znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 319/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 368/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo 51/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť Z. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   1 Cob 368/2008 a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp. zn. 3 Obo 51/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   požadoval od žalovanej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „žalovaná“). zaplatenie sumy 247 767,76 Sk s prísl. Rozsudkom okresného súdu č. k. 25 Cb 47/05-274 z 21. februára 2008 bola žaloba zamietnutá, lebo podľa jeho názoru sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovanej vznikla povinnosť platiť požadovanú sumu na základe faktických dodávok, resp.   na   základe   prevzatia   dlhu.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie.   Podaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2009 oznámil, že žalovanú pohľadávku postúpil spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii (ďalej len „postupník“). Zmluvu o postúpení pohľadávky nepripojil a nepripojil ani návrh postupníka, z ktorého by vyplývala jeho vôľa vstúpiť do konania. Na výzvu krajského súdu, aby pripojil do spisu zmluvu o postúpení pohľadávky, sťažovateľ   podaním   zo   4.   marca   2009   oznámil,   že   ju   nepripojí,   pretože   je   predmetom obchodného   tajomstva.   Poukázal   na   ustanovenie   §   526   ods. 2   Občianskeho   zákonníka, podľa   ktorého   postúpenie   pohľadávky   sám   oznámil   žalovanej,   ktorá   preto   v zmysle platného práva nie je oprávnená dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky. Postupník   podaním   z 25.   marca   2009   požiadal   o zámenu   účastníkov   konania   na   strane žalobcu. Uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 368/2008-439 z 25. marca 2009 bol návrh postupníka na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu z 25. marca 2009 zamietnutý. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ ani napriek výzve nepreukázal, že nastala právna skutočnosť,   s ktorou   právne   predpisy   spájajú   prevod   alebo   prechod   práva   (zmluva o postúpení pohľadávky podľa ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka), a preto návrh na zámenu účastníka zamietol. Poukazuje tiež na to, že síce zmluvu o postúpení pohľadávky sťažovateľ   nemusí   preukázať   žalovanej   (keďže   v súlade   s ustanovením   §   526   ods.   1 Občianskeho zákonníka oznámil žalovanej ako dlžníčke postúpenie pohľadávky), ale musí túto   skutočnosť   preukázať   všeobecnému   súdu,   čo   však   neurobil.   Preto   aktívne legitimovaným zostal v spore i naďalej sťažovateľ. Z poučenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolanie nie je proti nemu prípustné. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ   22.   apríla   2009   odvolanie,   keďže   podľa   jeho názoru   poučenie   o nemožnosti podať odvolanie je nesprávne a je vyjadrením priamej denegácie justície. Žiada, aby bolo uznesenie krajského súdu zrušené a aby sa pripustilo jeho vystúpenie z konania s tým, aby na   jeho   miesto   nastúpil   ako   žalobca   postupník.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Druhostupňové   súdnictvo   nemôže,   ba   nesmie   zrušiť princíp dvojinštančnosti konania o zmene procesného účastníctva.“. Preto požaduje vydať nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 368/2008 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Obo 51/2009 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu z 25. marca 2009 a najvyššieho súdu z 20. mája 2009 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € spoločne   a nerozdielne   od   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Rovnako   mu   majú   byť uhradené aj trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 292,38 €.

Z doplnenia sťažnosti z 28. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 7. septembra 2009 (podaného potom, ako ústavný súd 26. augusta 2009 požiadal právnu zástupkyňu sťažovateľa o informáciu, či sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu) vyplýva,   že   sťažovateľ   pri   úvahe   o tom,   či   má   podať   proti   odvolaciemu   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 dovolanie, vychádzal z toho, že zaťažovanie   najvyššieho   súdu   zjavne   bezdôvodnými   dovolaniami   bráni   tomu,   aby   sa najvyšší   súd venoval rozhodovaniu   o takých   dovolaniach,   pri ktorých   je daný   základný predpoklad   prípustnosti   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   148/04).   Nevyhnutnou   podmienkou prípustnosti dovolania je, že musí smerovať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ako súdu druhého stupňa. Dovolaním totiž nemožno napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Je preto daná neprekonateľná prekážka v súvislosti s podaním dovolania proti prvostupňovému uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   368/2008   z 25.   marca   2009,   proti   ktorému   sa nemožno   odvolať.   Vyplýva   to   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   51/2009 z 20. mája   2009.   Možno   zhrnúť,   že   podanie   dovolania   bolo   v danej   veci   právne nerealizovateľné z dvoch dôvodov:

