znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 317/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   č.   I/132/837-6947/08/Fre,   BP   č.   7/08   a postupom   Úradu   vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2008 faxom a 7. mája 2008 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len   „daňové   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod č. I/132/837-6947/08/Fre,   BP   č.   7/08 a postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii (ďalej len „úrad vlády“) v konaní vedenom pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním z 11. januára 2008 adresovaným daňovému   riaditeľstvu   podal   sťažovateľ   podľa   zákona   č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažnosť označenú ako „Sťažnosť   na   nečinnosť   Daňového   úradu   Košice   I   (Odpoveď   DÚ   KE   I,   č. j. 695/321/103264/2007/Šál,   zo   dňa   10. 12. 2007)“.   Uvedené   podanie   daňové   riaditeľstvo vrátilo späť sťažovateľovi listom č. I/132/837-6947/08/Fre, BP č. 7/08 zo 16. januára 2008 s odôvodnením, že sťažovateľ podal sťažnosť ako súdny exekútor, pričom súdny exekútor je orgánom verejnej správy a podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach sa za sťažnosť podľa   tohto   zákona   nepovažuje   podanie,   ktorým   orgán   verejnej   správy   upozorňuje   na nesprávnu   činnosť   iného   orgánu   verejnej   správy.   Z dôvodu   nespokojnosti   sťažovateľa s vybavením   jeho   podania   z 11.   januára   2008   daňovým   úradom   podal   sťažovateľ 11. februára 2008 (v prílohe je podanie označené dátumom „11. 02. 2007“, pozn.) úradu vlády žiadosť o kontrolu, resp. o preskúmanie postupu daňového riaditeľstva pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní jeho podania. Listom č. 1473-2/2008/IP-52/OPS zo 4. marca 2008, ktorý bol sťažovateľovi doručený 6. marca 2008, mu úrad vlády oznámil, že jeho podanie bolo   postúpené   na   vybavenie   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“)   z dôvodu,   že   daňové   riaditeľstvo,   ktorého   postup   žiadal   sťažovateľ preskúmať, patrí do zriaďovacej pôsobnosti ministerstva.

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sťažnostiach, nepostupovali v zmysle platnej právnej úpravy. V súvislosti   s postupom   daňového riaditeľstva   sťažovateľ argumentoval tým, že predmetnú sťažnosť nepodával ako orgán verejnej správy, ale ako fyzická osoba - účastník daňového   konania,   ktorému   takéto   právo   priznáva   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   v tejto   súvislosti   uviedol: „Žiadne ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť, aby fyzická osoba, ktorá má postavenie verejného činiteľa v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti   nie   sú   definované   jej   postavením   súdneho   exekútora   nemohla   využívať prostriedky   ochrany,   ktoré   zákon   každému   účastníkovi   takéhoto   konania   poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“

Sťažovateľ v sťažnosti zdôraznil, že na uvedené skutočnosti upozornil vo svojom podaní z 11. februára 2008 aj úrad vlády, avšak podľa jeho vyjadrenia úrad vlády ako ústredný orgán štátnej správy aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností namiesto toho, aby   vykonal   kontrolu   vybavenia   jeho   sťažnosti,   uvedenú   vec   postúpil   ministerstvu poukazujúc   na   jednotlivé   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 10/1996   Z.   z.   o kontrole   v štátnej   správe   v znení   neskorších   predpisov   a   zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších   predpisov.   Sťažovateľ je toho názoru, že takýmto spôsobom   mu úrad vlády znemožnil domôcť sa ochrany jeho práv zákonom súladným postupom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/837-6947/08/Fre, BP č. 7/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-2/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/837-6947/08/Fre, BP č. 7/08 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nespokojnosti so spôsobom vybavenia jeho   sťažnosti   z 11.   januára   2008   daňovým   riaditeľstvom   v konaní   vedenom pod č. I/132/837-6947/08/Fre,   BP   č.   7/08   [bližšie   v   bode   „a)“],   ako   aj   s postupom úradu vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 11. februára 2008 o preskúmanie zákonnosti postupu daňového riaditeľstva v konaní vedenom pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS [bližšie v bode „b)“].

a) Ústavný súd konštatuje, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Z podkladov predložených sťažovateľom je zrejmé, že list daňového riaditeľstva č. k. I/132/837-6947/08/Fre, BP č. 7/08 zo 16. januára 2008, z ktorého sa sťažovateľ dozvedel o postupe   daňového   riaditeľstva,   s ktorým   vyjadruje   nespokojnosť,   bol   sťažovateľovi doručený 5. februára 2008. Sťažnosť sťažovateľa zo 6. mája 2008 bola doručená ústavnému súdu 7. mája 2008. Od 5. februára 2008, keď bolo sťažovateľovi doručený prípis daňového riaditeľstva, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

b) Sťažovateľ podanou sťažnosťou namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom úradu vlády, ktorý jeho žiadosť z 11. februára 2008 o kontrolu,   resp.   o   preskúmanie   postupu   daňového   úradu   meritórne   nevybavil,   ale   ju postúpil na ďalšie konanie ministerstvu.

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v prípade   nespokojnosti   sťažovateľa   s napadnutým postupom úradu vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 11. februára 2008 mal sťažovateľ možnosť   využiť   na   ochranu   ním   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy účinný prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva podľa citovaného ustanovenia § 250v ods. 1 OSP.

Zistené   skutočnosti   boli   základom   na   záver   ústavného   súdu   o nedostatku   jeho právomoci v tejto veci konať, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie   o   prikázaní nepokračovať v porušovaní práva alebo slobody, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   ich   sťažovateľ   domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008