, že dlžník má právo zaplatiť dlžné nájomné v splátkach, pričom ak by   tak   neurobil,   hrozí   mu   vypratanie   po   predchádzajúcom   zániku   nájmu   bytu.   Pritom zamestnanec právneho   oddelenia   žalovaného 1   vypovedal   14.   mája 2009,   že   v   prípade dohody o splátkach dlžného nájomného uzavretej po zániku nájmu sa v dohode štandardne uvádzalo, že nájom zanikol. Napriek tomu však v danom prípade predmetná dohoda takéto ustanovenie neobsahuje. Významné je aj „Oznámenie o objednaní na prejednanie žiadosti o odkúpenie   družstevného   bytu“ z 5. februára   2008,   v   ktorom   žalovaný   1   objednáva sťažovateľov na termín 25. február 2008 pre účely prerokovania kúpy bytu. Tento dôkaz vyznieva popri tvrdení o účinnosti výpovede z 23. apríla 2002 doslova absurdne. Za týchto okolností   bolo   na   mieste   požadovať   od   žalovaného   1,   aby   preukázal,   čo   vlastne sťažovateľom   26.   apríla   2002   doručoval.   S   touto   otázkou   sa   krajský   súd   vôbec nevysporiadal, hoci bola namietaná v odvolaní.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 47/2011, 4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2011 zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáhajú   sa   napokon   aj   náhrady   trov konania.

Pred   rozhodnutím   vo   veci   samej   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 14/2009-187 z 23. septembra 2010 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá. Podľa   názoru okresného súdu   zo znaleckého posudku   z   odboru   písmoznalectva   je   nepochybné,   že   sťažovateľka   písomnú   výpoveď doručovanú poštou prevzala ako zásielku doručovanú do vlastných rúk 26. apríla 2002. Naproti tomu zo znaleckého posudku, ale aj z výpovede sťažovateľa vyplýva, že zásielka určená sťažovateľovi nebola ním ako adresátom podpísaná. Znalkyňa s vysokou mierou pravdepodobnosti   stotožnila   podpis   adresáta   s   písmom   sťažovateľky.   Z   vykonaných dôkazov je preto zrejmé, že sťažovateľka prevzala písomnosť aj za sťažovateľa ako svojho manžela. Jej tvrdenie o neprevzatí písomnosti je účelové, pretože pri doručovaní výpovede je postačujúce jeho doručenie formou doporučenej zásielky, ktorá umožňuje prevzatie aj inej   dospelej   osobe   bývajúcej   v   tom   istom   byte,   ktorej   záujmy   nie   sú   s   adresátom protichodné.   Treba   mať   za   to,   že   aj   keď   doručovanie   zásielky   do   vlastných   rúk   sa realizovalo v rozpore s poštovým poriadkom, prevzatím písomnosti určenej pre sťažovateľa sťažovateľkou   ako   jeho   manželkou   boli   splnené   podmienky   doručenia   výpovede   aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Výpoveď sa takto dostala do sféry dispozície osobe neprítomnej pri doručovaní, a to s hmotnoprávnymi účinkami.

Z odvolania sťažovateľov z 8. novembra 2011 podaného proti rozsudku okresného súdu vyplýva, že namietajú predovšetkým aplikáciu ustanovenia § 46 a § 47 Občianskeho súdneho   poriadku   na   daný   prípad.   Podľa   ich   názoru   hmotnoprávne   doručovanie   sa nespravuje Občianskym súdnym poriadkom, keďže ustanovenia § 46 a § 47 Občianskeho súdneho poriadku sa vzťahujú výlučne len na doručovanie vykonávané súdmi, o čo však v danom prípade nešlo. Okrem toho tiež vytýkajú, že žalovaný 1 nepreukázal, že zásielky doručené sťažovateľke boli zásielkami obsahujúcimi výpoveď z nájmu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 47/2011, 4 Co 48/2011, 4 Co 114/2011 z 30. septembra   2011   vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 12 C 14/2009-177 z 23. septembra 2010 vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania vo   vzťahu   k   žalovanému   1.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   správne   zistil skutkový stav veci a vec aj správne posúdil po právnej stránke, pričom krajský súd sa v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   uvedeným   okresným   súdom.   Okresný   súd správne   vyhodnotil   doručenie   výpovede,   ako   aj   účinky   doručenia   výpovede   z   nájmu v zmysle ustanovenia § 710 ods. 3 poslednej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na doručenie písomnej výpovede z nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu,   pričom   poznámka   k   uvedenému   ustanoveniu   odkazuje   na   ustanovenie   §   46 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Prevzatie   zásielky   obsahujúcej   výpoveď   z   nájmu   bytu z 26. apríla 2002 určenej pre sťažovateľa bolo v konaní preukázané aj záverom znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že zásielku prevzala a prevzatie svojím podpisom potvrdila sťažovateľka. Namietané nesprávne právne posúdenie účinkov doručenia výpovede preto nebolo opodstatnené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Námietka sťažovateľov, podľa ktorej prevzatie zásielky adresovanej sťažovateľovi zo strany sťažovateľky tak, že táto sa nepodpísala vlastným menom, ale sfalšovala podpis sťažovateľa, nemožno považovať za účinné, nie je prípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   na   základe   ktorého   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Zodpovedá skutočnosti, že sťažovatelia odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   skutočne   aj   podali,   avšak   teraz   uplatňovanú námietku do odvolania nezahrnuli. Inými slovami, sťažovatelia síce z formálneho pohľadu zákonom poskytnutý účinný opravný prostriedok použili, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobili, keďže námietku v podanom odvolaní neuplatnili. Preto v rámci aplikácie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorú ústavný súd vykladá nielen formálne, ale aj materiálne, bolo potrebné dospieť k záveru o nevyužití riadneho opravného prostriedku zo strany sťažovateľov.

Napokon treba v danej súvislosti ešte uviesť, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej   preukazovali),   že   námietku   v   podanom   odvolaní   neuplatnili   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ďalšiu   námietku   sťažovateľov,   podľa   ktorej   nebolo   dostatočným   spôsobom preukázané, že zásielka, ktorú sťažovateľka prevzala, obsahovala v sebe výpoveď z nájmu bytu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu namietaný skutkový záver všeobecných súdov sa javí ako   dostatočne   presvedčivý   a   vo   svetle   zistených   skutočností   ho   nemožno   označiť   za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Nie je preto daný ani dôvod na to, aby ústavný súd do uvedeného   skutkového   záveru   všeobecných   súdov   zasiahol.   Časová   súvislosť   medzi dátumom   výpovede   z   nájmu,   odovzdaním   zásielky   na   poštovú   prepravu   a   dátumom prevzatia   zásielky   sťažovateľkou   sa   javia   ako   dostatočne   presvedčivé.   Prinajmenej postačujú na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka v skutočnosti neobsahovala výpoveď   z   nájmu,   zaťažovalo   sťažovateľov,   a   nie   žalovaného   1,   ako   sa   nesprávne sťažovatelia nazdávajú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012