a)   podanie   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   368/2008 z 25. marca 2009 platné právo nepripúšťa,

b)   podanie   dovolania   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   51/2009 z 20. mája 2009 je vylúčené, lebo najvyšší súd sa jasne vyjadril, že sa vo vzťahu k návrhu podanému sťažovateľom 16. februára 2009 nepovažuje za funkčne príslušný justičný orgán oprávnený vykonať druhostupňové (odvolacie) konanie.

K uvedenému   treba   dodať   aj   to,   že   nepodanie   opravného   prostriedku   (hoci hypoteticky   možného)   nie   vždy   musí   viesť   k záveru   o nedostatku   právomocí   ústavného súdu.   Osobitne tu   treba uvážiť,   že zaťažovanie najvyššieho súdu   zjavne bezdôvodnými dovolaniami sa má hodnotiť negatívne.

Sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu u jeho právnej zástupkyne nepodal proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 51/2009 z 20. mája 2009 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 368/2008 treba považovať za oneskorene podanú.

Ústavnému   súdu   síce   nie   je   známe,   kedy   presne   bolo   sťažovateľovi   doručené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 368/2008-439 z 25. marca 2009, avšak odvolanie proti uzneseniu   datované   16.   apríla   2009   bolo   krajskému   súdu   doručené   22.   apríla   2009. Uznesenie preto muselo byť sťažovateľovi doručené najneskôr 16. apríla 2009. Sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2009 bola preto oneskorene podaná.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Obo 51/2009.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podstatou sťažovateľovej námietky voči uzneseniu najvyššieho súdu je, že najvyšší súd mylne vychádzal z názoru, podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu krajského súdu nie je prípustné. V dôsledku toho sa ani meritórne nezaoberal otázkou, či došlo, alebo nedošlo k postúpeniu žalobou uplatnenej pohľadávky zo sťažovateľa na postupníka. Sťažovateľ teda namieta, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol v súvislosti s porušením označených práv podať dovolanie, ktoré treba považovať za účinný opravný prostriedok, na použitie ktorého bol   sťažovateľ   oprávnený   v zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   však dovolanie nepodal.

Vychádzajúc   z právneho   názoru   sťažovateľa,   ktorý   je   presvedčený   o tom,   že vzhľadom   na   dvojinštančnosť   civilného   konania   musí   byť   prípustné   odvolanie   proti uzneseniu krajského súdu vydanému síce v odvolacom konaní, ale napriek tomu v prvom stupni (keďže o otázke zámeny účastenstva na strane žalobcu okresný súd nerozhodoval), bol logický postup, keď sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie tvrdiac, že toto je prípustné (v rozpore s poučením uvedeným v uznesení krajského súdu). Najvyšší súd sa však stotožnil s právnym názorom krajského súdu o neprípustnosti odvolania proti jeho   uzneseniu.   Vysloveným   právnym   názorom   a uznesením   o odmietnutí   odvolania z pohľadu argumentácie a právneho názoru sťažovateľa došlo zo strany najvyššieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľa ako účastníka konania pred súdom konať. Za tohto stavu, pokiaľ sťažovateľ chcel trvať na svojom právnom názore o prípustnosti odvolania proti uzneseniu krajského súdu, mal a mohol podať proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie, čo však neurobil.

Ústavný súd berúc do úvahy ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde zvážil argumentáciu sťažovateľa uvedenú v doplnení sťažnosti aj z pohľadu možnosti ústavného súdu   neodmietnuť   prijatie   sťažnosti   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dospel však k záveru, že už uvedenú argumentáciu sťažovateľa za dôvod hodný osobitného zreteľa považovať nemožno.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009