SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 316/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušenie základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 21. januára 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014elektronickými prostriedkami a 10. júla 2014 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenejadvokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, ktorou namieta porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len„medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 4 Co 431/2010-192 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 96/2013z 21. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si návrhom doručenýmOkresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2007 uplatnila protiVšeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej aj „odporkyňa“ alebo „všeobecná zdravotnápoisťovňa“), nárok na zaplatenie istiny z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za liekya zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA (ďalej len „zdravotná poisťovňa Perspektíva“) s vyčíslenímsankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa§ 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovnea o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovnív znení účinnom v rozhodnom čase [ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.” (17. júla 1999,pozn.)]. Zdravotná poisťovňa Perspektíva bola zrušená rozhodnutím Ministerstvazdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)č. k. 3215/1999-A z 1. júla 1999 (právoplatným 17. júla 1999, pozn.). Krajský súduznesením sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok zdravotnej poisťovnePerspektíva (úpadca, pozn.) konkurz, ktorý bol uznesením tohto súdu č. k. 7 K 70/01-1404zo 14. decembra 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/07z 22. februára 2007 zrušený z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkova odmeny správcu konkurznej podstaty. Na základe uvedených skutočností bola zdravotnápoisťovňa Perspektíva 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Sťažovateľka sipohľadávku voči odporkyni uplatnila z dôvodu, že podľa jej názoru je odporkyňa právnounástupkyňou Všeobecnej zdravotnej poisťovne, verejnoprávnej inštitúcie, na ktorú prešlaplatobná povinnosť zo zdravotnej poisťovne Perspektíva v plnom rozsahu. Okresný súdnávrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 39 C 248/2007 z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z18. júna 2010“) zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok okresného súduz 18. júna 2010 potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdusp. zn. 4 Co 431/2010 z 24. októbra 2012 (napadnutý rozsudok, pozn.). O dovolanísťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2012 rozhodol najvyšší súdnapadnutým uznesením, ktorým dovolanie odmietol.
Za správny považuje sťažovateľka názor, podľa ktorého je «... pre následky rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva číslo 5215/1999-A zo dňa 01. 07. 1999, právoplatného dňa 17. 07. 1999 rozhodujúca právna úprava § 34 zák. č. 273/1994 Z. z. platná v rozhodnom čase, t. j. 17. 07. 1999“, zatiaľ čo právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého je... „rozhodujúca právna úprava, ktorá bola prijatá po rozhodnom čase, t. j. po 17. 07. 1999 a teda právna úprava, ktorá v rozhodnom čase neexistovala (zákon č. 581/2004 Z. z.).», považuje za taký, ktorý je založený na spätnom pôsobení právnychpredpisov a retroaktívnom výklade právnych noriem.
Sťažovateľka s poukazom na princíp právnej istoty a zákaz spätnej účinnostiprávnych noriem namieta, že „Spoločným menovateľom oboch citovaných zásad je skutočnosť, že právne predpisy platia svojimi účinkami do budúcnosti a tieto nemajú spätnú účinnosť. Vo výnimočných prípadoch spätná účinnosť je prípustná len priamou a jasnou úpravou obsiahnutou v zákone /prechodných ustanoveniach/. Uvedené garantuje predvídateľnosť práva, keď akékoľvek konanie súkromných subjektov, štátu a pod. je predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je možné pripustiť situáciu, v zmysle ktorej by konanie orgánov štátnej správy malo iné účinky v čase prijatia rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Uvedené je významné aj z pohľadu konania osôb dotknutých predmetným rozhodnutím orgánu štátnej správy, keď reakcie dotknutých osôb sú podmienené následkami, ktoré môže mať rozhodnutie orgánu štátnej správy.“.
Podľa sťažovateľky je zrejmé, že „výklad všeobecne záväznej právnej úpravy prezentovanej konajúcimi súdmi nerešpektuje ústavu SR a ústavou garantované princípy právneho štátu, keď sa jedná o výklad retroaktívny a zavádzajúci princíp absolútnej právnej neistoty a nepredvídateľnosti konania orgánov štátnej správy.
Výklad sťažovateľa je však v úplnosti konformný s ústavou SR a jej zásadami, keď na jeho základe je v úplnosti zrejmé aké následky vyvoláva to ktoré rozhodnutie orgánu štátnej správy /rešpektuje princíp zákazu spätnej účinnosti právnych noriem a princíp právnej istoty/.
