znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 317/2010-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta o sťažnosti   S.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   T.,   K.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Vojenského   obvodového   súdu Prešov č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.   3   Tov   1/2009-636   z   28.   apríla   2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   S.   M.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   obhajobu   zaručené   v čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti S. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 317/2010-17 z 1. júla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   (ďalej   len   „vojenský   obvodový   súd“)   č.   k.   1   T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008, uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008, uznesením Krajského súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3 Tov 1/2009-636   z   28.   apríla   2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-538 zo 7. februára 2008 oslobodený spod obžaloby prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Prešov   (ďalej   len   „vojenská   obvodná prokuratúra“) z 19. marca 2007 podanej pod sp. zn. Opv 287/06 pre skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. h) a j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Na   základe   odvolania   prokurátora   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   podaného 21. februára   2008   v   neprospech   sťažovateľa   vyšší   vojenský   súd   uznesením   č.   k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008 rozsudok vojenského obvodového súdu zrušil a trestnú vec sťažovateľa mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Následne bol sťažovateľ rozsudkom vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605   zo   4.   decembra   2008   uznaný   vinným   z   prečinu,   pre   ktorý   bola   na   neho   podaná obžaloba.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ,   ako   aj   prokurátor   vojenskej   obvodnej prokuratúry odvolanie, o ktorých krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tov 1/2009 z 28. apríla 2009 rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie   krajského   súdu   sťažovateľ   napadol   dovolaním   podaným   z   dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a taktiež z dôvodu uvedeného v § 374 ods. 3 Trestného poriadku. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 toto dovolanie odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd a označené súdy nižšieho stupňa porušili v trestnom konaní v jeho trestnej veci základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež jeho základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy.

Svoje presvedčenie odôvodnil takto: «Právo sťažovateľa na spravodlivý proces, bolo... porušené tak pre porušenie zásady dvojinštančnosti   súdneho   konania,   ako   aj   pre   nevysporiadanie   sa   s   podstatnými argumentačnými tvrdeniami sťažovateľa...

Podľa názoru Vyššieho vojenského súdu... vychádzajúc z celkovej dôkaznej situácie, súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nevychádzal dôsledne z intencií ustanovenia § 2 ods.   12   Trestného   poriadku.   Odvolací   súd   vyslovil,   že   je   jednoznačne   toho   názoru,   že v predmetnej   trestnej   veci   niet   žiadnych   pochybností   o   tom,   že   vodičom   havarovaného motorového vozidla bol práve sťažovateľ a nie je žiadny dôvod uvedené fakty akýmkoľvek spôsobom   spochybňovať.   Taktiež   vyslovil   názor   citujem:   „Pokiaľ   však   pri   novom prejednaní   veci   nepríde   k   podstatnej   zmene   dôkaznej   situácie,   resp.   k   závažnému spochybneniu   horeuvedených   dôkazov,   bude   musieť   súd   prvého   stupňa   v   predmetnej trestnej veci postupovať v intenciách tohto rozhodnutia“...

Podľa   názoru   sťažovateľa   odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   prekročil   svoje právomoci dané mu zákonom, keď udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť   jednotlivé dôkazy.   Podľa   súdnej praxe,   keď nie je skutočný stav veci správne zistený a keď podľa názoru odvolacieho súdu je to dôsledkom nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, odvolací súd môže upozorniť súd prvého stupňa, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené alebo čím sa treba znova zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny k spôsobu hodnotenia dôkazov (R 36/1968).

Tak,   ako   bolo   už   vyššie   uvedené   sťažovateľ   namietal   porušenie   zásady dvojinštančnosti súdneho konania už v odvolacom aj dovolacom konaní. Odvolací súd v odôvodnení   uznesenia,   ktorým   bolo   odvolanie   sťažovateľa   odmietnuté,   vo   vzťahu   k uvedenému uviedol citujem: „Pokiaľ obhajoba toto rozhodnutie svojím odvolaním napadla a vytýka odvolaciemu súdu, že pochybil, pokiaľ uložil súdu prvého stupňa záväzné pokyny ako má hodnotiť dôkazy, s týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Odvolací súd týmto uznesením iba vytýkal súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal, v čom spočívala“...

