znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 318/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. M., všetci bytom B., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 18 C 59/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2009   doručená   sťažnosť   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   M.,   všetci   bytom   B.   (spolu   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako   aj čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 59/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. augusta 2009.Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovatelia sa v čase od 22. júna 2001 do 13. októbra 2005 nachádzali vo Švajčiarsku v rámci azylového konania. Bez vedomosti J. M. bol jeho rodinný dom v B. predaný v rámci tzv. dobrovoľnej dražby, a to bez toho, aby mu bol ustanovený súdom opatrovník, a bez doručenia akéhokoľvek oznámenia o začatí výkonu záložného práva. Po návrate z azylového konania zo Švajčiarska 13. októbra 2005 sa sťažovatelia stali bezdomovcami. J. M. 29. júla 2007 podal žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na neplatný právny dôvod na začatie dražby domu, ako aj vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Zdôraznil, že sa sťažovatelia z objektívnych   dôvodov   tak   v čase   podania   návrhu   na   vykonanie   dražby,   ako   aj   v jej priebehu   a počas   prekluzívnej   lehoty   nenachádzali   na   území   Slovenskej   republiky. Rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 59/2007-241 z 31. marca 2009 bola žaloba J. M. o vydanie   rodinného   domu   v B.   zamietnutá.   Podľa   názoru   okresného   súdu   J.   M.   bol vlastníkom domu. Z dôvodu nesplateného úveru sa stal dom predmetom dražby, čím J. M. o tento svoj majetok prišiel. Svoje vlastnícke právo odvodzuje od neplatnosti vykonanej dražby. Žalobou z 11. decembra 2006 v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 14 C 114/06 sa domáhal určenia neplatnosti dražby, avšak žalobu vzal späť, hoci podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dobrovoľných   dražbách“) neplatnosť dražby musí výslovne určiť súd. V súčasnosti je v katastri nehnuteľností ako vlastník   zapísaný   subjekt,   ktorý   dom   nadobudol   kúpou   z 8. augusta   2007.   J.   M.   preto neuniesol dôkaznú povinnosť preukázať svoje vlastnícke právo. Proti rozsudku okresného súdu podal J. M. odvolanie datované síce 25. mája 2009, avšak okresnému súdu podľa prezentačnej pečiatky podateľne doručené osobne do podateľne 21. mája 2009. O odvolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

Podľa   názoru   sťažovateľov   domáhanie   sa   spravodlivosti   trvá   v ich   prípade   príliš dlho, keďže sú bezdomovcami od 13. októbra 2005 a štát nemá pre nich žiadne východisko. Neexistuje totiž hmotnoprávna norma, ktorá by umožnila ochranu ich vlastníckych práv, pričom všeobecné súdy odmietajú rešpektovať dohovor. Aj keď majú sťažovatelia možnosť nápravy prostredníctvom odvolania, čo   aj využili, v záujme hospodárnosti   konania pred súdom a preukázania úmyselného porušenia ich ľudských práv žiadajú, aby ústavný súd rozhodol aj napriek tomu, že sťažovatelia nevyčerpali všetky možnosti nápravy. Plynutím času sa kriminalizuje život sťažovateľov.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 59/2007 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 31. marca 2009 zrušený, a zároveň mu bolo prikázané konať vo veci tak, že bude daná prednosť dohovoru pred zákonom o dobrovoľných dražbách. Požadujú tiež primerané finančné zadosťučinenie po 10 000 € pre každého zo sťažovateľov, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 3 000 €, pričom zároveň žiadajú o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom.

Napokon   sa   domáhajú,   aby   ústavný   súd   predbežným   rozhodnutím   vykonal abstraktnú   kontrolu   ústavnosti   §   21   ods.   2   zákona   o dobrovoľných   dražbách.   Až   po rozhodnutí ústavného súdu o tejto prejudiciálnej otázke navrhujú rozhodnúť vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Tú časť sťažnosti, ktorá sa týka D. M., O. M. a M. A. M., považuje ústavný súd za sťažnosť podanú niekým zjavne neoprávneným.

Uvedené osoby neboli a nie sú účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 59/2007, a preto je už na prvý pohľad vylúčené, aby postupom okresného súdu alebo jeho rozsudkom mohli byť dotknutí vo svojich označených právach podľa ústavy a dohovoru.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k J.   M.   Túto   časť   sťažnosti   treba   považovať predovšetkým za oneskorene podanú.

Ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   bol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 18 C 59/2007-241   z 31.   marca   2009   (proti   ktorému   sťažnosť   smeruje)   J.   M.   doručený. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie J. M. proti rozsudku bolo do podateľne okresného súdu osobne doručené 21. mája 2009, javí sa ako nepochybné, že mu rozsudok musel byť doručený najneskôr uvedeného dňa. Sťažnosť ústavnému súdu však odovzdal na poštovú prepravu až 8. augusta 2009, teda po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Ďalej   možno   uviesť,   že   aj   keby   bola   sťažnosť   včas   podaná,   musela   by   byť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok. J. M. ho aj podal. Preto právomoc poskytnúť ochranu jeho označeným právam podľa ústavy a dohovoru má príslušný krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Neprípustnosť sťažnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde prichádza do úvahy vtedy, ak existujúci účinný prostriedok na ochranu základného práva alebo slobody účastník konania nevyužije. Vtedy možno uvažovať aj nad prípadnou aplikáciou   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   nebol   účinný   prostriedok využitý. Ak však bol existujúci účinný prostriedok využitý, neprichádza do úvahy postup navrhovaný J. M.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009