znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 317/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Humenné pod sp. zn. 18 C 159/2008 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 81/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009   doručená   sťažnosť   E.   H.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 159/2008 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 81/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. augusta 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   25.   mája   1999 požadoval sťažovateľ ako žalobca vysloviť, že pracovný pomer medzi ním a žalovaným D., M. (ďalej len „žalovaný“), trvá s tým, že žalovaný je povinný prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Požadoval tiež náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku   za   obdobie   od   16.   apríla   1999   až   do   dňa,   keď   ho   žalovaný   bude   znova zamestnávať.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   16 C 944/1999-106   z 20.   októbra   2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 42/04 z 8. novembra 2004, ktorý sa stal právoplatným 20. decembra 2004, sa vyslovilo, že pracovný pomer trvá a je uzatvorený na dobu   neurčitú.   Mzdové   nároky   sťažovateľa   boli   vylúčené   na   samostatné   konanie. Rozhodnutie   o trovách   konania   sa   ponechalo   na   konečné   rozhodnutie   vo   veci.   Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 3/2005-166 z 27. januára 2006 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   3 Co 95/2006-200   zo   7.   septembra   2006   bol   žalovaný   zaviazaný zaplatiť   sťažovateľovi   218 558   Sk.   Vo   vzťahu   k prevyšujúcej   časti   mzdových   nárokov sťažovateľa   sa vec   vrátila   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Po   čiastočnom   späťvzatí žaloby predstavoval zvyšok mzdového nároku sťažovateľa ešte 318 202,50 Sk. Išlo jednak o náhradu mzdy za obdobia od 16. apríla 1999 do 27. apríla 1999, od 1. novembra 1999 do 30. apríla 2000, od 2. novembra 2000 do 1. mája 2001, od 1. novembra 2001 do 30. apríla 2002, od 20. mája 2003 do 12. januára 2004 a od 3. mája 2004 do 31. decembra 2004 spolu s úrokmi z omeškania. Ďalej išlo o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 1999 až 2003. Rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 159/2008-31 z 26. februára 2009 bola táto časť žaloby zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 81/09 z 8. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom právoplatným sa stal 6. júla 2009.