Podľa názoru sťažovateľa je nevyhnutné, aby všeobecný konajúci súd volil výklad práva, ktorý je súladný s Ústavou SR... V dôsledku uvedeného je súd povinný uplatniť výklad, podľa ktorého pre posúdenie veci je rozhodujúca právna úprava existujúca v čase rozhodnutia orgánu štátnej správy vo veci.
Vo veci nie je prípustné, aby vo vzťahu k sťažovateľovi, najprv vznikol stav, že záväzky voči nemu najprv prejdú na určitý subjekt po splnení presne definovaných zákonných podmienok, avšak po tom čo tieto zákonné podmienky sa naplnia, tak súdy s poukazom na neskôr prijatú právnu úpravu príjmu záver, že k prechodu týchto záväzkov nedošlo.
Je nevyhnutné rozlišovať medzi následkami danými právnou úpravou a časom, kedy sú splnené všetky podmienky významné z pohľadu rozhodnej právnej úpravy. Skutočnosť, že niektoré podmienky pre prechod záväzkov dané rozhodnou právnou úpravou sú splnené neskôr, nič nemení na skutočnosti, že zákonný následok sa riadi právnou úpravou, ktorá bola rozhodná v čase rozhodovania správneho orgánu. Vo veci nie je možné, aby následky rozhodnutia správneho orgánu sa riadili právnou úpravou, ktorá nadobudla platnosť a účinnosť po prijatí rozhodnutia správneho orgánu.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že všeobecné súdy sa jej zásadnejnámietke týkajúcej sa spätného pôsobenia zákonov vôbec nevenovali, pričom
„• poukazovali na právnu úpravu prijatú po prijatí samotného rozhodnutia správneho orgánu,
• touto právnou úpravou argumentovali, • od tejto právnej úpravy odvodzovali prijímané právne závery, avšak v priebehu celého súdneho konania nereagovali žiadnym spôsobom na otázku spätného pôsobenia týchto právnych predpisov a na skutočnosť, že nimi prezentovaný výklad je výkladom retroaktívnym“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 20 dňa 24. 10. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014 porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 431/2010-192 zo dňa 24. 10. 2012 a zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 96/2013 zo dňa 21. 01. 2014. Vec vracia Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa spoločne a nerozdielne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inýmislovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sana prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua čl. 14 medzinárodného paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutýmrozsudkom krajského súdu.
Nosnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv podľaústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, je retroaktívna aplikácia právnej normyvšeobecnými súdmi, keďže tieto pri posúdení spornej pasívnej vecnej legitimácii odporkyne(otázka prechodu záväzkov zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na odporkyňu)postupovali v rozpore s ich povinnosťou aplikovať na vec rozhodnú právnu úpravu, ktorou jeprávna úprava platná a účinná v čase rozhodnutia ministerstva zdravotníctva o zrušenízdravotnej poisťovne Perspektíva (§ 34 zákona č. 273/1994 Z. z.).
Vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľuplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jehopráv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podaniesťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), ústavný súd preskúmal v prvom rade tú časťsťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru amedzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacomkonaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolaniesťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesenímsp. zn. 7 Cdo 96/2013 z 27. januára 2014 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súdpreto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušeniasťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a to aj v spojení s namietaným porušením ďalších v sťažnosti označenýchzákladných práv a slobôd podľa ústavy a práva podľa medzinárodného paktu, sústreďujúc sapritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľnýmspôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a to s prihliadnutímna sťažovateľkinu nosnú námietku týkajúcu sa posúdenia spornej pasívnej vecnejlegitimácie odporcu v nadväznosti na retroaktívnu aplikáciu právnych predpisov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňovalsvoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislostis námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), anisúdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkovýcha následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátualebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako ajrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).
Z judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že k definičným znakom právnehoštátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnoudemokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (I. ÚS 238/04). Ak saretroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnejaplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1ústavy.
Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o retroaktívnom výklade právnychpredpisov v nadväznosti na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporkyne poukazujenajmä na túto časť odôvodnenia krajského súdu:
«V danom prípade si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy 34.807,19 EUR (1.048.601,57 Sk) s príslušenstvom z dôvodu oneskoreného uhradenia faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky zo strany zdravotnej poisťovni PERSPEKTÍVA DRUŽSTEVNÁ ZDRAVOTNÁ POISŤOVŇA s vyčíslením sankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr podľa zákona č. 273/1994 Z. z., ktorá bola po zrušení konkurzu vymazaná z obchodného registra dňom 08. 08. 2007. V tomto konaní nebola sporná výška pohľadávky, ktorá bola riadne zistená správcom konkurznej podstaty, ani skutočnosť, že navrhovateľ neprijal návrh na uzavretie zmluvy spoločnosťou Veriteľ, a. s., na základe ktorej mohlo dôjsť k doplateniu pohľadávky navrhovateľa do celej výšky istiny. V celom spore bola sporná pasívna legitimácia odporcu, prechod záväzkov zrušenej družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu a tým na odporcu ako právneho nástupcu verejnoprávnej inštitúcie po jej transformácii. Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR, č. 3215/1999 zo dňa 01. 07. 1999 mal preukázané, že Družstevná zdravotná poisťovňa Perspektíva bolo zrušená a v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli poistenci zrušenej zdravotnej poisťovne do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a súčasne na ňu prešli aj záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Dňa 17. 11. 2000 bola uzavretá zmluva o použití účelových finančných prostriedkov medzi Ministerstvo zdravotníctva SR a likvidátorom zdravotnej poisťovne a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou s dodatkom zo dňa 23. 01. 2001. Z nej vyplynulo, že záväzky sa uspokoja z mimorozpočtových prostriedkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Záväzky boli uspokojené do výške 71 % odsúhlasenej pohľadávky a takýmto spôsobom „pomerne“ v časti 695.020,00,- Sk (oproti uplatňovanej istine 976.152,- Sk) bol uspokojený aj navrhovateľ. Zákonom č. 233/2001 Z. z., platný od 27. 06. 2001 a účinný od 01. 07. 2001, bolo zmenené ustanovenie § 34 Zrušenie a zánik rezortnej poisťovne zákona č. 273/1994 Z. z. Mal za preukázané, že rozhodnutím zo dňa 19. 12. 2001 č. k. M/5068/2001 Ministerstvo zdravotníctva SR zrušilo časť rozhodnutia s textom, že „na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania“ z dôvodu, ministerstvo rozhodlo v rozpore s právnou úpravou, porušením ust. § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že prechod práv a záväzkov upravuje zákon, a to tak, že prechádzajú až po likvidácii a že zákon upravuje spôsob prechodu záväzkov zrušenej poisťovne až do jej zániku. To znamená, že najprv musela prebehnúť likvidácia, a až potom mohli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu prejsť záväzky, ktoré nebolo možné uspokojiť v likvidácii. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že za účelom plnenia úlohy vlády oddlžovania rezortu zdravotníctva, z prostriedkov štátu vyčlenených na jeho zabezpečenie, bola založená akciová spoločnosť Veriteľ, a. s. Spoločnosť Veriteľ, a. s. zaslala navrhovateľovi zmluvu, ktorou by došlo k odkúpeniu pohľadávky v zostatkovej časti istiny, avšak navrhovateľ odmietol túto zmluvu uzavrieť, a tak k postúpeniu a uhradeniu pohľadávky nedošlo. Mal za preukázané, že uspokojenie pohľadávok veriteľov zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA prebehlo v priebehu rokov 2000 až 2006 z mimorozpočtových finančných prostriedkov prostredníctvom Všeobecnej zdravotnej poisťovne, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne a prostredníctvom spoločnosti Veriteľ, a. s. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7K 70/01-1404, zo dňa 14. 12. 2006, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR 6 Obo 20/07, zo dňa 22. 02. 2007 rozhodol o zrušení konkurzu a PERSPEKTÍVA družstevná zdravotná poisťovňa bola vymazaná z obchodného registra zo zákona dňom 08. 08. 2007. K zrušeniu konkurzu a výmazu zdravotnej poisťovne došlo v čase, keď zákon č. 273/1994 Z. z. bol zrušený zákonom č. 581/2004 Z. z., ktorý prechod záväzkov neupravuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava, ktorá upravovala vysporiadanie záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne sa viackrát menila v dôsledku nedostatočnej legislatívy a nedostatku skúsenosti s likvidáciou zrušenej zdravotnej poisťovne.
Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že navrhovateľ eviduje pohľadávku voči zrušenej poisťovni, avšak tak isto je nesporné, že na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. neprešli záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA. Na odporcu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohli prejsť záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov odporcu. Podľa § 34 ods. 1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z., účinného od 01. 07. 2001, Rezortná poisťovňa sa zrušuje rozhodnutím o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne. Išlo o zrušenie poisťovne bez právneho nástupcu, teda o univerzálnu sukcesiu, a na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu mali zo zákona prejsť za splnenia určitých podmienok, záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne. Čas prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať až vtedy, ak ich nie je možné uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. To bolo možné iba vtedy, ak by prebehla likvidácia majetku poisťovne a po jej ukončení. Až ukončením likvidácie by bolo možné ustáliť, ktoré záväzky a pohľadávky a v akom rozsahu zostali neuspokojené. Ako už uviedol súd prvého stupňa, ide o osobitný prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou, práva a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe; niektoré dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné až po zániku právneho subjektu (záväzky). Zostatok neuspokojených záväzkov bolo možné hodnoverne ustáliť len na základe účtovnej závierky vyhotovenej likvidátorom alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok zrušenej poisťovne, najskôr vydaním rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení konkurzu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Nakoľko bol konkurz na zrušenú zdravotnú poisťovňu PERSPEKTÍVA skončený až ku dňu 22. 02. 2007, k prechodu záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. nemohlo dôjsť. Zákon č. 581/2004 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. prechod záväzkov neupravuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ust. § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 2003 bolo doplnené tým, že ak zdroje z vymožených pohľadávok zrušenej zdravotnej poisťovne nestačia na úhradu pohľadávky, uhrádzajú sa zo zdrojov ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných účelovo určených zdrojov len do výšky istiny. Záväzky zrušenej poisťovne sa uhrádzajú pomerne. V tomto ustanovení sa jednoznačne upravovalo, vzhľadom k výkladovým problémom, ako sa má hradiť, teda sa má hradiť iba do výšky istiny, a pomerne.
Zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA bola zrušená pred cca. 13 rokmi. Odvolací súd má za preukázané, že počas rokov 2000 až 2006 prebiehalo uspokojovanie pohľadávok veriteľov zrušenej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA viacerými spôsobmi, a to exekučnými konaniami, súdnymi výkonmi rozhodnutí, oddlžením v rámci trojdohody medzi Ministerstvom zdravotníctva SR, Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a likvidátorom z mimorozpočtových zdrojov, oddlžením prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a najmä cez spoločnosť Veriteľ, a. s.
Navrhovateľovi bola ponúknutá možnosť uspokojenia jeho pohľadávky do výšky istiny spoločnosťou Veriteľ, a. s., ktorá na to aj od štátu obdržala finančné prostriedky. Navrhovateľ túto možnosť odmietol a trval na úhrade od Všeobecnej zdravotnej poisťovne, konal tak na základe jeho slobodného rozhodnutia.
Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, že k prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne PERPSEKTÍVA na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu nedošlo do času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, pretože neboli naplnené Zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov na právneho predchodcu odporcu. Zákonom č. 581/2004 Z. z. (účinný od 01. 11. 2004) došlo k zrušeniu zák. č. 273/1994 Z. z. Preto je tiež správny záver súdu prvého stupňa o tom, že záväzky, ktoré do 01. 11. 1994 na právneho predchodcu odporcu neprešli, nemôže žalovaný odporca ani v budúcnosti prevziať. Súd prvého stupňa preto správne návrh navrhovateľa pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu v celom rozsahu zamietol.»
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súdv ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia relevantnej právnejnormy, a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou ústavne akceptovateľným spôsobomvysporiadal.
Sťažovateľka vychádza z nesprávnej prezumpcie, že právna úprava § 34 zákonač. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ktorú mal krajský súd v jej veciaplikovať (keďže k tomuto dátumu nadobudlo rozhodnutie ministerstva zdravotníctvao zrušení zdravotnej poisťovne Perspektíva právoplatnosť, pozn.), je právnym základompre prechod záväzkov majetkovo-právnej povahy na odporkyňu ex lege. Podľa § 34 ods. 3zákona č. 273/1994 Z. z.v znení účinnom k 17. júlu 1999 (obdobne aj v znení účinnomod 1. júla 2001, pozn.) však záväzky zrušenej poisťovne prechádzajú na všeobecnúzdravotnú poisťovňu alebo na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov zrušenej zdravotnejpoisťovne až vtedy, keď z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzkypoisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nie už samotným zrušením poisťovne, pričomani následný vstup zrušenej zdravotnej poisťovne do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákonač. 273/1994 Z. z. v znení účinnom k 17. júlu 1999, ako aj v znení účinnom od 1. júla 2001,pozn.) alebo vyhlásenie konkurzu na majetok zrušenej zdravotnej poisťovne neznamenajúbez ďalšieho, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne nie je možné uspokojiťzáväzky voči zdravotníckym zariadeniam (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 4 M Cdo 22/2010 z 25. januára 2012).
