znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 318/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010 doručená sťažnosť M. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2008 sp. zn. 2 Co 33/08 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 5. 2. 2007 sp. zn. 9 C 307/3004-278, ktorým súd zamietol moju žalobu žalobkyne o neplatnosť dražby vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z. proti mojej vôli.

Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 OSP pripustil dovolanie. V zákonnej lehote som podala ako žalobkyňa proti odvolaciemu rozsudku dovolanie z dôvodov uvedených v § 236 ods. 1, § 238 ods. 3, § 241 ods. 1, ods. 2 písm. c OSP. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3. 1020 sp. zn. 3 Cdo 156/2009 bolo dovolanie zamietnuté podľa § 243 b ods. 1 OSP ako nedôvodné.

Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 19. 4. 2010.... Odvolací súd sa v podstate stotožnil s dokazovaním vykonaným okresným súdom bez toho,   aby   napravil   pochybenie   spočívajúce   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci a nezohľadnil stav konania o výšku a pravosť pohľadávky pod sp. zn. 1 Cb 50/1997. Nedostatok   tohto   neúplné   zisteného   skutkového   stavuje,   že   súd   sa   nevyporiadal so stavom konania vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Cb 50/97 o výšku a pravosť pohľadávky, ktorú v rámci postúpenia pohľadávky vedie proti M. Š. a spol. M. a. s. (tam v pozícii žalobcu).

Záludnosť konania zo sírany navrhovateľa dobrovoľnej dražby je najmä v tom, že požiadal o prerušenie konania pod sp. zn. 1 Cb 50/97 s odôvodnením, že nevie, aká je výška pohľadávky. Vzápätí bez vecného doloženia vydal pre dražobníka osvedčenie podľa § 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z. o výške a pravosti pohľadávky....

Toto neoveril ani dražobník. Tento nezákonný a nemorálny postup M. H. a. s. voči dlžníkovi vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozsudku v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Cb 50/97. V rozsudku NS SR zo dňa 19. 10. 2005 č. j. 2 Obo 230/04 sa v súvislosti s postupom M. a. s. pri vykonaní dražby pred ukončením sporu o výške   a   pravosti   pohľadávky   uvádza:   „Tento   počin   žalobcu   (tam   M.   a.   s.   -   pozn. sťažovateľky) nemožno nazvať inak ako gangsterské metódy zavádzané do práva a v tomto prípade je súdna moc bezmocná pri zabezpečovaní realizácie noriem právneho štátu.“... V   písomnom   podaní   zo   dňa   11.   10.   200   sme   navrhli   vykonať   dôkaz   uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 9. 2005 č. j. 3 K 57/00-59, ktorým bol zamietnutý návrh M.   a.   s.   na vyhlásenie   konkurzu na majetok   žalobkyne.   Krajský súd   zamietnutie návrhu odôvodnil presne tým, že M. a. s. neosvedčil a nedoložil existenciu pohľadávku voči dlžníčke do takej miery, že o nej nemožno pochybovať.

M. a. s. proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal.... Ak   teda   krajský   súd   návrh   na   konkurz   zamietol   pre   nedoloženie   existencie pohľadávky, nemohol M. a. s. podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby proti vôli majiteľa, lebo nemá preukázanú výšku a pravosť pohľadávky.

Opomenutím   vykonania   tohto   dôkazu   resp.   nevyhodnotením   tejto   skutočnosti   v rozsudku   okresného   súdu   stal   sa   prvostupňový   rozsudok   nepreskúmateľným.   Toto pochybenie neodstránil ani odvolací súd a nezaoberal sa tým ani dovolací súd....

Nezákonnosť postupu pri tzv. dobrovoľnej dražbe zavŕšili žalovaní v prvom a druhom rade tým, že v rozpore so znením § 29 ods. 2 a 5 zák. č. 527/2002 Z. z. nedali podpísať zápisnicu   o   odovzdaní   nehnuteľnosti   zo   dňa   27.1.2005   vlastnícke   nehnuteľnosti   ale neznámej osobe s nečitateľným podpisom.

Aby túto nezákonnosť zakryli, citovali tam všeobecný predpis (§ 151m ods. 6 OZ), hoci pre daný prípad platí lex specialis § 29 ods. 2 a 5 zák. č. 527/2002 Z. z..

