znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 316/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Romanom Juríkom, Advokátska kancelária, Račianska 62, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 23 Er 3533/2004 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 6 CoE 175/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2014 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Er 3533/2004 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoE 175/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. januára 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že na základe platobného výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne Považská Bystrica (ďalej len „poisťovňa“) sp. zn. PV 2233/2003/b zo 14. augusta 2003 ako exekučného titulu sa vedie proti sťažovateľovi ako povinnému   exekúcia   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   23   Er   3533/2004.   Ako   oprávnený vystupuje v súčasnosti právny nástupca poisťovne Slovenská konsolidačná, a. s.

Platobný výmer sťažovateľ nikdy neprevzal a nevedel ani o tom, že by bol tento uložený na pošte, hoci odo dňa uloženia zásielky mala začať plynúť lehota na uplatnenie fikcie   doručenia.   V   skutočnosti   však   doručenka   pripojená   k   exekučnému   titulu   nespĺňa predpísané   náležitosti,   a   preto   podmienky   na   uplatnenie   fikcie   doručenia   nemôžu   byť splnené.   Nemohli   preto   ani   nastať   účinky   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   platobného výmeru.   Tieto   skutočnosti   mal   všeobecný   súd   preskúmať   z   úradnej   moci   už   v   štádiu rozhodovania o vydaní poverenia pre súdneho exekútora, čo sa však nestalo.

Sťažovateľ   požiadal   v   roku   2012   o   zastavenie   a   odklad   exekúcie.   Uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 3533/2004-50 z 12. augusta 2013 bol tak návrh na zastavenie exekúcie, ako aj návrh na povolenie odkladu exekúcie zamietnutý. Uznesením krajského súdu   č.   k.   6   CoE   175/2013-69   z   19.   novembra   2013   bolo   uznesenie   okresného   súdu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie potvrdené a odvolanie vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na odklad exekúcie odmietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   mu   svojím   postupom   odňali   právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom, že sťažovateľ nebol konfrontovaný v sporných otázkach a nedošlo ani k vysporiadaniu sa s jeho odvolacími námietkami. S dôvodmi zastavenia exekúcie sa všeobecné súdy riadne nezaoberali, a to bez uvedenia dôvodov. Konanie prebehlo písomne bez možnosti vyjadriť sa a bez vykonania dôkazov, ktoré by mohli viesť k spravodlivému riešeniu sporu. Bola tak popretá   aj   zásada   ústnosti   konania   a   prístupu   účastníka   konania   k   súdu   v   kontexte vykonania riadneho dokazovania. K odňatiu práva na prístup k súdu v materiálnom zmysle došlo aj vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia.Všeobecné súdy nesprávne posúdili otázku náležitostí doručenky ako verejnej listiny v   súvislosti   s   uplatnením   fikcie   doručenia   v   zmysle   Správneho   poriadku.   Krajský   súd formalisticky   konštatoval,   že   obálka,   v   ktorej   bol   doručovaný   exekučný   titul,   obsahuje pečiatku pošty, čo sa má vzťahovať aj na doručenku, hoci táto neobsahuje formálne prvky predpísané   pre   perfektnú   verejnú   listinu.   Preskúmateľným   spôsobom   sa   nevysporiadali s normami upravujúcimi obsahové náležitosti doručenky a nemali vôbec za preukázané, že dátumy   vyznačil   poštový   doručovateľ.   To   znemožnilo   správne   vyhodnotenie   splnenia podmienok uplatnenia ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Všeobecné súdy odobrili skutočnosť, že hocijaká doručenka bez pečiatky pošty a podpisu   doručovateľa, na ktorej   sú   iba   nečitateľne   vyznačené   dátumy   doručenia,   opakovaného   doručenia a uloženia zásielky, je perfektná a spôsobilá na splnenie podmienok na aplikáciu fikcie doručenia.   Ide   o   nesprávny   a   arbitrárny   postup,   keďže   sa   nevykonalo   nijaké   šetrenie a dokazovanie vo vzťahu k náležitostiam doručenky a okolnostiam doručenia.

Celkove   možno   uzavrieť,   že   uznesenia   všeobecných   súdov   neobsahujú   nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie.

Z hľadiska právomoci ústavného súdu konať v tejto veci sťažovateľ zdôrazňuje, že vyčerpal všetky dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy. Čo sa týka podania dovolania, sťažovateľ sa opiera o judikatúru ústavného súdu, ktorá potvrdzuje, že na dovolanie nie je právny nárok, a preto nie je nevyhnutné sťažnosť podávať až po rozhodnutí dovolacieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa dovolanie v tomto zmysle nie je účinným prostriedkom nápravy porušených ústavných práv.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 23 Er 3533/2004 a krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 175/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. augusta 2013 a krajského súdu z 19. novembra 2013 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa ďalej priznania finančného zadosťučinenia vo výške po 1 000 € od okresného súdu a od krajského súdu. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania od okresného súdu a od krajského súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 CoE 175/2013-69 z 19. novembra 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

Proti uzneseniu krajského súdu vzhľadom na povahu námietok sťažovateľa prichádza do   úvahy   podanie   dovolania,   ktorého   prípustnosť   by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   237 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   podľa   zistenia   ústavného   súdu dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   aj   podal.   Preto   právomoc   poskytnúť ochranu sťažovateľovým právam má v danom štádiu Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vo vzťahu voči uzneseniu krajského súdu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Napokon   treba   uviesť,   že   je   celkom   mylný   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého dovolanie   nie   je   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   porušených   ústavných   práv, a preto nie je nevyhnutné sťažnosť ústavnému súdu podať až po rozhodnutí dovolacieho súdu.   V   skutočnosti   opak   je   pravdou.   Dovolanie   treba   považovať   za   účinný   právny prostriedok,   vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu. Sťažovateľove úvahy by obstáli iba vo vzťahu voči inštitútu mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014