znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 319/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 16/2011 z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená sťažnosť V. Y., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 16/2011 z 10. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:„V trestnej veci obž. V. Y., nar. :... pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. v bode 1) a v bode 2) z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 253/2001 Z. z. vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. : 4T 106/09 uznesením OS BA I č. k. : 4T 106/09 zo dňa 23.02.2011 súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu podľa konajúceho súdu pretrvávajúcich dôvodov na základe § 71 ods. 1 písm.   a)   Tr.   por.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   V.   Y.   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. : 4Tos 16/2011 zo dňa 10.03.2011 zamietnutá. Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedené súdne rozhodnutia sú nezákonné a protiústavné a boli ním porušené jeho základné práva....

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal najmä na tú skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci je vo väzbe už od 16.07.2010. Terajšej väzbe bezprostredne prechádzala v prípade jeho osoby vyše 3 o pol ročná väzba v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod spis. zn. : 4T 121/07 a taktiež nepretržitá 4 ročná väzba v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. : 1T 6/05. Vyššie uvedené väzby nadväzovali jedna na druhú, tak aby sa sťažovateľovi účelne zamedzilo jeho prepustenie na slobodu....

Obvinený má za to, že OČTK ako aj súdy mali v predmetnej trestnej veci dostatok času, aj vzhľadom na jeho predchádzajúce držanie vo väzbe v iných konaniach, na to, aby celú predmetnú trestnú vec riadne prešetrili a právoplatne sa v nej rozhodlo. To sa však nestalo. Práve naopak, predmetná trestná vec bola účelovo pozdržaná a bola použitá na vzatie   sťažovateľa   do   väzby,   o   čom   svedčí   aj   prípis   z   Policajného   riaditeľstva   zo   dňa 06.07.2010, t. j. 10 dní predtým ako bol sťažovateľ vzatý do väzby. Rozhodne sa v danom prípade nejedná o väzbu v počiatočných štádiách konania, a preto aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvod na ďalšie držanie sťažovateľa vo väzbe....

Obvinený   poukazuje   na   skutočnosť,   že   slovenské   orgány   ho   držia   vo   väzbe nepretržite už viac ako 9 rokov v troch po sebe bezprostredne nasledujúcich trestných veciach, čo je bezprecedentná dĺžka trvania väzby, pričom v jeho prípade dochádza v jeho neprospech   k účelovému   postupu,   kedy   sa   čaká   na   ukončenie   jednej   väzby,   aby   sa bezodkladne mohlo začať s väzbou v inej proti nemu vedenej trestnej veci. Takýto postup je nezákonný a je v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP ako aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Navyše   väzba   obvineného   je   a   aj   bola   v   predchádzajúcich   väzobných   veciach odôvodňovaná   vždy   len   skutočnosťou,   že   obvinený   je   cudzí   štátny   príslušník,   hrozí   mu uloženie vysokého trestu a preto je tu dôvodná obava, že ujde. Nie je prípustné, aby súdy v prípade   toho   istého   obvineného   po   dobu   minimálne   4   rokov   neustále   opierali   svoje rozhodnutia o väzbe voči obvinenému o ten istý, navyše ničím nepodložený, dôvod väzby. Takýto postup súdov je v rozpore so zákonom ako i judikatúrou ESĽP.

O sťažnosti sťažovateľa Krajský súd v Bratislave rozhodol dňa 10.03.2011,   a to uznesením č. k.: 4 Tos 16/2011, a to tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol....

Sťažovateľ má za to, že obe napadnuté rozhodnutia, tak uznesenie OS BA I č. k.: 4T 106/09   zo   dňa   23.02.2011   ako   aj   uznesenie   KS   BA   č.   k.   :   4Tos   16/2011   zo   dňa 10.03.2011 trpia tiež okrem vyššie uvedených pochybení aj vadou, ktorá spočíva v absencii riadneho, zákonného a plnohodnotného odôvodnenia vzatia sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku.

Ako sťažovateľ mám na základe vyššie uvedených skutočností za to, že napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I č. k. : 4T 106/09 z 23.02.2011 a Krajského súdu   v   Bratislave   č.   k.   :   4Tos   16/2011   zo   dňa   10.03.2011   boli   porušené   moje   práva garantované nielen Ústavov Slovenskej republiky v jej čl. 17 ods. 2 a ods. 5, ale aj práva zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 a čl. 6. Z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) TP jednoznačne vyplýva, že osobná sloboda obvineného môže byť obmedzená len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce útek obvineného, prípadne jeho skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestnému postihu za spáchaný skutok.