Porušovateľ   sa   s   uvedenou   námietkou   vysporiadal   tak,   že   v   odôvodnení   svojho uznesenia, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté uviedol, že citujem: „K ďalším dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím zo dňa 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, neprekročil svoju právomoc, keď vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom spočívala.   Judikatúra,   na   ktorú   v   tejto   súvislosti   poukázal   dovolateľ   (R   53/1992)   len potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,   pretože pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v dôsledku čoho sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie“... Uvedené vysporiadanie sa s námietkou porušenia dvojinštančnosti súdneho konania zo   strany   odvolacieho   súdu,   ako   aj   zo   strany   porušovateľa,   považuje   sťažovateľ   za absolútne nedostačujúce. Podľa názoru sťažovateľa podstate princípu práva na spravodlivý súdny proces zodpovedá povinnosť súdu vysporiadať sa s podstatnými argumentačnými tvrdeniami účastníkov konania, pričom v odôvodnení rozsudku je súd povinný presvedčivým spôsobom vyjadriť ich posúdenie. Porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania má pre trestné konanie sťažovateľa určujúci význam a podľa jeho názoru mu porušovateľ mal venovať v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitú pozornosť. Namiesto toho len stručne uviedol,   že   odvolací   súd   len   vytkol   súdu   prvého   stupňa   nedôslednosť   pri   hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom spočívala. Uvedené tvrdenie porušovateľa sa však nezakladá na pravde. Práve naopak odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení na viacerých miestach... právne hodnotí vykonané dôkazy... a vyjadruje sa k vierohodnosti jednotlivých   svedkov   bez   toho,   aby   tieto   dôkazy   v   prípade,   ak   mal   o   nich   pochybnosti vykonal on sám. Takýto postup odvolacieho súdu absolútne odporuje právu na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   zásady   dvojinštančnosti   súdneho   konania   v   postupe odvolacieho súdu, ktorý Uznesením sp. zn. 3 To/4/2008-562 zo dňa 13. 05. 2008 zrušil Rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-538 zo dňa 07. 02. 2008, čím   mu   odňal   možnosť   uplatniť   efektívny   opravný   prostriedok   súdnej   ochrany   proti následnému Rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-605 zo dňa 04. 12. 2008. Konkrétne sťažovateľ vidí toto porušenie v tom, že odvolací súd hodnotil dôkazy   bez   ich   predchádzajúceho   vykonania   a   následne   prikázal   súdu   prvého   stupňa hodnotiť tieto dôkazy tak, ako ich hodnotil on sám.

Tým, že sa porušovateľ nedôsledne a nedostačujúco vysporiadal s týmto podstatným tvrdením sťažovateľa zasiahol vážnym spôsobom do jeho práva na spravodlivý proces. Dňa 23. 09. 2008 podal sťažovateľ, s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovediach a zistiť objektívne skutkový stav,... návrh na vykonanie dôkazov. Bolo navrhnuté opätovné vypočutie všetkých troch účastníkov dopravnej nehody, svedka... a taktiež vykonanie ďalších dôležitých dôkazov...

Na základe... zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu, vytýčil prvostupňový súd hlavné pojednávanie, na ktorom bez vykonania akýchkoľvek ďalších dôkazov a odstránenia rozporností,...   rozhodol   a   uznal   sťažovateľa   vinným   rozsudkom   zo   dňa   04.   12.   2008. Navrhnuté dôkazy nevykonal a to aj napriek tomu, že aj odvolací súd predpokladal nové dokazovanie, keď vo svojom uznesení zo dňa 13. 05. 2008 uviedol citujem: „pokiaľ však pri novom prejednaní veci nepríde k zmene dôkaznej situácie, resp. k závažnému spochybneniu horeuvedených   dôkazov,   bude   musieť   súd   prvého   stupňa   v   predmetnej   trestnej   veci postupovať v intenciách tohto rozhodnutia.“...

Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu,   nakoľko žiadne   nové dôkazy vykonané   neboli   a   v odôvodnení   rozsudku doslovne opísal odôvodnenie odvolacieho súdu zo zrušovacieho rozhodnutia.

V   danom   prípade   prvostupňový   súd   raz   rozhodol   o   oslobodení   a   následne   bez najmenšej zmeny skutkového stavu o uznaní viny sťažovateľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. I. US 608/2006... Súd vyššieho stupňa môže vysloviť právny názor, ktorý je pre nižší súd záväzný, avšak nesmie ho zaväzovať   k   určitému   hodnoteniu   dôkazov,   pokiaľ   sám   na   verejnom   zasadnutí   dôkaz nevykoná... Z hľadiska ústavných záruk nesmie uplatnenie inštančnej právomoci kolidovať so žiadnou zo zásad spravodlivého procesu a odvolací súd nie je oprávnený nariaďovať zmenu v hodnotení dôkazov. Inštančnou cestou nie je možné vnútiť nižšiemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov...

...   Súd   nevyužil   právo,   ktoré   mu   dáva   Trestný   poriadok...   a   rozpornosti   vo výpovediach... poškodených, pre toto konanie dôležitých svedkov, neodstránil, a to i napriek tomu, že obhajoba ich dopočutie navrhla... Súd teda nevykonal zákonným spôsobom dôkazy, ktoré navrhol sťažovateľ na preukázanie svojej neviny a riadil sa radami odvolacieho súdu, ktorý   bez   toho   aby   vypočul   svedkov...   dospel   k   záveru,   že   ich   výpovede...   sú nespochybniteľné...   Navrhnuté dôkazy na znalecké   posúdenie   objektívnosti   ich výpovedí súdy odmietli vykonať.

