SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 319/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu Bratislava   II v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   17 C 200/2007, za   účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 200/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 200/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktorú jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   trovy   konania   v   sume   294,08   €   (slovom dvestodeväťdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej,   L. Novomeského 25,   Pezinok,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 200/2007 o zaplatenie 11 543,50 Sk istiny s príslušenstvom (ďalej aj „napadnuté konanie“), v ktorom je sťažovateľka v postavení odporkyne.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľka   má   postavenie   odporcu   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava   II   v   Bratislave   pod   č.   k.   32   Ro   5166/06 od   22.   12.   2006 na   zaplatenie 11.543,50 Sk istiny s prísl., aktuálne sa konanie vedie pod č. k. 17 C/200/2007..., pričom konanie vinou neefektívneho a nesúrodého konania, poznačeného dlhými obdobiami zjavnej nečinnosti, ad hoc úkonov súdu, porušovania zásady rýchlosti súdneho konania konaním odporujúcim ust. §-u 6 O. s. p., vydávaním nezákonných rozhodnutí majúcich za následok konania na 3 stupňoch (pričom porušovateľ doposiaľ nedoručil sťažovateľke od 12. 11. 2014 ani len rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a toto zadržiava – viď. výzva sťažovateľky zo dňa 10. 04. 2015...) a tým aj predĺženie konania, čo malo a má u sťažovateľky v dôsledku porušenia   primeranej   lehoty   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd vyvolanie stavu právnej neistoty o výsledok konania a teda aj vznik nemajetkovej ujmy.

Prieťahy v konaní sťažovateľka doposiaľ namietala u predsedníčky Okresného súdu Bratislava II celkom 2 krát a to:

1. listom   zo   dňa   01.   04.   2013,   doručeným   do   podateľne   porušovateľa   dňa 03. 04. 2013...   sťažnosť   na   prieťahy   sa   minula   účinkom   napriek   tomu,   že   listom Spr. 2052/2013 zo dňa 30. 07. 2013... predsedníčkou okresného súdu bola vyhodnotená ako dôvodná

2. listom zo dňa 29. 01. 2015..., ktorú podpredsedníčka okresného súdu formálne vybavila listom Spr. 2014/2015 doručená 7. 4. 2015...

Stav   neistoty   sťažovateľky   o   výsledok   konania   doposiaľ   trvá,   pričom   vinou neefektívneho   konania   a   prieťahov   zo   strany   porušovateľa   nebolo   doposiaľ   rozhodnuté ani len na prvom stupni...

Sťažovateľka   k   neefektívnemu   a   nesúrodému,   nekoncentrovanému   konaniu porušovateľa ako celku neprispela.

Stav   právnej   neistoty   sťažovateľky   o   výsledok   konania   ako   celku   stále   trvá a to už viac ako 8 rokov a 3 mesiace, čo v dôsledku porušenia primeranej lehoty nie je nesúladné s konštantnou judikatúrou ESĽP, nie je súladné s čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru. Vec   je   dľa   sťažovateľky   po   právnej   a   skutkovej   stránke   jednoduchá,   nezložitá. Vec má pre sťažovateľku mimoriadny význam.

Sťažovateľka tvrdí, že je naďalej obeťou porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľka podáva túto sťažnosť aj v súlade s judikatúrou ESĽP vo veci Ištván a Ištvánová p. Slovensku, 2012; Komanický (č. 6) p. Slovensku, 2012.

