znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 32/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K, M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   a ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   práva   na   ochranu   pred   nútenou   alebo povinnou prácou podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoE 13/2007-33 z 25. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   K.(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a   3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   jeho práva   na   ochranu   pred   nútenou   alebo   povinnou   prácou   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoE 13/2007-33 z 25. júna 2007.Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   kterým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 13/2007-33 z 25. júna 2007 s tým, aby bolo označené uznesenie zrušené, vec vrátená na ďalšie konanie a aby   sa   krajskému   súdu   zakázalo pokračovať v porušovaní   práv   sťažovateľa.   Napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Zo sťažnosti vyplýva, že 3. apríla 2006 podala Sociálna poisťovňa žiadosť o podanie návrhu na zastavenie exekúcie. Dňa 30. marca 2006 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekučného konania a vyčíslenie trov exekúcie. Okresný súd vydal 16. novembra 2006 uznesenie sp. zn. Er 503/1999, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Dňa 20. decembra 2006 podal sťažovateľ proti uzneseniu odvolanie. Dňa 26. júla 2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   13/2007 z 25. júna 2007, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu I. stupňa vo výroku o trovách exekúcie   a oprávnenému   náhradu   trov   odvolacieho   konania   proti   súdnemu   exekútorovi nepriznal.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 2 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov a na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov,   vo   svojej sťažnosti uvádza:

„Exekútor   je   štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť) (§ 2 ods. 1 EP). Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní (§ 3 EP).

Činnosť súdneho exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva, alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo   s vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti,   s výnimkou   vedeckej,   pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je   povinný   exekúciu   vykonať.   Exekútor   postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a v prospech   oprávnenej   a sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v rozpore   so sťažovateľom uvádzaným práv.

Podľa   ustanovenia   §   196   Exekučného   poriadku,   exekútorovi   za   výkon   exekučnej činnosti podľa   tohto   zákona patrí   odmena   – náhrada hotových   výdavkov   a náhrada za stratu času.

V tomto znení platilo citované ustanovenie až do 31. 8. 2005 a od uvedeného dátumu bolo doplnené textom, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. V takomto znení   platí   citované   ustanovenie   až   doposiaľ.   Z citovaného   znenia   ustanovenia   §   196 vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena – náhrada výdavkov a náhrada   za   stratu   času   vždy   a zákon   o súdnych   exekútoroch   v žiadnom   zo   svojich ustanovení nepripúšťa z tohto ustanovenia výnimku, ani nijakým spôsobom nezužuje nárok na   odmenu   exekútora,   v niektorých   prípadoch.   Je   teda   nesporné,   že   Zákon   o súdnych exekútoroch priznáva súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom predpise. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí   rozhodol   o tom,   že   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   konania   nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.

Je   nepochybné,   že   v predmetnej   veci   odmenu   nemohol   zaplatiť   povinný,   keďže povinný   neexistoval   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o trovách   exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa zakotvené vo vyššie uvedených článkoch ústavy.“.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 CoE 13/2007-33 z 25. júna 2007, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. Er 503/1999-12 zo 16. novembra 2006 vo výroku o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi zo strany oprávneného, vyplýva nasledovné:

«Krajský súd ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o náhrade trov exekúcie ako aj konania ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 1, 3 a 4 Obč. súd. por. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 písm. c) Obč. súd. por., na základe ktorých dospel k záveru, že odvolanie exekútora nie je dôvodné a preto rozhodnutie v napadnutej ako vecne správne podľa ust. § 219 Obč. súd. por. potvrdil.

Exekučné konanie v danej veci začalo dňa 25. februára 1999 podľa ust. § 36 ods. 2 Exekučného   poriadku   doručením   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   oprávneným   súdnemu exekútorovi, preto s poukazom na ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku postupoval súd prvého   stupňa   správne,   ak   na   daný   prípad   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   exekúcie aplikoval ust. § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 1. februára 2002 a to aj z dôvodu,   že   povinný   zanikol   výmazom   z obchodného   registra   a preto   rozhodovanie o náhrade   trov   exekúcie   vo   vzťahu   k tomuto   účastníkovi,   z dôvodu   straty   právnej subjektivity, neprichádza do úvahy.

Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku platného do 31. januára 2002: „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži,   ktoré   trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a či   mohol   pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.“

Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku pripúšťa iba možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému a to za splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je zvážiť, ktoré z vynaložených trov na vymáhanie nároku boli   účelne   a súčasne   musí   byť   splnená   ďalšia   podmienka,   či   oprávnený   pri   náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, teda, či z objektívneho hľadiska prichádza v úvahu tzv. procesné zavinenie oprávneného.

Súd   predovšetkým   vždy   skúma,   či   k zastaveniu   exekúcie   došlo   zavinením oprávneného a následne tiež to, či oprávnený mohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať zastavenie exekúcie. Až po splnení oboch predpokladov uvedených v hypotéze právnej normy možno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie.

Odvolací   súd   má   za   to,   že   oprávnený   dôvod   zastavenia   exekúcie   spočívajúci   vo výmaze   povinného   z obchodného   registra   z objektívneho   hľadiska   predvídať   nemohol. Napokon je treba uviesť, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 25. februára 1999, pričom   až   dňa   15.   februára   2006   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 7 K 78/2005-39   právoplatným   dňa   18.   marca   2006   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok   povinného   zamietnutý   a následne   z uvedeného   dôvodu   došlo   ex   offo   k výmazu povinného z obchodného registra dňa 31. júla 2006.

Z hľadiska uvedeného postupu vedúceho k dôvodu, pre ktorý bola napokon exekúcia zastavená,   nevyplýva   žiaden   relevantný   dôvod   na   prijatie   záveru   o procesnom   zavinení oprávneného   na   zastavení   exekúcie,   resp.   existencie   takej   okolnosti   u oprávneného   na základe ktorej by tento mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. K námietkam   súdneho   exekútora,   že   súd   prvého   stupňa   svojím   rozhodnutím o nepriznaní trov exekúcie vyvlastnil bez náhrady majetok exekútora a porušil čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poznamenáva:

Rozhodovanie o trovách konania z ktorého vychádzal súd prvého stupňa má oporu v zákonnej úprave (§ 203 Exekučného poriadku). Aplikácia uvedeného ustanovenia súdom prvého stupňa neprekračuje zákonné medze tohto ustanovenia a jej interpretácia nie je účelová   ani   zjavne   svojvoľná.   Odvolací   súd   zároveň   poukazuje   na   časť   odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 4/2005 v ktorom sa uvádza, že „podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie.   Okresný   súd   uplatnenú   náhradu   trov exekúcie   sťažovateľovi   (súdnemu   exekútorovi)   nepriznal   a voči   rozhodnutiu   nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,   že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť,   a nie povinnosť zaviazať   na   náhradu   trov   exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho,   že   oprávneným   nemohol   predvídať   nemajetnosť   povinného   ani   pri   náležitej opatrnosti. Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.“ Naproti   tomu   výklad   tohto   ustanovenia,   podľa   ktorého   oprávnený   vždy   nesie zodpovednosť za zastavenie exekúcie a teda je povinný znášať náhradu trov exekúcie, by očividne obchádzal zákonnú úpravu uvedené v ust. § 203 Exekučného poriadku. Rovnako za neprípustný odvolací súd považuje aj názor odvolateľa, že trovy exekúcie, ak ich neznáša oprávnený ani povinný, je povinný hradiť štát, pretože takto vyslovený záver nemá oporu v zákonnej úprave.

Odvolací   súd   z uvedených   dôvodov   nepovažoval   podané   odvolanie   za   dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 219 Obč. súd. por. potvrdil ako vecné správne.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právne posúdenie veci   všeobecným   súdom   môže   byť   predmetom   konania   zo   strany   ústavného   súdu   iba v prípade,   ak by závery, ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní riadil,   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že vzhľadom   na   ustanovenie   §   196   Exekučného poriadku   patrí   exekútorovi   odmena   za   výkon   exekučnej   činnosti,   a ak   krajský   súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

Naproti   tomu   v uznesení   krajského   súdu   sú   podrobným   a veľmi   konkrétnym spôsobom   uvedené   dôvody   rozhodnutia,   právny   názor   krajského   súdu   je   dostatočne odôvodnený   a vyargumentovaný   a nemá   znaky   ani   svojvoľnosti,   ani   arbitrárnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ s právnym názorom súdu nesúhlasí, nesignalizuje ešte možnosť vyslovenia porušenia namietaných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008