znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 32/03-91

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom ústnom pojednávaní 12. novembra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. A., bytom N., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., B., a advokátom doc. JUDr. J. K., B., P. B., bytom N., R. B., bytom N., F. Č., bytom B., S. D., bytom N., J. L., bytom N., a M. K., bytom N., zastúpených advokátkou JUDr. K. M., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 dňa 12. novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky M. A., P. B., F. Č., S. D., J. L. a M. K. a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   R.   B. a právo   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92   p o r u š e n é b o l o.

3. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaniach vedených pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 konal bez zbytočných prieťahov.

4. M. A. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. P. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. F. Č. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. S. D. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške   300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. J. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

9. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

10. R. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún,   ktoré   mu je Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2002   doručená   sťažnosť   M.   A.,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   M.,   B., a advokátom doc. JUDr. J. K., B., P. B., bytom N., R. B., bytom N., F. Č., bytom B., S. D., bytom N., J. L., bytom N., a M. K., bytom N., (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. M., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/82. Sťažovatelia doplnili sťažnosť podaním označeným ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa 6. decembra 2002 – zmena petitu“ doručeným ústavnému súdu 13. decembra 2002, v ktorom zmenili petit tejto sťažnosti.

Z odpovede predsedníčky krajského súdu na výzvu ústavného súdu   ústavný súd zistil,   že   v súčasnosti   sa   toto   konanie vedie   pod   sp.   zn.   Z-2-1 T   36/90.   Zo   stanoviska predsedníčky krajského súdu k sťažnosti ústavný súd taktiež zistil, že v roku 1992 bola trestná vec obžalovaného R. B. vylúčená na samostatné konanie a vedie sa pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92.

Zo sťažnosti vyplýva, že   ide o súdne konanie v trestnej veci prikázanej krajskému súdu rozsudkom Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ČSFR“) sp. zn. 2 Tzf 5/90 z 19. októbra 1990, ktorým na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom ČSFR z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvinených   (sťažovateľov)   Najvyšší   súd   ČSFR   v celom   rozsahu   zrušil   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 1983 sp. zn. 1 To 17/83, v odsudzujúcej časti zrušil rozsudok krajského súdu z   22. septembra 1982 sp. zn. 1 T 6/82 a krajskému súdu   prikázal,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu   prejednal   a rozhodol.   Krajský   súd   do dnešného dňa v tejto veci nerozhodol.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Sťažovatelia boli v roku 1981 obvinení z viacerých závažných trestných činov. Traja z nich si odpykali svoje tresty úplne, t. j. Juraj L. štyri roky, Pavol B. šesť rokov osem mesiacov (prepustený   podmienečne),   F.   Č.   osem   a pol   roka   (prepustený   podmienečne)   a štyria sťažovatelia si odpykávali svoj trest až do roku 1990, t. j. do rozhodnutia Najvyššieho súdu o zrušení odsudzujúceho rozsudku.  ....v roku 1990 Najvyšší súd rozhodol, že pri odsúdení sťažovateľov bol porušený zákon v ich neprospech a nariadil Krajskému súdu v Bratislave ktorý tento rozsudok vyniesol, aby o veci   znova   konal   a vyniesol   nový   rozsudok.   Nielen,   že   po   dvanástich   rokoch   nebol rozsudok   vynesený,   ale   v prípade   sťažovateľa   J.   L.   došlo   k paradoxnej   situácii,   keď   si odpykal celý svoj trest, tento trest mu bol uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 11. 1989, sp. zn. Zn. Nt 67/89 zahladený a dnes, o 13 rokov neskôr sa ocitol opäť v úlohe obžalovaného. Rovnako sťažovatelia P. B. a F. Č. si plne odpykali tresty za trestné činy, ktoré nespáchali, preto trvajú na opakovanom prejednaní veci a po dvanástich rokoch sa napriek tomu opäť ocitli v úlohe obžalovaných. Táto záležitosť sťažovateľom a ich blízkym hrubo zasahuje do života viac ako 20 rokov.“.

K samotným   prieťahom   v konaní   uvádzajú   sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného nasledovné:   „Aby sa predišlo zlyhávaniu súdov pri plnení ich základných úloh, zákon vytvára mechanizmy vnútornej kontroly súdov v rámci štátnej správy súdnictva. Na základe zákona o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich č. 80/1992 Zb., § 12 ods. 2, je povinnosťou predsedu krajského   súdu   dbať   o dôstojnosť   súdneho   konania,   dodržiavanie   sudcovskej   etiky a o plynulosť súdneho konania na krajskom súde. Za týmto účelom je povinnosťou predsedu krajského   súdu   vykonávať   previerky   súdnych   spisov   a dohliadať   na   úroveň   súdneho konania. Je nepochopiteľné, že počas dvanástich rokov ani jeden predseda súdu, ktorý je povinný   vykonávať   previerky   súdnych   spisov   ex   officio,   nepodnikol   žiadne   opatrenia v prípade sťažovateľov.

Krajský súd nedokázal vykonať dôkazy a vyniesť rozsudok v priebehu 12 rokov a 3 mesiacov.“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú   konkrétne   prípady   (postup   pri vyhotovovaní   znaleckého   posudku   obžalovaného   R.   B.,   časté   zmeny   v zložení   senátu, neefektívny postup pri predvolávaní a výsluchu svedkov), keď krajský súd podľa ich názoru konal   neefektívne   a spôsoboval   prieťahy   v konaní,   ktoré   sťažovatelia   ani   ich   právni zástupcovia nemohli ovplyvniť.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v priebehu   roka   2000   sťažovatelia   individuálne   podali sťažnosti proti Slovenskej republike vo veci prejednania ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky   súd“).   Európsky   súd   rozhodol   22.   októbra   2002   o neprijateľnosti   týchto sťažností z dôvodu nevyčerpania všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov.

V odôvodnení tohto rozhodnutia Európskeho súdu sa okrem iného uvádza: „...Súd usúdil, že sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je účinným prostriedkom nápravy v tom zmysle, že použitím tohto prostriedku je možné dosiahnuť ako zamedzenie pretrvávajúceho porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov, tak aj poskytnutie primeraného zadosťučinenia za porušenie práva, ku ktorému už došlo“.

Sťažovatelia k sťažnosti priložili spomínané rozhodnutie Európskeho súdu, ako aj písomné   stanovisko   vlády   Slovenskej   republiky   k prijateľnosti   a obsahu   sťažností sťažovateľov adresovaných Európskemu súdu z 5. februára 2001.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nielen vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale zároveň rozhodol aj o ich primeranom finančnom zadosťučinení, čo odôvodňujú „skutočnosťou, že ich mená sú už viac než 20 rokov spájané so spáchaním najbrutálnejších trestných činov, pričom tieto im neboli nikdy dokázané. Za spomínaných 20 rokov, viac než polovica pripadá na prieťahy v konaní,   ktoré   odďaľujú   nové   vyhodnotenia   dôkazov   a rozhodnutie   vo   veci.   Všetci sťažovatelia trvajú na tom, že sa nijakých trestných činov nikdy nedopustili. Rozmer zásahu do ich životov, osobností a psychiky si možno iba ťažko predstaviť. Treba však mať neustále na pamäti, že takmer cez noc prišli títo ľudia o rodiny, priateľov, prácu, česť, dobré meno a postupom   času   aj   o zdravie.   R.   B.   vyšiel   z väzenia   s diagnózou   paranoidná   reaktívna psychóza, ktorá bola neskôr preklasifikovaná na schizofrenickú paranoju a tiež s chorobou Hodkin3NS. Ako príklad deštruktívneho vplyvu týchto udalostí môže poslúžiť fakt, že po prepustení z väzenia sa Roman Brázda pokúsil niekoľkokrát o samovraždu. Tieto škody sú nenapraviteľné.“.  

V súlade s vyššie uvedeným doplnením sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a rozhodol takto:

„Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 1 T 6/82 porušil právo sťažovateľov na prejednanie   ich   veci   v primeranej   lehote   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky a Európskym   dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Ústavný   súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   a prikazuje   zabezpečiť   sťažovateľom   základné právo na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva každému zo sťažovateľov, t. j. M. A., P. B., F. Č., S. D., J. L. a M. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 39 000 000 Sk a sťažovateľovi R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 000 Sk.“.  

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že nie sú dôvody na jej odmietnutie, a preto ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) prijal uznesením z 26. februára 2003 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľov a krajský súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a krajský súd aj na vyjadrenie k sťažnosti a k jej prijatiu.

Právna zástupkyňa sťažovateľov oznámila ústavnému súdu, že sťažovatelia trvajú na ústnom pojednávaní. Krajský súd oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.  

Predsedníčka krajského súdu zaujala k sťažnosti toto stanovisko:   „V nadväznosti na Váš list zo dňa 18. marca 2003... Vám zasielam časovú analýzu – chronológiu konania v trestnej veci tunajšieho krajského súdu, sp. zn. Z-2 1T 36/90. Treba uviesť, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 T 6/82 vyniesol dňa 22. septembra   1982   odsudzujúci   rozsudok   proti   obžalovaným   R.   B.   a spol.,   ktorý   bol potvrdený uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1To 17/83, zo dňa 25. apríla 1983 (viď vyššie citované rozhodnutia).

