znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 318/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená sťažnosť M. V., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   č.   k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011, ktorou žiadal vydať tento nález:

„I. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 10.2.2011 sp. zn. 8 Co 295/2010-132, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 30.7.2010 sp. zn. 11 C 220/2008- 98,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.2.2011 sp. zn. 8 Co 295/2010-132 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania   vo   výške   154,58   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. P. H. č....“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 220/2008 proti A. S. (ďalej len „žalovaný“) za účasti vedľajšieho účastníka S. (ďalej len „vedľajší účastník“) určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom   a   žiadal,   aby   súd   určil,   že   za   poškodenie   zdravia   sťažovateľa   je   zodpovedný žalovaný zamestnávateľ v rozsahu 100 %. Rozhodovanie o tomto návrhu bolo uznesením okresného   súdu   č.   k.   7   C   131/2004-80   z 10. novembra   2008   vylúčené   na   samostatné konanie z konania okresného súdu sp. zn. 7 C 131/2004, v ktorom sa žalobca pôvodne domáhal proti žalovanému za účasti vedľajšieho účastníka náhrady škody z pracovného úrazu (240 000 Sk), mimoriadneho zvýšenia bolestného (1 916 250 Sk) a mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia (9 375 000 Sk) s príslušenstvom. Z posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia N. K. zo 14. septembra 2004 vyplýva, že sťažovateľ pri úraze vo veku 28 rokov utrpel rozdrvenie miechy, zlomeninu 12. hrudného stavca s vykĺbením a pretrhnutie Achillovej šľachy s tým, že nie je plne sebestačný vo všedných denných úkonoch, je odkázaný trvale na používanie invalidného mechanického vozíčka, nie je schopný žiť normálnym pohlavným životom, trpí zápalmi močových ciest pri inkontinencii, nedomykavosťou ritných zvieračov, poúrazovým obmedzením hybnosti chrbtice, bolesťami, unikaním moča, psychickým strádaním a poúrazovou paraplégiou. K pracovnému úrazu malo dôjsť tak, že 2. apríla 2004 sťažovateľ ako zamestnanec žalovaného pri   tankovaní   traktora   ZŤS   12145   EVČ  ...   na   hospodárskom   dvore   N.   naštartoval   cez otvorené dvere kabíny motor, následkom čoho sa traktor dostal do pohybu a sťažovateľa kolesom   pritlačil   o   čerpacie   zariadenie.   K   pohybu   traktora   došlo   (podľa   tvrdenia sťažovateľa) z dôvodu, že nebol vybavený funkčným zariadením na zabránenie spustenia motora pri zaradenom prevodovom stupni, a žalovaný napriek tomu poveril sťažovateľa prácou na takomto traktore. K vylúčeniu časti predmetu konania na samostatné konanie vedené okresným sudom   pod sp.   zn. 11 C 220/2008 došlo potom, ako okresný súd pre nedostatok právomoci zastavil konanie v časti nároku o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške (teda okrem nároku na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorom má súd právomoc konať) a postúpil vec na rozhodnutie vedľajšiemu účastníkovi (uznesením č. k. 7 C 131/2004-37 z 21. decembra 2006), ktorý sťažovateľovi nárok na úrazový príplatok nepriznal s poukazom na to, že ak sa zamestnávateľ   celkom   zbaví   zodpovednosti   za   škodu   na   zdraví   zamestnanca,   nevzniká zamestnancovi   nárok   na   žiadne   úrazové   dávky,   a   rozhodnutiami   č.   300-510/2008, 1108030894 a č. 300-511/2008, 1108030895 z 22. augusta 2008 rozhodol o tom, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom poukázal na to, že sťažovateľ nedoručil pobočke vedľajšieho účastníka doklad o podaní návrhu na súd vo veci určenia miery zavinenia poškodeného a rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu   v   dôsledku   pracovného   úrazu.   Potom,   ako   sťažovateľ   preukázal   vedľajšiemu účastníkovi,   že   takýto   návrh   súdu   podal,   bolo   konanie   vedené   vedľajším   účastníkom prerušené. Podľa tvrdení sťažovateľa určenie miery jeho zavinenia žalovaným v rozsahu 100 % neobstojí, pretože príčinou vzniku škody na zdraví sťažovateľa bol chybný stav traktora,   sťažovateľ   nebol   žalovaným   preškolený,   k   pracovnému   úrazu   došlo   v   deň nasledujúci   po   nástupe   sťažovateľa   do   pracovného   pomeru.   Zamestnávateľ   v   takýchto prípadoch zodpovedá aj za prostú náhodu (objektívna zodpovednosť) a k liberácii môže dôjsť   iba   v   prípade   zavineného   protiprávneho   konania   zamestnanca.   Nezaškolený sťažovateľ konal tak, ako bolo u žalovaného bežnou praxou, a nebol upozornený na poruchu traktora.

