znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 316/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátomJUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie základnýchpráv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl. 35   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,ako aj porušenie   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   14   ods.   1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 21. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014elektronickými   prostriedkami   a   10.   júla   2014   poštou   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenejadvokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len„medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 4 Co 431/2010-192 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 96/2013z 21. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   si   návrhom   doručenýmOkresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2007 uplatnila protiVšeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej aj „odporkyňa“ alebo „všeobecná zdravotnápoisťovňa“), nárok na zaplatenie istiny z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za liekya zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA (ďalej len „zdravotná poisťovňa Perspektíva“) s vyčíslenímsankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa§ 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovnea o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovnív znení účinnom v rozhodnom čase [ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.” (17. júla 1999,pozn.)].   Zdravotná   poisťovňa   Perspektíva   bola   zrušená   rozhodnutím   Ministerstvazdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   zdravotníctva“)č. k. 3215/1999-A   z   1.   júla   1999   (právoplatným   17.   júla   1999,   pozn.).   Krajský   súduznesením sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok zdravotnej poisťovnePerspektíva (úpadca, pozn.) konkurz, ktorý bol uznesením tohto súdu č. k. 7 K 70/01-1404zo 14. decembra   2006   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6   Obo   20/07z 22. februára 2007 zrušený z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkova odmeny správcu konkurznej podstaty. Na základe uvedených skutočností bola zdravotnápoisťovňa Perspektíva 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Sťažovateľka sipohľadávku voči odporkyni uplatnila z dôvodu, že podľa jej názoru je odporkyňa právnounástupkyňou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú prešlaplatobná povinnosť zo zdravotnej poisťovne Perspektíva v plnom rozsahu. Okresný súdnávrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 39 C 248/2007 z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z18. júna 2010“) zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok okresného súduz   18.   júna   2010   potvrdený   ako   vecne   správny   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 4 Co 431/2010   z   24.   októbra   2012   (napadnutý rozsudok,   pozn.).   O dovolanísťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 24. októbra 2012   rozhodol   najvyšší   súdnapadnutým uznesením, ktorým dovolanie odmietol.

Za   správny   považuje   sťažovateľka   názor,   podľa   ktorého   je «...   pre   následky rozhodnutia   Ministerstva   zdravotníctva   číslo   5215/1999-A   zo   dňa   01.   07.   1999, právoplatného dňa 17. 07. 1999 rozhodujúca právna úprava § 34 zák. č. 273/1994 Z. z. platná v rozhodnom čase, t. j. 17. 07. 1999“, zatiaľ čo právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého je... „rozhodujúca právna úprava, ktorá bola prijatá po rozhodnom čase, t. j. po   17.   07.   1999   a   teda   právna   úprava,   ktorá   v   rozhodnom   čase   neexistovala   (zákon č. 581/2004 Z. z.).», považuje za taký, ktorý je založený na spätnom pôsobení právnychpredpisov a retroaktívnom výklade právnych noriem.

Sťažovateľka   s   poukazom   na   princíp   právnej   istoty   a   zákaz   spätnej   účinnostiprávnych   noriem   namieta,   že „Spoločným   menovateľom   oboch   citovaných   zásad   je skutočnosť, že právne predpisy platia svojimi účinkami do budúcnosti a tieto nemajú spätnú účinnosť. Vo výnimočných prípadoch spätná účinnosť je prípustná len priamou a jasnou úpravou   obsiahnutou   v   zákone   /prechodných   ustanoveniach/.   Uvedené   garantuje predvídateľnosť   práva,   keď   akékoľvek   konanie   súkromných   subjektov,   štátu   a   pod.   je predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je možné pripustiť situáciu, v   zmysle   ktorej   by   konanie   orgánov   štátnej   správy   malo   iné   účinky   v   čase   prijatia rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Uvedené je významné aj z pohľadu konania osôb dotknutých predmetným rozhodnutím orgánu štátnej správy, keď reakcie dotknutých osôb sú podmienené následkami, ktoré môže mať rozhodnutie orgánu štátnej správy.“.

Podľa   sťažovateľky   je   zrejmé,   že „výklad   všeobecne   záväznej   právnej   úpravy prezentovanej konajúcimi súdmi nerešpektuje ústavu SR a ústavou garantované princípy právneho štátu, keď sa jedná o výklad retroaktívny a zavádzajúci princíp absolútnej právnej neistoty a nepredvídateľnosti konania orgánov štátnej správy.