Prvostupňový súd sa... hodnotením svedka... bezvýhradne prispôsobil odvolaciemu súdu, ktorý vo svojom zrušovacom rozhodnutí uvádza, že svedecké výpovede poškodených... jednoznačne korešpondujú aj s výpoveďou svedka..., ktorý aj keď na hlavnom pojednávaní nevedel zopakovať svoju výpoveď z prípravného konania, vedel uviesť, že z miesta vodiča vystúpil sťažovateľ. V napadnutom rozsudku je doslovne opísaná táto časť zrušovacieho rozhodnutia týkajúca sa výpovede H., a to aj napriek tomu, že svedok...   toto nikdy na hlavnom pojednávaní nepovedal. Naopak, na pojednávaní zo dňa 14. 12. 2007..., keď mu samosudca s cieľom odstrániť rozpornosti vo výpovedi prečítal zápisnicu z prípravného konania, kde vypovedal, že videl ako zo strany vodiča vystupoval mladý muž, toto zásadne odmietol s tým, že on tak nikdy nevypovedal a nevie uviesť, prečo tak policajti do zápisnice napísali. Už predtým na otázku obhajcu..., koho videl vystupovať z auta uviedol, že nikoho. Napriek týmto opakovaným výpovediam svedka na hlavnom pojednávaní súd v rozpore so skutkovým stavom zistil, že svedok... vypovedal o tom, že videl sťažovateľa vystupovať z miesta vodiča, čím potvrdil výpovede svedkov...

Tak ako už bolo vyššie uvádzané obhajoba... navrhla dôkazy, ktoré by prispeli k náležitému zisteniu skutkového stavu,   ktoré súd v rozpore s § 2 ods.   10 a ods.   12 TP odmietol vykonať. Takýto postup súdu je v rozpore aj so súdnou praxou (R 33/1971), z ktorej vyplýva, že obhajobu obvineného treba vždy preveriť, aj keď ju obvinený uplatnil až v konaní pred súdom a nie v skorších štádiách. Navrhované dopočutie svedkov poškodených a svedka... odmietol súd vykonať z toho dôvodu, že už boli raz vypočutí. Nezobral pri tom do úvahy, že pri týchto výsluchoch neboli odstránené namietané rozpornosti v ich výpovediach. Súd odmietol vykonať aj výsluch svedka Š., lebo podľa názoru súdu to, o čom by mal svedok Š.   vypovedať,   už   vypovedal   svedok   Ing.   K.   Takýto   prístup   súdu   je   nutné   hodnotiť   ako popretie práva na obhajobu... Je... vylúčené, aby mohla byť svedecká výpoveď nahradená výpoveďou iného svedka.

Z tohto pohľadu bolo Vyšším vojenským súdom v Trenčíne i prvostupňovým súdom zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu.

Sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu, tak, ako to je vyššie uvádzané v dovolacom konaní. Napriek uvedenému sa porušovateľ nijakým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s uvedenými podstatnými tvrdeniami sťažovateľa, napriek tomu, že predstavujú vážny zásah do sťažovateľovho práva na obhajobu. Porušovateľ sa vysporiadal iba s tvrdením sťažovateľa o porušení práva na obhajobu z hľadiska práva na záverečnú reč, avšak nie aj z uvedeného hľadiska. Opomenutie vysporiadania sa s týmito skutočnosťami   zakladá   nepreskúmateľnosť   porušovateľovho   rozhodnutia,   čo   spôsobuje vážny zásah do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces.

Porušovateľ   sa   ďalej   opomenul   vysporiadať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s ďalšími   podstatnými   tvrdeniami   sťažovateľa   uvedenými   v   dovolaní   a   to,   že   sa   súdy absolútne nevysporiadali so znaleckými posudkami znalcov...

Porušovateľ   opätovne,   tým.   že   sa   nevysporiadal   s   vyššie   uvedeným   podstatným tvrdením   sťažovateľa   o   nevysporiadaní   sa   s   dôkazmi   v   trestnom   konaní   zasiahol   do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo S. M. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo S. M. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo S. M. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo 45/2009 zo dňa 28. 01. 2010 a taktiež boli uvedené práva porušené aj Uznesením Vyššieho vojenského   súdu   Trenčín   sp.   zn.   3   To/4/2008-562   zo   dňa   13.   05.   2008,   Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tov/1/2009-636 zo dňa 28. 04. 2009 a Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 1 T/8/2007-605 zo dňa 04. 12. 2008.

2. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tdo 45/2009 zo dňa 28. 01. 2010 a vec mu v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   S.   M.   trovy   právneho zastúpenia za dva právne úkony v sume 303,30 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. T., advokáta so sídlom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: za vojenský obvodový súd podpredseda Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) listom sp. zn. 1 Spr0. 1250/2010 z 19. augusta 2010, za vyšší vojenský súd a krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 260/10 z 5. augusta 2010, za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. KP 4/2010-69 z 13. augusta 2010 a právny zástupca listom z 31. augusta 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„K vecnej stránke prijatej sťažnosti považujeme za potrebné uviesť len to, že podľa názoru rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 4. 12. 2008, č. k. 1 T 8/2007-605, Vyššieho vojenského v Trenčíne zo dňa 13. 5. 2008, č. k. 3 To 4/2008-562, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 4. 2009, č. k. 3 Tov 1/2009-636 a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   1.   2010,   sp.   zn.   5   Tdo   45/2009   nedošlo   k porušeniu základných práv ods. S. M. zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky súhlasíme s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania o prijatej   sťažnosti,   nakoľko   podľa   nášho   názoru   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Predseda krajského súdu vo vyjadrení z 5. augusta 2010 uviedol:„Mám   za   to,   že   v predmetnej   veci   nebolo   v žiadnom   prípade   porušené   právo sťažovateľa na spravodlivý proces. V celom rozsahu poukazujem predovšetkým na písomné odôvodnenie rozhodnutí Vyššieho vojenského súdu sp. zn. 3 Tov 1/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 45/2009 zo dňa 28. 1. 2010, v ktorých sa ako odvolací, tak i dovolací súd s námietkami sťažovateľa podrobne vysporiadali.

Súčasne   Vám   oznamujem,   že...   súhlasím,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.3 Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. augusta 2010 uviedol:„Predmetom konania vo veci obv. S. M. na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní menovaného obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. apríla 2009,   sp.   zn.   3   Tov   1/2009.   Predmetné   dovolanie   bolo   vyššie   označeným   uznesením najvyššieho   súdu   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.   odmietnuté.   S   dovolacími   dôvodmi namietanými obvineným sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že neboli splnene dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. V súčasnosti najvyšší súd nezisťuje dôvod, pre ktorý by mal zaujať iný postoj k dovolacím dôvodom, odôvodňujúci prípadné odlišné rozhodnutie v posudzovanej veci. Na margo namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd opakovane   zdôrazňuje   fakt,   že   obvinený   namietanú   skutočnosť   spočívajúcu   v   porušení práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom   neuplatnil   najneskôr   v konaní   pred   odvolacím súdom, v dôsledku ktorej skutočnosti najvyšší súd postupujúc podľa § 371 ods. 3 Tr. por. tento dôvod dovolania nemohol akceptovať. Uvedené obmedzenie vyplývajúce z § 371 ods. 3   Tr.   por.,   veta   pred   bodkočiarkou,   sa   nevzťahuje   jedine   na   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky.

K časti sťažnosti obvineného spočívajúcej v tvrdení, že najvyšší súd ako súd dovolací sa   v   napadnutom   uznesení   nevysporiadal   (resp.   sa   vysporiadal   nedostačujúco) s podstatnými argumentačnými tvrdeniami obvineného týkajúcimi sa hodnotenia dôkazov, rovnako poukazujem na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 28. januára 2010, sp. zn. 5 Tdo 45/2009.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že odvolací súd splnil revíznu povinnosť v rozsahu uvedenom v § 317 ods. 1 Tr. por. V koncentrovanej podobe sa vysporiadal s námietkami obvineného vznesenými v jeho odvolaní proti rozsudku Vojenského obvodového súdu v Prešove zo 4. decembra 2008, č. k. 1 T 8/2007-605, pričom tieto nepovažoval za dôvodné. Skutkové závery prvostupňového súdu označil za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil s tým, že v podrobnostiach ohľadne dôkaznej situácie poukázal na svoje rozhodnutie z 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, ktorým zrušil pôvodný oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa.

Len   vo   všeobecnosti   dodávam,   že   skutočnosť,   že   spôsob   hodnotenia   vykonaných dôkazov súdmi I. a II. stupňa nekorešponduje s predstavami obvineného, ešte samo o sebe záver o porušení práva na spravodlivý proces a teda nutnosť zásahu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho neopodstatňuje (arg. § 371 ods. 1, písm. i) Tr. por.).