Zák. 527/2002 Z. z. je pre daný prípad lex specialis a pri tzv. dobrovoľnej dražbe musia byť dodržané ustanovenia tohto zákona. Tento zákon neobsahuje žiadne oprávnenie záložného   veriteľa   odovzdať   nehnuteľnosť   alebo   podpísať   zápisnicu   namiesto   vlastníka nehnuteľnosti. Zo znenia § 34 cit. zák. vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka (poznámka 39) možno použiť, len ak tento zákon (č. 527/2002 Z. z.) neustanovuje inak. Cieľom   týchto   nezákonných   krokov   žalovaného   je   zrejme   pozbaviť   žalobkyňu   jej majetkových práv a spôsobiť škodu....

Nie je úplné ani dokazovanie vykonané obsahom záložnej zmluvy uzavretej dňa 15. 4. 1992 so S. a. s., ako aj obsahom Zmluvy o postúpení pohľadávky pre S. a. s. zo dňa 28. 6. 2000.

Súd pri hodnotení realizácie záložnej zmluvy mal vychádzať zo stavu platného v čase jej uzavretia dňa 15. 4. 1992. V tejto zmluve sa výslovne uvádza, že sa záložné právo zriaďuje   k   zabezpečeniu   úverovej   zmluvy   zo   dňa   15.   4.   1992,   hoci   úverová   zmluva   je preukázateľne uzavretá dňa 17. 4. 1992. S. a. s.

Podľa § 879e ods. 1 OZ na vznik záložnej zmluvy a nároky z nej vyplývajúce sa majú použiť ustanovenia v tom čase platné.

Tieto   rozpory   súdy   vôbec   nepreskúmali,   lebo   inak   by   zistili,   že   pred   účinnosťou zákona č. 526/2002 Z. z. (od. 1. 1. 2003), ktorým boli novelizované ustanovenia o záložnom práve bolo vylúčené, aby pri postúpení pohľadávky prešlo na postupníka aj záložné právo (viď rozsudok NS SR z 30. 4. 2003 sp. zn. 2 Obo 11/03)....

Podobne ostali nepovšimnuté aj námietky proti postúpeniu pohľadávky zmluvou zo dňa 28. 6. 2000 resp. 22. 12. 1999 medzi S. a. s. a S. a. s.

V skutočnosti nešlo o postúpenie pohľadávky ale o realizáciu uznesenia Vlády SR č. 335 zo dňa 17. 5. 2000, ktorým vláda schválila návrh druhej etapy predprivatizačnej reštrukturalizácie vybraných bánk.

K tej zmluve je pripojená notárska zápisnica JUDr. T. S. zo dňa 30. 11. 2000, v ktorej účastníci S. a. s. a S. a. s. prehlásili, že zmluvu o postúpení pohľadávok uzavreli dňa 22. 12. 1999. Nie je teda vôbec zrejmé, prečo S. a. s. predložila v spore sp. zn. 1 Cb 50/97 na KS v Prešove zmluvu zo dňa 28. 6. 2000, keď v notárskej zápisnici zo dňa 30. 11. 2000 je výslovne uvedené, že ide o zmluvu zo dňa 22. 12. 1999....

Zásada   účinnej   súdnej   ochrany,   zásada   právnej   istiny   a   právo   na   spravodlivý rozsudok podľa článku 6 Dohovoru a ďalších ustanovení boli voči sťažovateľke porušené. Najvyšší súd namiesto vecného posúdenia pripustenej dovolacej otázky postavil sa na formálne znenie § 7 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z..

Nemôže byť iba na ľubovôli záložného veriteľa aké vyhlásenie urobí, aby mohol podať návrh na vykonanie tzv. dobrovoľnej dražby.

Každý právny úkon - a takýmto nepochybne je aj vyhlásenie záložného veriteľa o výške a nespornosti pohľadávky - musí mať hmotnoprávnu náležitosť, t. j. musí byť pravdivý (§ 39 a 37/1 OZ).