Uvedené   rozhodnutia   však   boli   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Českej   a Slovenskej federatívnej   republiky   sp.   zn.   2   Tzf   5/90,   zo   dňa   19.   októbra   1990   zrušené   s tým,   že uznesením NS SR sp. zn. 1 To 17/83, zo dňa 25. 4. 1983 a v konaní, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení § 2 ods. 5, § 256 Tr. por. v neprospech obvinených.   Tunajšiemu   krajskému   súdu   bolo   prikázané,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu prejednal a rozhodol.

Dňa 10. 12. 1990 bolo tunajšiemu súdu zaslané rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSFR sp. zn. 2 Tzf 5/90, ktorým bola trestná vec obžalovaného Romana Brázdu a spol. zrušená a vrátená   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   a vec   bola zapísaná pod sp. zn. 1 T 36/90 a následne pridelená predsedovi senátu V. V..

Predseda senátu dňa 14. 12. 1990 vydal vyjadrenie Úradovni pre pasovú službu a cudzineckú agendu v Bratislave s tým, že nemá námietky proti vydaniu cestovných pasov obžalovaných Ing. B. a J. L..

Dňa 19. 12. 1990 vyzval obžalovaných, aby do 15 dní oznámili, či ich budú naďalej obhajovať tí obhajcovia, ktorí ich obhajovali na verejnom zasadnutí na Najvyššom súde ČSFR. Kancelária prípis obžalovaným expedovala toho istého dňa.

Dňa 8. 2. 1991 predseda senátu zaslal Úradovni pre pasovú a cudzineckú agendu Bratislava vyjadrenie, že nemá námietky proti vydaniu cestovných pasov pre obžalovaných R. B., Ing. M. K., Ing. M. A., S. D., Ing. F. Č..

Ďalšia úprava predsedu senátu je z 13. 3. 1991 s tým, aby prípis obžalovaného R. B. z 2. 3. 1991 bol postúpený Krajskej prokuratúre Bratislava. Toho istého dňa boli požiadaní obhajcovia JUDr. V. V., JUDr. I. K., JUDr. J. Z., JUDr. V. V., JUDr. Z. P. o zaslanie vyjadrenia, či naďalej budú zastupovať obžalovaných. Kancelária prípisy expedovala dňa 13. 3. 1991.

Dňa 10. 4. 1991 bol vyzvaný obžalovaný Ing. P. B., aby súdu oznámil, či ho naďalej bude zastupovať JUDr. V. V.. Kancelária prípis expedovala dňa 10. 4. 1991.

Dňa 25. 4. 1991 požiadal predseda senátu ÚZNV MS ČR Brno a ÚZNV Bratislava o zistenie dátumov narodení svedkov a ich adries. Spis bol predložený do kancelárie podľa pečiatky dňa 25. 6. 1991 a kancelária žiadosti expedovala dňa 26. 6. 1991.

Dňa 25. 4. 1991 bol vtedajším predsedom krajského súdu JUDr. P. K. ustanovený obžalovanému Ing. P. B. obhajca.

Dňa 25. 4. 1991 bol určený termín hlavného pojednávania na 13. – 31. 5. 1991. Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   z dôvodu   vznesenia   námietky   zaujatosti obžalovaným D. proti predsedovi senátu.

Spis   bol   predložený   predsedovi   krajského   súdu,   ktorý   uznesením   z 13.   5.   1991 konštatuje, že predseda senátu V. V., nie je vylúčený z vykonávania úkonov.

Dňa 22. 5. 1991 bolo písomne oznámené svedkom a znalcom, že pojednávanie sa ruší. Súčasne boli cestou obecných úradov zisťované adresy svedkov.

Dňa 22. 5. 1991 uznesením boli do konania pribratí znalci Doc. MUDr. J. F., MUDr. Ľ. K. na vypracovanie znaleckého posudku obžalovaného R. B..

Dňa   29.   7.   1991   predseda   senátu   oznamuje   Mestskej   prokuratúre   Bratislava,   že hlavné pojednávanie bolo z dôvodu nutnosti vykonania znaleckého dokazovania odročené na neurčio. Kancelária prípis expedovala 15. 8. 1991.

Dňa 12. 9. 1991 oznamuje MUDr. J. F. – znalec predsedovi senátu, že pozorovanie na Psychiatrickej klinike LFUK v Bratislave obžalovaného R. B. začalo 6. 9. 1991. Dňa 5. 3. 1992 bol krajskému súdu zaslaný znalecký posudok z odvetvia psychiatrie o psychickom stave obžalovaného R. B..

Úprava   sudcu   V.   V.   z 17.   4.   1992   s tým,   že   spis   sa   nemôže   zapožičať   Mestskej prokuratúre Bratislava z dôvodu, že vec nebola právoplatne skončená.

Dňa 20. 8. 1992 predseda senátu vytýčil termín hlavného pojednávania na 14. 9. – 2. 10. 1992.

Na č. 1. 225 trestného spisu sa nachádza vyjadrenie advokáta JUDr. I. K., ktorý zastupuje obžalovaného J. L. s tým, že menovaný ide na kúpeľnú liečbu od 9. 9. 1992 do Piešťan. V trestnom spise sa však rušenie termínu hlavného pojednávania nenachádza (je tu len obálka, na ktorej je napísané: „zrušenie termínu HP od 14. 9. – 2. 10. 1992“). Dňa 27. 10. 1992 určený nový termín hlavného pojednávania na deň 17. 11. – 7. 12. 1992. Na neverejnom zasadnutí dňa 20. 11. 1992 bolo rozhodnuté o prerušení trestného stíhania ohľadne obžalovaného R. B.. Uznesenie bolo vypracované predsedom senátu dňa 7.   12.   1992,   kancelária   rozhodnutie   opísala   a expedovala   dňa   10.   12.   1992.   Súčasne v zápisnici z hlavného pojednávania z 7. 11. – 7. 12. 1992 sa trestná vec obžalovaného R. B. vylučuje   na   samostatné   konanie   a zapísaná   je pod sp.   zn.   1 T   90/92   (predseda   senátu Vladimír V.).

Dňa 3. 12. 1992 sa pokračovalo v termíne hlavného pojednávania, ktoré však bolo z dôvodu prísediaceho M. M. (telefonicky ospravedlnený z dôvodu ochorenia) odročené na neurčito.

Termín hlavného pojednávania určený dňa 6. 7. 1993 na deň 6. 9.   – 17. 9. 1993 odročený z dôvodu neprítomnosti svedkov.

Nový termín pojednávania určený predsedom senátu dňa 7. 2. 1994 na deň 21.2. 1994 – 25. 2. 1994. Pojednávanie dňa 25. 2. 1994 bolo z dôvodu neprítomnosti znalca Doc. MUDr. V. CSc. odročené na neurčito.

Dňa 28. 11. 1994 určený termín hlavného pojednávania na deň 13. – 14. 2. 1995. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedkov M. a J. H. na neurčito. Hlavné pojednávanie určené dňa 21. 7. 1995 na deň 16. 10. 1995. Dňa 9. 10. 1995 oznamuje súdu obhajkyňa obžalovaného Ing. A., JUDr. E. J., že cca do 31. 3. 1996 sa nachádza na materskej dovolenke a preto sa nemôže zúčastniť na pojednávaní. Dňa 10. 10. 1995 bolo hlavné pojednávanie úpravou predsedu senátu zrušené s tým, že spis treba dať na lehotu do 31. 3. 1996.

Dňa 15. 4. 1996 určený termín pojednávania na deň 3. 6. 1996. Dňa 27. 5. 1996 bolo hlavné pojednávanie predsedom senátu zrušené z dôvodu, že JUDr. J. prípisom zo dňa 23. 5. 1996 súdu oznámila, že z dôvodu § 17 Zákona o advokácii vypovedala obžalovanému Ing. M. A. plnú moc. Súčasne bol opätovne robený dotaz na obžalovaného Ing. A., aby súdu predložil plnú moc nového obhajcu. Prípis obžalovanému kancelária expedovala dňa 27. 5. 1996. Dňa 20. 11. 1996 obhajkyňa obžalovaného S. D., JUDr. L. H. súdu oznamuje, že obžalovaného už nebude ďalej obhajovať, vzhľadom na zánik plnomocenstva.

Od 1. 1. 1997 sudca V. V. prešiel vykonávať sudcovské povolanie na Krajský súd Trnava.

Dňa 21. 2. 1997 boli trestné veci pridelené predsedovi senátu JUDr. Š. G. s tým, že z dôvodu územnosprávneho usporiadania bola pod číslami konania značka Z-2, t. j. Z-2 1 T 36/90, resp, Z-2 1 T 90/92.

Vo veci sp. zn. Z-2 1 T 36/90 predseda senátu JUDr. Š. G. dňa 11. 2. 1998 dotazy na obhajcov obžalovaných, kancelária dotazy expedovala dňa 26. 2. 1998.

Dňa 4. 3. 1998 prípis adresovaný obžalovanému S. D., ohľadne zvolenia si obhajcu. Kancelária prípis expedovala dňa 5. 3. 1998.

Dňa   21.   5.   1998   opätovne   žiadané   vyjadrenia   od   obžalovaných,   zistenie   pobytu obžalovaného D.. Kancelária prípisy expedovala dňa 22. 5. 1998.

Opatrením sp. zn. Spr. 3044/98, zo dňa 20. 10. 1998 bola trestná vec pridelená JUDr.   P.   Š..   Súčasne   bol   určený   člen   senátu   JUDr.   M.   P.,   z dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti predsedu senátu JUDr. Š. G.. Toto opatrenie však bolo zrušené z dôvodu ukončenia práceneschopnosti zákonného sudcu (č. l. 486).

