znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 318/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 14578/2012 a sp. zn. Rvp 14579/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 11 Er 182/2003 z 21. augusta 2012 a sp. zn. 8 Er 870/2010 zo 4. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14578/2012 a sp. zn. Rvp 14579/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14578/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 182/2003 z 21. augusta 2012 a sp. zn. 8 Er 870/2010 zo 4. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami (ďalej   len   „povinní“),   ktoré   boli   priznané   vykonateľnými   rozsudkami   Stáleho rozhodcovského súdu   zriadeného S., a. s.,   alebo notárskou   zápisnicou, podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“) návrhy na vykonanie exekúcií. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí (exekúcie). Z napadnutých uznesení vyplýva, že v priebehu konaní súdny exekútor, plniac si povinnosť podľa § 30 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“), oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcií. Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   ex offo   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučných konaní (oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

V   súvislosti   s   vylúčením   súdneho   exekútora   z exekúcií   sťažovateľka   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

„... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti...;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“

Na   podporu   svojej   argumentácie   predložila   ústavnému   súdu   na   zváženie   aj stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne, z ktorého citovala, že „... o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie na základe oznámenia súdneho exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.

Sťažovateľka   taktiež   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č.20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší   napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a veci   vráti   na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14578/2012   a   sp. zn.   Rvp   14579/2012   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez   zbytočného   odkladu.   O   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd do desiatich dní od predloženia veci. Podľa § 30 ods. 10 proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

V prípade rozhodovania o vylúčení súdneho exekútora z exekúcie ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle ustanovenia § 30 ods. 10 Exekučného poriadku nie je prípustné,   ak   ho   vydá   sudca.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v namietaných exekučných konaniach rozhodoval o vylúčení súdneho exekútora vyšší súdny úradník.

V nadväznosti   na   toto   zistenie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala v systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   ktoré   mali   byť   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   postupom predchádzajúcim ich vydaniu podľa jej názoru porušené. Zo sťažností sťažovateľky však nevyplýva, že by sťažovateľka tento opravný prostriedok v danej veci v zákonnej lehote využila, naopak, sama tvrdí, že nemá k dispozícii žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval. Sťažovateľka zároveň   v sťažnostiach   neuvádza   žiadne   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   by odôvodňovali nesplnenie podmienky vyčerpania opravných prostriedkov.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho napadnuté rozhodnutia,   ktoré   sú   preskúmateľné   sudcom   okresného   súdu   na   základe   odvolania sťažovateľky, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniam okresného súdu, a preto treba sťažnosti sťažovateľky považovať za predčasné.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, IV. ÚS 245/2010, II. ÚS 85/2012), a tiež zo záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností daného prípadu ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013