Žalovaný   sa   bránil   tým,   že   sťažovateľ   bol   riadne   poučený,   pracovný   úraz   bol zapríčinený   hrubým   porušením   bezpečnostných   predpisov,   počas   tankovania   naštartoval motor traktora, traktor pritom nezaistil proti pohybu, a to ani zatiahnutím ručnej brzdy, a konal navyše v rozpore s návodom na obsluhu traktora. Preto bol žalovaný toho názoru, že sa zodpovednosti za škodu na zdraví sťažovateľa zbavil. Vedľajší účastník poukázal na to, že konanie sťažovateľa bolo zjavne ľahkomyseľné, zavinené a protiprávne, čo vyplýva aj zo šetrenia Inšpektorátu práce Nitra (ďalej len „inšpektorát práce“). Z obsahu protokolu č. INA-6-21-2/P-J42-04 z 11. mája 2004 inšpektorátu práce (ďalej len „protokol“) vyplýva, že   inšpektorátom   práce   boli   zistené   nedostatky,   a   to   tak   na   strane   sťažovateľa   (konal v rozpore s návodom na obsluhu traktora, hoci s ním bol oboznámený), ako aj na strane žalovaného (poveril sťažovateľa prácou na traktore s nefunkčným zariadením na zabránenie spustenia   motora   pri   zaradenom   prevodovom   stupni).   Vedľajší   účastník   bol   preto   toho názoru, že bezpečnostné predpisy porušil aj žalovaný, a tak mieru zavinenia majú obaja účastníci, súd by ju mal určiť a vedľajší účastník na základe rozhodnutia súdu bude môcť pokračovať v prerušenom konaní vedenom pred ním.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa na určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu   vzniknutú pracovným úrazom, ktorým sťažovateľ žiadal, aby súd určil, že za poškodenie zdravia sťažovateľa je zodpovedný zamestnávateľ v rozsahu 100 %, rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 220/2008-98 z 30. júla 2010 tak, že žalobu zamietol a náhradu trov konania   žalovanému   a   vedľajšiemu   účastníkovi   nepriznal.   Okresný   súd   považoval   za preukázané, že sťažovateľ pracoval u žalovaného v pracovnom pomere (pracovná zmluva), ako aj to, že sťažovateľ sa zúčastnil školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci 1. apríla   2003)   a aj   to,   že   z   návodu   na   obsluhu   traktora   výslovne   vyplýva,   že   dopĺňať pohonné hmoty možno len pri zastavenom chode   motora (bod 20 návodu   na obsluhu). Okresný   súd   vo   veci   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   cestnej   dopravy a strojárstva, ktorý v znaleckom posudku predloženom okresnému súdu dospel k záveru, že s   časovým   odstupom   už   nie   je   objektívne   možné   posúdiť   technický   stav   traktora   ani funkčnosť parkovacej (ručnej) brzdy a ani príčinu nefunkčnosti zariadenia na zabránenie spustenia motora, resp. jeho existenciu. Okresný súd preto uzavrel, že jedinou príčinou ťažkého pracovného úrazu sťažovateľa bolo hrubé porušenie právnych predpisov z oblasti bezpečnosti práce a návodu na obsluhu traktora zo strany sťažovateľa, pričom sťažovateľ traktor nezaistil proti pohybu ani ručnou brzdou a nepresvedčil sa o tom, či nie je zaradená rýchlosť (z návodu na obsluhu traktora je zrejmé, že pred naštartovaním motora je potrebné sa presvedčiť, či je traktor dobre zabrzdený a páka riadenia je v neutrále). Okresný súd sa nestotožnil   so   záverom   inšpektorátu   práce,   podľa   ktorého   žalovaný   poveril   sťažovateľa prácou na traktore s nefunkčným zariadením na zabránenie spustenia motora, pretože takúto skutočnosť nepotvrdil ani ustanovený znalec. Žalovaný naplnil liberačný dôvod podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobe vyhovieť s poukazom na to, že okresný súd nesprávne posúdil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho   poriadku].   