Dňa 5. 11. 1998 podal na tunajší súd žiadosť na zmenu senátu – námietku zaujatosti obžalovaný Ing. M. A..

Dňa 17. 2. 1999 sa k námietke zaujatosti vyjadril JUDr. Š. G. (č. l. 490) a spis bol dňa 3. 3. 1999 predložený na Najvyšší súd SR Bratislava z dôvodu námietky zaujatosti obžalovaného Ing. A..

Dňa   31.   3.   1999   sa   spis   vrátil   z NS   SR   s tým,   že   JUDr.   Š.   G.   nie   je   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Dňa 2. 8. 1999 pod sp. zn. Spr. 3047/99 bol trestný spis Z-2 1 T 36/90 z dôvodu rozhodnutia   Ministra   spravodlivosti   SR   o dočasnom   zastavení   výkonu   funkcie   sudcu JUDr. Š. G. (od 20. 6. 1999) pridelený predsedovi senátu JUDr. P. H., pričom bol určený i člen senátu JUDr. I. Z..

Dr. P. H. vo veci nevykonal žiadny úkon, pričom tento od 1. 5. 2000 bol preložený na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd SR.

Trestná vec bola dňa 2. 5. 2000 pridelená JUDr. S., ktorá v merite veci nevykonala žiadny úkon, okrem študovania spisu. 5. septembra 2000 sa JUDr. J. S. vzdala funkcie predsedu senátu.

Dňa 3. 10. 2000 bola trestná vec opätovne pridelená JUDr. G., spis sa nachádzal u neho bez vykonania ďalších úkonov až do februára 2002.

Tento však bol 3 mesiace práceneschopný a vzhľadom na skutočnosť, že Dr. G. sa blížil 65-ty rok veku, boli trestné veci sp. zn. Z-2 1 T 36/90 a sp. zn. Z- 2 1 T 90/92 pridelené opatrením predsedníčky súdu zo dňa 7. 2. 2002, sp. zn. Spr. 3048/2002 JUDr. S. S.. V čase pridelenia bola trestná vec obvineného R. B. stále vylúčená na samostatné konanie.

Čo sa týka výluky ohľadne obžalovaného R. B. pod sp. zn. Z-2 1 T 90/92, v tomto trestnom spise sa nenachádza uznesenie o výluke a predchádzajúci predseda senátu V. V. vôbec nekonal.

Prvý úkon (JUDr. Š. G.) z 24. 2. 1997 č. l. 83 (Úradný záznam predsedu senátu JUDR. Š. G.), v ktorom sa konštatuje, že od r. 1997 vo veci konal predseda senátu V. V., ktorý začiatkom roku 1997 odišiel pracovať na Krajský súd do Trnavy.

Na č. l. 83 úradný záznam z 19. 6. 1997, v ktorom predsedu senátu JUDr. Š. G. konštatuje, že od 20. 3. 1997 do 18. 6. 1997 bol práceneschopný. Súčasne požiadal trestnú kanceláriu o zažurnalizovanie spisu.

Na č. l. 96 úradný záznam z 16. 10. 1997 predsedu senátu v tomto konštatuje, že sa telefonicky   spojil   s Doc.   J.   F.   CSc.   za   účelom   dohodnutia   termínu   konzultácie   otázky ďalšieho postupu voči obžalovanému R. B., najmä na závery znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie vypracovaného dňa 20. 2. 1992, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu z 20. 11. 1992 a vec obžalovaného R. B. bola vylúčená na samostatné konanie, vzhľadom na 5-ročný časový odstup je potrebné vypracovať nový znalecký posudok.

Dňa   16.   10.   1997   úprava   predsedu   senátu,   aby   bol   predvolaný   na   informatívny výsluch obžalovaný R. B.. Toho istého dňa je aj úprava predsedu senátu adresovaná Doc. MUDr. J. F. CSc.. Kancelária prípis expedovala dňa 28. 10. 1997. Správa bola urgovaná predsedom senátu dňa 17. 12. 1997 a kanceláriou expedovaná dňa 22. 12. 1997.

Dňa 7. 1. 1998 Doc. J. F. CSc. zaslal vyjadrenie predsedovi senátu. Dňa 23. 1. 1998 robený dotaz, kancelária úpravu expedovala 26. 1. 1999. Dňa 9. 2. 1998 úprava predsedu senátu, kancelária úpravu expedovala dňa 26. 1.   1999.

Dňa 21. 5. 1998 ďalšia úprava predsedu senátu adresovaná znalcovi Doc. MUDr. F. CSc. Kancelária úpravu expedovala dňa 22. 5. 1998.

Dňa 8. 4. 1998 úprava predsedu senátu, urgovaná 30. 4. 1998. Opatrenie predsedu senátu z 21. 5. 1998 – ustanovenie obhajcu obžalovanému R. B., kanceláriou expedované dňa 22. 5. 1998.

Na č. l. 125 trestného spisu sa nachádza záznam JUDr. Š. G. s tým, že bol od 8. 9. do 3. 10. 1998 práceneschopný.

Opatrením predsedníčky krajského súdu z 20.   10.   1998.   Spr.   3044/98 (č.   l.   126) trestná vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. P. Š. a za člena senátu bol určený sudca JUDr. M. P..

Dňa 5. 11. 1998 určil predseda senátu JUDr. P. Š. termín neverejného zasadnutia na deň 10. 11. 1998, na ktorom bolo rozhodnuté nariadenie skúmania duševného stavu obžalovaného R. B..

Uznesením zo dňa 10. 11. 1998 boli požiadaní znalci z odboru psychiatrie o podanie znaleckého posudku o duševnom stave obžalovaného R. B..

Opatrenie na č. l. 126 bolo zrušené a trestná vec bola pridelená zákonnému sudcovi JUDr. Š. G..

Dňa 8. 4. 1999 bol trestný spis Z-2 1 T 90/92 zaslaný znalcom MUDr. Ľ. K. CSc. a Doc. MUDr. J. F. CSc. na vypracovanie znaleckého posudku.   Dňa 16. 2. 2000 bol trestný spis Z-2 1 T 90/92 týkajúci sa obžalovaného R. B. vrátený znalcami po vypracovaní znaleckých posudkov.

Vzhľadom na pozastavenie sudcovskej funkcie JUDr. Š. G. od júna 1999 bola trestná vec pridelená predsedovi senátu JUDr. P. H., ktorý vec študoval, ale neurobil žiadny úkon. Potom ako JUDr. P. H. bol od 15. 4. 2000 preložený na Najvyšší súd SR, bola trestná vec dňa 2. 5. 2000 pridelená JUDr. S., ktorá tiež vo veci nekonala a ku dňu 30. 9. 2000 sa vzdala funkcie predsedníčky senátu.

Vec opätovne bola pridelená JUDr. Š. G., ktorý však do februára 2002 neurobil v merite veci žiadny úkon. Aj táto vec bola pridelená JUDr. S. S..

Dňa   3.   4.   2002   spis   predložený   JUDr.   S.   ako   členke   senátu   na   vyjadrenie   sa k námietke zaujatosti vznesenej obžalovaným Ing. P. B..

Dňa 18. 4. 2002 stanovený termín neverejného zasadnutia na 23. 4. 2002. Dňa 24. 4. 2002 expedované vypracované uznesenie podľa § 31 ods. 2 Tr. por. Dňa 26. 4. 2002 stanovený termín hlavného pojednávania na dni 25. – 28. júna 2002, 10. – 13. septembra 2002 a 1. – 4. októbra 2002.

Hlavné pojednávanie v dňoch 25. – 28. júna 2002 muselo byť odročené z dôvodu, že hoci obhajca obvineného Ing. M. K. JUDr. K. B., ktorý obdržal predvolanie dňa 7. mája 2002, na hlavné pojednávanie sa nedostavil s tým, že splnomocnil na zastupovanie obhajcu obvineného   Ing.   P.   B.   –   JUDr.   V.   K..   Nakoľko   obvinený   Ing.   K.   v prípravnom   konaní obvineného   Ing.   B.   usvedčoval,   takéto   zastúpenie   nebolo   možno   akceptovať   pre   kolíziu záujmov. Obhajcovi bola daná pokuta podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. vo výške 30 000,- Sk. Obvinený Ing. K. predstavil dňa 26. júna 2002 súdu obhajcu JUDr. I. K., ktorý však nemal možnosť oboznámiť sa s rozsiahlym spisovým materiálom, čím by došlo k porušeniu práva obhajoby, čo nebolo možné pripustiť.

V mesiaci august 2002 boli robené opatrenia za účelom zisťovania adries svedkov. Hlavné pojednávanie začalo v termíne 10. – 13. septembra 2002. Dňa   4.   9.   2002   odovzdané   tlmočníčke   dožiadanie   do   Francúzska   –   doručenie predvolania pre svedkyne z Francúzska S. a L. C..

Očakávaná   odpoveď   bola   podľa   vyjadrenia   JUDr.   B.   a JUDr.   H.   z MS   SR   asi koncom roka 2002, preto bol ďalší termín hlavného pojednávania stanovený na 14. – 17. januára 2003 a 4. – 7. 2003.

V dňoch   10.   –   13.   septembra   2002   súd   začal   hlavné   pojednávanie   výsluchmi obžalovaných.