Vo   vzťahu   k   možnosti   upustenia   od   ústneho   pojednávania   na   ústavnom   súde oznamujem, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   k uvedeným   vyjadreniam   všeobecných   súdov stanovisko nezaujal, iba oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010

1.1 Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 45/2009   z   28.   januára   2010,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2009 odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania predpokladaných v ustanovení § 371 Trestného poriadku. Porušenie týchto práv sťažovateľ videl   v tom,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nedostatočným   alebo žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s jeho   tvrdeniami   o   porušení   zásady   dvojinštančnosti súdneho konania súdmi prvého a druhého stupňa, taktiež sa nevysporiadal s podstatnými argumentačnými   tvrdeniami,   pokiaľ   ide   o porušenie   práva   na   obhajobu   súdmi   nižšieho stupňa, keď nedošlo k opätovnému vykonaniu navrhovaných dôkazov – výsluchov svedka a svedkov   poškodených,   a napokon   najvyšší   súd   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa nevysporiadal s námietkou o nedostatočnom vyhodnotení znaleckého dokazovania súdmi nižších stupňov. Podľa názoru sťažovateľa je z tohto hľadiska uznesenie najvyššieho súdu nepreskúmateľné.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:«Proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   28.   apríla   2009,   sp.   zn. 3 Tov/1/2009,   podal   obvinený...   S.   M.   prostredníctvom   svojho   obhajcu   JUDr. A.   T. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por., a to proti výroku, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por., pretože je toho   názoru,   že   bolo   závažným   spôsobom   porušené   právo   obvineného   na   obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Ďalším dovolacím dôvodom v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por. je aj konanie na súde prvého   stupňa,   nakoľko   vytýkané   pochybenia   neboli   odstránené   v   konaní   o   riadnom opravnom prostriedku.

Obvinený v rozsiahlom písomne zdôvodnenom dovolaní podrobne rozobral všetky rozhodnutia   vydané   vo   veci,   analyzoval   jednotlivé   dôkazy,   poukázal   na   pochybnosti   v otázke, či skutok spáchal obvinený. Argumentoval predovšetkým rozpormi vo výpovediach svedkov a poškodených, ktoré v dovolaní podrobne rozobral, pričom vyslovil názor, že súd pochybil, keď v dôsledku namietaných rozporov nepostupoval v súlade s procesnou zásadou in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného.

Dovolateľ   namietal   postup   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne,   keď   tento uznesením zo dňa 13. mája 2008 podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Vojenského obvodového súdu v Trenčíne a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom prekročil svoju právomoc, keď udelil tomuto súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť dôkazy. Prvostupňový súd následne bez vykonania ďalších dôkazov rozhodol o vine dovolateľa. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ na judikatúru R 408/1969 i nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn. I. US 608/2006, a vyslovil záver, že prvostupňový súd rozhodol v rozpore s ustanovením § 2 ods. 4, ods. 6, ods. 10 a ods. 12 Tr. por. V ďalšom dovolateľ namietal postup súdu, ktorý napriek tomu, že obhajoba navrhla doplniť   dokazovanie   za   účelom   náležitého   zistenia   skutkového   stavu,   prvostupňový   súd navrhnuté dôkazy nevykonal a odvolací súd tieto vady neodstránil.

Namietal tiež postup odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí, keď tento o odvolaní rozhodol len na základe prečítaných svedeckých výpovedí. Na základe takéhoto postupu si potom odvolací súd nemohol zostaviť ucelený a logický záver o vine, ktorý by nevzbudzoval oprávnené pochybnosti o objektívnosti takéhoto záveru.

Dovolateľ namietal tiež porušenie ustanovenia § 274 Tr. por. konaním Vojenského obvodového súdu, keď na hlavnom pojednávaní dňa 4. decembra 2008 samosudca prečítal uznesenie odvolacieho súdu a rovno pristúpil k vyhláseniu rozsudku bez toho, aby udelil obhajcovi a dovolateľovi slovo na záverečnú reč.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ vyslovil záver, že sú splnené podmienky pre dovolanie v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por. a § 374 ods. 3 Tr. por., a preto navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 Tr. por. vyslovil porušenie zákona konajúcimi súdmi v neprospech obvineného a zrušil napadnuté rozhodnutie a rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 388 prikázal súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadril Vojenský obvodový prokurátor písomným podaním zo dňa 30. októbra 2009. Mal za to, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 13. mája 2008   nevnútil   prvostupňovému   súdu   vlastné   hodnotenie   dôkazov.   Dôvodom   tohto rozhodnutia   bolo,   že   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   došlo   k   nedôslednému   aplikovaniu ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., v dôsledku čoho sa tento súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými   pre rozhodnutie.   Rozviedol právne úvahy,   na   ktorých   základe podľa   príslušných   ustanovení   zákona   posudzoval   dokázané   skutočnosti   s   tým,   že konkretizoval,   v   čom   spočíva   nedôsledná   aplikácia   základnej   zásady   trestného   konania upravená v § 2 ods. 12 Tr. por. Skutočnosť, že súd prvého stupňa viazaný postupom v zmysle ustanovenia § 327 ods. 1 Tr. por. sa stotožnil s právnymi úvahami odvolacieho súdu a   rozhodol   inak   ako   rozhodol   pôvodným   rozsudkom   neznamená,   že   spôsob   posúdenia prípadu a vyhodnotenia dôkazov bol súdu prvého stupňa vnútený direktívne inštančnou cestou tak, ako to uvádza dovolateľ.