Poukázal   na   to,   že   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že podstatnou príčinou vzniku škody bolo spustenie motora, ktorý nemal funkčné zariadenie na zabránenie pohybu traktora (ktoré bolo povinnou súčasťou traktora), teda chybný stav traktora – aj zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že ak by bol traktor v bezchybnom technickom stave, nemohlo by dôjsť k jeho pohybu. Už len v dôsledku toho sa žalovaný nemohol zodpovednosti zbaviť. Žalovaný sťažovateľa neupozornil na túto poruchu traktora, čo je potvrdené aj protokolom inšpektorátu práce, v ktorom sa konštatuje, že poverenie prácou   sťažovateľa   zo   strany   žalovaného   bez   overenia   technického   stavu   traktora žalovaným je v rozpore s právnymi predpismi. Okresný súd nezistil skutočnú náplň školenia o bezpečnosti práce, ktoré sťažovateľ u žalovaného mal absolvovať. Boli splnené všetky predpoklady   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu   (§   195   Zákonníka   práce), a naopak, neboli preukázané predpoklady (úplnej ani čiastočnej) liberácie žalovaného z jeho zodpovednosti (§ 196 ods. 1 a 2 v spojení s § 196 ods. 3, 4 a 5 Zákonníka práce), pretože v konaní nebolo   preukázané, že   by   niektorá   z tam   uvedených   skutočností   bola   jedinou príčinou škody.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   295/2010-132   z   10.   februára   2011   rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil   a   trovy   konania   nepriznal   žalovanému   ani vedľajšiemu účastníkovi.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, hlboko zasahuje do práv sťažovateľa a popiera samotné princípy právneho štátu a nevysporiadal sa s dôvodmi sťažovateľovho odvolania. Mylný je názor krajského súdu, keď opísal postup štartovania,   ktorý   nebol   predmetom   sporu,   ale   ani   vadou   stroja   –   vadou   stroja   neboli problémy   so   štartovaním,   ale   nefunkčné   zariadenie   na   zabránenie   spustenia   motora   pri zaradenom prevodovom stupni. Príčinou úrazu bolo spustenie motora, ktorý mal nefunkčné zariadenie na zabránenie spustenia motora pri zaradenom prevodovom stupni, ktoré malo zabrániť   pohybu   traktora   (povinný   bezpečnostný   prvok),   teda   chybný   stav   stroja.   Ide o nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, keď na správne zistený skutkový stav bol súdom aplikovaný správny právny predpis, avšak bol nesprávne vyložený. Ani krajský súd   sa   nevysporiadal   s   právne   záväznou   skutočnosťou,   a   to,   že   pokiaľ   by   bol   traktor vybavený funkčným zariadením na zabránenie spustenia motora, tak by aj pri nesprávnom postupe   štartovania   sťažovateľom   k   pracovnému   úrazu   nedošlo.   Sťažovateľ   ďalej v sťažnosti zopakoval svoje argumenty uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 jednak v dôsledku toho,   že krajský   súd   svoje   rozhodnutie   dostatočne neodôvodnil,   a jednak z dôvodu,   že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd rozsudok č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 odôvodnil takto:«Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   212 ods. 1 OSP, v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej stránke.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na toto ako na svoje vlastné iba poukazuje a preto ho opakovať nebude v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP.