V dňoch 1. – 4. októbra 2002 súd vypočul časť svedkov, ktorí sa dostavili (28). Dňa 21. 10. 2002 súd pribral do konania znalkyňu MVDr. F., za účelom vyjadrenia sa k zaisteným pachovým stopám, riadiac sa pokynmi Najvyššieho súdu ČSFR.

Opätovne   boli   preverované   adresy   svedkov,   bol   urobený   prípis   na   Ministerstvo vnútra a zisťované adresy väzňov, ktorí mali byť na celách spolu s obvinenými.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   v dňoch   14.   – 17.   januára   2003 súd vypočul ďalších 16 svedkov, ktorí sa dostavili.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 4. februára 2003 boli vypočuté svedkyne z Francúzska   a znalec   z odboru   zdravotníctva.   Pojednávanie   v dňoch   5.   –   7.   2003   sa nekonalo pre práceneschopnosť predsedníčky senátu.

Hlavné pojednávanie bolo odročené na 18. – 21. marca 2003. Toto však muselo byť odročené z dôvodu hospitalizácie prísediaceho.

Nový termín hlavného pojednávania bol stanovený na 23. – 26. septembra 2003 a 21. – 24. októbra 2003.

Ďalší termín v trestnej veci sťažovateľov bol stanovený na 23. septembra 2003 a 21. – 24. októbra 2003.

Úkony vo veci obvineného R. B., sp. zn. Z-2 1 T 90/92: 4. 4. 2002 po telefonickom dohovore bolo stretnutie s MUDr. F., ktorý uviedol, že sa mu nepodarilo   skontaktovať   s MUDr.   K..   Bolo   zistené,   že   MUDr.   K.   mal   pracovať v Leopoldove.

Dňa   5.   4.   2002   súd   zistil,   že   znalec   dňa   1.   4.   2002   ukončil   pracovný   pomer v Leopoldove a vrátil sa pravdepodobne do Bratislavy.

Po zistení pobytu znalca MUDr. K. mu bol zaslaný prípis, aby sa skontaktoval s MUDr. F. 24. 4. 2002.

Dňa 16. 5. 2002 poslaný prípis MUDr. F., aby súdu oznámil, či sa stretol s MUDr. K..

Obžalovaný Brázda bol vyzvaný, aby oznámil mená ošetrujúcich lekárov. Dňa 30. 5. 2002 MUDr. K. bol vyzvaný, aby sa skontaktoval s predsedníčkou senátu. Dňa 14. 6. 2002 sa MUDr. K. dostavil na súd a po osobnom telefonickom rozhovore s Doc. F., znalci prisľúbili aktualizovať závery znaleckého posudku ohľadne spôsobilosti obžalovaného B. chápať zmysel trestného konania.

Spis bol daný za účelom doplnenia znaleckého posudku na lehotu 2 mesiace. Dňa 19. 8. 2002 doručený znalecký posudok MUDr. Ľ. K. a Doc. MUDr. J. F. so záverom,   že obžalovaný R. B.   trpí naďalej psychickou poruchou,   ktorá mu znemožňuje účasť na hlavnom pojednávaní.

Spis daný na lehotu 6 mesiacov. Dňa 27. 2. 2003 pribratý do konania znalecký ústav – Lekárska fakulta Univerzity Komenského za účelom zistenia, či je obvinený spôsobilý chápať zmysel trestného konania. Spis   po   právoplatnosti   uznesenia   dňa   1.   4.   2003   odoslaný   ústavu,   kde   sa   aj v súčasnosti nachádza.

Záverom treba uviesť, že v predmetných veciach došlo k prieťahom v konaní hneď po zrušení   právoplatného   rozsudku   Najvyšším   súdom   ČSFR.   Toto   bolo   zapríčinené   jednak námietkami   zaujatosti   obvinených   voči   predsedovi   senátu   V.   V.,   neoznámením   mien obhajcov, ale aj nečinnosťou sudcu V. V..

Podanie - sťažnosť obžalovaných zo 6. 12. 2002 smeruje práve na uvedené obdobie, t. j. od r. 1990 do 1994, kedy bolo množstvo neefektívnych úkonov zo strany súdu.

Došlo k prieťahom   aj po tom, ako vec bola pridelená na vybavenie JUDr. Š. G., ktorý   v uvedenom   období   mal   aj   dlhodobú   práceneschopnosť,   mal   pozastavenú   funkciu sudcu pre trestné stíhanie.

Vedenie súdu však určilo iného (iných) predsedov senátov, ktorí (á) však v merite veci vzhľadom na dôkladnú potrebu štúdia spisu neurobili žiadne dôležité úkony, pričom keď   odpadli   prekážky   u JUDr.   Š.   G.,   ktorý   spisový   materiál   už   poznal   aj   z pôvodného konania,   opätovne   mu   bola   vec   pridelená.   Ten   však   znovu   ochorel   a vzhľadom   na skutočnosť,   že   v septembri   2002   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   predsedníčke   senátu JUDr. S. S., ktorá po naštudovaní spisu vytýčila aj vykonala podstatnú časť dokazovania na hlavných pojednávaniach. Posledné pojednávanie malo byť v marci 2003, ktoré ale pre hospitalizáciu   a operáciu   člena   senátu   bolo   odročené   a termín   pojednávania   je   určený jednak na september 2003 a október 2003.

Posúdenie obsahu podania sťažovateľov však nechávam na Ústavný súd Slovenskej republiky, namietam však ich návrhy na finančné zadosťučinenie zo strany krajského súdu. Netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“.

V súlade so žiadosťou právnej zástupkyne sťažovateľov ústavný súd nariadil ústne verejné pojednávanie vo veci na 25. jún 2003.

Pred konaním ústneho verejného pojednávania boli 23. júna 2003 ústavnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľov označené ako „Doplnenie dôkazov – II. ÚS   32/03   –   30“,   v ktorom   v mene   sťažovateľov   na   podporu   ich   tvrdení   o prieťahoch v konaní   pred   krajským   súdom dopĺňa   dôkazy   o ich   tvrdeniach   predložením   viacerých dokumentov,   a podanie   sťažovateľa   J.   L.   označené   ako   „Odôvodnenie   primeraného finančného   odškodnenia“,   v ktorom   podrobne   rozvádza   jednotlivé   dôvody,   pre   ktoré   sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Verejné pojednávanie vo veci sťažnosti sťažovateľov sa uskutočnilo 25. júna 2003.

Na verejnom ústnom pojednávaní sa zúčastnili sťažovatelia M. A., F. Č., S. D., J. L. a M. K., právna zástupkyňa sťažovateľov JUDr. K. M. a advokát JUDr. J. K., B., ktorý sa preukázal   plnomocenstvom   pre   právne   zastupovanie   sťažovateľa   M.   A..   Predsedníčka krajského súdu ospravedlnila   neúčasť na verejnom zasadnutí písomne listom doručeným ústavnému súdu 24. júna 2003.

Právna zástupkyňa sťažovateľov na verejnom ústnom pojednávaní na základe výzvy predsedu   senátu   predniesť   podstatné   náležitosti   sťažnosti   uviedla,   že   sťažovatelia   sa pridržiavajú pôvodného návrhu, teda požadujú, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil   právo   sťažovateľov   na   prejednanie   ich   veci   v primeranej   lehote,   aby   zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní práva na prejednanie veci v primeranej lehote a aby prikázal krajskému súdu zabezpečiť sťažovateľom právo na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň uviedla, že sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Na otázku ústavného súdu, aby spresnila, v čom, v akom postupe krajského súdu vidí prieťahy v konaní, resp. či vidí prieťahy v tom, že krajský súd nekonal určité obdobie vôbec alebo   síce   konal,   ale   toto   konanie   nesmerovalo   plynulo   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov konania vo veci, ktorá je predmetom konania pred ústavným   súdom, právna zástupkyňa sťažovateľov uviedla nasledovné:

„…Skôr namietame prieťahy v tej druhej podobe, ktorú ste spomínali, že krajský súd síce   úkony   vykonával,   ale   tieto   boli   neefektívne   a nesmerovali   k zabezpečeniu   postupu v konaní tak, aby bol vynesený rozsudok.