K ďalším argumentom uviedol, že obvinený nebol uznaný za vinného výlučne na základe nepriamych dôkazov, ale predovšetkým na základe výpovedí priamych svedkov, ktorými boli poškodení. Podstatnou okolnosťou pre hodnotenie skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia bola ich výpoveď v tej časti, kde uvádzajú, kto bol v čase spáchania skutku vodičom predmetného osobného motorového vozidla. Za uvedeného stavu nie sú určité odlišnosti, či nepresnosti v ich výpovediach spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, kto bol vodičom uvedeného vozidla.

Vojenský   obvodový   prokurátor   preto   navrhol   dovolanie   obvineného...   S.   M. odmietnuť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie je prípustné..., bolo podané oprávnenou osobou..., v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať..., ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por...

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a) až písm. g) možno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Z písomných dôvodov odvolania, ktoré obvinený podal proti rozsudku Vojenského obvodového súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2008, sp. zn. 1 T 8/2007, je zrejmé, že takmer totožné námietky ako teraz v dovolaní uplatnil obvinený už v písomne zdôvodnenom odvolaní. V dovolaní navyše namietal aj porušenie práva na obhajobu spočívajúce v tom, že pred vyhlásením rozsudku na súde prvého stupňa nebolo obvinenému ani jeho obhajcovi udelené slovo na záverečnú reč tak, ako to upravuje ustanovenie § 274 Tr. por.

Vo vzťahu k prvému dovolaciemu dôvodu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) treba uviesť,   že nie   každé   porušenie práva   na obhajobu   napĺňa tento   dovolací   dôvod,   zákon vyžaduje, aby právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Právo na záverečnú reč v zmysle ustanovenia § 274 ods. 1 Tr. por. je významným procesným   právom   obvineného   i   jeho   obhajcu   (ako   aj   ostatných   procesných   strán) umožňujúce   uplatniť   obhajobu   obvineného   v   tých   smeroch,   ktoré   považuje   za   dôležité. Trestný   poriadok obsah   záverečnej reči neurčuje,   je však zrejmé,   že bude   vychádzať   z hodnotenia dôkazov vykonaných súdom a bude sa zaoberať otázkami skutkových zistení a ich právnym posúdením. Právo na záverečnú reč obvineného patrí k základným právam obvineného na obhajobu vychádzajúce z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú v Trestnom poriadku upravené v ustanovení § 34 Tr. por.

Z tohto pohľadu potom zistené skutočnosti, že dovolateľovi ani jeho obhajcovi nebolo v konaní na súde prvého stupňa udelené slovo na záverečnú reč podľa § 274 ods. 1 Tr. por. treba   považovať   za   zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu   napĺňajúce   dovolací   dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Dovolaciemu   súdu   však   v   akceptovaní   tohto   dovolacieho   dôvodu   bráni   vyššie citované ustanovenie § 371 ods. 3 Tr. por., pretože obvinenému a jeho obhajcovi uvedená okolnosť bola známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju ani v konaní pred odvolacím súdom. Dovolací súd preto nemohol postupovať v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. a vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera.

K ďalším dovolacím námietkam treba uviesť, že Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojim rozhodnutím zo dňa 13. mája 2008, sp. zn. 3 To 4/2008, neprekročil svoju právomoc, keď vytkol súdu prvého stupňa nedôslednosť pri hodnotení jednotlivých dôkazov a poukázal na to, v čom spočívala. Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal dovolateľ (R 53/1992) len potvrdzuje správnosť postupu odvolacieho súdu, keď tento zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., v dôsledku čoho sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Ani skutočnosť, že súd prvého stupňa nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania opätovným   výsluchom   svedkov,   poškodených   a   neprizval   do   konania   znalca   z   odboru zdravotníctva,   odvetvie   psychológie   za   účelom   posúdenia   objektívnosti   výpovedí poškodených, nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Konanie na súde prvého stupňa prebiehala podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku pri zachovaní zásad bezprostrednosti a ústnosti a pri zachovaní kontradiktórnosti konania a rovnosti strán.