Dovolací súd túto podstatu obišiel v môj neprospech. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd   skúma z úradnej moci.   Výška   a pravosť   pohľadávky je   predmetom súdneho konania pred Krajským súdom pod sp. zn. 1 Cb 50/97. Okrem mňa ako žalovanej sú v spore o výšku a pravosť pohľadávky ďalší dvaja účastníci úverovej zmluvy, z ktorej pohľadávka mala vzniknúť.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009 porušil základné právo sťažovateľky M. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 156/2009 zo dňa 29. 3. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za 2 úkony: prevzatie a príprava zastupovania a za sťažnosť po 53,49 € (1/13 výpočtového základu) a rež. paušál 6,95 € (1/100) podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, t. j. spolu 120,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. B. K.... do 15. dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/2009 z 29. marca 2010, ktorým zamietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 33/2008 z 24. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/2009 z 29. marca 2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania   § 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená advokátom   (§ 241   ods.   1   O. s. p.)   proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   odvolací   súd   vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nieje dôvodné.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd vždy povinný skúmať, či v konaní nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O. s. p. Vada takejto povahy, ktorá zakladá vždy procesnú prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania, nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Rovnako v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný skúmať tiež to, či v konaní   nedošlo   k   tzv.   inej   procesnej   vade   konania   majúcej   za   následok   nesprávne rozhodnutie   veci.   Žalobkyňa   v   dovolaní   namietala   existenciu   procesnej   vady   konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (o vadu tejto povahy ide aj v prípade ňou tvrdenej nepreskúmateľnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu).   Dovolací   súd nebral   na zreteľ,   ako dovolateľka túto vadu označila,   ale   z čoho   ju   vyvodzovala.   Pri   takom   nazeraní   dospel k záveru,   že   z   rozhodujúceho   (obsahového)   hľadiska   išlo   v   prípade   tejto   námietky o neprípustné (viď ďalej) spochybnenie správnosti jednak skutkových záverov odvolacieho súdu, jednak tých jeho právnych záverov, ktoré nesúvisia s právnou otázkou, so zreteľom na ktorú bola vyslovená prípustnosť dovolania. Dovolací súd preto v ďalšom vychádzal z toho, že v dovolaní vada tejto povahy (t. j. tzv. iná vada) nebola namietaná. Takáto vada ani inak nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení, veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je v takom prípade oprávnený   a   ani   vybavený   procesnými   prostriedkami   -   viď   §   243a   ods.   2   veta   druhá O. s. p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená   prípustnosť   dovolania.   Dovolací   súd   sa   z   tohto   dôvodu   nezaoberal   žiadnou z otázok   nastolených   v   dovolaní,   ktoré   majú   skutkovú   povahu   (nezaoberal   sa   preto napríklad otázkou zistenia skutkového stavu konania vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Cb 50/97, nevykonania dokazovania uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 K 57/2000, nezisťovania obsahu záložnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávky alebo výšky a pravosti pohľadávky tvrdenej žalovaným 1/), ale ani tými právnymi otázkami, ktorých   riešenie   nezapadá   do   rámca   riešenia   uvedenej   otázky   „zásadného   právneho významu“ (nezaoberal sa preto napríklad otázkou existencie pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobkyni, platnosti postúpenia pohľadávky, právnych dôsledkov nepodpísania zápisnice o odovzdaní nehnuteľnosti žalobkyňou ani otázkou, či v danom prípade išlo o postúpenie pohľadávky alebo realizáciu vládneho uznesenia).

Tým,   že   odvolací   súd   pripustil   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie   [za   účelom posúdenia správnosti riešenia otázky, „či osvedčenie záložného veriteľa o výške a pravosti pohľadávky   podľa   §   7   ods.   1   a   2   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   v   znení   platnom 10. decembra 2004 je účinné k podaniu návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby aj vtedy, ak o tejto otázke (pozn. dovolacieho súdu: o otázke zaplatenia pohľadávky zabezpečenej záložným   právom)   prebieha   súdne   konanie   medzi   záložným   veriteľom   a   záložným dlžníkom“],   vytvoril   žalobkyni   procesnú   možnosť   domôcť   sa   v   dovolacom   konaní preverenia správnosti riešenia výlučne tejto právnej otázky.

Odvolací súd sám uvedenú otázku vyriešil tak, že vykonaniu dobrovoľnej dražby na návrh   záložného   veriteľa   podľa   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   nebráni   súbežne prebiehajúce   súdne   konanie   o   uloženie   povinnosti   zaplatiť   pohľadávku   zabezpečenú záložným právom. K tomu dodal, že „pre vykonanie dobrovoľnej dražby nie je potrebný exekučný   titul“.   Žalobkyňa   sa   v   dovolaní   domáhala   preskúmania   správnosti   právneho posúdenia   veci   v   tejto   otázke.   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   súd   na skutkové zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu aplikáciu právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak síce použil správnu právnu normu ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na zistený skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo že by správne aplikované normy nesprávne interpretoval.

Záložné   právo   v   zmysle   §   151a   Občianskeho   zákonníka   slúži   na   zabezpečenie pohľadávky   a   jej   príslušenstva;   umožňuje,   aby   veriteľ   uspokojil   svoju   pohľadávku z predmetu   zálohu,   ak   pohľadávka,   ktorá   ním bola   zabezpečená,   nebude   riadne   a včas splnená. Vznik a zánik záložného práva sa odvíja od vzniku alebo zániku zabezpečovanej pohľadávky. Ak pohľadávka, ktorá bola zabezpečená záložným právom, zanikne, zaniká aj záložné   právo.   V   prípade   prechodu   alebo   prevodu   (aj   postúpenia)   pohľadávky   záložné právo   prechádza   na   nadobúdateľa   pohľadávky.   Záložné   právo,   ako   právo   akcesorické, sleduje   pohľadávku,   ktorú   zabezpečuje   (viď   napríklad   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2008 sp. zn. 1 Obdo V 102/2005).

