znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 318/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 3, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 z 26. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2006 doručená sťažnosť V. F., t. č. vo výkone väzby K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 3, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 z 26. júna 2006. Sťažovateľ opísal skutkový stav takto:

«1. Dňa 26. júna 2002 bol sťažovateľ vydaný na Slovensko a uznesením Okresného súdu v Košiciach I z tohto dňa bol vzatý do väzby podľa ust.   § 68 Trestného poriadku s použitím ust. § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením č. j. 2 Ntvš 1/2006 zo dňa 23. marca 2006   predĺžil   sťažovateľovi   väzbu   do   26.   júna   2006   s tým,   „že   v rámci   novej   úpravy trestného   konania   zákonodarca   nanovo   upravil   aj   maximálnu   dĺžku   trvania   väzby obvineného.   V posudzovanej   veci   trestné   stíhanie   obžalovaných   začalo   pred   účinnosťou nového Trestného   poriadku a obžaloba   bola   podaná pred   1.   januárom   2006...   je preto úlohou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   výkladom   už   spomenutých   ustanovení skoršieho a nového Trestného poriadku vyriešiť vzniknutý stret rozdielnych právnych úprav maximálnej   možnej   doby   trvania   väzby...   vychádzajúc   z uvedených   zistení   a úvah a so zreteľom na skutočnosť, že obžalovaní F. a Š. sú v posudzovanej trestnej veci vo väzbe už od 26. júna 2002, dospel najvyšší súd k záveru, že so zreteľom na ust. § 76 ods. 6 písm. c) nového Trestného poriadku, môže ich väzba trvať maximálne po dobu štyroch rokov, t. j. do 26. júna 2006.“

3.   Napriek   vyššie   uvedenému,   dňa   12.   júna   2006   obdržal   právny   zástupca sťažovateľa   na   vedomie   Návrh   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   zo   dňa   7.   júna   2006   na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 26. októbra 2006.

4.   K tomuto   návrhu   bolo   zo   strany   právneho   zástupcu   sťažovateľa   podané   dňa 12. júna   2006   vyjadrenie   a dňa   13.   6.   2006   doplnenie   vyjadrenia,   ktoré   podania   boli adresované jak Najvyššiemu súdu SR, ako aj Špeciálnemu súdu v Pezinku.

5. Na deň 26. júna 2006 zvolal Najvyšší súd SR verejné zasadnutie, ktoré v deň konania   zrušil   a následne   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   vo   veci   predĺženia   väzby sťažovateľa tak, že túto predĺžil do 26. októbra 2006. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. j. 1 Ntvš   2/2006,   zo   dňa   26.   júna   2006,   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené Najvyšším súdom priamo dňa 10. júla 2006, Špeciálnym súdom v Pezinku dňa 18. 7. 2006. Dňa 24. júla 2006 došlo k doručeniu opravného uznesenia v uvedenej veci.»

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   predĺžením   mu   väzby do 26. októbra 2006 podľa novej trestnoprávnej úpravy účinnej od 1. januára 2006, aj keď obžaloba bola podaná do 31. decembra 2005 a namieta neverejnosť konania o predĺžení väzby. Pritom uvádza:

«Spravodlivý súdny proces predpokladá okrem iného i to, že súd rozhodujúci vo veci dodržuje zákon a postupuje v súlade splatnou právnou úpravou.

Ak v konkrétnej veci (predĺženie väzby) konkrétneho sťažovateľa (V. F.) už bolo rozhodnuté   tak,   že   jeho   väzba   nesmie   prekročiť   obdobie   štyroch   rokov,   jedná   bez akýchkoľvek pochýb o právomocne rozhodnutú konkrétnu vec - „res iudicata“ - všeobecný a stále platný inštitút ešte z čias rímskeho práva.

Z povahy rozhodnutia, ktoré je vlastne úsudkom orgánu štátu povolaného svojími rozhodnutiami vytvárať v empirickom svete konkrétne záväzné procesné materiálne vzťahy plynie   aj   zásadná   nezmeniteľnosť   týchto   vzťahov   iným   súdnym   výrokom   vytvoreným a týkajúcim sa tej samej veci a tých istých účastníkov konania.

Je   a   musí   byť   bez   akýchkoľvek   pochýb,   že   ak   Najvyšší   súd   SR   (s   odkazom   na rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR)   má   na   trvanie   väzby   za   účinnosti   nového   Trestného poriadku iný názor, tento je možný aplikovať iba vo veciach ďalších, iných, sťažovateľa však z toho (vzhľadom na už existujúce rozhodnutie v jeho veci) vynímajúc.

Najvyšší súd SR ponechal pri svojom rozhodovaní bez povšimnutia i skutočnosti, týkajúce sa kvalifikácie skutku, od ktorého sa následne odvíja dĺžka väzby.