K veci odvolací súd iba dodáva:... súd prvého stupňa v dostatočnej miere vec právne posúdil z hľadiska ust. § 195 a § 196 Zák. práce. Aj odvolací súd má za to, že jedinou a priamou príčinou škody na zdraví navrhovateľa bolo, že štartoval traktor stojac mimo vozidla, pri jeho tankovaní, t. j. neštartoval v súlade s návodom na obsluhu, podľa ktorého sa mal skôr ako naštartuje presvedčiť, či je traktor dobre zabrzdený.

Za daných okolností potom tvrdenie navrhovateľa, že bez zariadenia na zabránenie spustenia motora traktora pri zaradenom prevodovom stupni je traktor nefunkčný a táto nefunkčnosť je v príčinnej súvislosti so vznikom škody na zdraví navrhovateľa je právne neopodstatnené.

K úrazu navrhovateľa nedošlo v dôsledku „nefunkčnosti“ traktora, ale v dôsledku nesprávneho štartovania traktora navrhovateľom, a to v rozpore s návodom na obsluhu vozidla.

Návod na obsluhu vozidla v jeho časti „postup štartovania“ jasne uvádza:

1. Zošliapnite pedál spojky, páku riadenia dajte do polohy neutrál,

2. Páku   násobiča   krútiaceho   momentu   (obr.   19/2)   preraďte   do   polohy „korytnačka“ a páku otáčok vývodového hriadeľa (obr. 14/4) do polohy neutrál.

3. Nastavte nulovú dávku paliva a štartujte 10s.

4. Po prestávke 5s nastavte maximálnu dávku paliva. Štartujte počas 20s. Ak sa motor nepodarí naštartovať, opakujte jednotlivé štarty 3 x vždy po 5 s.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ   by   bol   navrhovateľ   štartoval   vozidlo   s   súlade s návodom, sediac na mieste vodiča (viď 1/ zošliapnite pedál spojky...) a nestál by vedľa traktora a načiahnutím ruky by nespúšťal štartér, nebol by nastal dôsledok – pritlačenie navrhovateľa traktorom o čerpacie zariadenie a teda poškodenie zdravia navrhovateľa. Pokiaľ by aj boli pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nebol zaškolený, tieto skutočnosti by nemali   za   dôsledok   za   daných   okolností   objektívnu   zodpovednosť   odporcu   ako zamestnávateľa navrhovateľa v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Spôsob štartovania vozidla nie   je   iba   povinnosťou pracovníka vyplývajúcou   z návodu   na   obsluhu,   ale   tiež jednou   zo   základných   vedomostí   –   gramotností   –   vodiča   súvisiacich   s   poznatkami nadobudnutými v autoškole, ktorú navrhovateľ ako držiteľ vodičského preukazu absolvoval. Tvrdenia   navrhovateľa   o   „nefunkčnom“   traktore,   ktorý   bol   príčinou   jeho   úrazu, považuje odvolací súd za absurdný výklad príčinnej súvislosti za situácie, keď navrhovateľ je „vodič, absolvent autoškoly a dlhoročný sezónny pracovník na traktore“ a nie neškolený laik. Konanie navrhovateľa nebolo bežnou neopatrnosťou a nemožno ho hodnotiť ani ako konanie vyplývajúce z rizika práce.

Pokiaľ sa týka školení pracovníkov u odporcu, navrhovateľ sa snaží i túto povinnosť odporcu   dostať   do   roviny   merateľných   hodnôt   intelektu   poškodeného   pracovníka,   teda, či „navrhovateľ pochopil obsah školení“.

Ak by sa mal súd s touto úvahou zaoberať, musí opätovne uviesť tak, ako to už bolo uvedené vyššie, že pochybenie navrhovateľa pri štartovaní, v dôsledku ktorého utrpel úraz a v dôsledku   ktorého   sa   odporca   ako zamestnávateľ   zbavil zodpovednosti   celkom,   bolo elementárnou chybou, ktorú nemôže urobiť vodič ani so „základným vzdelaním“ v tejto profesii, t. j. pri získaní vodičského preukazu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, t. j. otázku naplnenia   predpokladov   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu   a   predpokladov   liberácie. Takto krajský súd reagoval na jednotlivé čiastkové tvrdenia sťažovateľa, ktorými sťažovateľ poukazoval   na   naplnenie   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu a nenaplnenie   predpokladov   liberácie   žalovaného.   Krajský   súd   neponechal   teda   bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   tento   je založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V tomto prípade nešlo o prípad tak, ako to naznačuje sťažovateľ, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak   dôsledne   zvažujúc   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu   na strane sťažovateľa a predpoklady liberácie žalovaného z jeho objektívnej zodpovednosti poskytol ochranu právam účastníkom v ústavou i zákonom predpokladanej kvalite. V tomto prípade od krajského súdu   ani účel zákona alebo niektorý   z ústavnoprávných princípov nevyžadovali vykladať aplikované zákonné predpisy inak, ako to urobil krajský súd.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa ani v tejto časti.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Na   základe   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 8 Co 295/2010-132 z 10. februára 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011