Výklad sťažovateľa je však v úplnosti konformný s ústavou SR a jej zásadami, keď na jeho základe je v úplnosti zrejmé aké následky vyvoláva to ktoré rozhodnutie orgánu štátnej   správy   /rešpektuje   princíp   zákazu   spätnej   účinnosti   právnych   noriem   a   princíp právnej istoty/.

Podľa názoru sťažovateľa je nevyhnutné, aby všeobecný konajúci súd volil výklad práva, ktorý je súladný s Ústavou SR... V dôsledku uvedeného je súd povinný uplatniť výklad, podľa ktorého pre posúdenie veci je rozhodujúca právna úprava existujúca v čase rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci.

Vo   veci   nie je prípustné,   aby   vo vzťahu k sťažovateľovi,   najprv   vznikol stav,   že záväzky   voči   nemu   najprv   prejdú   na   určitý   subjekt   po   splnení   presne   definovaných zákonných podmienok, avšak po tom čo tieto zákonné podmienky sa naplnia, tak súdy s poukazom na neskôr prijatú právnu úpravu príjmu záver, že k prechodu týchto záväzkov nedošlo.

Je nevyhnutné rozlišovať medzi následkami danými právnou úpravou a časom, kedy sú splnené všetky podmienky významné z pohľadu rozhodnej právnej úpravy. Skutočnosť, že niektoré podmienky pre prechod záväzkov dané rozhodnou právnou úpravou sú splnené neskôr, nič nemení na skutočnosti, že zákonný následok sa riadi právnou úpravou, ktorá bola rozhodná v čase rozhodovania správneho orgánu. Vo veci nie je možné, aby následky rozhodnutia   správneho   orgánu   sa   riadili   právnou   úpravou,   ktorá   nadobudla   platnosť a účinnosť po prijatí rozhodnutia správneho orgánu.“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   zdôrazňuje,   že   všeobecné   súdy   sa   jej   zásadnejnámietke týkajúcej sa spätného pôsobenia zákonov vôbec nevenovali, pričom

„•   poukazovali   na   právnu   úpravu   prijatú   po   prijatí   samotného   rozhodnutia správneho orgánu,

• touto právnou úpravou argumentovali, • od tejto právnej úpravy odvodzovali prijímané právne závery, avšak v priebehu celého súdneho konania nereagovali žiadnym spôsobom na otázku spätného pôsobenia týchto   právnych   predpisov   a   na   skutočnosť,   že   nimi   prezentovaný   výklad   je   výkladom retroaktívnym“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy   SR,   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 20 dňa 24. 10. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 zo dňa 24. 10. 2012 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inýmislovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sana prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua čl. 14 medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutýmrozsudkom krajského súdu.

Nosnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv podľaústavy,   dohovoru   a   medzinárodného   paktu,   je   retroaktívna   aplikácia   právnej   normyvšeobecnými súdmi, keďže tieto pri posúdení spornej pasívnej vecnej legitimácii odporkyne(otázka   prechodu   záväzkov   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   na   odporkyňu)postupovali v rozpore s ich povinnosťou aplikovať na vec rozhodnú právnu úpravu, ktorou jeprávna úprava platná a účinná v čase rozhodnutia ministerstva zdravotníctva o zrušenízdravotnej poisťovne Perspektíva (§ 34 zákona č. 273/1994 Z. z.).

Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľuplatní   mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jehopráv,   avšak   najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je   lehota   na   podaniesťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahuk   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr. IV. ÚS195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), ústavný súd preskúmal v prvom rade tú časťsťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru amedzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacomkonaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolaniesťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd   uznesenímsp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 27. januára 2014 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súdpreto   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   preskúmal   z   hľadiska   možného   porušeniasťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   a   to   aj   v   spojení   s   namietaným   porušením   ďalších   v   sťažnosti   označenýchzákladných práv a slobôd podľa ústavy a práva podľa medzinárodného paktu, sústreďujúc sapritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľnýmspôsobom odôvodnený a   či ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny, a to s prihliadnutímna sťažovateľkinu   nosnú   námietku   týkajúcu   sa   posúdenia   spornej   pasívnej   vecnejlegitimácie odporcu v nadväznosti na retroaktívnu aplikáciu právnych predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňovalsvoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislostis námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), anisúdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkovýcha následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   (II.   ÚS   193/2010).Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátualebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04,IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako ajrozsudok Európskeho súdu pre   ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).

Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že k definičným znakom právnehoštátu   patrí   aj   zákaz   retroaktívneho   výkladu   právnych   noriem,   ktorý   je   významnoudemokratickou   zárukou   ochrany   práv   občanov   a   právnej   istoty   (I.   ÚS   238/04).   Ak   saretroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnejaplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1ústavy.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o retroaktívnom výklade právnychpredpisov v nadväznosti na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporkyne poukazujenajmä na túto časť odôvodnenia krajského súdu:

«V danom prípade si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy 34.807,19   EUR   (1.048.601,57   Sk)   s   príslušenstvom   z   dôvodu   oneskoreného   uhradenia faktúr   za   lieky   a   zdravotnícke   pomôcky   zo   strany   zdravotnej   poisťovni   PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁ   ZDRAVOTNÁ   POISŤOVŇA   s   vyčíslením   sankcie   0,1   %   z   omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa zákona č. 273/1994 Z. z., ktorá   bola   po   zrušení   konkurzu   vymazaná   z   obchodného   registra   dňom   08.   08.   2007. V tomto   konaní   nebola   sporná   výška   pohľadávky,   ktorá   bola   riadne   zistená   správcom konkurznej podstaty, ani skutočnosť, že navrhovateľ neprijal návrh na uzavretie zmluvy spoločnosťou   Veriteľ,   a.   s.,   na   základe   ktorej   mohlo   dôjsť   k   doplateniu   pohľadávky navrhovateľa do celej výšky istiny. V celom spore bola sporná pasívna legitimácia odporcu, prechod záväzkov zrušenej družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu a tým na odporcu ako právneho nástupcu verejnoprávnej inštitúcie po jej transformácii. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR, č. 3215/1999 zo dňa 01. 07. 1999 mal preukázané, že Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva bolo zrušená a v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli poistenci zrušenej zdravotnej poisťovne do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a súčasne na ňu prešli aj záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Dňa 17. 11. 2000 bola uzavretá zmluva o použití   účelových   finančných   prostriedkov   medzi   Ministerstvo   zdravotníctva   SR a likvidátorom   zdravotnej   poisťovne   a   Všeobecnou   zdravotnou   poisťovňou   s   dodatkom zo dňa   23.   01.   2001.   Z   nej   vyplynulo,   že   záväzky   sa   uspokoja   z   mimorozpočtových prostriedkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Záväzky boli uspokojené do výške 71 % odsúhlasenej pohľadávky a takýmto spôsobom „pomerne“ v časti 695.020,00,- Sk (oproti uplatňovanej istine 976.152,- Sk) bol uspokojený aj navrhovateľ. Zákonom č. 233/2001 Z. z., platný od 27. 06. 2001 a účinný od 01. 07. 2001, bolo zmenené ustanovenie § 34 Zrušenie   a zánik   rezortnej   poisťovne   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   Mal   za   preukázané,   že rozhodnutím zo dňa 19. 12. 2001 č. k. M/5068/2001 Ministerstvo zdravotníctva SR zrušilo časť rozhodnutia s textom, že „na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   pohľadávky   na   poistnom   a   poplatky z omeškania“ z dôvodu, ministerstvo rozhodlo v rozpore s právnou úpravou, porušením ust. § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Z uvedeného vyplýva,   že prechod práv a záväzkov upravuje zákon, a to tak, že prechádzajú až po likvidácii a že zákon upravuje spôsob prechodu záväzkov zrušenej poisťovne až do jej zániku. To znamená, že najprv musela prebehnúť likvidácia, a až potom mohli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prejsť záväzky, ktoré nebolo možné uspokojiť v likvidácii. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že za účelom   plnenia   úlohy   vlády   oddlžovania   rezortu   zdravotníctva,   z   prostriedkov   štátu vyčlenených   na   jeho   zabezpečenie,   bola   založená   akciová   spoločnosť   Veriteľ,   a.   s. Spoločnosť   Veriteľ,   a.   s.   zaslala   navrhovateľovi   zmluvu,   ktorou   by   došlo   k   odkúpeniu pohľadávky v zostatkovej časti istiny, avšak navrhovateľ odmietol túto zmluvu uzavrieť, a tak k   postúpeniu   a   uhradeniu   pohľadávky   nedošlo.   Mal   za   preukázané,   že   uspokojenie pohľadávok veriteľov zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA prebehlo v priebehu rokov 2000 až   2006   z   mimorozpočtových   finančných   prostriedkov   prostredníctvom   Všeobecnej zdravotnej poisťovne, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne a prostredníctvom spoločnosti   Veriteľ,   a.   s.   Z   obsahu   spisu   ďalej   vyplynulo,   že   Krajský   súd   v   Bratislave uznesením č. k. 7K 70/01-1404, zo dňa 14. 12. 2006, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR 6 Obo 20/07, zo dňa 22. 02. 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a PERSPEKTÍVA družstevná zdravotná poisťovňa bola vymazaná z obchodného registra zo zákona dňom 08. 08. 2007. K zrušeniu konkurzu a výmazu zdravotnej poisťovne došlo v čase, keď zákon č. 273/1994   Z.   z.   bol   zrušený   zákonom   č.   581/2004   Z.   z.,   ktorý   prechod   záväzkov neupravuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava, ktorá upravovala vysporiadanie záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne sa viackrát menila v dôsledku nedostatočnej legislatívy a nedostatku skúsenosti s likvidáciou zrušenej zdravotnej poisťovne.

Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že navrhovateľ eviduje pohľadávku voči zrušenej poisťovni, avšak tak isto je nesporné, že na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. neprešli záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA. Na odporcu Všeobecnú zdravotnú   poisťovňu,   a.   s.   nemohli   prejsť   záväzky   zo   zrušenej   zdravotnej   poisťovne PERSPEKTÍVA z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov   odporcu.   Podľa   §   34   ods.   1   písm.   c/   zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   účinného od 01. 07. 2001,   Rezortná   poisťovňa   sa   zrušuje   rozhodnutím   o   zrušení   povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda o univerzálnu sukcesiu, a na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu mali zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok, záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne. Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať až vtedy, ak ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. To bolo možné iba vtedy, ak by prebehla likvidácia majetku poisťovne a po jej ukončení.   Až   ukončením   likvidácie   by   bolo   možné   ustáliť,   ktoré   záväzky   a   pohľadávky a v akom rozsahu zostali neuspokojené. Ako už uviedol súd prvého stupňa, ide o osobitný prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou, práva a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe; niektoré dňom   zrušenia   (prevzatie   poistencov),   iné   až   po   zániku   právneho   subjektu   (záväzky). Zostatok neuspokojených záväzkov bolo možné hodnoverne ustáliť len na základe účtovnej závierky vyhotovenej likvidátorom alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok zrušenej poisťovne, najskôr vydaním rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení konkurzu, že majetok úpadcu   nepostačuje   na   úhradu   výdavkov   a   odmeny   správcu.   Nakoľko   bol   konkurz na zrušenú   zdravotnú   poisťovňu   PERSPEKTÍVA   skončený   až   ku   dňu   22.   02.   2007, k prechodu   záväzkov   na   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu,   a.   s.   nemohlo   dôjsť.   Zákon č. 581/2004 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. prechod záväzkov neupravuje. Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   ust.   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 2003 bolo doplnené tým, že ak zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej zdravotnej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa uhrádzajú pomerne. V tomto ustanovení sa jednoznačne upravovalo, vzhľadom k výkladovým problémom, ako sa má hradiť, teda sa má hradiť iba do výšky istiny, a pomerne.

Zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA bola zrušená pred cca. 13 rokmi. Odvolací súd má za preukázané, že počas rokov 2000 až 2006 prebiehalo uspokojovanie pohľadávok veriteľov   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   PERSPEKTÍVA   viacerými   spôsobmi, a to exekučnými konaniami, súdnymi výkonmi rozhodnutí, oddlžením v rámci trojdohody medzi Ministerstvom zdravotníctva SR, Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a likvidátorom z mimorozpočtových   zdrojov,   oddlžením   prostredníctvom   Sociálnej   poisťovne,   a   najmä cez spoločnosť Veriteľ, a. s.

Navrhovateľovi bola ponúknutá možnosť uspokojenia jeho pohľadávky do výšky istiny spoločnosťou   Veriteľ,   a.   s.,   ktorá   na   to   aj   od   štátu   obdržala   finančné   prostriedky. Navrhovateľ túto možnosť odmietol a trval na úhrade od Všeobecnej zdravotnej poisťovne, konal tak na základe jeho slobodného rozhodnutia.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, že k prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERPSEKTÍVA   na   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu,   verejnoprávnu   inštitúciu   nedošlo do času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, pretože neboli naplnené Zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov na právneho predchodcu odporcu. Zákonom č. 581/2004 Z. z. (účinný od 01. 11. 2004) došlo k zrušeniu zák. č. 273/1994 Z. z. Preto je tiež správny záver súdu prvého stupňa o tom, že záväzky, ktoré do 01. 11. 1994 na právneho predchodcu odporcu neprešli, nemôže žalovaný odporca ani v budúcnosti prevziať. Súd prvého stupňa preto správne návrh navrhovateľa pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu v celom rozsahu zamietol.»