Ako sťažovateľ uviedol, podľa ust. § 438 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. 1. 2006) „ak sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch vyhlásených do účinnosti tohto zákona používa „OZTČ“ rozumie sa tým „zločin“ podľa tohto zákona.“ Podľa ust. § 11 ods. 1 Trestného zákona (účinného od 1. 1. 2006) je zločinom úmyselný trestný čin, za ktorý   tento   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody   s   hornou   hranicou   trestnej   sadzby prevyšujúcou 5 rokov (= § 250 ods. 5 Trestného zákona), podľa ust. § 11 ods. 3 Trestného zákona (účinného od 1. 1. 2006), zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, za použitia čl. 50 ods. 6 Ústavy SR definuje sa trestný čin § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona (5-12 rokov) ako „zločin“ (t. j. § 221 ods. 1 nového   Trestného   zákona),   pretože   iná,   ako   táto   právna   aplikácia   je   bez   akýchkoľvek pochýb v rozpore nielen s Ústavou SR, ale tiež s čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ako je zrejmé z platnej právnej úpravy,   pre „zločin“   je podľa ust.   § 76 ods.   6 písm. b) Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006, maximálna doba trvania väzby 36 mesiacov - ktorá dĺžka väzby mala byť aplikovanou v prípade sťažovateľa, čo sa však nestalo   a   Najvyšší   súd   SR   v   dotknutom   rozhodnutí   uvedené   ponechal   taktiež   bez „povšimnutia" a žiadnym právne relevantným spôsobom sa s tým ani nevysporiadal a ani na to pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom neprihliadol.

Navyše, napriek tomu, že vo veci bolo zvolané verejné zasadnutie, toto bolo hneď po otvorení rozhodnutím súdu zrušené potom, čo sa zistilo, že nedošlo k zachovaniu 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu účastníkov konania a nariadené bolo zasadnutie neverejné! Sťažovateľovi tak bola odňatá možnosť verejného prerokovania jeho veci, rovnako tak   mu   boli   odňaté   procesné   práva   prislúchajúce   mu   ako   obvinenému   (obžalovanému) v konaní.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 zo dňa 26. júna 2006 porušil právo V. F. podľa 13 ods. 3, 17 ods. 2, 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako i čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Ntvš   2/2006   zo   dňa 26. júna 2006 sa v časti týkajúcej sa V. F. zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby V. F. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. (...)

Podstata   argumentov   sťažovateľa   nesmerovala   k namietaniu   dôvodov   a spôsobu pozbavenia slobody (vzatia do väzby) garantovaných čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c)   Dohovoru.   Smerovala   k namietaniu   porušenia   označených   základných   práv v súvislosti s predĺžením väzby a samotnou prípustnou dĺžkou trvania väzby. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti   použil,   nezakladajú   príčinnú   súvislosť   medzi   označenými   článkami   ústavy a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 z 26. júna 2006 o predĺžení väzby, a preto rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

2. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré spája s nedodržaním 5-dňovej lehoty pri nariadení verejného zasadnutia najvyššieho súdu na 26. jún 2006, ktoré sa nakoniec neuskutočnilo a najvyšší súd prejednával vec v ten istý deň na neverejnom zasadnutí. V nadväznosti na túto skutočnosť sťažovateľ namieta nemožnosť vyjadriť sa na verejnom pojednávaní k predĺženiu väzby. Sťažovateľ preukazuje písomnými dokumentmi, a   vyplýva   to   aj   z kópie   doručeniek,   že   predvolanie   na   verejné   zasadnutie prevzal 21. júna 2006 (upovedomenie v daný deň prevzala aj jeho právna zástupkyňa). K tomuto   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   poslednej   vety   §   72   ods.   2   nového   Trestného poriadku o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo o   žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby možno   rozhodnúť aj na   neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak obvinený   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Z príloh,   ktoré   sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti   síce   vyplynulo,   že   sťažovateľ vo vyjadrení   k návrhu   na   predĺženie   väzby   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne namietal   neverejný   charakter   predchádzajúcich   konaní   o predĺžení   väzby,   ktoré   mu znemožnili   osobne   sa   vyjadriť,   avšak   o nariadenie   verejného   pojednávania   nepožiadal, rovnako   neuviedol   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   boli   významné   pre rozhodnutie.

V súvislosti s následným neverejným zasadnutím ústavný súd ďalej uvádza, že nielen právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   k návrhu   predsedníčky   senátu   Špeciálneho   súdu v Pezinku na predĺženie trvania väzby vyjadrila 12. júna 2006 a 13. júna 2006, ale aj sám sťažovateľ sa k tomuto návrhu vyjadril na výsluchu, ktorý sa uskutočnil pred neverejným zasadnutím, čo vyplýva z kópie zápisnice, ktorej obsahom je aj záznam o jeho výsluchu. Takýto postup konajúceho súdu je podľa názoru ústavného súdu nielen v súlade s § 72 ods. 2 platného Trestného poriadku, ale nesignalizuje ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom namietaného základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Naviac, čl. 6 ods. 1   Dohovoru,   ktorého   obsahom   je   právo   na   spravodlivý   proces,   sa   nevzťahuje   na konanie o väzbe. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona   účinného   v čase,   keď   bol   čin   spáchaný.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to páchateľa priaznivejšie“.

Podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru „nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu“.

V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 6 ústavy a podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru ústavný súd uvádza, že obsahom uvedených ustanovení je garantovanie   záruk   fyzickým   osobám   vo   vzťahu   k trestnému   stíhaniu   týkajúceho   sa trestnosti   činu   v čase spáchania skutku   a uloženia trestu.   Väzba nepatrí medzi inštitúty, ktoré sú garantované čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 Dohovoru, je to inštitút trestného procesu,   ktorý   smeruje   k vytvoreniu   podmienok   trestného   stíhania   za   skutok,   ktorý   ma znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a je obava,   že   sa   bude   vyhýbať   trestnému   stíhaniu,   prípadne   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov a ďalšie fyzické osoby alebo pokračovať v trestnej činnosti. Nesúvisí teda s namietaným porušením   práv   garantovaných   v čl.   50   ods.   6   ústavy   a čl.   7   ods.   1   Dohovoru,   a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

4. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné“.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy, podľa ktorého „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta zákonnosť trvania svojej väzby, tvrdiac, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 z 26. júna 2006, ktorým mu bola väzba predĺžená do 26. októbra 2006, došlo k namietanému porušeniu jeho základných práv. Poukazuje pritom aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2006 z 23. marca 2006,   ktorým   najvyšší   súd   predĺžil   sťažovateľovi   väzbu   do   26.   júna   2006,   pričom v odôvodnení dospieva k odchylnému záveru, ako je uvedený v odôvodnení namietaného rozhodnutia, že „so zreteľom na ust. § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku, môže väzba trvať maximálne po dobu štyroch rokov, t. j. do 26. júna 2006“.

Najvyšší súd na návrh predsedníčky senátu Špeciálneho súdu v Pezinku uznesením sp. zn. 1 Ntvš 2/2006 z 26. júna 2006 predĺžil trvanie väzby sťažovateľa do 26. októbra 2006, čo sťažovateľ na ústavnom súde namieta svojou sťažnosťou a dožaduje sa vyslovenia porušenia   svojich   práv.   Najvyšší   súd   vo   svojom   odôvodnení   poukázal   na   uznesenie ústavného súdu zo 17. mája 2006 sp. zn. III. ÚS 164/06, ktorým bola odmietnutá sťažnosť obžalovaného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii ako sťažovateľ.

K podstate   namietanej   veci   je   v súlade   s doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavného súdu   (I. ÚS 212/06) potrebné uviesť, že „intertemporálne ustanovenie § 564 ods. 3 až 5 nového Trestného poriadku považuje za hraničné kritérium, na základe ktorého sa rozlišuje, či sa v prechodnom období použije starý Trestný poriadok alebo nový Trestný poriadok, tú okolnosť, kedy bola podaná v tej - ktorej trestnej veci obžaloba na súd. Ak bola na súd podaná obžaloba pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006 konať na základe ustanovení starého Trestného poriadku. Ak by však bola obžaloba na súd podaná   1.   januára   2006   alebo   neskôr,   potom   by   sa   v trestnej   veci   konalo   na   základe ustanovení nového Trestného poriadku. Pritom nielen konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa spravuje rovnakým rozhraničujúcim kritériom, ale aj konanie o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom. To znamená, že podľa jednoznačne formulovanej úpravy uvedenej   v prechodnom   ustanovení   vo   väzobných   veciach,   ktoré   boli   1.   januára   2006 v štádiu súdneho konania, použijú sa ustanovenia starého Trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby. Z tohto pohľadu je právna úprava jednoznačná. Sú situácie, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný). Vtedy je povinnosťou všeobecných súdov ho vykladať spôsobom ústavne konformným.   Toto   právo   a zároveň   aj   povinnosť   všeobecných   súdov,   ktorá   vyplýva z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti. Pokiaľ sa právna úprava podľa názoru všeobecného súdu javí ako ústavne nekonformná, pričom ústavne konformným spôsobom nie je ani interpretovateľná, potom musí všeobecný súd postupovať len tak, že podá návrh v zmysle   čl.   125   ústavy   na   začatie   konania   o súlade   predpisov   na   ústavnom   súde.   Je vo výlučnej právomoci pléna ústavného súdu, aby v konaní o súlade právnych predpisov riešil ústavnú konformnosť alebo nekonformnosť dotknutej právnej úpravy. Takúto otázku nemôže ústavný súd riešiť v senáte v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006