Ústavný   súd   judikoval   (II.   ÚS   55/98),   že   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať   v   širších   súvislostiach.   Rovnako   ústavný   súd   už   judikoval,   že   základné   práva a slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať   a   uplatňovať   v   zmysle   a   duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

Súd   má vo svojom rozhodnutí   uviesť   argumenty pre   a proti   existencii   verejného záujmu,   ktorý   odôvodňuje   -   s   náležitým   zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny

-odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

V   danom   prípade   však   nemôže   ísť   len   o   konštatovanie   dôvodov   uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ale konajúci súd musí uviesť konkrétne okolnosti, ktoré ho k rozhodnutiu o väzbe obžalovaného v danom prípade viedli.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 16 /2011 uznesením z 10.3.2011 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   slobodu   zaručené   v   čl.   5   ods.   1   a   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý proces v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   Tos   16/2011   z   10.03.2011   sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil bezodkladne na slobodu.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000,.- eur..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 314,18 EUR...   na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   odmietnutie   návrhu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s čl. 5 ods. 1, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo prepustený   počas   konania. Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou,   že   sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade so   zákonom“   a   každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej   slobody   [čl.   5   ods.   1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných   štátov (Lukanov v. Bulharsko z 30. marca 1997, § 43).

Základná námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení, že u neho neboli dané dôvody na trvanie väzby, čím došlo rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Tos 16/2011 z 10. marca 2011 k porušeniu ním označených základných práv.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos 16/2011 z 10. marca 2011 v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, odvolací súd zistil, že vec je v štádiu   dokazovania   pred   súdom   I.   stupňa.   Je   potrebné   vypočuť   svedkov,   ktorých   sa napriek   opatreniam   zo   strany   súdu   zatiaľ   nepodarilo   zabezpečiť.   Taktiež   zo   strany obžalovaného   bola   na   hlavnom   pojednávaní   vznesená   požiadavka   o   vypočutie   ďalších svedkov, ktorí doteraz neboli vo veci vypočutí a obžalovaný navrhuje ich výsluch pred súdom. Hlavné pojednávanie je následne určené na 30.03.2011.

Podľa   názoru   krajského   súdu,   dôvody   väzby,   pre   ktoré   bola   obmedzená   osobná sloboda obžalovaného naďalej trvajú a v tomto štádiu trestného konania nepominuli. Obžalovaný V. Y. bol vzatý do väzby z dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Podľa   citovaného   ustanovenia   obvinený   môže   byť   vzatý   do   väzby   len   vtedy,   ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest....

V posudzovanej veci je obžalovaný vo väzbe od 16.07.2010, teda väzba neprekročila nevyhnutnú   dobu   a   nemožno   ani   konštatovať,   že   by   doterajší   postup   orgánov   činných v trestnom konaní a súdu, bol v rozpore so zásadou § 2 ods. 6 Tr. por., teda, že nepostupujú pri   trestnom   stíhaní   „s   osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením“.   Sťažnostnému   súdu neprináleží   hodnotiť   doposiaľ   vykonané   dôkazy   pred   súdom   I.   stupňa   a   rovnako   mu neprináleží zaoberať sa otázkou viny či neviny obžalovaného.

Väzba   v   danom   prípade   plní   zaisťovaciu   funkciu   a   nechápe   sa   ako   opatrenie so sankčnými prvkami. Vo všeobecnosti súd konštatuje, že väzobný dôvod môže vyplynúť, buď z okolností prípadu, alebo z osoby obvineného, pričom väzobný dôvod sa zosilňuje v prípadoch,   ak   ho   možno   vyvodiť   aj   z   okolností   prípadu   a   aj   z   osoby   obvineného. Obžalovaný V. Y. je stíhaný za trestný čin, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí vysoký trest.   Je   potrebné   uviesť,   že   obžalovaný   sa   domáhal   vyhostenia   z   územia   Slovenskej republiky. Taktiež na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1T 6/05 sa proti obžalovanému V. Y. vedie trestné stíhanie, taktiež pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení zákona č. 175/1990 Zb.

S prihliadnutím na skutočnosť, že v osobe obžalovaného ide o cudzieho štátneho príslušníka,   uvedené   skutočnosti   výrazne   zvyšujú   hrozbu   a   reálnu   obavu,   že   v   prípade prepustenia na slobodu, by sa obžalovaný V. Y. mohol stať pre súd nedostihnuteľným a v prípade uznania viny aj nepostihnuteľným.»

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Vo   väzobných   veciach   platí,   že   skúmanie   dôvodov   väzby   a   primeranosti   lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených   v   týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný   súd   taktiež   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   patrí interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   je   dostatočne   odôvodnené a nie je zjavne neopodstatnené a arbitrárne.

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky   s   ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011