Sťažovateľ   považuje   za   základ   veci   skutočnosť,   že   spomínaným   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   16   C   944/1999-106   z 20.   októbra   2003   v spojení   s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 42/04 z 8. novembra 2004 bolo právoplatne určené, že pracovný pomer medzi sťažovateľom a žalovaným trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. Napriek tomu krajský   súd   vo   svojom   poslednom   rozsudku   z 8.   júna   2009   niekoľkokrát   stotožňuje problematiku   posúdenia   trvania   pracovného   pomeru   uzavretého   na   dobu   neurčitú s problematikou   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   dohodou,   výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe, ba aj so skončením pracovného pomeru uplynutím dojednanej doby. Pritom v skutočnosti, hoci posúdenie toho, či pracovný pomer trvá, alebo sa skončil uplynutím dojednanej doby, je závislé od rozhodnutia všeobecného súdu,   zákon   nedáva   zamestnávateľovi   oprávnenie   brániť   zamestnancovi   počas   súdneho konania vo výkone práce. V opačnom prípade dochádza k naplneniu ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce (účinného do 31. marca 2002), teda ku vzniku prekážky v práci na strane   zamestnávateľa.   Sťažovateľovi   nebol   priznaný   zvyšok   nároku   s poukazom   na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Pritom sám krajský súd poukazuje na to, že v odseku   1   tohto   ustanovenia   sú   taxatívne   vymenované   prípady,   v ktorých   je   možná aplikácia tohto ustanovenia spolu s ustanovením § 63 Zákonníka práce. Aj keď Zákonník práce ako základný hmotnoprávny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy nevylučuje použitie analógie umožňujúce na určitý vzťah aplikovať ustanovenie obsahom a účelom mu najbližšie,   inštitút   analógie   sa   využíva   v prípadoch,   ak   určitý   spoločenský   vzťah   nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský   vzťah, na ktorý   nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris). Podľa názoru sťažovateľa sporná otázka je dostatočne upravená ustanovením § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Sťažovateľ tiež pripomína, že od 1. decembra 1999 bolo zrušené ustanovenie § 25 Zákonníka práce, čo v praxi znamená, že zamestnanec mohol odvtedy pracovať   vo   viacerých   hlavných   pracovných   pomeroch.   Preto   nároky   sťažovateľa   na náhradu mzdy za čas, keď bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, resp. nebol vedený na úrade   práce,   boli   dôvodné.   Vadou   postupu   všeobecných   súdov   je   i to,   že   okresný   súd nerozhodol o trovách konania vedeného pôvodne pod sp. zn. 16 C 944/1999, no krajský súd napriek tomu jeho rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 159/2008 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 81/09 s tým, aby boli rozsudky z 26. februára 2009 a 8. júna 2009 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočného   odkladu   a prieťahov.   Napokon   požaduje   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej sume 245,70 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 81/09 z 8. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 159/2008-31 z 26. februára 2009. Podľa názoru krajského súdu správne bol rozsudok okresného súdu odôvodnený ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho   povinnosť   nahradiť   mzdu   za   ďalší   čas   primerane   znížiť,   prípadne   náhradu   mzdy zamestnancovi   vôbec   nepriznať.   Súd   pri   rozhodovaní   prihliadne   najmä   na   to,   či zamestnanec   bol   medzitým   inde   zamestnaný,   akú   prácu   tam   vykonával   a aký   zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Aj keď v ustanovení § 61 ods. 1 Zákonníka práce sa v súvislosti s povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu   mzdy   hovorí   len   o neplatnej   výpovedi,   neplatnom   zrušení   pracovného   pomeru okamžite alebo v skúšobnej dobe, pričom možnosť použitia ustanovenia § 61 Zákonníka práce   je daná   i pri   neplatnej   dohode   o rozviazaní pracovného   pomeru   (§   63 Zákonníka práce), táto okolnosť neznamená, aby sa ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce nedalo aplikovať   na   prerokovávanú   vec.   Zákonník   práce   ako   základný   hmotnoprávny   predpis upravujúci   pracovnoprávne   vzťahy   nevylučuje   použitie   analógie   umožňujúcej   na   určitý vzťah aplikovať ustanovenie svojím obsahom a účelom mu najbližšie. Ustanovenie § 42 ods. 1 a 2 Zákonníka práce okrem skončenia pracovného pomeru dohodou, výpoveďou, okamžitým zrušením a zrušením v skúšobnej dobe umožňovalo tiež ukončenie pracovného pomeru uplynutím dojednanej doby. Ak v prerokovávanej veci posúdenie ďalšieho trvania pracovného   pomeru   sťažovateľa   záviselo   od   toho,   či   medzi   účastníkmi   bol   platne uzatvorený   pracovný   pomer   na   dobu   určitú   (§   30   ods.   2   Zákonníka   práce),   uvedená skutočnosť vylučuje pri rozhodovaní o náhrade mzdy použitie ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka   práce   upravujúceho   iné   prekážky   na   strane   zamestnávateľa.   Základným predpokladom   na   uplatnenie   tohto   ustanovenia   je   existencia   iných   prekážok   na   strane zamestnávateľa. Posudzovanie toho, či pracovný pomer trvá, alebo sa skončil uplynutím dojednanej doby, je závislé od rozhodnutia súdu. Ide o určitý stav právnej neistoty totožný so   stavom   vyvolaným   žalobami,   či   už   na   určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného pomeru   dohodou,   výpoveďou,   okamžitým   zrušením   alebo   zrušením   v skúšobnej   dobe. Prebiehajúce   súdne   konanie   preto   nemožno   považovať   za   inú   prekážku   na   strane zamestnávateľa.   Do   doby   právoplatného   vyriešenia   sporu   o ďalšie   trvanie   pracovného pomeru je nevyhnutné pri posudzovaní možnosti priznania náhrady mzdy, resp. možnosti jej zníženia alebo nepriznania vychádzať z ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Otázka existencie pracovného pomeru sťažovateľa bola právoplatne vyriešená v decembri 2004, pričom mesiac 2004 bol zároveň posledným mesiacom, ktorého sa požadovaná náhrada mzdy mala týkať.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 18 C 159/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, pričom sťažovateľ ho aj využil. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 81/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   v danom   prípade   nebolo   možné   použiť obmedzujúce ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého nárok na náhradu mzdy   zamestnanca   voči   zamestnávateľovi   nemusí   súd   priznať   za   čas   prevyšujúci   šesť mesiacov. Možnosť takéhoto obmedzenia mzdových nárokov zamestnanca sa totiž vzťahuje iba   na   prípady   náhrady   mzdy   z dôvodu   neplatnej   výpovede,   resp.   neplatného   zrušenia pracovného pomeru okamžite alebo v skúšobnej dobe. V prípade sťažovateľa sa mzdový nárok   zakladal   na   skutočnosti,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa,   ktorý   bol   pôvodne uzatvorený   na   dobu   určitú,   sa   transformoval   na   pracovný   pomer   uzatvorený   na   dobu neurčitú, a preto sa uplynutím pôvodne dojednanej doby neskončil (trval ďalej). To podľa sťažovateľa   znamená,   že   jeho   mzdové   nároky   sa   riadili   ustanovením   §   130   ods.   1 Zákonníka   práce.   Mali teda   povahu prekážok   v práci   na strane zamestnávateľa,   pričom Zákonník práce nepoznal možnosť obmedzenia mzdového nároku vyplývajúceho z tohto ustanovenia. Náhrada mzdy mu mala byť preto priznaná jednak bez časového obmedzenia, ale tiež bez ohľadu na to, či v tomto období niekde inde pracoval, resp. či vynaložil úsilie smerujúce k získaniu pracovného miesta.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentáciu   krajského   súdu   treba   považovať   za dostatočnú a výstižnú, hoci je možný aj taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý uplatňuje sťažovateľ. Krajský súd vychádza z toho, že pri posudzovaní problematiky niet dôvodu robiť zásadný rozdiel v tom, či súdny spor vznikol z neplatného rozviazania pracovného pomeru, alebo z nezákonného stanoviska zamestnávateľa o tom, že uplynula doba, na ktorú bol pracovný pomer uzatvorený. Krajský súd vykladá teda ustanovenie § 61 Zákonníka práce skôr extenzívne s prihliadnutím na jeho zmysel (hoci sa pritom nie celkom vhodne odvoláva na princíp analogie legis). Sťažovateľ zasa preferuje doslovný výklad dotknutých ustanovení Zákonníka práce.

Možno   urobiť   záver,   že   výklad   krajského   súdu   nie   je   arbitrárny,   ale ani   zjavne neodôvodnený.

Osobitne   sa   treba   zaoberať   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd pochybil, keď rozhodol vo veci samej aj napriek tomu, že okresný súd nerozhodol o trovách konania v zmysle rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 944/1999-106 z 20. októbra 2003.

Podľa § 151 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Znenie citovaného ustanovenia nebráni tomu, aby sa o náhrade trov konania rozhodlo v budúcnosti,   keďže   pravidlo   uvedené   v ustanovení   nie   je   formulované   ako bezpodmienečné.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009