Z   citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súdv ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia relevantnej právnejnormy,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   s   ňou   ústavne   akceptovateľným   spôsobomvysporiadal.

Sťažovateľka   vychádza   z   nesprávnej prezumpcie,   že   právna   úprava   §   34   zákonač. 273/1994   Z. z. v   znení   účinnom k   17.   júlu   1999,   ktorú   mal krajský súd   v jej   veciaplikovať   (keďže   k   tomuto   dátumu   nadobudlo   rozhodnutie   ministerstva   zdravotníctvao zrušení   zdravotnej poisťovne   Perspektíva   právoplatnosť,   pozn.),   je   právnym   základompre prechod záväzkov majetkovo-právnej povahy na odporkyňu ex lege. Podľa § 34 ods. 3zákona č. 273/1994 Z. z.v znení účinnom k 17. júlu 1999 (obdobne aj v znení účinnomod 1. júla   2001,   pozn.)   však   záväzky   zrušenej   poisťovne   prechádzajú   na   všeobecnúzdravotnú poisťovňu alebo na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov zrušenej zdravotnejpoisťovne až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzkypoisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nie už samotným zrušením poisťovne, pričomani   následný   vstup   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   do   likvidácie   (§   34   ods.   4   zákonač. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ako aj v znení účinnom od 1. júla 2001,pozn.) alebo vyhlásenie konkurzu na majetok zrušenej zdravotnej poisťovne neznamenajúbez ďalšieho,   že   z   majetku   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   nie   je   možné   uspokojiťzáväzky voči   zdravotníckym   zariadeniam   (pozri   k   tomu   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 4 M Cdo 22/2010 z 25. januára 2012).

Vzhľadom na uvedené je preto z ústavného hľadiska akceptovateľný názor krajskéhosúdu o tom, že za platnosti a účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. na odporkyňu (resp. jejprávnu predchodkyňu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu) neprešlizáväzky zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva pre nenaplnenie zákonom stanovenýchpredpokladov.   Keďže   zákon   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach,   dohľadenad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotných   poisťovniach“),   ktorým   bol   s účinnosťouod 1. novembra 2004 zrušený zákon č. 273/1994 Z. z., prechod záväzkov neupravoval akeďže k zrušeniu konkurzu vyhláseného na majetok zdravotnej poisťovne Perspektíva došloaž 22. februára 2007 s následným výmazom zrušenej poisťovne z obchodného registra k 8.augustu   2007,   teda   za platnosti   a   účinnosti   zákona   o zdravotných   poisťovniach,   jeakceptovateľný   aj   názor   všeobecného   súdu   o   nedostatku   vecnej   pasívnej   legitimácieodporkyne.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, prektoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nemožnopreto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretožekrajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlilod znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   uzavrel,   že   konajúci   všeobecný   súd   ústavnekonformným   spôsobom   vyložil   predmetné   právne   normy   a   správne   ich   aj   aplikovalna konkrétny prípad, pričom ich aplikácia nevykazuje znaky retroaktívnosti. Z uvedenéhodôvodu   ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkomkrajského   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosťvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Už len nad rámec uvedeného k sťažovateľkou v sťažnosti namietanému spätnémupôsobeniu   právnych   predpisov   použitých   v   jej   veci,   ktoré   je   nevyhnutné   odlíšiťod retroaktívnej aplikácie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ústavný súd dodáva,že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať súlad zákonnýchprávnych   noriem   s   ústavou.   Posúdenie   súladu   právneho   predpisu   s   príslušnýmiustanoveniami ústavy aj z pohľadu sťažovateľkou niekoľkokrát prezentovaného porušeniazákazu retroaktivity môže byť predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1ústavy, pričom subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnychpredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)až f) zákona o ústavnom súde len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskejrepubliky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislostiso svojou   rozhodovacou   činnosťou,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   aleboverejný ochranca práv.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľkina   argumentácia   odôvodňujúca   porušenie   jej   práv   podľa   ústavya dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento dovolanie sťažovateľkyodmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je totožná s argumentáciou odôvodňujúcouporušenie jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďževo   svojej   podstate   sa   argumentácia   sťažovateľky   dotýka   vecnej   nesprávnosti   záveruo nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne v spojení s retroaktívnou aplikáciouprávneho   predpisu   a   vzhľadom   na skutočnosť,   že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľkyodmietol ako neprípustné, teda vo svojej podstate sa vecnou nesprávnosťou napadnutéhorozsudku krajského súdu nezaoberal, je táto argumentácia vo vzťahu k možnému porušeniuňou   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   medzinárodného   paktu   irelevantná.Aj napriek   uvedenému   konštatovaniu   však   ústavný   súd   podrobil   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyššísúd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadals dovolacími námietkami sťažovateľky.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpoukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie súsplnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnejprávomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdeniaprípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení v prvom rade preskúmal procesnú prípustnosťdovolania   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podľa   §   238   ods.   1   až   3   OSP,a rovnako tak aj podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP, pričom dospel k záveru,že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.