Prechádzajúc cez jednotlivé položky analýzy krajského súdu, treba konštatovať, že mnohé   konštatovania   sú   neúplné,   zavádzajúce   a celú   analýzu   považujeme   za   pokus o zľahčovanie   tohto   závažného   prípadu.   Začnem   zhrnutím   niekoľkých   číselných   údajov. Medzi májom 1991 a februárom 2003 bolo vytýčených 14 pojednávaní. To znamená, že na každý rok pripadá za posledných 13 rokov v priemere jedno pojednávanie. V skutočnosti medzi júnom 1996 a júnom 2002, teda za šesť rokov, sa žiadne pojednávanie neuskutočnilo. Zo 14   vytýčených   pojednávaní   bolo   päť   pojednávaní   zrušených   a dve   boli   odročené   na neurčito. Efektívne konali dvaja predsedovia senátov, a to pán doktor V. a pani doktorka S..   V čase,   keď   senátu   predsedal   doktor   V.,   bolo   vypočutých   spolu   39   svedkov.   Senát doktorky   S.   vypočul   42   svedkov,   19   bolo   vypočutých   opakovane.   Je   zrejmé,   že   došlo k neúmernému zaťažovaniu nielen svedkov, ale aj obžalovaných, aj samotného súdu a aj v konečnom   dôsledku   daňových   poplatníkov.   Predsedníčka   krajského   súdu   uvádza   vo svojom vyjadrení, že došlo k prieťahom v konaní. Citujem „Došlo k prieťahom v konaní, a to bolo zapríčinené jednak námietkami zaujatosti obvinených voči predsedovi senátu V., atď... citát pokračuje. V skutočnosti bola podaná jedna námietka a za 13 rokov pri ôsmich zmenách   v senáte   boli   podané   tri   námietky.   O prvej   námietke,   ktorá   je   indikovaná   ako nejaký spôsob zdržovania konania, sa rozhodlo za 15 minút. Pojednávanie bolo odročené na 15 minút a v rámci týchto 15 minút bola táto námietka zamietnutá. O druhej námietke sa rozhodovalo päť mesiacov. K efektívnosti, resp. spravodlivosti senátu, k zloženiu senátu by som chcela uviesť, že päť rokov bol predsedom senátu človek, ktorý zasadal v pôvodnom senáte, a tento senát odsúdil mojich klientov na 108 rokov väzenia a tomuto senátu navrhol prokurátor,   aby vyniesol štyri rozsudky smrti.   Nevynesenie rozsudku   v tomto konaní sa nedotýka bezprostredne len mojich mandantov, ale aj korunnej svedkyne v prípade C., ktorá bola obvinená za krivé svedectvo na dva a pol roka odňatia slobody a ktorá, keď sa domáha obnovy   konania,   je   odkazovaná   až   na   obdobie   po   vynesení   rozsudku   vo   veci   mojich mandantov. V analýze krajského súdu sa uvádza, že sťažnosť obžalovaných smeruje proti obdobiu   1990   –   1994,   kedy   bolo   vykonaných   množstvo   neúplných   úkonov,   obvinení podávali námietky zaujatosti a sudca V. nekonal. To je citát z vyjadrenia krajského súdu. S týmto záverom nesúhlasíme, pretože sťažnosť smeruje proti 13 rokom prieťahov od roku 1990 do roku 2003 a nie je jasné, prečo sa krajský súd domnieva, že sťažnosť je cielená na obdobie rokov 1990 – 1994. V skutočnosti za predsedníctva sudcu V. bolo vytýčených sedem zo 14 pojednávaní. Ešte by som sa vrátila k tým námietkam. Od roku 1990 do roku 1997 vzniesol jednu námietku zaujatosti pán D. a vzniesol ju voči prítomnosti V. V. v senáte. Ako som už spomenula, pojednávanie bolo odročené na 15 minút. Dňa 5. novembra 1998 podal pán A. námietku zaujatosti voči Dr. G.. Dr. G. sa k tejto námietke vyjadril, podal námietku vlastnej zaujatosti 17. februára 1999, teda po vyše 3 mesiacoch, spis bol predložený na najvyšší súd mesiac po vznesení námietky predsedom senátu G. a najvyšší súd 31. marca 1999   spis   vrátil   s tým,   že Dr.   G.   nie   je   vylúčený   z konania.   Od   podania   námietky po vyjadrenie najvyššieho súdu teda prešlo päť mesiacov. Do roku 1997 boli vznesené ďalšie dve   námietky,   z ktorých   jedna   bola   rozšírená   o ďalšieho   člena   senátu,   čiže   hypoteticky možno to považovať za ďalšiu námietku a o tejto poslednej námietke sa rozhodovalo 43 dní. Keď   zrátame   dobu,   počas   ktorej   sa   rozhodovalo   o námietkach,   v žiadnom   prípade nedospejeme k 13 rokom. Okrem toho je diskutabilné, prečo sa o jednej námietke zaujatosti rozhodne za 15 minút a o ďalšej sa rozhoduje päť mesiacov.

Chcela by som sa vyjadriť k vyhotovovaniu znaleckých posudkov. Trestný poriadok v §   117   uvádza   nasledovné:   „Pozorovanie   duševného   stavu   nemá   trvať   dlhšie   ako   dva mesiace. Do tohto času treba podať posudok. Na odôvodnenú žiadosť znalcov môže súd túto lehotu predĺžiť, nie však o viac ako dva mesiace“. Pozorovanie za účelom vyhotovenia znaleckého   posudku   o psychickom   stave   R.   B.   sa   začalo   6.   septembra   1991   a znalecký posudok   bol   zaslaný   krajskému   súdu   5.   marca   1992,   t.   j.   šesť   mesiacov.   To   isté   sa opakovalo na prelome rokov 1999 až 2000, kedy bol spis na účely vpracovania znaleckého posudku poskytnutý v apríli 1999 a vrátený bol vo februári 2000, čiže o osem   mesiacov neskôr.

Rada by som zosumarizovala priebeh konaní v období rokov 1992 až 1995. Časový interval medzi prvým a druhým vytýčeným pojednávaním bol jeden rok a štyri mesiace. Dňa 3. decembra   1992   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu   ochorenia prísediaceho M. a ďalší termín bol určený na 6. september 1993, teda o deväť mesiacov neskôr.   Keďže   v senáte   zasadali   aj   náhradní   sudcovia,   bolo   možné   určiť   do   senátu náhradníka.   K tomu   však   nedošlo.   Aj   septembrové   konanie   z r.   1993   bolo   z dôvodu neprítomnosti   svedkov   odročené   na   neurčito.   Nasledujúce   pojednávanie   bolo   vytýčené o ďalších päť mesiacov na 21. február 1994 a odročilo sa znovu na neurčito, tentokrát kvôli neprítomnosti znalca. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené takmer presne o rok neskôr na 13. februára 1995, od 14. februára 1995 do 21. júla 1995 uplynulo teda vyše päť mesiacov, až   vtedy   totiž   vytýčil   predseda   senátu   nový   termín   pojednávania   na   16.   október   1995, 10. októbra však bol tento termín zrušený. Dôvody zrušenia termínu neboli obžalovaným oznámené.   Najbližšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   v júni   2002,   teda   až   po   tak neuveriteľných sedem rokov po predchádzajúcom pojednávaní. Počas päť rokov, kedy bol trestný spis s krátkymi prestávkami pridelený predsedovi senátu Dr. G., vytýčil tento tri pojednávania, z ktorých sa ale ani jedno neuskutočnilo. S ohľadom prieťahov z hľadiska neúčasti   advokátov   alebo   obhajcov   na   pojednávaniach   by   som   rada   uviedla,   že   jedno z pojednávaní bolo zrušené kvôli advokátke pána D.. Tá oznámila súdu, že bude do 31. marca   1996   na   materskej   dovolenke.   O dva   mesiace   po   skončení   materskej   dovolenky vypovedala obžalovanému plnú moc a krajskému súdu to oznámila 20. novembra 1996. V polovici marca 1997 pán D. telefonicky oznámil predsedovi senátu G., že nemá advokáta, a žiadal o zastupovanie ex offo. Súd ho písomne vyzval na zvolenie si obhajcu až 4. marca 1998, čiže o rok neskôr, jeden a pol roka po tom, čo ho jeho obhajkyňa prestala zastupovať. Dňa   22.   mája   1998   zaslal   predseda   senátu   list   advokátovi   Dr.   L.   a vyzval   ho   na zastupovanie ex offo, tento však zastupovanie listom z 28. mája 1998 zamietol. Nakoľko išlo o prípad nutnej obhajoby, platí, že ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí mu súd primeranú lehotu na to, aby si ho zvolil, a ak si ho nezvolí, bez meškania ho   ustanoví.   Zmyslom   tohto   ustanovenia   je   zabezpečiť   právo   na   obhajobu   v závažných trestných prípadoch, preto sa rozumie, že súd by mal vyzvať obžalovaného na zvolenie si obhajcu   v primeranej   dobe   a poskytnúť   mu   primeranú   lehotu   na   ustanovenie   obhajcu. V tomto prípade sa domnievam, že súd zlyhal pri splnení si tejto funkcie. …“.

Na otázku ústavného súdu, v čom bol postup krajského súdu neefektívny, právna zástupkyňa sťažovateľov uviedla nasledovné:

„Takže opakované výsluchy účastníkov, ďalší bod zdĺhavý postup pri zabezpečovaní dôkazov a súd neuložil ani jednu poriadkovú pokutu na zabezpečenie prítomnosti svedkov, akceptovanie všeobecne formulovaných dôvodov odročenia, osem-krát sa zmenili členovia senátu, resp. predsedovia senátu, malý dôraz sudcu v konaní, nečinnosť a domnievam sa teda,   že   z hľadiska   prieťahov   v konaní   nie   je   významné,   či   štát   nevie   alebo   nechce zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo iných pracovníkov, ale k poslednému odročeniu došlo z dôvodu ochorenia prísediaceho a ďalší dôvod, ktorý sa objavil v médiách, bol ten, že pani predsedkyňa sa musí zaoberať inou kauzou. Domnievame sa, že jednak v senáte zasadali   náhradní   sudcovia,   takže   bolo   možné   zabezpečiť   plynulé   zabezpečenie pojednávania, a nikde v Trestnom poriadku sa nehovorí, že by jeden prípad mal prednosť pred iným prípadom, takže si nemyslím, že toto by bol dôvod na odročenie pojednávania. Ďalej došlo k zrušeniu pojednávania, nakoľko senát krajského súdu usúdil, že náhradný obhajca pán Klamár nemal dostatok času oboznámiť sa so spisom. K tomuto došlo v júni 2002. Senát sa nezaujímal o skutočnosti, či obhajca mal čas naštudovať spis, či ho študoval ako náhradný obhajca, nakoľko je efektívny, aký dlhý čas mal na prípravu. Nezaujímala ho teda   žiadna   objektívna   skutočnosť,   ktorá   by   viedla   k záveru,   ku   ktorému   dospel, a predsedníčka   senátu   bez   toho,   aby   sa   Dr.   K.   čokoľvek   opýtala,   začala   pojednávanie uznesením, v ktorom skonštatovala, že sa Dr. K. nemohol oboznámiť so spisom. To máme ďalšie odročenie. Zmeny v senáte: Trestný poriadok uvádza, že pri pokračovaní v odročenom pojednávaní označí predseda senátu podstatný obsah doterajšieho pojednávania, ak sa však zmenilo zostavenie senátu alebo ak to treba z iného dôvodu, musí byť hlavné pojednávanie vykonané znova. V konaní vo veci mojich mandantov, ktoré bolo obnovené pre porušenie zákona v neprospech   obvinených,   došlo   k zmene   v senáte   neuveriteľných   osem-krát.   Dr.   G.   od r. 2000 nevykonal ani jediný úkon až do februára 2002 a potom mu bol spis odňatý, pretože odchádzal do penzie. Medzitým bol 2. augusta 1999 Dr. G. pozastavený výkon funkcie z dôvodu zahájenia disciplinárneho konania. Pred opätovným pridelením prípadu Dr. G. nevykonal žiadny úkon senát Dr. Š., takmer 11 mesiacov senát Dr. H. a 6 mesiacov Dr. S.. Je nepochopiteľné napríklad, prečo Dr. Z., ktorá bola oboznámená so spisom už niekoľko rokov, v senáte nahradila Dr. S..