Pokiaľ ide o namietanie naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) a písm.   i)   Tr.   por.,   z   odôvodnenia   dovolania   možno   vyvodiť,   že   tieto   dovolateľ   vidí   v nesprávnych skutkových zisteniach ako aj v tom, že súdy nepostupovali podľa zásady „in dubio   pro   reo“   (v   pochybnostiach   v   prospech   obvineného).   Dovolací   súd   však   nie   je oprávnený   posudzovať   úplnosť   skutkových   zistení   v   pôvodnom   konaní   ani   hodnotenie vykonaných dôkazov. Dovolanie v časti, v ktorej dovolateľ namietal skutkové závery súdov v pôvodnom konaní, a to tak z hľadiska nesprávneho zistenia skutkového stavu (§ 2 ods. 10 Tr. por.), ako aj nesprávnosť hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) nie je dôvodné. Vykonanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie   v   plnom   rozsahu   prebieha   v   rámci   konania   pred príslušnými procesnými súdmi tak v prvom stupni, ako aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku.   V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   odvolací   súd   ako   to   vyplýva   z   jeho rozhodnutia, sa námietkami obvineného zaoberal, tieto však nepovažoval za relevantné. Najvyšší súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie   obvineného...   S.   M.   odmietol,   nakoľko   neboli   splnené   dôvody   dovolania predpokladané v ustanovení § 371 Tr. por.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tov 1/2009 z 28. apríla 2009 odmietol. Sťažovateľ v podanom dovolaní vyšpecifikoval   dovolacie   dôvody,   o   ktorých   bol   presvedčený,   že   boli v   rámci prebehnutého trestného konania naplnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a svoje presvedčenie o splnení týchto dôvodov podporil argumentáciou. Najvyšší   súd   však   v   dovolacom   konaní   naplnenie   dôvodov   dovolania   nezistil,   a   preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Nedošlo však k tomu bez toho, aby najvyšší súd svoje závery uvedené v rozhodnutí adekvátne neodôvodnil tak, ako to vo svojej sťažnosti namieta sťažovateľ.

Námietku   porušenia   dvojištančnosti   trestného   konania   sťažovateľ   v podstate odôvodnil tým, že odvolací súd „prekročil svoje právomoci dané mu zákonom, keď udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny, ako má hodnotiť jednotlivé dôkazy“. To, čo vyčítal najvyššiemu súdu, bolo to, že tento sa vo svojom rozhodnutí s touto námietkou vysporiadal „absolútne   nedostačujúco“.   Ústavný   súd   ale   nezastáva   rovnaký   názor   ako   sťažovateľ. Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že   druhostupňový   súd   svoju   právomoc neprekročil, a uviedol aj to, prečo je to tak (druhostupňový súd iba vytkol nedôslednosť prvostupňového súdu v hodnotení dôkazov). Tejto otázke bola teda zo strany najvyššieho súdu venovaná náležitá pozornosť a skutočnosť, že odôvodnenie v tejto časti nenabralo na rozsahu, neznamená, že je nedostatočné.

V súvislosti   s porušením   základných   práv   sťažovateľa   tým,   že   najvyšší   súd sa nevysporiadal s otázkou nevykonania navrhovaných dôkazov, ústavný súd poznamenáva, že síce odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti skutočne stručné, avšak aj vzhľadom na judikatúru všeobecných súdov je záver o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   správny.   Napríklad najvyšší   súd   v uznesení sp.   zn. 2 Tdo 45/2009 z 15. decembra 2009 uviedol: „Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní   dôkazov (§   34   ods.   1   a §   44 ods.   2 Trestného   poriadku),   zodpovedá   mu povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   zaoberať   sa   každým   dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Trestného poriadku). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   na   podklade   toho,   že   sa   návrhu   na   vykonanie   dôkazu nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   odporovalo   by   to   viazanosti   dovolacieho   súdu zisteným skutkom   v zmysle   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   ktorá   vyjadruje   zásadu,   že   účelom dovolacieho   konania   je   posudzovanie   právnych   otázok,   nie   posudzovanie   správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“

Tieto závery ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by odporovali ústavnoprávnym princípom   ochrany   základných   práv   a slobôd.   V súlade   s tým teda   aj   vyhodnotenie najvyššieho súdu v tejto otázke o nenaplnení dovolacieho dôvodu nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.

K námietke   sťažovateľa   o   porušení   jeho práva   na obhajobu   tým,   že   jemu a jeho obhajcovi súd prvého stupňa neudelil slovo na záverečnú reč podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku   najvyšší   súd   zaujal   stanovisko,   ktoré jasným,   zreteľným   a nepochybne dostatočným   spôsobom   odôvodnil,   a teda   uviedol,   prečo   nemohol   túto   námietku akceptovať.   Svoju   argumentáciu   oprel   o znenie   príslušného   ustanovenia   Trestného poriadku (§ 371 ods. 3), ktoré mu inak postupovať v tejto veci neumožňovalo. Napokon, táto otázka sa ani nejavila spornou a sťažovateľ ju v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani nenamietal.