Ústavný   súd   v   ďalšom   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozhodnutianajvyššieho   súdu,   ktorý   k   sťažovateľkou   namietanej   nedostatočnosti   odôvodneniarozhodnutia krajského súdu uviedol:

„Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219   ods.   1   a   2   O.   s.   p.,   pritom   na   potvrdenie   vecnej   správnosti   preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej,   čím   dal   nepochybnú   odpoveď   prečo   považoval   odvolanie   žalobkyne za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú.

V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku tohto,   že   nebolo   preukázané,   aby   žalovaná   pohľadávka   prešla   zo   zrušenej   zdravotnej poisťovne   Perspektíva   na   žalovanú.   Odvolací   súd   vysvetlil   predpoklady,   ktoré   neboli naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje) vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa   primerane   vysvetlil   (pozn.:   dovolací   súd   sa   ich   správnosťou   nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné   alebo   arbitrárne)   a   tak   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky;   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok (v spojení   s   potvrdeným   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa)   spĺňa   parametre   zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/2004,   IV.   ÚS   252/2004).   Dovolateľka   v podstate   trvá na tom,   že   na   vec   sa   vzťahuje   len   právna   úprava   platná   v   čase   zrušenia   zdravotnej poisťovne   (k   17.   júlu   1999).   Opomína   pritom,   že   zdravotná   poisťovňa   bola   zrušená s likvidáciu, počas ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Do roku 2007 boli zákonmi upravované aj právne pomery žalovanej (Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s.). Súdy   systémovo   skúmali,   či   došlo   k   prevodu   alebo   prechodu   žalovanej   pohľadávky z pohľadu právnych úprav platných v príslušnom období. Účastníci konania nerozlišujú to, že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc rozhodovať o tom, aký právny predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom môže byť iné, než je predstava účastníka konania. Účastník má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom, čo   je   však   nutné   odlišovať   od   prípadov   nedostatočného,   neodôvodneného, nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Súd   ale   právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo   112/2001   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov   nie   je   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   lebo   (ani prípadným)   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súd   účastníkovi   konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (napr.   v   otázkach   právneho nástupníctva   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   Perspektíva,   vecnej   pasívnej   legitimácie žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval),   dovolateľom   vytýkané   okolnosti   by   mohli   mať   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   sav namietanom   uznesení   ústavne   konformným   spôsobom   zaoberal   kľúčovou   dovolacounámietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktorék nej   zaujal,   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a   zodpovedajú   obsahu   a   zmysluprávnych   noriem,   ktoré   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   aplikoval.   Namietanéuznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné   a   udržateľné   a   nesignalizuje   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   níma sťažovateľkou   označenými   právami,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vysloviť   ichporušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   14   ods.   1   medzinárodného   paktu   napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislýma nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   aleboo akomkoľvek   trestnom   obvinení   vznesenom   proti   nemu.   Tlač   a   verejnosť   môžu   byťvylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebonárodnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromnýzáujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdunevyhnutný   pri   osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie   prejudikovalo   záujmyspravodlivosti;   ale   každý   rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo   občianskoprávnej   veci,s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sakonanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka porušenie základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 35 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, obsahomktorého je rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesnýchpredpisov   ktorýmkoľvek   súdom   voči   ktorémukoľvek   účastníkovi   konania,   namieta   vpriamej   príčinnej   súvislosti   (z   obdobných   dôvodov)   s   namietaným   porušením   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššiehosúdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   a   ani   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   dôjsť   ani   kporušeniu označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1   ústavy má charakterústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgányverejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy,   a   preto   sú   vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiachpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania jerozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomtokonaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétnehozákladného práva alebo slobody.

Pretože   v   posudzovanom   prípade   ústavný   súd   nedospel   k   záveru   o   porušeníniektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015