Ohľadom   R.   B.   a jeho   osobitného   konania   chcem   upozorniť   na   to,   že   uznesenie o vylúčení veci bolo prijaté dňa 7. decembra 1992, od toho dňa až do 19. júna 1997, to znamená za štyri a pol roka, sa vo veci vykonali tri úkony. Konštatovanie, že sudca V. odišiel pracovať na Krajský súd v Trnave, oznámenie práceneschopnosti sudcu G. a jeho žiadosť o zažurnalizovanie spisu. Tak ako v prípade ostatných obžalovaných potom nastáva v rozpätí októbra 1998 až februára 2000 sága prideľovania spisu šesť predsedom senátov. 71   mesiacov   po   vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   určil   predseda   senátu   termín neverejného pojednávania a po tomto termíne už žiadne pojednávanie vytýčené nebolo.“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ďalej   uviedla,   že   sťažovatelia   namietajú   celé obdobie prieťahov, pretože pre jej mandantov je dôležité to, že trinásť rokov nebol vynesený rozsudok, a spresnila petit rozhodnutia tak, že sťažovatelia namietajú porušenie ústavy od roku 1990 a porušenie Dohovoru od roku 1992.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v rámci záverečnej reči uviedla: „Pridržiavame sa nášho   návrhu   a domnievame   sa,   že   došlo   k porušeniu   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote,   nakoľko krajský súd nebol 13 rokov schopný zabezpečiť vynesenie rozsudku   v obnovenom   konaní,   kde   existuje   predpoklad,   že   moji   mandanti   mohli   byť závažne   poškodení   pôvodným   rozsudkom,   takže   takéto   konanie   by   malo   byť   prioritou krajského súdu, nakoľko existuje tá možnosť, že sa dopustil určitého pochybenia, konkrétne išlo o 72 procesných pochybení, ktoré rozsudku krajského súdu vytkol Najvyšší súd ČSFR v roku 1990, a preto žiadame, aby ústavný súd umožnil svojím rozhodnutím mojim klientom dovolať sa rozhodnutia v trestnej veci.“.

Právni zástupcovia sťažovateľov   si trovy konania neuplatnili. Verejné zasadnutie senátu bolo odročené na čas do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Dňa   27.   júna   2003   bol   ústavnému   súdu   doručený   list   právnej   zástupkyne sťažovateľov, ktorého prílohou je zhrnutie vyjadrení, ktoré zazneli na verejnom ústnom pojednávaní ústavného súdu 25. júna 2003. Okrem skutočností, ktoré právna zástupkyňa uviedla   na   verejnom   ústnom   pojednávaní,   sú   v tomto   vyjadrení   podrobne   analyzované dôvody, pre ktoré uplatnili sťažovatelia v doterajšom priebehu konaní námietky zaujatosti proti   konajúcim   sudcom,   podrobne   sa   v ňom   poukazuje   tiež   na   nejasné   a všeobecné dôvody, pre ktoré boli jednotlivé pojednávania odročované, a neefektívnosť prideľovania vecí novým predsedom senátov.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92 sa v tomto vyjadrení uvádza nasledovné:

„Ohľadom R. B. vylúčeného na samostatné konanie, chcem upozorniť na to, že hoci uznesenie o vylúčení veci bolo prijaté dňa 7. 12. 1992, od toho dňa až do 19. 6. 1997, to znamená za 4,5 roka sa v tejto veci vykonali tri úkony: konštatovanie, že sudca V. odišiel pracovať na Krajský súd v Trnave, oznámenie práceneschopnosti sudcu G. a jeho žiadosť o zažurnalizovanie spisu.

Potom nasleduje obdobie telefonátov, úprav, dotazov a urgencií Doc. F., ktoré trvá od 16. 10. 1997 do 8. 4. 1998.

Ďalší záznam v trestnom spise, sa opäť týka práceneschopnosti predsedu senátu G.. A tak ako v konaní ostatných obžalovaných nastáva v rozpätí od 10. 10. 1998 do februára 2002 sága prideľovania spisu šiestim predsedom senátov. 71 mesiacov po vylúčení veci na samostatné konanie určil predseda senátu Š. termín neverejného zasadnutia. Po tomto termíne už žiadne pojednávanie vytýčené nebolo, neboli vypočutí žiadni svedkovia a nevykonal sa jediný dôkaz.

Opäť   musím   pripomenúť   zákonnú   požiadavku   opätovného   vykonania   hlavného pojednávania pri zmene člena senátu.

KS   vo   svojom   vyjadrení   ďalej   uvádza,   ako   ďalšie   úkony   opis   snahy   Doc.   F. skontaktovať sa s Dr. K., pričom nie je jasné, prečo mal na podnet súdu svedok vyzývať iného svedka na to, aby sa spojil so súdom. Súd dokonca poslal Doc. F. prípis, aby súdu oznámil či sa stretol s Dr. K.. Nakoniec, súd poslal výzvu priamo Dr. K. a ten sa na súde ihneď prihlásil...“.

V záverečnej   časti   tohto   vyjadrenia   sú   zhrnuté   pochybenia,   ktoré   vytýkajú sťažovatelia   krajskému   súdu,   a to:   „nezabezpečenie   dôkazov,   opakované   výsluchy účastníkov, zdĺhavý postup v zabezpečovaní dôkazov – súd neuložil ani poriadkovú pokutu na zabezpečovanie prítomnosti svedkov, akceptovanie všeobecne formulovaných dôvodov na odročenie pojednávania,   zmeny v trestnom senáte,   nečinnosť,   malý dôraz sudcov v konaní, zlá organizácia konaní.“.

Ústavnému súdu bolo 4. augusta 2003 doručené podanie J. L., bytom N., (jedného zo sťažovateľov), zastúpeného JUDr. K. M., označené ako „K sťažnosti č. k. II. ÚS 32/00“, v ktorej J. L. namieta a zdôvodňuje aj porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 5 a čl. 19 ods. 1 ústavy. II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa   ktorého „Každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), „pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). „K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.  

Preskúmaním doterajšieho priebehu konaní sp. zn.   Z-2-1 T 36/90 a Z-2-1 T 90/92 pred   krajským   súdom   na   základe   predložených   dokumentov,   z ústneho   pojednávania, z vykonaného dokazovania a zo spisu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

1.   Pokiaľ ide   o právnu a faktickú   zložitosť veci,   z predložených dokumentov aj z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že v konaniach vedených pred krajským súdom pod   sp.   zn.   Z-2-1   T   36/90   a Z-2-1   T   90/92   ide   o trestné   konanie   proti   sťažovateľom prikázané krajskému súdu na základe rozsudku Najvyššieho súdu ČSFR sp. zn. 2 Tzf 5/90 z 19. októbra 1990. Týmto rozsudkom Najvyšší súd ČSFR vyhovel sťažnosti generálneho prokurátora ČSFR pre porušenie zákona podanej z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvinených   (sťažovateľov)   a zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25. apríla 1983 sp. zn. 1 To 17/83   a v odsudzujúcej časti tiež rozsudok krajského súdu z 22. septembra 1982 sp. zn. 1 T 6/82. Zároveň Najvyšší súd ČSFR týmto rozsudkom prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol. Uvedeným rozsudkom krajského súdu boli obvinení R. B., M. K., M. A., P. B., F. B. a S. D. uznaní vinnými ako spolupáchatelia v zmysle § 9 ods. 2 Trestného zákona z trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona a z trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Trestného zákona, obvinení M. A. a F. Č. tiež z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a obvinený J. L. z pomoci k trestnému činu znásilnenia podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 241 ods. 1 Trestného zákona. K spáchaniu vyššie uvedených trestných činov malo dôjsť ešte v júli 1976. Sťažovateľom boli spomínaným odsudzujúcim rozsudkom uložené viacročné nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré si do vydania rozsudku Najvyššieho súdu ČSFR viacerí z nich už odpykali. V napadnutom konaní sú sťažovatelia opätovne v postavení obžalovaných.