Má   zato,   že   sťažnosť   na   prieťahy   predsedníčke   Okresného   súdu   Bratislava   II už nebola povinná vyčerpať pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, napriek tomu ju podala dňa 29. 01. 2015...“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod č. k. 17 C/200/2007 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   sa   prikazuje v   konaní   vedenom   pod   č.   k. 17 C/200/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 400,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet jej právnej   zástupkyne   –   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   do   2   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   319/2015-9 z 20. mája 2015 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 22. mája 2015 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   26.   júna   2015 (č. Spr. 2062/2015,   doručenom   ústavnému   súdu   3.   júla   2015)   v   súlade   s   vyjadrením zákonnej sudkyne vo veci okrem iného uviedla:

„...   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   uvádzam,   že   v   právnej   veci účastníkov konania ⬛⬛⬛⬛ c/a sa žalobca domáha zaplatenia sumy (11 543,50 Sk) 383,17 € s príslušenstvom z titulu nevyplatenej odmeny za poskytovanie právnych služieb odporcovi v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 26 Cb/22/2004 a vzájomným návrhom sa žalovaný (sťažovateľ) domáha zaplatenia 22 389,53 € s príslušenstvom titulom náhrady škody.

Z chronológie úkonov vykonaných v predmetnom konaní vyplývajú niekoľkonásobné návrhy žalovaného na priznanie oslobodenia žalovaného od súdnych poplatkov, podané odvolania, dovolanie a iné procesné návrhy žalovaného. Preto sa nestotožňujem s jeho názorom, že by konaním súdu bol vyvolaný stav jeho právnej neistoty a že by tunajší súd spôsoboval prieťahy v konaní. S každým návrhom žalovaného na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (doposiaľ 4 x) sa súd musel vysporiadať, proti každému uzneseniu podal   žalovaný   odvolanie,   z   ktorého   dôvodu   bola   vec   zaslaná   Krajskému   súdu v Bratislave..., ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovaný podal odvolanie aj voči uzneseniu, ktorým súd pripustil zámenu na strane žalobcu.

Žiadnemu   účastníkovi   nemožno   odoprieť   právo   podať   opravný   prostriedok,   musí si však byť vedomý toho, že konanie sa týmto nevyhnutne predĺži a nie je podľa môjho názoru akceptovateľné, aby predlžovanie konania v dôsledku takýchto úkonov žalovaného bolo   považované   za   porušovanie   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.“

Predsedníčka okresného súdu v stanovisku súčasne uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 26. júna 2015 (doručenom ústavnému súdu 3. júla 2015) uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 17 C 200/2007 je rozhodovanie o návrhu navrhovateľa na zaplatenie 11 543,50 Sk istiny s príslušenstvom, ktoré začalo v roku 2007. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ktorá nevykazuje znaky právnej ani faktickej zložitosti, ktoré by mal ústavný súd zohľadniť pri svojom rozhodovaní.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako odporkyne v napadnutom konaní prispelo k doterajšej dĺžke napadnutého konania (z dôvodu jej neúčasti na pojednávaniach nariadených   na   6. november 2008,   11. december 2008,   29. november 2011   a   19.   marec 2015, hoci vo všetkých prípadoch bola jej neúčasť písomne ospravedlnená; neúčasť na pojednávaní 10. februára 2009 sťažovateľka neospravedlnila). Na jedinom uskutočnenom pojednávaní vo veci 12. mája 2015 sťažovateľka bola prítomná.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 200/2007, ktoré začalo v roku 2007.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol 22. decembra 2006 doručený návrh navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 11 543,50 Sk s príslušenstvom, ktorý bol vedený na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 200/2007. Okresný súd vydal 8. januára 2007 platobný   rozkaz   sp.   zn.   32   Ro   5166/2006,   ktorým   uložil   odporkyni   (sťažovateľke), aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatila navrhovateľovi sumu 11 543,50 Sk s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   9   %   ročne   z   dlžnej   sumy   od   13.   novembra   2006 do zaplatenia, nahradila trovy konania a trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi navrhovateľa alebo aby v tej istej lehote podala odpor na okresnom súde. Platobný rozkaz bol sťažovateľke doručený 4. mája 2007.

Sťažovateľka   podala   proti   platobnému   rozkazu   odpor   doručený   okresnému   súdu 10. mája 2007, pričom súčasne požiadala okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   32   Ro   5166/06-14   rozhodol,   že   nepriznáva   sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka podala 30. augusta 2007 okresnému súdu odvolanie proti označenému uzneseniu. Okresný súd predložil 20. septembra 2007 odvolanie sťažovateľky Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 401/07-24 z 30. januára 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka opätovne 2. júna 2008 požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd jej uznesením č. k. 17 C 200/2007-33 z 22. júna 2008 oslobodenie nepriznal.

Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 6. november 2008. Sťažovateľka ospravedlnila   svoju   účasť   na   pojednávaní   3.   novembra   2008   (zo   zdravotných   dôvodov konateľa)   a požiadala   o   jeho   odročenie.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie na 11. december 2008, pričom konštatoval, že sťažovateľka svoju písomne ospravedlnenú neúčasť   doložila   potvrdením   o   práceneschopnosti   jej   konateľa   z   decembra   2007 (od 19. decembra   2007).   Sťažovateľka   požiadala   o   ospravedlnenie   na   pojednávaní nariadenom   na 11. december 2008 s   poukazom   na   to,   že   potvrdenie   o   dočasnej práceneschopnosti   konateľa   z 19. decembra 2008   je   stále   platné.   Neúčasť   na   tomto pojednávaní   ospravedlnil   aj právny zástupca   navrhovateľa.   Okresný   súd   odročil pojednávanie na 20. január 2009, resp. na 10. február 2009.

Okresný súd ďalej na pojednávaní 10. februára 2009 konštatoval, že sa nedostavila sťažovateľka,   ktorá   svoju   neúčasť   neospravedlnila,   a   odročil   pojednávanie   na   neurčito. Navrhovateľ podal 11. februára 2009 okresnému súdu návrh na zámenu účastníka v konaní na strane navrhovateľa. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 200/2007-89 z 22. júna 2010 pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa.

Sťažovateľka podala 28. júla 2010 odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu. Okresný súd predložil 13. októbra 2010 spis s odvolaním sťažovateľky krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 397/2010-96 z 28. apríla 2011 odmietol odvolanie sťažovateľky. Tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť 26. mája 2011.

Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 29. november 2011 a uložil sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatok   za   vzájomný   návrh.   Sťažovateľka   doručila 16. novembra 2011 okresnému súdu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, odvolanie proti uzneseniu č. k. 17 C 200/2007-105 z 12. októbra 2011, ako aj žiadosť o vylúčenie veci o   zaplatenie   istiny   22   389,53   €   s   príslušenstvom   voči   navrhovateľovi   na samostatné konanie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   200/2007-125   z   21.   novembra   2011 rozhodol, že sťažovateľke   nepriznáva   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka 28. novembra   2011   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom na 29. november 2011 z dôvodu zdravotných problémov jej konateľa (potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti   od   7.   septembra   2011).   Okresný   súd   pojednávanie   nariadené na 29. november 2011   odročil   s   tým,   že   spis   bude   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Sťažovateľka   ďalej   podala   13.   decembra   2011   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd predložil 24. apríla 2012 predmetný spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 183/2012-148 z 31. mája 2012 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil spis okresnému súdu (2. júl 2012).

Sťažovateľka   ďalej   23.   júla   2012   vzala   späť   svoju   žiadosť   o   vylúčenie   veci o zaplatenie   istiny   22   389,53   €   s   príslušenstvom   voči   navrhovateľovi   na   samostatné konanie.   Okresný   súd   oznámil   23.   novembra   2012   sťažovateľke,   že   berie   jej   žiadosť na vedomie a že nebude o nej procesne konať.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   17 C 200/2007   z   23. novembra 2012   uložil sťažovateľke doplatiť súdny poplatok; proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala 4. januára 2013 odvolanie, ako aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd zaslal sťažovateľke 18. januára 2013 tlačivo na vyplnenie pre dokladovanie pomerov účastníka konania.   Sťažovateľka   zaslala   25.   februára   2013   okresnému   súdu   tlačivo   s vyplnenými požadovanými údajmi.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   200/2007-197   zo   7.   marca   2013   nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti označenému uzneseniu, ako aj proti predchádzajúcim uzneseniam o vyrubení nedoplatku na súdnych poplatkoch sťažovateľka podala   2.   apríla   2013   odvolanie   krajskému   súdu.   Okresný   súd   postúpil   8.   apríla   2013 predmetný spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.

Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 222/2013-204, 8 Co 223/2013, 8 Co 224/2013 z 30. mája 2013 potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 200/2007-105 z 12. októbra 2011, č. k. 17 C 200/2007-158 z 23. novembra 2012 a zo 7. marca 2013, č. k. 17 C 200/2007-197 zo 7. marca 2013.

Sťažovateľka podala 20. augusta 2013 proti označeným uzneseniam krajského súdu dovolanie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   postúpil   dovolanie   spolu   s   predmetným spisom sp. zn. 17 C 200/2007 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   na rozhodnutie.   Najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp. zn.   6 Cdo 324/2013 z 29. októbra 2014   tak,   že   dovolanie   sťažovateľky   odmietol.   Okresnému   súdu   bol   spis vrátený 12. novembra 2014.

Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   19.   marec   2015.   Sťažovateľka požiadala 24. februára 2015 okresný súd o presun termínu pojednávania a ospravedlnila svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z   dôvodu   kolízie   s   iným   pojednávaním   (Okresný   súd Bratislava V - sp. zn. 50 C 96/2012).

Okresný   súd   ďalej   uznal   dôvody   neúčasti   na   strane   sťažovateľky   a   nariadil pojednávanie   na   12.   máj   2015.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   apríla   2015 sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o   doručenie   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   ktoré jej nebolo a nemohlo byť účinne doručené z toho dôvodu, že sa jej konateľ nachádzal „v nezákonnej väzbe v ÚVV Bratislava od 12. 4. 2014 do 15. 01. 2015, čo si súd môže overiť dopytom do ÚVV Bratislava“.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   okresným   súdom   12.   mája   2015   sa   zúčastnila sťažovateľka,   ktorej   bolo   „krátkou   cestou“   doručené   uznesenie   dovolacieho   súdu. Navrhovateľ sa na pojednávaní nezúčastnil a svoju neúčasť neospravedlnil. Po vyjadreniach sťažovateľky okresný súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že bude zisťovať okolnosti týkajúce   sa   zrušenia   spoločnosti   navrhovateľa   a   pozastavenia   advokátskej   činnosti jej právneho zástupcu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010), vychádzajúc predovšetkým zo samotnej dĺžky napadnutého konania (viac ako osem rokov), z nečinnosti okresného súdu (v trvaní vyše   jedného   roka   v   období   rokov   2009   a 2010),   resp.   jeho   neefektívnej   činnosti (vo viacerých   fázach   konania),   ale   aj   z   jeho   doterajšieho   celkového   priebehu,   uzavrel, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 200/2007, v ktorom sa dosiaľ uskutočnilo iba jedno pojednávanie (12. máj 2015), bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 200/2007 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   6 400   €,   ktoré odôvodňuje takto:

„Požiadavka na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6 400,- EURO v dôsledku jej porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote je súladná s rozhodovacou praxou   a   judikatúrou   ESĽP   (rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Apicella   p.   Taliansku   zo   dňa 29. 03. 2006,   sťažnosť   č.   64890/01,   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Martin   Castro   a   iní p. Portugalsku   zo   dňa   10.   06   2008,   sťažnosť   č.   33729/06...),   dľa   ktorých   primeraná a priemerná   výška náhrady nemajetkovej   ujmy   je 1.000   €   až   1 500,-   € za rok   trvania konania.   Obdobne   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   6   Cdo   193/2011   zo   dňa 25. 04. 2012...“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 C 200/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie   vo   veci   sťažovateľky   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   s   prihliadnutím   na   to,   že   sťažovateľka   svojou   neúčasťou   na   nariadených pojednávaniach prispela k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd považoval priznanie sumy 2   000   €   sťažovateľke za primerané   finančné   zadosťučinenie podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 294,08 €. Ústavný súd úhradu priznal   v ňou   požadovanej   sume,   keďže   neprekračuje   sumu   ustanovenú   vyhláškou Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015