Vzhľadom na uvedené je preto z ústavného hľadiska akceptovateľný názor krajskéhosúdu o tom, že za platnosti a účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. na odporkyňu (resp. jejprávnu predchodkyňu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, verejnoprávnu inštitúciu) neprešlizáväzky zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva pre nenaplnenie zákonom stanovenýchpredpokladov. Keďže zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľadenad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorým bol s účinnosťouod 1. novembra 2004 zrušený zákon č. 273/1994 Z. z., prechod záväzkov neupravoval akeďže k zrušeniu konkurzu vyhláseného na majetok zdravotnej poisťovne Perspektíva došloaž 22. februára 2007 s následným výmazom zrušenej poisťovne z obchodného registra k 8.augustu 2007, teda za platnosti a účinnosti zákona o zdravotných poisťovniach, jeakceptovateľný aj názor všeobecného súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácieodporkyne.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, prektoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nemožnopreto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretožekrajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlilod znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ústavný súd preto v tejto časti uzavrel, že konajúci všeobecný súd ústavnekonformným spôsobom vyložil predmetné právne normy a správne ich aj aplikovalna konkrétny prípad, pričom ich aplikácia nevykazuje znaky retroaktívnosti. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosťvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Už len nad rámec uvedeného k sťažovateľkou v sťažnosti namietanému spätnémupôsobeniu právnych predpisov použitých v jej veci, ktoré je nevyhnutné odlíšiťod retroaktívnej aplikácie právnych predpisov príslušnými orgánmi, ústavný súd dodáva,že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený posudzovať súlad zákonnýchprávnych noriem s ústavou. Posúdenie súladu právneho predpisu s príslušnýmiustanoveniami ústavy aj z pohľadu sťažovateľkou niekoľkokrát prezentovaného porušeniazákazu retroaktivity môže byť predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1ústavy, pričom subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnychpredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)až f) zákona o ústavnom súde len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskejrepubliky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislostiso svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky aleboverejný ochranca práv.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľkina argumentácia odôvodňujúca porušenie jej práv podľa ústavya dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento dovolanie sťažovateľkyodmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je totožná s argumentáciou odôvodňujúcouporušenie jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďževo svojej podstate sa argumentácia sťažovateľky dotýka vecnej nesprávnosti záveruo nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne v spojení s retroaktívnou aplikáciouprávneho predpisu a vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľkyodmietol ako neprípustné, teda vo svojej podstate sa vecnou nesprávnosťou napadnutéhorozsudku krajského súdu nezaoberal, je táto argumentácia vo vzťahu k možnému porušeniuňou označených práv podľa ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu irelevantná.Aj napriek uvedenému konštatovaniu však ústavný súd podrobil napadnuté uznesenienajvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyššísúd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadals dovolacími námietkami sťažovateľky.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpoukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie súsplnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnejprávomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdeniaprípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení v prvom rade preskúmal procesnú prípustnosťdovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP,a rovnako tak aj podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP, pričom dospel k záveru,že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.
Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutianajvyššieho súdu, ktorý k sťažovateľkou namietanej nedostatočnosti odôvodneniarozhodnutia krajského súdu uviedol:
„Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd považoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo považoval odvolanie žalobkyne za neopodstatnené a žalobu za nedôvodne podanú.
V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore v dôsledku tohto, že nebolo preukázané, aby žalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na žalovanú. Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje) vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolateľka v podstate trvá na tom, že na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej poisťovne (k 17. júlu 1999). Opomína pritom, že zdravotná poisťovňa bola zrušená s likvidáciu, počas ktorej bol na jej majetok vyhlásený konkurz a po jeho zrušení, bola zdravotná poisťovňa 8. augusta 2007 vymazaná z obchodného registra. Do roku 2007 boli zákonmi upravované aj právne pomery žalovanej (Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s.). Súdy systémovo skúmali, či došlo k prevodu alebo prechodu žalovanej pohľadávky z pohľadu právnych úprav platných v príslušnom období. Účastníci konania nerozlišujú to, že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc rozhodovať o tom, aký právny predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom môže byť iné, než je predstava účastníka konania. Účastník má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom, čo je však nutné odlišovať od prípadov nedostatočného, neodôvodneného, nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach právneho nástupníctva zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva, vecnej pasívnej legitimácie žalovanej a pod.) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sav namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacounámietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktorék nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmysluprávnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Namietanéuznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi níma sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ichporušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislýma nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, aleboo akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byťvylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebonárodnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromnýzáujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdunevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmyspravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sakonanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka porušenie základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 35 ústavy a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, obsahomktorého je rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesnýchpredpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, namieta vpriamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,že sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššiehosúdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo napadnutýmrozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu dôjsť ani kporušeniu označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakterústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgányverejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiachpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania jerozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomtokonaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétnehozákladného práva alebo slobody.
Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušeníniektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015