Z právneho hľadiska nemožno napadnuté konania považovať za zložité, keďže ide o konania, ktoré tvoria stabilnú súčasť rozhodovacej agendy krajských súdov. Ústavný súd nevidel faktickú zložitosť veci ani v zániku ČSFR a ani v adekvátnej právnej základni, ktorú Slovenská republika prevzala po zániku ČSFR v nezmenenej podobe (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku). Z faktického hľadiska však považuje ústavný súd napadnuté konania za zložité najmä vzhľadom na rozsah dokazovania, ktoré musí krajský súd podľa pokynov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu ČSFR vykonať. Ústavný súd vzal pri hodnotení faktickej zložitosti napadnutých konaní do úvahy okrem   iného aj čas, ktorý uplynul od spáchania skutku, ktorý objektívne sťažuje priebeh dokazovania nevyhnutného na zistenie skutkového stavu. Na druhej strane ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že sudca G. bol zúčastnený na rozhodovaní veci v predchádzajúcom konaní, ako aj to, že svoj názor na procesný   postup   v konaní sp.   zn.   1 T   6/82   vyjadril   Najvyšší   súd   ČSFR   vo   svojom rozsudku sp. zn. 2 Tzf 5/90 z 19. októbra 1990.

Z hľadiska   hodnotenia   povahy   veci   sa   ústavný   súd   oprel   o   všeobecnú   zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných   veciach   v dôsledku   mimoriadne   citeľného   zásahu   do   sféry   osobných   práv a slobôd,   ktorý   je   s priebehom   trestného   procesu   spravidla   spojený,   musí   posudzovať prísnejšie.

Podľa názoru ústavného súdu bol/je krajský súd povinný pristupovať s mimoriadnou starostlivosťou ku všetkým konaniam, osobitne   trestným, v ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté   a pri ktorých   najvyšší   súd   následne   po   uplatnení   mimoriadnych   opravných prostriedkov   vyslovil   vo   svojom   rozhodnutí   názor,   že   v nich   došlo   v priebehu predchádzajúceho   konania   k porušeniu   zákona   v neprospech   obžalovaných   (účastníkov konania), ktorá zaručí urýchlené vynesenie spravodlivého rozhodnutia vo veci spôsobilého aspoň   čiastočne   kompenzovať   ujmu,   ktorá   bola   obžalovaným   spôsobená   nezákonným rozhodnutím.   Táto   požiadavka   zvlášť   platí   v   prípade,   keď   boli   obžalovaní   nielen právoplatne   odsúdení,   ale   si   už   aj   odpykali   tresty   uložené   nezákonným   rozsudkom krajského   súdu,   čo   je   vždy   spojené   s citeľným   zásahom   do   sféry   ich   základných   práv a slobôd   aj   z týchto   hľadísk   ústavný   súd   hodnotil   postup   krajského   súdu   v označených konaniach.

Ústavný súd na základe uvedeného v tejto súvislosti skonštatoval, že krajský súd v napadnutých konaniach nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia boli a sú v celom priebehu   napadnutých   konaní   v dôsledku   predchádzajúceho   odsudzujúceho   rozsudku krajského súdu vydaného na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, t. j. jeho zavinením,   v stave   dlhodobej   (viac   ako   12-ročnej)   právnej   neistoty,   ktorá   sa   negatívne prejavuje v ich súkromnom a rodinnom živote, a oprávnene očakávajú od neho spravodlivé rozhodnutie vo veci prijaté v čase primeranom ujme, ktorá im bola jeho predchádzajúcim nezákonným rozsudkom spôsobená.

Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, ústavný súd vzal do úvahy, že niektoré procesné úkony sťažovateľov (napr. vznesené námietky zaujatosti), ale aj ďalšie skutočnosti majúce   pôvod   u   sťažovateľov   (odročenie   pojednávania   pre   neúčasť   ich   právnych zástupcov na pojednávaniach, ako aj vypovedanie plnej moci obhajkyne sťažovateľa D.) síce   objektívne   vplývali   na   celkovú   dĺžku   napadnutých   konaní,   ale   vzhľadom   na   ich charakter,   ako   aj na   dobu   potrebnú   na ich   vyriešenie   (odstránenie),   tieto   považoval za zanedbateľné a zároveň usúdil, že v žiadnom prípade   nemôžu postačovať ako dostatočné argumenty na ospravedlnenie doterajšej dĺžky konania v oboch napadnutých konaniach.

Pri posudzovaní tejto otázky naviac ústavný súd najmä v súvislosti so vznesenými námietkami   zaujatosti   zo   strany   sťažovateľov   dôsledne   vychádzal   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa   ktorej využitie možností   daných   sťažovateľom   procesnými predpismi, v danom   prípade   Trestným   poriadkom,   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv   síce spôsobuje predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy v konaní súdu (I. ÚS 27/03, I. ÚS 31/03).

2. Ústavný súd zobral do úvahy aj špecifikum trestného konania, že obžalovaný nemá ustanovenú   povinnosť   aktívne   prispievať   k urýchleniu   trestného   konania   alebo spolupracovať so súdom vo svojej trestnej veci.

3.   Pokiaľ   ide   o samotný   postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   posudzoval   napadnuté konanie   v troch   relatívne   samostatných   a na   seba   vzájomne   nadväzujúcich   časových obdobiach

a)v období od 10.   decembra   1990   do   21.   februára   1997,   keď   bola vec pridelená predsedovi senátu JUDr. V. V.,

b)v období od 21. februára 1997 do februára 2002, počas ktorého bola vec pridelená predsedovi   senátu   JUDr.   Š.   G.,   vrátane   medziobdobí,   keď   bola   krátkodobo pridelená iným predsedom senátov,

c)v období od februára 2002 po súčasnosť, keď je vec pridelená predsedníčke senátu JUDr. S. S..

Ad a) Pri hodnotení postupu krajského súdu v prvom období (1990 - 1997) sa ústavný súd   najprv   zaoberal   skutočnosťou,   že   napadnuté   konanie   začalo   skôr,   ako   nadobudla účinnosť   ústava   (1.   októbra   1992)   a ako   začal   ústavný   súd   v súlade   s touto   ústavou zabezpečovať individuálnu ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb (15.   februára 1993),   a tiež   skôr,   ako sa   stal   pre Slovenskú   republiku   záväzný Dohovor (18. marca 1992, keď ČSFR ratifikovala Dohovor a uznala právo na individuálnu ochranu podľa čl. 25 Dohovoru – Slovenská republika ako nástupnícky štát prevzala tento záväzok s účinnosťou od 1. januára 1993).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatoval (III. ÚS 18/00), že aj keď jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľov prerokovala na krajskom súde   v zmysle   čl.   48   ods.   2   bez   zbytočných   prieťahov   -   prihliadal   aj   na   deň   začatia napadnutého   konania   a dobu,   ktorá   v konaní   uplynula   do   15.   februára   1993.   Obdobné stanovisko   zaujal   ústavný   súd   aj   k posudzovaniu   porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru v napadnutých konaniach, keď v zhode s judikatúrou Európskeho súdu (napr. rozhodnutie vo veci I. S. c. Slovensko zo 4. apríla 2000 týkajúce sa sťažnosti č. 25006/94) považoval pri posudzovaní sťažnosti za potrebné prihliadnuť na skutočnosť, kedy sa napadnuté konanie začalo, ako prebiehalo a ako dlho trvalo ku dňu, keď sa záväzky vyplývajúce z Dohovoru stali záväznými pre Slovenskú republiku, t. j prihliadal na pokračujúcu situáciu spočívajúcu v   pretrvávajúcom   porušovaní   základných   práv   sťažovateľov,   ktoré   sa   začalo   ešte   pred vstupom Dohovoru do platnosti pre Slovenskú republiku.

V posudzovanom   období   bolo   predsedom   senátu   JUDr.   V.   V.   nariadených   osem pojednávaní (tri z nich boli následne zrušené a dve odročené na neurčito). Okrem bežných procesných úkonov súd v tomto období vypočul 39 svedkov, nariadil znalecké dokazovanie týkajúce sa duševného stavu sťažovateľa (obžalovaného) R. B. a následne podľa zápisnice z hlavného pojednávania zo 7. novembra – 7. decembra 1992 vylúčil trestnú vec R. B. na samostatné konanie vedené pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92 a na základe uznesenia krajského súdu z 20. novembra 1992 trestné stíhanie proti obžalovanému R. B. prerušil. Po prerušení trestného stíhania a vo vzťahu k ustanoveným znalcom však krajský súd neurobil už žiadne relevantné úkony smerujúce k získaniu výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré by mu umožnili vo veci ďalej konať (ústavný súd zo spisu zistil, že znalecké dokazovanie vo vzťahu k R. B. nebolo skončené ešte ani v septembri 2003).

Pri   hodnotení   tohto   obdobia   konštatoval   ústavný   súd   rozpor   medzi stanoviskom predsedníčky krajského súdu, podľa ktorého „došlo k prieťahom v konaní hneď po zrušení právoplatného rozsudku Najvyšším súdom ČSFR.   To bolo zapríčinené...aj nečinnosťou sudcu V. V.“, a konštatovaním právnej zástupkyne sťažovateľov, ktoré zaznelo na verejnom pojednávaní,   podľa   ktorého „Efektívne   pojednávali   dvaja   predsedovia   senátu,   a to   pán doktor V. a pani doktorka S..“.