Napokon   najvyšší   súd   neopomenul   preskúmať   a   vyhodnotiť   ani   námietky sťažovateľa v súvislosti s „nevysporiadaním sa s dôkazmi v trestnom konaní“ súdmi prvého a druhého   stupňa.   K tým   zaujal   svoje   stanovisko   v závere   odôvodnenia   uznesenia,   kde uviedol,   ktoré   otázky   je   a ktoré   nie   je   oprávnený   posudzovať   [v   rámci   preskúmavania dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku]. Do výkladu a aplikácie   najvyšším   súdom   uvedených   príslušných   ustanovení   procesného   predpisu ústavný súd nepovažoval za dôvodné zasahovať z hľadiska dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd. Inak povedané, najvyšším súdom   použitý   výklad   a aplikáciu   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku   treba považovať za absolútne ústavne konformné.

Rozhodne   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť namietaný právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným iba   v   prípade,   ak   by   bol   tento   názor   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel   k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 45/2009 z 28. januára 2010 nedošlo.

1.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že v takom prípade je jeho úlohou preskúmať a zistiť, či v procesnom postupe najvyššieho súdu bola sťažovateľovi   poskytnutá   rozumná   príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   v   zmysle   čl.   50 ods. 3 ústavy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície a ktoré zachovávajú   „rovnosť   zbraní“.   Osoba   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   musí   mať v každom   prípade   možnosť   predložiť   súdu   svoje   argumenty   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej (v tomto prípade trestnej) veci. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (kontradiktórnosť konania). Tiež jej musí byť v zmysle procesných   garancií   poskytnutá   zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci   rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných   práv   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľovi alebo jeho   obhajcovi   nebola   najvyšším   súdom   poskytnutá   možnosť   predniesť   relevantné skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   dovolaní.   Obhajca   sťažovateľa   v   písomnom   podaní   mal možnosť bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mal potrebu sa vyjadriť. Nemožno preto vysloviť záver, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu.

Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť   sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom najvyššieho súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným   spôsobom   obmedzovali   pri reálnom   uplatnení   práva   na   obhajobu.   Ústavný   súd   ani   nezistil,   žeby   napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu, pretože najvyšší súd jeho námietky proti rozhodnutiu krajského súdu preskúmal a primerane sa im venoval.

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   45/2009   z   28.   januára   2009   a   namietaným   porušením základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu základné právo sťažovateľa na obhajobu porušené nebolo.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyššieho   vojenského   súdu   č.   k.   3   To   4/2008-562   z 13.   mája   2008,   rozsudkom vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009

2.1   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   vyššieho vojenského súdu č. k. 3 To 4/2008-562 z 13. mája 2008 je sťažnosť podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu   11.   mája   2010   (podaná na poštovú   prepravu   10.   mája   2010).   Napadnuté   uznesenie   vyššieho   vojenského   súdu z 13. mája   2008   nadobudlo   právoplatnosť   jeho   vydaním.   Aj   keď   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti neuviedol, kedy mu bolo predmetné rozhodnutie doručené, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že k tomu došlo určite skôr ako dva mesiace pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu (svoje presvedčenie ústavný súd opiera aj o skutočnosť, že podľa jeho   zistenia   bolo   predmetné   uznesenie   vyššieho   vojenského   súdu   24.   októbra   2008 oboznamované na hlavnom pojednávaní). Od dátumu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť o prípadnom   porušení   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   napadnutým   rozhodnutím vyššieho vojenského súdu, teda uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008 ústavný súd nemá právomoc konať.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   307   ods.   2   Trestného   poriadku   osoba   oprávnená   podať   odvolanie   proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozsudku vojenského obvodového súdu č. k. 1 T 8/2007-605 zo 4. decembra 2008, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd (uznesením č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009).

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo slobôd mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie takejto sťažnosti (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti ani v tejto časti nemohol vyhovieť.

2.3 V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Tov 1/2009-636 z 28. apríla 2009. Aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu je sťažnosť podaná oneskorene.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 2009, a to jeho vydaním a vyhlásením na verejnom zasadnutí za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Podľa zistenia ústavného   súdu   bolo   toto   uznesenie   doručené   obhajcovi   sťažovateľa   21.   mája   2009 a sťažovateľovi   29.   mája   2009.   Ako   už   bolo   uvedené,   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená 11. mája 2010.

Sťažnosť teda bola ústavnému súdu doručená dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných dôvodov   dovolania,   a   teda   nedošlo   k   prerokovaniu   merita   dovolania,   preto   dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak povedané,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   tomto   konkrétnom   prípade   nie   je   možné považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Na   základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti nevyhovel.

3. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátiť mu vec   na ďalšie   konanie, toto   je v zmysle čl.   127 ods.   2   ústavy   podmienené vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa výsledku konania (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľom   označené základné   práva   zaručené   v ústave   a právo   zaručené   v   dohovore   porušené   neboli,   resp. ostatným   častiam   sťažnosti   nebolo   vyhovené,   uvedenými   návrhmi   sa   pri   svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011