Záložné právo plní predovšetkým zabezpečovaciu funkciu - vznikom záložného práva sa zlepšuje právne postavenie záložného veriteľa a tiež predpoklad, že jeho riadne a včas neuhradená pohľadávka zabezpečená záložným právom bude uspokojená bez ohľadu na to, či   túto   pohľadávku   bude   chcieť   alebo   môcť   uspokojiť   dlžník.   S   touto   zabezpečovacou funkciou súvisí aj uhradzovacia funkcia záložného práva - záložný veriteľ je oprávnený docieliť   aj   proti   vôli   dlžníka   uspokojenie   pohľadávky   zabezpečenej   záložným   právom výťažkom zo zálohu.

Oprávneniu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom výťažkom zo zálohu bol zákonom o dobrovoľných dražbách (účinným od 1. januára 2003) vytvorený nový inštitucionálny rámec. Pre účely prejednávanej veci je potrebné uviesť, že v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách:

Dražbou sa rozumie verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa (viď bližšie § 2 písm. a/). Vydražiteľom je účastník dražby, ktorému bol udelený príklep (§ 2 písm. g/). Dražobníkom   je   osoba,   ktorá   organizuje   dražbu   a   spĺňa   podmienky   ustanovené   týmto a osobitným zákonom a vzniklo jej oprávnenie na prevádzkovanie príslušnej živnosti (§ 6 ods.   1   veta   prvá).   Navrhovateľom   dražby   je   vlastník   predmetu   dražby   alebo   osoba oprávnená konať v mene vlastníka podľa osobitného zákona (ďalej len „záložný veriteľ“), ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom navrhuje vykonanie dražby (§ 7 ods. 1). Navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom   dražby   záložný   veriteľ,   je   povinný   písomne   vyhlásiť   aj   pravosť,   sumu a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 7 ods. 2). Dražbu je možné vykonať len na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby, ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom (§ 16 ods. 1 text pred bodkočiarkou). Prílohou zmluvy je aj písomné vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné   dražiť   (§16   ods.   3   veta   druhá).   V   prípade,   ak   boli   porušené   ustanovenia   tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa konania dražby (§ 21 ods. 2). Súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 21 ods. 3). Navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť vyhlásenia o tom, že predmet dražby je možné dražiť. Záložný veriteľ zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva. Zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku, sa nemožno zbaviť (§ 33 ods. 2). Z vyššie uvedených zákonných ustanovení ani ustanovení upravujúcich záložné právo nevyplýva,   že by   prebiehajúce   súdne konanie,   ktorého predmetom   je   žaloba   o uloženie povinnosti zaplatiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom, bolo dôvodom, so zreteľom na ktorý by záložný veriteľ nemohol pristúpiť k realizácii záložného práva postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách.

Otázku, v odvolacom konaní považovanú za otázku zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.), vyriešil odvolací súd spôsobom, ktorý zodpovedá vyššie uvedeným ustanoveniam zákona o dobrovoľných dražbách. Aj dovolací súd zastáva názor, že pokiaľ záložný   veriteľ   (ako   oprávnený   navrhovateľ   dražby   v   zmysle   §   7   ods.   1   zákona   o dobrovoľných dražbách) splní všetky zákonné predpoklady a písomne vyhlási: a/ že predmet dražby je možné dražiť, b/ pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje výkon záložného   práva   (§   7   ods.   2   zákona   o   dobrovoľných   dražbách),   nemá   z   hľadiska (ne)platnosti dobrovoľnej dražby - právny význam skutočnosť, že v čase navrhnutia alebo vykonania dražby prebieha (resp. nie je skončené) súdne konanie, v ktorom sa záložný veriteľ voči záložnému dlžníkovi domáha uspokojenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom, ktoré (záložné právo) zamýšľa záložný veriteľ realizovať v rámci ním navrhovanej dobrovoľnej dražby.

Z   toho   vyplýva,   že   v   rámci,   ktorý   bol   vymedzený   nastolením   otázky   zásadného, právneho   významu,   sa   žalobkyni   v   dovolacom   konaní   nepodarilo   spochybniť   správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. ako nedôvodné podané.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   zamietol.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010