Uvedený   rozpor   v tvrdeniach   účastníkov   konania   nepovažoval   ústavný   súd   za rozhodujúci pre hodnotenie tohto obdobia. Za podstatné nepovažoval ani množstvo úkonov, ktoré krajský súd v tomto období vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS   33/99,   II.   ÚS   64/99,   II.   ÚS   71/01)   považoval   za   rozhodujúcu   predovšetkým skutočnosť, či ich vykonanie bolo efektívne, rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, čo možno dosiahnuť   len   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci,   hoci   usúdil,   že   najmä   v porovnaní s druhým z posudzovaných období bola činnosť krajského súdu intenzívnejšia.

 

Ústavný súd hodnotenie tejto etapy uzavrel tak, že konanie a postup krajského súdu ani pri zohľadnení faktickej zložitosti veci nemožno považovať za efektívne a smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty v primeranom čase, a preto konštatoval, že v dôsledku neefektívnej   činnosti   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. Z-2-1   T   36/90 (od 10. decembra   1990 do   21. februára   1997   bolo   nariadených   osem   hlavných   pojednávaní, z ktorých tri boli zrušené a dve odročené) a v dôsledku nečinnosti krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-1 T 90/92 (od 20. novembra 1992, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o vylúčení konania proti R. B. zo spoločného konania, ktorého súčasťou bolo rozhodnutie   o prerušení   trestného   stíhania   voči   nemu)   došlo   v napadnutých   konaniach v posudzovanom období k zbytočným prieťahom v konaní, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ad   b)   Zo   zistení ústavného súdu   vyplýva, že v období   od 21.   februára   1997 do februára 2002, trvajúcom viac ako päť rokov, sa neuskutočnilo žiadne hlavné pojednávanie vo veci sp. zn. Z-2-1 T 38/90 a aj celkový počet   procesných a iných úkonov krajského súdu, ako aj ich význam z hľadiska prípravy konečného rozhodnutia (z významnejších len opätovné nariadenie znaleckého dokazovania v konaní sp. zn. Z-2-1 T 90/92 týkajúce sa duševného stavu obžalovaného R.   B. a jeho výsluch) bol podľa názoru   ústavného súdu neprimeraný povahe napadnutých konaní, ako aj času, ktorý uplynul od ich začatia.

Dôvodom, ktorý prispel k celkovej dĺžke doterajšieho priebehu oboch napadnutých konaní v tomto období, bola aj skutočnosť, že v ňom bola vec celkom štyrikrát pridelená novým   sudcom   (najprv   JUDr.   P.   Š.   pre   práceneschopnosť   JUDr. Š.   G.,   po   opätovnom pridelení JUDr. Š. G. následne pre pozastavenie jeho sudcovskej funkcie JUDr. P. H., po jeho preložení na Najvyšší súd Slovenskej republiky JUDr. J. S. a konečne po jej vzdaní sa funkcie predsedníčky senátu opätovne JUDr. Š. G.), čo u sudcov, ktorí vo veci dovtedy nekonali,   objektívne   vyžadovalo   čas   potrebný   na   štúdium   zložitého   spisu   a   prípravu pojednávania,   ktorý   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nepovažuje   za   zbytočné prieťahy (III. ÚS 112/02). Aj pri rešpektovaní tejto skutočnosti považoval ale ústavný súd za neprimerane dlhý čas na štúdium spisu a prípravu pojednávania obdobie, keď bol spis pridelený JUDr. P. H. (jún 1999 – apríl 2000), ktorý vo veci nielenže nenariadil hlavné pojednávanie, ale nevykonal v tomto období žiadny ani iný procesný úkon.

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že k zbytočným prieťahom v konaní došlo v obdobiach, keď bol spis pridelený JUDr. Š. G., t. j. jednak v období od februára   1997   do   októbra   1998,   ako   aj   v období   od   opätovného   pridelenia   mu   spisu v októbri 2000 až do februára 2002; v tomto období sudca JUDr. Š. G. neurobil aj podľa stanoviska predsedníčky krajského súdu v merite veci žiadny úkon, hoci so spisom bol už dôkladne oboznámený z predchádzajúceho obdobia, a práve táto skutočnosť viedla k tomu, že mu bol opatrením predsedníčky krajského súdu spis opätovne pridelený. Aj toto obdobie preto ústavný súd vyhodnotil ako obdobie, v ktorom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ad c) V relatívne krátkom období od februára 2002, keď boli napadnuté konania sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2 1 T 90/92 pridelené do senátu JUDr. S. S., krajský súd nariadil   celkom   osem   hlavných   pojednávaní,   vypočul   42   svedkov   vrátane   svedkýň zo zahraničia a znalca z odboru zdravotníctva, v súlade s pokynom Najvyššieho súdu ČSFR pribral   do   konania   znalkyňu   za   účelom   vyjadrenia   sa   k zaisteným   pachovým   stopám. Vykonal tiež množstvo procesných úkonov na zisťovanie adries svedkov a na zabezpečenie ich   účasti   na   pojednávaní.   V konaní   sp.   zn.   Z-2-1   T   90/92   krajský   súd   urobil   kroky na zabezpečenie aktualizácie záverov znaleckého posudku a pribral do konania znalecký ústav za účelom zistenia, či je obvinený R. B. spôsobilý chápať zmysel trestného konania.

Postup krajského súdu v tomto období hodnotil ústavný súd ako plynulý a efektívny, smerujúci ku konečnému rozhodnutiu a nemožno ho považovať za obdobie, v ktorom došlo k zbytočným   prieťahom   v napadnutých   konaniach,   teda   ani za   obdobie,   v ktorom   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného hodnotenia jednotlivých etáp konania ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. Z-2-1 T 36/90   a sp. zn. Z-2-1 T 90/92 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Opierajúc sa o svoje zistenia ústavný súd skonštatoval, že v tomto takmer 13 rokov trvajúcom   období   krajský   súd   nielenže   vo   veci   meritórne   nerozhodol,   ale   vykonaným dokazovaním   a celkovou   činnosťou   doteraz   neustálil   skutkový   stav   nevyhnutný   pre vydanie   konečných   rozhodnutí   vo   veci,   naopak,   svojou   neefektívnou   činnosťou a nečinnosťou spôsobil prieťahy takmer v dvoch tretinách trvania konania.

Pri svojom rozhodovaní ústavný súd vychádzal z toho, že žiadna faktická zložitosť konania nemôže ospravedlniť taký stav, keď sa vo veci právoplatne nerozhodne po uplynutí viac ako 12 rokov od začatia konania a sťažovatelia sú dlhodobo vystavení právnej neistote negatívne ovplyvňujúcej ich celý život. Bolo povinnosťou krajského súdu prihliadnuť na osobitnú povahu napadnutých konaní, venovať im mimoriadnu starostlivosť a prijať v tejto súvislosti primerané opatrenia, ktoré by viedli k urýchlenému rozhodnutiu v napadnutých konaniach, čím by sa negatívne pociťovaný stav právnej neistoty sťažovateľov čo najskôr odstránil.  

Žiadosťou J. L. zo 4. augusta 2003 o vyslovenie porušenia jeho ďalších základných práv v napadnutom konaní sa ústavný súd nezaoberal poukazujúc na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a na skutočnosť, že po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd koná o sťažnosti   v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. Rozšírenie konania   nad   rámec   prijatia   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   neumožňuje ústavnému súdu preto o tomto návrhu konať v rámci konania o sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 32/03,   a preto   ústavný   súd   o návrhoch   (požiadavkách)   J.   L.   v tomto   konaní nerozhodoval.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby v konaniach vedených pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 36/90   konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. Z-2-1 T 36/90 a sp. zn. Z-2-1 T 36/90 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané   finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Hoci ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v napadnutých súdnych konaniach konal   bez   zbytočných   prieťahov,   je   toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva sťažovateľov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľom   v dôsledku porušenia ich práv vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia M. A., P. B., F. Č., S. D., J. L. a M. K. žiadali, aby každému z nich bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 39 000 000 Sk. Sťažovateľ R. B. sa domáhal finančného   zadosťučinenia   vo   výške   60   000   000   Sk.   Žiadosť   sťažovateľov   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   bola   zákonom   požadovaným   spôsobom odôvodnená.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal ústavný súd do úvahy doterajšiu dĺžku napadnutých konaní vedených pred krajským súdom, v priebehu ktorých   došlo   opakovane   k zbytočným   prieťahom   a k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ako   aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým povahu (predmet) súdnych konaní, pri ktorých boli tieto práva porušené. Sťažovatelia sa vzhľadom na povahu konania k namietanej dĺžke konania výrazným spôsobom nepričinili. Zohľadnil pritom fakt, že v trestnej veci po viac ako   12   rokoch   nie   je   ešte   definitívne   rozhodnuté.   V súvislosti   so sťažovateľom   R.   B. ústavný súd vzal do úvahy aj jeho zdravotný stav diagnostikovaný pri výkone a po skončení výkonu trestu odňatia slobody a absenciu ustálenia jeho diagnózy na základe znaleckého dokazovania trvajúceho a neukončeného viac ako 12 rokov..

Po   zohľadnení   týchto   skutočností   ústavný   súd   rozhodol,   že   priznanie   sumy   po 300 000 Sk (slovom tristotisíc slovenských korún) pre každého zo sťažovateľov M. A., P. B., F. Č., S. D., J. L. a M. K. a priznanie sumy 500 000 Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún) pre sťažovateľa R. B. možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003